Najlepší

Koniec západnej civilizácie - prečo jej chýba odolnosť a čo ju nahradí

zdroj
autor: Michael Hudson

Hlavná prednáška Michaela Hudsona na Globálnej univerzite v Číne 11. júla 2022

Prečo jej chýba odolnosť a čo ju nahradí

Najväčšou výzvou, ktorej spoločnosti vždy čelili, bolo, ako uskutočňovať obchod a poskytovať úvery bez toho, aby obchodníci a veritelia zarábali zneužívaním svojich zákazníkov a dlžníkov. Celý starovek si uvedomoval, že snaha získať peniaze je návyková a skutočne má tendenciu byť vykorisťovateľská, a teda spoločensky škodlivá. Morálne hodnoty väčšiny spoločností sa stavali proti sebectvu, predovšetkým v podobe lakomstva a závislosti od bohatstva, ktoré Gréci nazývali filargúria - láska k peniazom, striebro-mánia. Jednotlivci a rodiny, ktoré sa oddávali okázalej spotrebe, boli zvyčajne ostrakizovaní, pretože sa uznávalo, že bohatstvo sa často získava na úkor iných, najmä slabších.

Grécky pojem pýchy zahŕňal egoistické správanie spôsobujúce ujmu iným. Lakomstvo a chamtivosť mala trestať bohyňa spravodlivosti Nemesis, ktorá mala mnoho blízkovýchodných predchodcov, napríklad Nanshe z Lagaša v Sumeri, chrániaca slabých pred mocnými, dlžníka pred veriteľom.

Túto ochranu mali panovníci poskytovať v službe bohom. Preto vládcovia oplývali dostatočnou mocou, aby chránili obyvateľstvo pred tým, aby sa dostalo do dlhovej závislosti a klientelizmu. Náčelníci, králi a chrámy mali na starosti prideľovanie úverov a ornej pôdy, aby drobní roľníci mohli slúžiť v armáde a poskytovať prácu na pánskom. Vládcovia, ktorí sa správali sebecky, mohli byť zosadení, prípadne ich poddaní mohli utiecť alebo podporiť vodcov vzbúrencov či zahraničných útočníkov, ktorí sľubovali zrušenie dlhov a spravodlivejšie prerozdelenie pôdy.

Najzákladnejšou funkciou blízkovýchodného panovania bolo vyhlasovanie "hospodárskeho poriadku", misharum a andurarum (ediktom nariadene rušenie čistých dlhov), čo sa odrazilo v judaistickom roku jubileja. Neexistovala "demokracia" v zmysle, že by si občania volili svojich vodcov a správcov, ale "božské kráľovstvo" bolo povinné dosiahnuť implicitný ekonomický cieľ demokracie: "ochranu slabých pred mocnými".

Kráľovskú moc podporovali chrámy a etické alebo náboženské systémy. Hlavné náboženstvá, ktoré sa objavili v polovici prvého tisícročia pred naším letopočtom, náboženstvá Budhu, Lao-Tsu a Zoroastra, zastávali názor, že osobné pohnútky by mali byť podriadené podpore celkového blahobytu a vzájomnej pomoci.

Pred 2 500 rokmi sa nezdalo pravdepodobné, že by vojnová aristokracia dobyla západný svet. Pri vytváraní toho, čo sa stalo Rímskou ríšou, oligarchia prevzala kontrolu nad krajinou a v správnom čase aj nad politickým systémom. Zrušila kráľovskú alebo občiansku autoritu, presunula daňové bremeno na nižšie vrstvy a zadlžila obyvateľstvo a priemysel.

To sa dialo na čisto oportunistickom základe. Neexistovala žiadna snaha obhájiť to ideologicky. Neexistoval ani náznak toho, že by sa objavil archaický Milton Friedman, ktorý by spopularizoval radikálny nový morálny poriadok oslavujúci lakomstvo tvrdením, že chamtivosť je to, čo poháňa ekonomiku dopredu, a nie dozadu, a presvedčil spoločnosť, aby namiesto komunitárnej regulácie palácovými vládcami a chrámami ponechala rozdeľovanie pôdy a peňazí na "trh" kontrolovaný súkromnými korporáciami a požičiavateľmi peňazí - čiže dnešný socializmus. Paláce, chrámy a občianske vlády boli veriteľmi. Neboli nútené požičiavať si, aby mohli fungovať, a tak nepodliehali politickým požiadavkám súkromnej triedy veriteľov.

Ale zadlžovanie obyvateľstva, priemyslu a dokonca aj vlád u oligarchickej elity je presne to, čo sa stalo na Západe, ktorý sa teraz snaží celému svetu vnútiť moderný variant tohto ekonomického režimu založeného na dlhu - neoliberálny finančný kapitalizmus, ktorého centrom sú USA. Práve o tom je dnešná nová studená vojna.

Podľa tradičnej morálky raných spoločností bol Západ - počnúc klasickým Gréckom a Talianskom okolo 8. storočia pred n. l. - barbarský. Západ bol skutočne na periférii starovekého sveta, keď sýrski a fénickí obchodníci priniesli myšlienku úročeného dlhu z Blízkeho východu do spoločností, ktoré nemali kráľovskú tradíciu pravidelného odpúšťania dlhov. Absencia silnej palácovej moci a chrámovej správy umožnila vznik veriteľských oligarchií v celom stredomorskom svete.

Grécko si nakoniec podmanila najprv oligarchická Sparta, potom Macedónsko a nakoniec Rím. Práve jeho hrabivý proúverový právny systém formoval následnú západnú civilizáciu. Dnes je financializovaný systém oligarchickej kontroly, ktorého korene siahajú až do Ríma, podporovaný a v skutočnosti aj vnucovaný americkou diplomaciou novej studenej vojny, vojenskou silou a hospodárskymi sankciami krajinám, ktoré sa mu snažia vzdorovať.

Prevzatie moci oligarchami v klasickom staroveku

Aby sme pochopili, ako sa západná civilizácia vyvíjala spôsobom, ktorý obsahoval osudové zárodky jej vlastnej ekonomickej polarizácie, úpadku a pádu, je potrebné si uvedomiť, že keď sa v historických záznamoch objavuje klasické Grécko a Rím, hospodársky život od Blízkeho východu po východné Stredomorie od roku 1200 do približne 750 pred n. l. narušila doba temna. Klimatické zmeny zrejme spôsobili silnú depopuláciu, ktorá ukončila grécke palácové hospodárstva línie B, a život sa v tomto období vrátil na miestnu úroveň.

Niektoré rodiny vytvorili autokracie podobné mafii tým, že si monopolizovali pôdu a viazali k nej pracovnú silu rôznymi formami nátlakovej klientely a dlhov. Predovšetkým išlo o problém úročených dlhov, ktoré do egejských a stredomorských krajín priniesli blízkovýchodní obchodníci - bez zodpovedajúcej kontroly v podobe odpustenia dlhov panovníkmi.

Z tejto situácie vznikli v 7. a 6. storočí pred n. l. grécki reformátori - "tyrani" od Sparty po Korint, Atény a grécke ostrovy. Uvádza sa, že dynastia Cypselidovcov v Korinte a podobní noví vodcovia v iných mestách zrušili dlhy, ktoré držali klientov v otroctve na pôde, prerozdelili túto pôdu občanom a podnikli výdavky na verejnú infraštruktúru s cieľom vybudovať obchod, čím otvorili cestu občianskemu rozvoju a zárodkom demokracie. Sparta zaviedla prísne "likurgské" reformy proti okázalej spotrebe a luxusu. Poézia Archilocha na ostrove Paros a Solóna v Aténach odsudzovala túžbu po osobnom bohatstve ako návykovú, vedúcu k pýche, ktorá ubližuje iným - aby ju potrestala bohyňa spravodlivosti Nemesis. Duch bol podobný babylonskému, judaistickému a iným morálnym náboženstvám.

Rím mal legendárnych sedem kráľov (753 - 509 pred n. l.), ktorí vraj prilákali prisťahovalcov a zabránili oligarchii, aby ich vykorisťovala. Bohaté rodiny však posledného kráľa zvrhli. Neexistoval žiadny náboženský vodca, ktorý by kontroloval ich moc, pretože popredné aristokratické rodiny kontrolovali kňazstvo. Neexistovali vodcovia, ktorí by spojili domácu ekonomickú reformu s náboženskou školou, a neexistovala západná tradícia odpúšťania dlhov, akú by presadzoval Ježiš v snahe obnoviť jubilejný rok v judaistickej praxi. Existovalo mnoho stoických filozofov a náboženské amfiteátre ako Delfy a Délos vyjadrovali náboženstvo osobnej morálky, aby sa zabránilo pýche.

Rímski aristokrati vytvorili antidemokratickú ústavu a senát a zákony, ktoré spôsobili, že dlhové otroctvo - a následná strata pôdy - boli nezvratné. Hoci "politicky korektnou" etikou bolo vyhýbať sa obchodovaniu a požičiavaniu peňazí, táto etika nezabránila vzniku oligarchie, ktorá sa zmocnila pôdy a väčšinu obyvateľstva priviedla do otroctva. V 2. storočí pred n. l. si Rím podmanil celú oblasť Stredozemného mora a Malú Áziu a najväčšími korporáciami boli verejní vyberači daní, ktorí podľa správ plienili rímske provincie.

Vždy existovali spôsoby, ako sa bohatí mohli správať svätuškársky v súlade s altruistickou etikou vyhýbajúcou sa komerčnej chamtivosti a zároveň sa obohacovať. Zámožní ľudia západnej antiky sa dokázali zmieriť s takouto etikou tým, že sa sami vyhýbali priamemu požičiavaniu a obchodovaniu, túto "špinavú prácu" prideľovali svojim otrokom alebo slobodným ľuďom a príjmy z takýchto aktivít vynakladali na nápadnú filantropiu (ktorá sa stala očakávanou šou v rímskych volebných kampaniach). A po tom, čo sa kresťanstvo stalo v 4. storočí n. l. rímskym náboženstvom, si za peniaze mohli kúpiť rozhrešenie prostredníctvom primerane štedrých darov pre cirkev.

Odkaz Ríma a finančný imperializmus Západu

To, čo odlišuje západné ekonomiky od predchádzajúcich blízkovýchodných a väčšiny ázijských spoločností, je absencia odpustenia dlhov s cieľom obnoviť rovnováhu v celom hospodárstve. Každý západný národ zdedil po Ríme pro-veriteľské zásady posvätnosti dlhu, ktoré uprednostňujú nároky veriteľov a legitimizujú trvalý prevod majetku neplatičov na veriteľov. Od starovekého Ríma po habsburské Španielsko, imperiálnu Britániu a Spojené štáty si západné oligarchie privlastnili príjmy a pôdu dlžníkov, pričom dane zo seba presunuli na prácu a priemysel. To spôsobilo domáce úspory a viedlo oligarchie k tomu, aby sa usilovali o prosperitu prostredníctvom dobývania zahraničia, aby získali od cudzincov to, čo nevyrábajú domáce ekonomiky, ktoré sa zadlžujú a podliehajú proúverovým právnym zásadám, ktoré prenášajú pôdu a iný majetok na rentiérsku triedu.

Španielsko v 16. storočí ulúpilo obrovské množstvo striebra a zlata na lodiach z Nového sveta, ale toto bohatstvo prešlo jeho rukami a rozplynulo sa na vojnu namiesto toho, aby sa investovalo do domáceho priemyslu. Habsburgovci, ktorým zostala prudko nerovná a polarizovaná ekonomika hlboko zadlžená, stratili svoj bývalý majetok, Holandskú republiku, ktorá prosperovala ako menej oligarchická spoločnosť a spoločnosť, ktorá získavala viac moci ako veriteľ než ako dlžník.

Podobný vzostup a pád nasledoval aj v Británii. Prvá svetová vojna jej zanechala veľké zbrojné dlhy voči vlastnej bývalej kolónii, Spojeným štátom. V snahe splatiť tieto dlhy zaviedla Británia doma protipracovné úspory a následne sa britská šterlingová oblasť stala satelitom amerického dolára na základe podmienok amerického Lend-Lease v druhej svetovej vojne a britskej pôžičky z roku 1946. Neoliberálna politika Margaret Thatcherovej a Tonyho Blaira prudko zvýšila životné náklady privatizáciou a monopolizáciou verejného bývania a infraštruktúry, čím zlikvidovala bývalú priemyselnú konkurencieschopnosť Británie zvýšením životných nákladov, a teda aj mzdovej úrovne.

Spojené štáty sledovali podobnú trajektóriu imperiálneho presahovania na úkor domáceho hospodárstva. Ich zámorské vojenské výdavky od roku 1950 prinútili dolár v roku 1971 zbaviť sa zlata. Táto zmena mala nečakaný prínos v podobe zavedenia "dolárového štandardu", ktorý umožnil ekonomike USA a ich vojenskej diplomacii, aby sa bez praktických obmedzení zadlžovali v dolároch u centrálnych bánk iných štátov.

Finančná kolonizácia postsovietskeho zväzu v 90. rokoch 20. storočia prostredníctvom "šokovej terapie" privatizačných darov, po ktorej nasledovalo prijatie Číny do Svetovej obchodnej organizácie v roku 2001 - s očakávaním, že Čína sa podobne ako Jeľcinovo Rusko stane finančnou kolóniou USA - viedla k deindustrializácii amerického hospodárstva presunom zamestnanosti do Ázie. Snaha vynútiť si podriadenie sa americkej kontrole inauguráciou dnešnej novej studenej vojny viedla Rusko, Čínu a ďalšie krajiny k tomu, aby sa odtrhli od dolárového obchodného a investičného systému, čím Spojené štáty a Európu v rámci NATO ponechali napospas úsporným opatreniam a prehlbujúcej sa majetkovej nerovnosti, keďže miera zadlženosti jednotlivcov, spoločností a štátnych orgánov prudko stúpa.

Len pred desiatimi rokmi senátor John McCain a prezident Barack Obama charakterizovali Rusko len ako čerpaciu stanicu s atómovými bombami. To by sa teraz dalo rovnako dobre povedať o Spojených štátoch, ktoré svoju svetovú hospodársku moc zakladajú na kontrole obchodu s ropou na Západe, zatiaľ čo ich hlavnými vývoznými prebytkami sú poľnohospodárske plodiny a zbrane. Kombinácia finančného zadlžovania a privatizácie urobila z Ameriky ekonomiku s vysokými nákladmi, ktorá stratila svoje bývalé vedúce postavenie v priemysle podobne ako Veľká Británia. Spojené štáty sa teraz snažia žiť najmä z finančných ziskov (úroky, zisky zo zahraničných investícií a tvorba úverov centrálnej banky na nafúknutie kapitálových ziskov) namiesto toho, aby vytvárali bohatstvo vlastnou prácou a priemyslom. Ich západní spojenci sa snažia o to isté. Tento systém ovládaný USA eufemizujú ako "globalizáciu", ale je to jednoducho finančná forma kolonializmu - podporovaná obvyklou vojenskou hrozbou sily a skrytou "zmenou režimu", aby sa zabránilo krajinám vystúpiť z tohto systému.

Tento imperiálny systém založený na USA a NATO sa snaží zadlžiť slabšie krajiny a prinútiť ich, aby odovzdali kontrolu nad svojimi politikami Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke. Poslúchanie neoliberálnych protipracovných "rád" týchto inštitúcií vedie k dlhovej kríze, ktorá núti zadlženú krajinu znehodnotiť výmenný kurz. MMF ich potom "zachráni" pred platobnou neschopnosťou pod "podmienkou", že rozpredajú verejný majetok a presunú dane z bohatých (najmä zahraničných investorov) na prácu.

Oligarchia a dlh sú charakteristickými znakmi západných ekonomík. Zahraničné vojenské výdavky a takmer neustále vojny spôsobili, že americká štátna pokladnica je hlboko zadlžená voči zahraničným vládam a ich centrálnym bankám. Spojené štáty tak kráčajú rovnakou cestou, akou španielsky imperializmus zadĺžil habsburskú dynastiu u európskych bankárov a účasť Veľkej Británie v dvoch svetových vojnách v nádeji, že si udrží dominantné postavenie vo svete, ju zadĺžila a ukončila jej niekdajšiu priemyselnú výhodu. Rastúci zahraničný dlh Ameriky bol udržiavaný jej privilégiom "kľúčovej meny", ktorým je vydávanie vlastného dolárového dlhu v rámci "dolárového štandardu" bez toho, aby ostatné krajiny mohli rozumne očakávať, že im niekedy bude zaplatené - okrem ešte väčšieho množstva "papierových dolárov".

Toto menové bohatstvo umožnilo manažérskej elite z Wall Street zvýšiť americkú rentiérsku réžiu prostredníctvom financializácie a privatizácie, čím sa zvýšili životné náklady a náklady na podnikanie, podobne ako sa to stalo v Británii za neoliberálnej politiky Margaret Thatcherovej a Tonyho Blaira. Priemyselné podniky reagovali presunom svojich tovární do ekonomík s nízkymi mzdami, aby maximalizovali zisky. Ale zatiaľ čo sa Amerika deindustrializuje a rastie závislosť od dovozu z Ázie, americká diplomacia vedie novú studenú vojnu, ktorá núti najproduktívnejšie ekonomiky sveta odpojiť sa od ekonomickej orbity USA.

Rastúci dlh ničí ekonomiky, ak sa nepoužíva na financovanie nových kapitálových investícií do výrobných prostriedkov. Väčšina západných úverov je dnes vytvorená na nafúknutie cien akcií, dlhopisov a nehnuteľností, nie na obnovu priemyselnej schopnosti. V dôsledku tohto prístupu založeného na dlhu bez výroby je domáce hospodárstvo USA zahltené dlhom voči vlastnej finančnej oligarchii. Napriek tomu, že americká ekonomika dostala obed zadarmo v podobe pokračujúceho nárastu oficiálneho dlhu voči zahraničným centrálnym bankám - bez viditeľnej perspektívy splatenia medzinárodného aj domáceho dlhu -, jej dlh sa naďalej zväčšuje a ekonomika sa ešte viac zadlžuje. Amerika sa polarizovala, pričom extrémne bohatstvo sa sústredilo na vrchole, zatiaľ čo väčšina hospodárstva sa hlboko zadlžila.

Zlyhanie oligarchických demokracií pri ochrane zadlženého obyvateľstva vo všeobecnosti

To, čo spôsobilo, že západné ekonomiky sa stali oligarchickými, je ich neschopnosť chrániť občanov pred tým, aby sa dostali do závislosti od veriteľskej triedy vlastníkov majetku. Tieto ekonomiky si zachovali rímske zákony o dlhu založené na veriteľoch, najmä prioritu pohľadávok veriteľov pred majetkom dlžníkov. Veriteľské jedno percento sa stalo politicky mocnou oligarchiou napriek nominálnym demokratickým politickým reformám rozširujúcim volebné právo. Vládne regulačné agentúry boli ovládnuté a daňová moc sa stala regresívnou, čím sa hospodárska kontrola a plánovanie dostali do rúk rentiérskej elity.

Rím nikdy nebol demokraciou. A v každom prípade Aristoteles uznával, že demokracie sa viac-menej prirodzene vyvíjajú do oligarchií - ktoré sa na účely verejnej komunikácie vyhlasujú za demokratické a zároveň predstierajú, že ich čoraz silnejšia koncentrácia bohatstva na vrchole je len pre dobro veci. Dnešná rétorika "stekania bohatstva nižšie" vykresľuje banky a finančných manažérov ako tých, ktorí riadia úspory čo najefektívnejším spôsobom tak, aby prinášali prosperitu celej ekonomike, nielen sebe.

Prezident Biden a jeho neoliberáli z ministerstva zahraničných vecí obviňujú Čínu a všetky ostatné krajiny, ktoré sa snažia zachovať si hospodársku nezávislosť a samostatnosť, z "autokratickosti". Ich rétorická šikovnosť stavia do protikladu demokraciu a autokraciu. To, čo nazývajú "autokraciou", je vláda dostatočne silná na to, aby zabránila finančnej oligarchii orientovanej na Západ zadlžiť obyvateľstvo - a potom odcudziť jeho pôdu a iný majetok do vlastných rúk a rúk svojich amerických a iných zahraničných podporovateľov.

Orwellovský doublethink, ktorý nazýva oligarchie "demokraciami", je nasledovaný definovaním voľného trhu ako trhu, ktorý je voľný pre finančnú rentu. Diplomacia podporovaná Spojenými štátmi zadlžuje krajiny, núti ich predávať kontrolu nad verejnou infraštruktúrou a mení "veliteľské výšiny" ich ekonomiky na príležitosti na získavanie monopolnej renty.

Táto rétorika, autokracia verzus demokracia je podobná rétorike, ktorú používali grécki a rímski oligarchovia, keď obviňovali demokratických reformátorov, že sa snažia o "tyraniu" (v Grécku) alebo "kráľovskú moc" (v Ríme). Boli to práve grécki "tyrani", ktorí v 7. a 6. storočí pred n. l. zvrhli mafiánske autokracie, čím pripravili pôdu pre ekonomický a proto-demokratický rozmach Sparty, Korintu a Atén. A boli to rímski králi, ktorí vybudovali svoj mestský štát tým, že občanom ponúkli svojpomocné vlastníctvo pôdy. Táto politika prilákala prisťahovalcov zo susedných italických mestských štátov, ktorých obyvatelia boli nútení k dlhovému otroctvu.

Problém je v tom, že západné demokracie sa neosvedčili v tom, aby zabránili vzniku oligarchií a polarizácii rozdelenia príjmov a bohatstva. Od čias Ríma oligarchické "demokracie" nechránili svojich občanov pred veriteľmi, ktorí sa snažili privlastniť si pôdu, výnosy z jej prenájmu a verejný majetok.

Ak sa pýtame, kto práve dnes prijíma a presadzuje politiky, ktorých cieľom je kontrolovať oligarchiu s cieľom chrániť živobytie občanov, odpoveďou je, že to robia socialistické štáty. Iba silný štát má moc kontrolovať finančnú oligarchiu a oligarchiu usilujúcu sa o rentu. Čínske veľvyslanectvo v Amerike to dementovalo vo svojej odpovedi na opis Číny ako autokracie, ktorý predniesol prezident Biden:

USA sa držia mentality studenej vojny a logiky hegemóna, presadzujú blokovú politiku, vymýšľajú príbeh "demokracia verzus autoritárstvo"... a posilňujú bilaterálne vojenské aliancie v jasnej snahe čeliť Číne.

Strana, ktorá sa riadi filozofiou zameranou na ľudí, od svojho založenia ... neúnavne pracuje v záujme ľudu a venuje sa realizácii túžob ľudí po lepšom živote. Čína rozvíja celoplošnú ľudovú demokraciu, podporuje právne zabezpečenie ľudských práv a presadzuje sociálnu rovnosť a spravodlivosť. Čínsky ľud má v súčasnosti plnšie, rozsiahlejšie a komplexnejšie demokratické práva[2].

Takmer všetky rané nezápadné spoločnosti mali ochranu pred vznikom obchodných a rentiérskych oligarchií. Preto je také dôležité uvedomiť si, že to, čo sa stalo západnou civilizáciou, predstavuje zlom oproti Blízkemu východu, južnej a východnej Ázii. Každý z týchto regiónov mal svoj vlastný systém verejnej správy, aby zachránil svoju sociálnu rovnováhu pred obchodným a peňažným bohatstvom, ktoré hrozilo zničením hospodárskej rovnováhy, ak by sa ponechalo bez kontroly. Ekonomický charakter Západu však formovali rentiérske oligarchie. Rímska republika obohatila svoju oligarchiu tým, že zbavila bohatstva regióny, ktoré si podmanila, a zanechala ich zbedačené. To zostáva extrakčnou stratégiou následného európskeho kolonializmu a najnovšie aj neoliberálnej globalizácie zameranej na USA. Cieľom bolo vždy "oslobodiť" oligarchie od obmedzení ich sebapresadzovania.

Veľká otázka znie: "sloboda" a "voľnosť" pre koho? Klasická politická ekonómia definovala slobodný trh ako trh bez nezaslúžených príjmov, na čele s pozemkovou rentou a rentou z iných prírodných zdrojov, monopolnou rentou, finančným úrokom a súvisiacimi privilégiami veriteľov. Koncom 19. storočia však rentiérska oligarchia sponzorovala daňovú a ideologickú kontrarevolúciu, v rámci ktorej sa slobodný trh definoval ako trh, na ktorom môžu rentiéri získavať ekonomickú rentu - nezaslúžený príjem.

Toto odmietnutie klasickej kritiky rentiérskeho príjmu sprevádzalo opätovné definovanie "demokracie" tak, aby si vyžadovala "voľný trh" antiklasickej oligarchickej rentiérskej odrody. Namiesto toho, aby vláda bola ekonomickým regulátorom vo verejnom záujme, verejná regulácia úverov a monopolov je demontovaná. To umožňuje spoločnostiam účtovať si za poskytované úvery a predávané výrobky, čo chcú. Privatizácia privilégia vytvárania úverových peňazí umožňuje finančnému sektoru prevziať úlohu prideľovania vlastníctva.

Výsledkom je centralizácia hospodárskeho plánovania na Wall Street, v londýnskej City, na parížskej burze a v ďalších imperiálnych finančných centrách. Práve o to ide v dnešnej novej studenej vojne: chrániť tento systém neoliberálneho finančného kapitalizmu, ktorého centrom sú USA, zničením alebo izoláciou alternatívnych systémov Číny, Ruska a ich spojencov, pričom sa usiluje o ďalšiu financializáciu bývalého koloniálneho systému, ktorý sponzoruje moc veriteľov namiesto ochrany dlžníkov, zavádza úspory na dlh namiesto rastu a robí stratu majetku prostredníctvom exekúcie alebo núteného predaja nezvratnou.

Je západná civilizácia dlhým odklonom od toho, kam sa zdalo, že smeruje starovek?

Na ekonomickej polarizácii Ríma, ktorá bola výsledkom dynamiky úročeného dlhu v dravých rukách jeho veriteľskej triedy, je dôležité, ako radikálne sa jeho oligarchický proveriteľský právny systém líšil od zákonov predchádzajúcich spoločností, ktoré kontrolovali veriteľov a šírenie dlhu. Vzniku veriteľskej oligarchie, ktorá využívala svoje bohatstvo na monopolizáciu pôdy a ovládnutie vlády a súdov (neváhala použiť silu a cielené politické vraždy proti prípadným reformátorom), sa na celom Blízkom východe a v iných ázijských krajinách darilo predchádzať tisíce rokov. Ale na egejskej a stredomorskej periférii chýbali ekonomické kontroly a rovnováhy, ktoré zabezpečovali odolnosť inde na Blízkom východe. To, čím sa Západ od začiatku vyznačoval, bola absencia dostatočne silnej vlády, ktorá by kontrolovala vznik a dominanciu veriteľskej oligarchie.

Všetky staroveké ekonomiky fungovali na úver, pričom počas poľnohospodárskeho roka vznikali dlhy za úrodu. Vojny, suchá alebo záplavy, choroby a iné poruchy často zabránili splateniu dlhov. Ale blízkovýchodní vládcovia za týchto podmienok dlhy anulovali. Tým zachránili svojich občanov-vojakov a robotníkov z obilnín pred stratou pôdy na samozásobenie v prospech veriteľov, ktorí boli uznávaní ako potenciálna konkurenčná moc voči palácu. Do polovice prvého tisícročia pred n. l. sa dlhové otroctvo v Babylónii, Perzii a ďalších blízkovýchodných ríšach scvrklo len na okrajový jav. Grécko a Rím sa však nachádzali uprostred poltisícročia ľudových povstaní, ktoré požadovali zrušenie dlhov a oslobodenie od dlhového otroctva a straty pôdy na vlastnú spotrebu.

Boli to len rímski králi a grécki tyrani, ktorí na istý čas dokázali ochrániť svojich poddaných pred dlhovým otroctvom. Nakoniec však prehrali s vojnovými veriteľskými oligarchiami. Z histórie teda vyplýva, že je potrebná silná vládna regulačná moc, ktorá zabráni vzniku oligarchií a využívaniu veriteľských pohľadávok a zaberaniu pôdy na premenu občanov na dlžníkov, nájomcov, klientov a nakoniec nevoľníkov.

Vzostup kontroly veriteľov nad modernými vládami

Paláce a chrámy v celom starovekom svete boli veriteľmi. Až na Západe vznikla trieda súkromných veriteľov. Tisícročie po páde Ríma nová banková trieda zaviazala stredoveké kráľovstvá k zadlžovaniu. Medzinárodné bankové rodiny využili svoju veriteľskú moc na získanie kontroly nad verejnými monopolmi a prírodnými zdrojmi, podobne ako veritelia získali kontrolu nad jednotlivými pozemkami v staroveku.

Počas prvej svetovej vojny sa západné ekonomiky dostali do bezprecedentnej krízy v dôsledku medzištátnych dlhov a nemeckých reparácií. Obchod sa prerušil a západné ekonomiky upadli do depresie. To, čo ich z nej vytiahlo, bola druhá svetová vojna, pričom tentoraz po skončení vojny neboli zavedené žiadne reparácie. Namiesto vojnových dlhov bolo Anglicko jednoducho povinné otvoriť svoju šterlingovú oblasť americkým vývozcom a zdržať sa oživenia svojich priemyselných trhov devalváciou libry šterlingov, a to podľa podmienok Lend-Lease a britskej pôžičky z roku 1946, ako už bolo uvedené.

Západ vyšiel z druhej svetovej vojny relatívne bez súkromných dlhov - a úplne pod americkou nadvládou. Od roku 1945 sa však objem dlhu exponenciálne zväčšoval a v roku 2008 dosiahol krízové rozmery, keď explodovala bublina odpadových hypoték, masívne bankové podvody a pyramída finančných dlhov, ktorá nadmerne zaťažila ekonomiky USA, ako aj ekonomiky Európy a krajín globálneho Juhu.

Americká Federálna rezervná banka speňažila 8 biliónov dolárov, aby zachránila držbu akcií, dlhopisov a balíkov hypoték na nehnuteľnosti finančnej elity namiesto toho, aby zachraňovala obete nezdravých hypoték a nadmerne zadlžené zahraničné krajiny. Európska centrálna banka urobila takmer to isté, aby zachránila najbohatších Európanov pred stratou trhovej hodnoty ich finančného bohatstva.

Na záchranu americkej a európskej ekonomiky však už bolo neskoro. Dlhé obdobie narastania dlhu po roku 1945 sa vyčerpalo. Ekonomika USA sa deindustrializovala, jej infraštruktúra kolabuje a obyvateľstvo je tak hlboko zadlžené, že na udržanie životnej úrovne zostáva len málo disponibilného príjmu. Podobne ako v prípade Rímskej ríše, americkou reakciou je snaha udržať prosperitu vlastnej finančnej elity vykorisťovaním cudzích krajín. To je cieľom dnešnej diplomacie novej studenej vojny. Zahŕňa získavanie ekonomickej dane tým, že tlačí zahraničné ekonomiky do ďalšieho zadlžovania sa v dolároch, ktoré majú splácať tým, že na seba uvalia depresiu a úsporné opatrenia.

Toto podriadenie si ekonómovia hlavného prúdu predstavujú ako prírodný zákon, a teda ako nevyhnutnú formu rovnováhy, v ktorej ekonomika každého národa dostáva to, "čo má hodnotu". Dnešné ekonomické modely hlavného prúdu sú založené na nerealistickom predpoklade, že všetky dlhy možno splatiť bez toho, aby sa polarizovali príjmy a bohatstvo. Predpokladá sa, že všetky ekonomické problémy sa samy vyliečia "kúzlom trhu", bez potreby zásahu občianskej autority. Štátna regulácia sa považuje za neúčinnú a neefektívnu, a teda zbytočnú. To ponecháva veriteľom, zhabávačom pôdy a privatizérom voľnú ruku pri zbavovaní slobody ostatných. Toto sa vykresľuje ako konečný osud dnešnej globalizácie a samotných dejín.

Koniec dejín? Alebo len financializácia a privatizácia Západu?

Neoliberálna pretvárka spočíva v tom, že privatizácia verejnej sféry a umožnenie finančnému sektoru prevziať hospodárske a sociálne plánovanie v cieľových krajinách prinesie obojstranne výhodnú prosperitu. To má spôsobiť, že podriadenie sa zahraničia svetovému poriadku, ktorého centrom sú USA, bude dobrovoľné. Skutočným dôsledkom neoliberálnej politiky je však polarizácia ekonomík krajín globálneho Juhu a ich zadlžovanie.

Americký neoliberalizmus tvrdí, že americká privatizácia, financializácia a presun hospodárskeho plánovania z vlády na Wall Street a iné finančné centrá je výsledkom darwinovského víťazstva, ktoré dosiahlo takú dokonalosť, že je "koncom dejín". Zvyšok sveta akoby nemal inú možnosť, ako akceptovať americkú kontrolu nad globálnym (teda neokoloniálnym) finančným systémom, obchodom a spoločenskou organizáciou. A pre istotu sa americká diplomacia snaží podporiť svoju finančnú a diplomatickú kontrolu vojenskou silou.

Iróniou je, že samotná diplomacia USA pomohla urýchliť medzinárodnú reakciu na neoliberalizmus tým, že donútila vlády, aby boli dostatočne silné na to, aby nadviazali na dlhý trend dejín, podľa ktorého sú vlády posilnené, aby zabránili korozívnej oligarchickej dynamike, ktorá by vykoľajila civilizačný pokrok.

Dvadsiate prvé storočie sa začalo tým, že americkí neoliberáli si predstavovali, že ich financializácia a privatizácia s dlhom na páku zavŕšia dlhý vzostup ľudskej histórie ako dedičstvo klasického Grécka a Ríma. Neoliberálny pohľad na staroveké dejiny je ozvenou pohľadu antických oligarchií, ktoré očierňovali rímskych kráľov a gréckych reformátorov - tyranov ako hrozbu príliš silného verejného zásahu, keď sa snažili udržať občanov bez dlhového otroctva a zabezpečiť si svojpomocné vlastníctvo pôdy. To, čo sa považuje za rozhodujúci východiskový bod, je "bezpečnosť zmlúv" oligarchie, ktorá dáva veriteľom právo vyvlastniť dlžníkov. To skutočne zostalo určujúcim znakom západných právnych systémov počas posledných dvetisíc rokov.

Skutočný koniec dejín by znamenal, že reformy by sa zastavili v každej krajine. Tento sen sa zdal byť blízko, keď americkí neoliberáli dostali voľnú ruku pri pretváraní Ruska a ďalších postsovietskych štátov po tom, ako sa Sovietsky zväz v roku 1991 sám rozpadol, pričom začali šokovou terapiou privatizáciou prírodných zdrojov a iných verejných aktív do rúk kleptokratov orientovaných na Západ, ktorí si verejné bohatstvo zaregistrovali na svoje vlastné meno - a speňažili predajom svojich úlovkov americkým a iným západným investorom.

Koniec dejín Sovietskeho zväzu mal upevniť americký koniec dejín tým, že ukázal, aké márne by boli pokusy národov o vytvorenie alternatívneho ekonomického poriadku založeného na verejnej kontrole peňazí a bankovníctva, verejnom zdravotníctve, bezplatnom vzdelávaní a ďalších dotáciách základných potrieb, oslobodených od dlhového financovania. Prijatie Číny do Svetovej obchodnej organizácie v roku 2001 bolo vnímané ako potvrdenie tvrdenia Margaret Thatcherovej, že neexistuje žiadna alternatíva k novému neoliberálnemu poriadku, ktorý sponzoruje americká diplomacia.

Samozrejme, existuje aj ekonomická alternatíva. Keď sa pozrieme na celú históriu staroveku, vidíme, že hlavným cieľom starovekých vládcov od Babylónie po južnú a východnú Áziu bolo zabrániť obchodnej a veriteľskej oligarchii, aby zredukovala široké vrstvy obyvateľstva na klientelu, dlhové otroctvo a nevoľníctvo. Ak by sa v súčasnosti neamerický euroázijský svet riadil týmto základným cieľom, obnovil by chod dejín do ich predzápadného smeru. To by neznamenalo koniec dejín, ale návrat k základným ideálom nezápadného sveta, ktorými sú hospodárska rovnováha, spravodlivosť a rovnosť.

Čína, India, Irán a ďalšie eurázijské ekonomiky dnes urobili prvý krok ako predpoklad multipolárneho sveta tým, že odmietli americké naliehanie, aby sa pripojili k obchodným a finančným sankciám USA voči Rusku. Tieto krajiny si uvedomujú, že ak by Spojené štáty dokázali zničiť ruskú ekonomiku a nahradiť jej vládu zástupcami orientovanými na USA ako Jeľcin, ďalšie na rade by boli ostatné krajiny Eurázie.

Jediný možný spôsob, ako by sa dejiny skutočne skončili, by bolo, keby americká armáda zničila každý národ, ktorý hľadá alternatívu k neoliberálnej privatizácii a financializácii. Americká diplomacia trvá na tom, že dejiny sa nesmú uberať žiadnou cestou, ktorá by neskončila jej vlastným finančným impériom vládnucim prostredníctvom klientských oligarchií. Americkí diplomati dúfajú, že ich vojenské hrozby a podpora zástupných armád prinútia ostatné krajiny, aby sa podriadili neoliberálnym požiadavkám - aby sa vyhli bombardovaniu alebo "farebným revolúciám", politickým vraždám a armádnym prevratom v štýle Pinocheta. Jediný skutočný spôsob, ako ukončiť dejiny, je však atómová vojna, ktorá ukončí ľudský život na tejto planéte.

Nová studená vojna rozdeľuje svet na dva protichodné ekonomické systémy

Zástupná vojna NATO na Ukrajine proti Rusku je katalyzátorom štiepenia sveta na dve protichodné sféry s nezlučiteľnými ekonomickými filozofiami. Čína, krajina s najrýchlejším rastom, považuje peniaze a úvery za verejnú službu prideľovanú vládou namiesto toho, aby monopolné privilégium tvorby úverov nechala privatizovať bankám, čo vedie k ich vytláčaniu vlády ako hospodárskeho a sociálneho plánovača. Táto menová nezávislosť, spoliehanie sa na vlastnú domácu tvorbu peňazí namiesto požičiavania si amerických elektronických dolárov a denominovanie zahraničného obchodu a investícií vo vlastnej mene namiesto v dolároch, sa považuje za existenčnú hrozbu pre americkú kontrolu nad globálnou ekonomikou.

Americká neoliberálna doktrína požaduje, aby sa dejiny skončili "oslobodením" bohatých tried od vlády, ktorá by bola dostatočne silná na to, aby zabránila polarizácii bohatstva a konečnému úpadku a pádu. Uvalenie obchodných a finančných sankcií proti Rusku, Iránu, Venezuele a ďalším krajinám, ktoré sa vzpierajú americkej diplomacii, a nakoniec vojenská konfrontácia, je spôsob, akým Amerika zamýšľa "šíriť demokraciu" prostredníctvom NATO od Ukrajiny po Čínske more.

Zdá sa, že Západ vo svojej americkej neoliberálnej iterácii opakuje vzor úpadku a pádu Ríma. Koncentrácia bohatstva v rukách jedného percenta bola vždy trajektóriou západnej civilizácie. Je to dôsledok toho, že klasická antika sa vydala nesprávnou cestou, keď Grécko a Rím umožnili neúprosný rast dlhu, čo viedlo k vyvlastneniu veľkej časti občanov a k ich zotročeniu veriteľskou oligarchiou vlastniacou pôdu. To je dynamika zabudovaná do DNA toho, čo sa nazýva Západ a jeho "bezpečnosť zmlúv" bez akéhokoľvek štátneho dohľadu vo verejnom záujme. Tým, že sa zbavuje prosperity doma, si táto dynamika vyžaduje neustále siahanie po ekonomickom blahobyte (doslova "prúdenie") na úkor kolónií alebo zadlžených krajín.

Spojené štáty sa prostredníctvom svojej novej studenej vojny usilujú zabezpečiť si od iných krajín práve takýto hospodársky tribút. Nadchádzajúci konflikt môže trvať možno dvadsať rokov a rozhodne o tom, aký bude mať svet politický a hospodársky systém. Nejde len o hegemóniu USA a ich dolárovú kontrolu nad medzinárodnými financiami a tvorbou peňazí. Z politického hľadiska ide o myšlienku "demokracie", ktorá sa stala eufemizmom pre agresívnu finančnú oligarchiu, ktorá sa snaží presadiť na celom svete prostredníctvom dravej finančnej, hospodárskej a politickej kontroly podporovanej vojenskou silou.

Ako som sa snažil zdôrazniť, oligarchická kontrola vlády bola charakteristickým znakom západnej civilizácie už od klasickej antiky. A kľúčom k tejto kontrole bola opozícia voči silnej vláde - teda občianskej vláde dostatočne silnej na to, aby zabránila vzniku veriteľskej oligarchie, ktorá by si monopolizovala kontrolu nad pôdou a bohatstvom a vytvorila by zo seba dedičnú aristokraciu, rentiérsku triedu žijúcu z pozemkovej renty, úrokov a monopolných privilégií, ktoré by obmedzovali široké vrstvy obyvateľstva.

Unipolárny poriadok zameraný na USA, ktorý dúfal, že "ukončí dejiny", odrážal základnú ekonomickú a politickú dynamiku, ktorá bola charakteristická pre západnú civilizáciu od čias, keď sa klasické Grécko a Rím vydali po inej ceste než blízkovýchodná matéria v prvom tisícročí pred naším letopočtom.

Aby sa krajiny v rýchlo rastúcom jadre sveta v Eurázii zachránili pred tým, aby sa dostali do víru ekonomickej deštrukcie, ktorá teraz pohlcuje Západ, vyvíjajú nové ekonomické inštitúcie založené na alternatívnej sociálnej a ekonomickej filozofii. Keďže Čína je najväčšou a najrýchlejšie rastúcou ekonomikou v regióne, jej socialistická politika bude mať pravdepodobne vplyv na formovanie tohto vznikajúceho nezápadného finančného a obchodného systému.

Namiesto západnej privatizácie základnej hospodárskej infraštruktúry s cieľom vytvoriť súkromný majetok prostredníctvom monopolného získavania renty, Čína ju udržiava vo verejných rukách. Jej veľkou výhodou oproti Západu je, že peniaze a úvery považuje za verejnú službu, ktorú prideľuje vláda, namiesto toho, aby nechala súkromné banky vytvárať úvery, pričom dlh narastá bez toho, aby sa rozšírila výroba na zvýšenie životnej úrovne. Čína tiež udržiava zdravotníctvo a školstvo, dopravu a komunikácie vo verejných rukách, ktoré sa majú poskytovať ako základné ľudské práva.

Čínska socialistická politika je v mnohých ohľadoch návratom k základným myšlienkam odolnosti, ktoré charakterizovali väčšinu civilizácií pred klasickým Gréckom a Rímom. Vytvorila štát dostatočne silný na to, aby odolal vzniku finančnej oligarchie, ktorá by získala kontrolu nad pôdou a majetkom prinášajúcim rentu. Naopak, v dnešných západných ekonomikách sa opakuje práve tá oligarchická snaha, ktorá polarizovala a zničila ekonomiky klasického Grécka a Ríma, pričom Spojené štáty slúžia ako moderná obdoba Ríma.