Najlepší

@rony povedal/-a:
Rusofil
alebo aj dalsi
co dnes nemozes robit co si vtedy mohol? mna fakt nic nenapada

Odpovím ti, i když kolegové to pěkně shrnuli. Nejde o to, co nemohu dělat, ale o to, co mi chybí a nikdy se to nevrátí. Je to atmosféra ve společnosti. Stačí se podívat na jakýkoliv film z období socializmu, např. Chalupáři a uvidíš, co mi chybí. Chybí mi především LIDSKOST. V té době bylo veselo, lehko, zpívalo se.
Lidé se nemuseli bát, že ztratí práci a že jim barák vezme exekutor. Dnes jsou lidé naplněni strachem z příštích dnů. Jestli budou mít na splátky, na jídlo, na elektřinu, jestli se jim dostane lékařské péče. Za socializmu toto nebylo. Dokonce, kdo nepracoval, byl trestně stíhán. Ne jako dnes, že vyžírky musí podporovat celá společnost.
Je rozdíl. jestli něco děláš v uvolněné atmosféře, s lehkým srdcem, nebo v atmosféře zloby, strachu a nenávisti. A ano, Ogar to řekl hezky, musel jsem začít soutěžit a dělat fůru ostatních věcí, které jsem nechtěl, ale byl přinucen. Mimochodem, nemůžu si jen tak zajít do Ruska, podívat se na místa, která jsou mi blízká a nemohu si koupit Ruské knihy. Za socíku kus západní kultury tady bylo, tak akorát. Ruská kultura dnes, je vykořeněna do tla. Čekám, kdy se začnou pálit knihy Puškina, nebo Dostojevského.
Ale co především nemohu, tak nemohu své nemohoucí rodiče převézt ze Slovenska, ke mně domů, do Čech, protože by neměli lékařskou péči. VZP je v Čechách nepojistí. A tak jsem musel opustit svůj dům, děti a vnuky a přestěhovat se za nimi na Slovensko, abych se mohl o ně starat!

@Ogar Valach povedal/-a:

rony povedal/-a: co dnes nemozes robit co si vtedy mohol? mna fakt nic nenapada

Otázka znie, čo teraz musíš robiť, čo si vtedy nemusel? Napríklad súperiť s ostatnými.

Ale áno, dnes máme viac než predtým. Máme bezdomovcov, vtedy sme ich nemali. Sú bežne dostupné drogy, v minulom režime ich dokázali zohnať iba "umelci" a disidenti. Máme zbohatlíkov a oligarchov, vďačne ožobračujúcich ostatných. Máme úpadok mravov a morálky. Máme nekonečné množstvo pohlaví, predtým sme mali len dve. Máme možnosť parazitovať na ostatných, v čom nám predtým bolo bránené. Máme možnosť myslieť iba na seba a na ostatných kašľať, predtým musel každý prispieť svojou trochou k spoločnému dielu. A dalo by sa pokračovať. Dnes máme jednoznačne viac než v minulosti.

Pridajme si čo nemáme a čo sme mali:

• Nemáme potravinovú sebestačnosť.
• Nemáme obranyschopnosť.
• Nemáme spoločný štát Československo.
• Nemáme poriadnu ochranu hraníc.
• Nemáme kvalitné školstvo.
• Nemáme výchovu k láske k národu a k vlasti.
• Nemáme takú bezpečnosť ako predtým.
• Upadá zdravotníctvo.
• Nemáme výrobu všetkých potrebných liečiv u nás.
• Nemáme výskum všetkých potrebných technológií.
• Nemáme vedúcu pozíciu v priemysle vo svete.
• Nemáme suverenitu.
• Nemáme perspektívu.

Keď si dám na misky váh výhody a nevýhody, vychádza mi víťazne jednoznačne minulý režim.

1989

Bola som štvrtáčka, doma sme mali ani nie mesačné bábätko ...
Otec bol raz či 2x na námestí a akosi ho herci a státie v mraze nezaujali, vyjadril sa už vtedy, že je to habaďúra.
V tom roku bol na svojich posledných manévroch ako tankista, ale v strane nebol.

Je to zvláštne, ale tiež som sa tešila, že sa vyhnem ruštine.
Ako by sa mi teraz zišla!
Neskôr som sa dozvedela, že v mnohých kútoch Slovenska sa učiť neprestala, lebo nebolo učiteľov nemčiny a angličtiny.

V druhom polroku 1989/90 nám súdružka učiteľka oznámila, že ona je teraz pani učiteľka.
Naše najväčšie sklamanie spočívalo v tom, že sa oveľa lepšie hlásilo so slovom "súdružka" ako s "pani učiteľka".
Kým som skončila ZŠ, školstvo sa ešte držalo v starých šľapajach kvality, akurát už učitelia nemali politické školenia /nespomeniem si presný názov/.

Na strednej som začala čítať Sme, aby toho nebolo málo, s radosťou som očakávala každé nové Domino fórum aj s Breinerovými Javorovými listami a novú Markovičovu reláciu.
Zmaturovala som.
Tešila som sa na prvé voľby, s napätím som očakávala, či Mečiar konečne odíde ...
Neboli všetci takto zaslepení, jeden spolužiak mi vravel, že Mečiara si váži minimálne kvôli tomu, že sa pričinil o vznik samostatného Slovenska.
Tešila som sa, ako si v prvej priamej voľbe zvolím svoju prezidentku, ženu, Magdu Vášáryovú.
Dokonca som vážne verila tomu, že bude nevyhnutné zvyšovať vek odchodu do dôchodku.

Prvé naštrbenie viery prišlo po rozpade SDK a vytvorení SDKÚ, vyšvihol sa akýsi nesympatický krpec Dzurinda /mala som svojich obľúbencov úplne iných/.
Ďalšie spôsobili povolené prelety, predsa len, až tak naivná som nebola. Dodnes mám pred očami nespočetné množstvo čiar nad mojou hlavou, všetky jedným smerom.
Videla som zopár filmov o novembri a ľuďoch v Charte, to boli ďalšie pochybnosti.

Všetky tie dzurindovské prekáračky spôsobili, že som na VŠ začala sympatizovať so Smerom.
K tomu sa pridal pád dvojičiek, Afganistan, Irak, neskôr Líbya.
Začala som sledovať alternatívu.
A tam som sa dozvedela všeličo.

Pred 2 rokmi na výročie 17.11.1989 bola na TA3 relácia s Františkom Mikloškom, ktorý povedal 1 vec:
Pozval som nejaké ženy z ulice do V klubu, aby si oxeroxovali nejaké dokumenty.
Chápete? Oni mali všetko možné vybavenie. Nemyslím si, že kopírka bola až tak bežná vec.

Keď som si v súčasnosti pustila video z novembrovej demonštrácie z Prahy a videla techniku na pódiu, porovnala so súčasnými protestmi - ako mohli byť ľudia tak slepí, že na to zinscenované divadlo skočili, v mrazoch a nepohodlí?