Najlepší

Jazykovedkyňa Oľga Orgoňová / Neobmedzujme jazyk precitlivenými zákazmi a príkazmi. Nebude to fungovať

--

Oľga Orgoňová je vysokoškolská profesorka slovenského jazyka a literatúry a vedúca Katedry slovenského jazyka a teórie komunikácie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Profesionálne sa zaoberá súčasnou slovenčinou, lingvistickou pragmatikou, rétorikou, občianskou vedou a participatívnou lingvistikou. Je autorkou viacerých monografií, napríklad o galicizmoch v slovenčine, o slovensko-francúzskych jazykových vzťahoch, ale aj dvoch slovníkov profesionalizmov – divadelných a policajných.

V rozhovore pre Postoj sme sa rozprávali o tom, ako vníma zásahy do jazyka v mene citlivosti alebo inkluzivity, aj o tom, či boli pracovníci katedry, ktorú vedie, prizvaní do tvorby Plánu rodovej rovnosti UK.

Vysvetľuje tiež, ako vníma inkluzivitu v jazyku, aký má názor na zrušenie ypsilonu a čo je podľa nej agendou dňa v slovenčine.

Pre portál Veda na dosah ste napísali fejtón Inkluzívny jazyk alebo jazykové hry, v ktorom sa k javu inkluzívneho alebo rodovo citlivého jazyka staviate kriticky. Prečo ste sa na to podujali?

Vyburcovala ma k tomu moja účasť na konferencii o inkluzívnom jazyku. Nedospelo sa tam k ničomu inému než k polarite – teda k názorom za verzus proti.

No súvisí to aj s tým, že k tejto problematike sa verejne vyjadrujú nezriedka nelingvisti. Mám potrebu zapojiť sa do diskusie aj ja. Nie vždy sú východiská zástancov inkluzívnych úsilí spojené s tým, aké princípy v jazyku fungujú. Očakávania zástancov „jazykovoinžinierskych“ brožúr, že verejná prax ich „absorbuje“, sú diskutabilné.

Mám tým na mysli používanie novotvarov ako doktorandstvo, hosťovstvo, zástupných opisných spojení ako „učiteľská komunita“ (namiesto učitelia), tiež nadužívanie zdvojeného označenia osôb ako „študenti a študentky“ a podobných komplikovaných pomenovaní. To nebude fungovať.

Prečo?

Pretože jazyk sa nedá diktovať zhora. Nie je možné vytvárať ho takým spôsobom, že medzi štyrmi stenami vytvoríte príručku a prikážete päťmiliónovému národu, aby teraz takto rozprával. Nebude.

Možnože žiakov v škole k tomu vieme donútiť, lebo by dostali zlú známku, keby sa pokynom neprispôsobili, ale v bežnej a prirodzenej komunikácii to tak nejde. Naopak, jazyk vzniká na ulici. My jazykovedci máme šancu niečo regulovať, ale na základe princípu minimálnej intervencie, čiže s drobnými vplyvmi, usmerneniami či skôr odporúčaniami. Jazykovedci to do veľkej miery dodržiavajú a dnes je regulácia minimálna.

Jazyk vzniká na ulici. My jazykovedci máme šancu niečo regulovať, ale na základe princípu minimálnej intervencie.

Ináč to jednoducho nebude fungovať, pretože ľudia neprijmú niečo, čo by im malo komplikovať vyjadrovanie.

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ) je výskumné pracovisko, ale má aj veľký podiel na kodifikovanej forme jazyka. Nie je teda úlohou jazykovedcov nám aj hovoriť, ako máme správne rozprávať?

Jazykovedný ústav nemôže v bežnej praxi vytvárať predpisy, ktoré nie sú všestranne konsenzuálne akceptované. Je výborné, že načúva prianiam používateľov slovenčiny. Dnes sa napríklad rešpektujú neohybné ženské priezviská ako Zuzana Mauréry či Denisa Cibulka. Okolo seba vnímame nositeľov legálne priznaných krstných mien ako Zaira, Nino či vedľa môjho mena sa v kalendári na 23. júl objavilo meno Lilien. Aj na takých zmenách sa podieľajú jazykovedci.

Napriek tomu, aj jazykovedkyne z JÚĽŠ majú účasť na vytváraní takýchto príručiek, napríklad na príručke Ako používať rodovo vyvážený jazyk sa podieľali Lucia Molnár Satinská a Júlia Choleva, vtedy ešte Vrábľová. Z tejto strany zaznieva argument, že jazyk sa prirodzene vyvíja a ony iba reflektujú na potrebu, ktorá tu akoby leží na zemi a treba sa jej chopiť.

Príručka, ktorú spomínate, vznikala pod egidou feministického združenia Aspekt, čiže to bolo spojené aj s takouto ideologickou ambíciou. Princíp, že jazyk je dynamický, je platný a nemožno to spochybniť. Prijímame nové slová a niektoré iné zasa prestávajú v komunikácii jestvovať. Toto všetko je prirodzene funkčné, ale neznamená to, že zmeny v komunikačnej praxi vytvárajú autority – deje sa to v bežnom živote a v každodennej komunikácii.

Nikomu nemôžeme zakázať, aby robil príručky a plnil svoj program. Otázka je, aký to bude mať dosah. Podľa môjho názoru to nebude celospoločensky akceptované. Nepredchádzala tomu žiadna viacstranná diskusia – museli by k téme niečo povedať aj renomovaní lingvisti, muselo by sa to vedecky preskúmať, napríklad prostredníctvom dôkladného sociologického výskumu, nielen nevyváženými sondami.

Toto je však príklad, keď sa k tomu lingvisti vyjadrujú – priamo sa podieľajú na príručke o tom, ako treba hovoriť. Ako vnímate, keď sa odborníci podpisujú pod takéto diela?

Nerada by som zachádzala do kuchyne takýchto aktivít, ale je isté, že mladí ľudia sú otvorení istým experimentom. Avšak v spoločenských vedách experimenty nie sú až tak doma – patrí to skôr do biologických a fyzikálnych laboratórií. My robíme viac interpretácie sociálnych situácií.

Skúšať niečo spôsobom pokus – omyl, mať prístup, že napíšem istý predpis a uvidím, čo to urobí, a ak sa neujme, napíšem iný – to nie je zakázané. Otázny je dosah. A s týmto začali mladé a ambiciózne dievčatá, ktoré boli možno rok alebo dva na doktorandskom štúdiu v jazykovednom ústave a boli otvorené akýmkoľvek lingvistickým pokusom.

Vyjadrujú sa k tomu aj odborníci s dlhšou skúsenosťou?

Problém je, že do takýchto projektov neboli nikdy zapájaní odborníci, ktorí sú etablovaní alebo dlhšie usadení v odbore. Preto to jednostranne smeruje k iniciatívam, ktoré naozaj nie sú valorizované a vnútrolingvisticky podporené. Sú to skôr individuálne pokusy.

Plán rodovej rovnosti UK neprešiel celouniverzitnou diskusiou, jednoducho sa objavil v podobe smernice.

Ako vnímate, že na univerzite, na ktorej pôsobíte, sú už prinajmenšom tri oficiálne príručky pre učiteľov a študentov o tom, akým spôsobom sa majú vyjadrovať počas výučby?

Začalo sa to tým, že univerzita prijala Plán rodovej rovnosti UK. Ten plán však neprešiel nejakou celouniverzitnou diskusiou, jednoducho sa objavil v podobe smernice rektora. Vytvorili ho kolegyne, ktoré ho majú aj vo svojom výskumnom projekte cez program Horizont Európa. Ale na UK sa rieši viac ako 600 výskumných projektov, na univerzite sú stovky smerníc.

Nemôžeme na základe prostého jestvovania troch príručiek usúdiť, že dvadsaťtisíc študentov a dvetisícpäťsto učiteľov, ktorých máme na univerzite, sa teraz bude takýmto spôsobom vyjadrovať. Jednoducho nebude. Ja osobne sa takisto nebudem pričleňovať k týmto reprezentantom menšinového názoru. A ani väčšina študentov, ani učiteľov sa s tým nebude stotožňovať.

Keď vznikali tieto príručky odporúčaní, boli ste aj vy na Katedre slovenského jazyka a teórie komunikácie oslovení so žiadosťou o konzultáciu?

Nie, doteraz sme nedostali priestor. Je to jeden z tých signálov, že naozaj ide o jednostranný pohľad. Aj na tvorbe príručiek, aj na celom Pláne rodovej rovnosti UK participovalo to isté Centrum rodovej rovnosti, ktorého členky zároveň vypracovávali tieto príručky. Prípadne ich spolupracovníci, a to predovšetkým členovia študentského spolku Light (spolok, ktorý na Filozofickej fakulte UK organizoval „Kvír festival“, pozn. red.). Je to skrátka úzky okruh ľudí.

Pokúšali ste sa k tým materiálom vyjadrovať?

Skúšala som osloviť vedenie fakulty, ale nejako sa to nepodarilo.

Oslovili ste dekana Mariána Zouhara?

Pán dekan odporučil tvorkyniam, aby sa s našou katedrou skontaktovali. A tie sa neskontaktovali. Tretina fakulty sú filologické pracoviská, ale nás sa nikto nepýtal na názor. Myslím si, že robiť lingvistickú robotu bez lingvistov je nešťastné.

Ako tieto jazykovo inkluzívne javy na fakulte vnímajú vaši študenti?

Mala som o tom rozhovor s našimi štvrtákmi. Túto situáciu takisto vnímajú veľmi citlivo a možno nie všetci, lebo niektorí mlčali, ale väčšina z nich sa k tomu vyjadrila negatívne. Pociťujú to ako neperspektívne a hlavne nesprávne a nátlakové.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Stretávam sa s argumentom, že aj slovo dokáže zraniť alebo že jazyk môže byť tak nástrojom pozitívnej zmeny, ako aj ubližujúci. Vy vo svojom článku však píšete: „Dodnes si myslím, že nástroje neubližujú. Ublížiť (sebe či druhým) môžu len ľudia, keď ich nevhodne používajú.“ Tvrdíte, že jazyk nemôže ubližovať, ale iba my jeho používatelia?

Jazyk je nástroj. Ak niekto niekoho urazí, ublíži mu, je voči nemu netolerantný, tak si nakombinoval vo svojom jazyku prejavy, z ktorých to vyplynulo. Jazykové prostriedky však nie sú a priori nabité nejakou netolerantnosťou. Sú to súčiastky, z ktorých si skladáme svoj prejav, a ten môže byť estetický, strohý administratívny, vedecký, môže byť aj arogantný a vulgárny.

No argumenty, ktoré zaznievajú, sú také, že aj slovo ako také dokáže zraniť – napríklad Cigán alebo že je niekto hluchý. Počul som aj názor, že aj vyjadrenie ako „neznásilňujme tu pojmy“ môže byť vnímané zraňujúco, keď má niekto traumu zo sexuálneho zneužitia. Nie sú tieto argumenty relevantné?

Nie absolútne. „Náboj“ dostane aj nevinné slovo „handra“ v kontexte, kde sa tým označuje slaboch. Ale to sa vyjasní až v konkrétnom kontexte. To neznamená, že máme vyčiarknuť zo slovníka slovo handra. Cigána ako príslušníka etnika nespochybňuje ani kodifikačný slovník. Aj výraz hluchý má miesto vo výkladovom slovníku slovenčiny ako spisovné slovo.

Ja osobne sa celkom ochotne prikloním aj k metaforám. Metafora je obrazná figúra na stimulovanie záživnosti prejavu. Slovo znásilniť je dokonca v spojení s preneseným významom knižné, využíva sa v kultivovaných prejavoch (znásilňovať skutočnosť znamená prekrúcať ju a to sa predsa bežne používa).

Doteraz sme nedostali priestor vyjadriť sa k jazykovým príručkám v rámci Plánu rodovej rovnosti UK. Je to jeden z tých signálov, že naozaj ide o jednostranný pohľad.

Pravda, treba sa vyhýbať cieľavedomému znevažovaniu či zosmiešňovaniu ľudí. To, že sa v publiku, kde je sto ľudí, nájde niekto, kto vezme metaforu doslovne, sa, samozrejme, nedá vylúčiť, ale neznamená to, že kvôli nemu musíme vypreparovať jazyk a nebudeme používať nič, čo má čo i len nádych obraznosti a dôvtipnosti, prosto človečiny. V takom prípade by sme sa vyjadrovali ako dehumanizované roboty.

V jazyku sú však aj pejoratívne výrazy – samotný slovník ich tak označuje. Nesúvisí tento fenomén inkluzívneho jazyka s mierou citlivosti voči nejakému výrazu? Napríklad aj výraz hluchý môže byť časťou spoločnosti vnímaný ako bezproblémový, inou časťou zasa ako pejoratívny.

Čo znamená deaflympiáda v doslovnom preklade? Nie náhodou olympiáda hluchých? Viem, že toto sú výrazy, ktoré postupne zjemňujeme. Na fakulte máme pracovisko pre osoby so špeciálnymi potrebami – k tomuto názvu pracoviska sme sa dopracovali od označenia postihnutých a zdravotne znevýhodnených. Aj touto cestou sa dá ísť, ale jazyk je variabilný, používajme v ňom preto celú škálu možností a nediktujme stroho, že len toto sa smie a iné nie.

Hneď ako to postavíme do binárnej optiky, že toto smieš a toto nesmieš, tak sme v poňatí kultúry vyjadrovania cúvli aspoň o pol storočia nazad. Dnes sa však komunikačná ponuka otvára do takého štylizačného spektra, v ktorom si každý môže nájsť, čo mu najviac pasuje.

Takéto inkluzívne jazykové príručky, odporúčania, návody či manuály, ako nehovoriť a ako správne hovoriť, teda nie sú progresom, ale skôr krokom o desaťročia dozadu?

Presne tak. Je to reštrikcia. Ale aj z dávnejšej histórie je známe, že jazykové regulatívne vplyvy o tom, čo treba v jazyku zmeniť, čo z neho treba vyhodiť a podobne, nefungovali. Ani pred dvoma storočiami. Anton Bernolák mal vo svojom Slowári snahu začať čistiť lexikálnu zásobu od nepotrebných slov. Kládol si otázky: „Načo nám je v slovenčine kurírovať, keď máme liečiť? Načo máme mať slovo bajúzisko, keď máme fúzisko? Načo je slovo cajchovať, keď máme značiť?“

No dodnes je v slovenčine aj kurírovať, aj bajúzy, aj cajchovať. Chcel odstrániť aj ďalšie desiatky slov cudzieho pôvodu s cieľom posilniť národný prvok. Ale neprešlo to, hoci Bernolák bol skutočnou autoritou. Je to jeden z ukazovateľov, že zásahy do jazyka nemožno robiť autoritatívne zhora.

V každom prípade, tie príručky o korektnom jazyku môžu pomôcť niekomu, kto si nevie dať rady – je to jedna z ponúk. Keď má niekto potrebu chytiť sa nejakého odporúčania a páči sa mu to, tak si to osvojí a bude sa podľa toho správať. Ale to neznamená, že sa podľa toho má správať celý národ či aspoň celý verejný sektor. Nemôžeme hlásať, že chceme byť tolerantní, citliví a korektní – a robiť to nekorektne.

Myslím si, že problém je v tom, že veľkorysosť a tolerancia z pozície autorít sa laikmi zneužívajú a presadzuje sa iba jedna ponuka. Ale tých ponúk je viac.

Čím si vysvetľujete, že je tu lingvistický prúd, ktorý presadzuje iba jednu ponuku?

Asi je to dané zapálenosťou ovplyvniť svet, ukázať svoju silu. Sledujem to na základe diania vo svojom mikrosvete na pracovisku – ako veľmi sa aktivizujú mladí ľudia, ktorí chcú niečo v tom jazyku ukázať! A možno raz o tridsať rokov povedia svojim deťom: pozri sa, toto som zmenil.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Veľkým fenoménom je generické maskulínum. Je terčom kritiky priaznivcov inkluzívneho jazyka, lebo vraj zneviditeľňuje ženy. Podľa zástancov tohto prúdu napríklad slovo vedec označuje iba mužov a ženy sa necítia byť slovom vedec označované, lebo sú vedkyne. Čo si o tom myslíte?

Je to konvencia, ktorá platí stáročia. Nie je to nejaký moderný výmysel, podľa ktorého by sme začali diskriminovať ženy. Prednedávnom by to možno nikomu ani nenapadlo.

Súc inšpirovaná konštatovaním, že existuje Medzinárodný deň študentstva, som si pozrela niekoľko názvov inštitúcií. Máme kluby seniorov – alebo po slovensky dôchodcov – a nie kluby dôchodcovstva alebo kluby dôchodcov a dôchodkýň. Existuje Dom novinárov, nie novinárstva. Aj pred rokom 1989 existoval jeden denník, ktorý mal hore na prvej strane napísané „Proletári všetkých krajín, spojte sa“ – nebolo tam slovo proletárstvo.

To generické maskulínum tu bolo – ako vidno – v jednom režime aj druhom a bolo to úplne v poriadku a všeobecne akceptované bez akýchkoľvek pochybností, že treba ženy oslobodiť z akejsi anonymity, v ktorej sú stratené.

Je pravdivé tvrdenie, že slovo vedec označuje iba vedcov, ktorí sú muži?

Nie, veď pokiaľ je to v texte použité ako generické maskulínum (napríklad v názve Vedec roka), označuje to všetko – mužov, ženy, ale aj nebinárne osoby. Ale existuje aj generické feminínum a muži sa voči tomu nebránia – napríklad osoba s Downovým syndrómom, literárna postava. V komunikácii úplne prirodzene funguje a vôbec to nevyvoláva sociálne nezhody. Nezachytila som obavu, že by tým boli muži diskriminovaní.

Existuje aj generické feminínum a nezachytila som obavu, že by tým boli muži diskriminovaní.

K tomuto som počul aj argument, že je rozdiel medzi gramatickým a prirodzeným rodom – napríklad slovo osoba alebo človek má iba gramatický rod, ale napríklad slovo vedec má aj prirodzený rod. Je to validný argument?

Rozlišuje sa biologické pohlavie (ktoré odráža prirodzený rod, sex) a sociálny rod (gender). Gramatický rod (umelo vykonštruovaný) má isté zvláštnosti oproti prirodzenému rodu, napríklad zdrobnené podstatné mená ako „chlapča“ či „žieňa“ majú stredný gramatický rod a skloňujú sa podľa tohto gramatického zaradenia. Pravda, ide o osoby s jasným prirodzeným rodom (chlapča je chlapec, žieňa je žena). Je možné použiť rodovo neutrálne výrazy „osoba“ (osoba rómskeho pôvodu) či „človek“ (Naša profesorka je asertívny človek.).

V mnohých prípadoch to vieme povedať operatívnejšie: osoba rómskeho pôvodu = Róm; Naša profesorka je asertívna osoba. = Naša profesorka je asertívna. V tomto zmysle áno, slová osoba či človek sa dajú uplatniť univerzálne nezávisle od prirodzeného rodu. Ale rovnako v mnohých prípadoch funguje generické maskulínum. Pozrime si napríklad vetu: V tejto osade žijú Rómovia (čiže na danom mieste žijú rómski muži, ženy, deti, nebinárne osoby). Je to jedna zo štylizačných možností, ktorá nevylučuje ďalšie. Ak ich budeme vylučovať, ochudobníme slovenčinu.

Spomínali ste príklad „Medzinárodný deň študentstva“, prostredníctvom ktorého sa obhajuje výraz študentstvo. Nie je to však tak, že výraz študentstvo označuje študentský stav, a nemyslí sa tým nejaká skupina študentov v zmysle, že v triede sedí dvadsať príslušníkov študentstva alebo dvadsať študentstiev?

Mimo kontextu ide o hromadné označenie študentov. Teda nie jedného ani dvoch, ale hromady. Váš prvý príklad je veľmi „krkolomný“. S generickým maskulínom to ide stručnejšie: ak je v triede aspoň jeden muž, pokojne povedzme, že tam sedí dvadsať študentov. Ak sú tam len dievčatá, povedzme, že tam sedí dvadsať študentiek. Druhý príklad je nelogický. Jeho význam by sa dal vyjadriť tak, že v triede sedí dvadsať hromadných jednotlivcov.

Teda keď niekto na základe toho, že existuje Medzinárodný deň študentstva, povie napríklad: „Do diskusie sme pozvali hosťovstvo“, je to tým, že len nepochopil, ako je to slovo myslené?

Presne tak. V takom použití si autor absolutizoval hromadný výraz s koncovkou -stvo ako „všeliek“ na jazykovú korektnosť.

V marci sa pri príležitosti Medzinárodného dňa žien na pôde Filozofickej fakulty UK konalo podujatie, na ktoré prišla korektorka z časopisu Kapitál a pracovníčka na UK, ktorá má na starosti implementáciu plánu rodovej rovnosti. Mali tam prednášku pre študentov, ako používať inkluzívny jazyk. Odporúčali tam aj výrazy ako zamestnanectvo, študentstvo, žiactvo a podobne. Čo hovoríte na to, že na fakulte, na ktorej pracujete, sa konajú takéto prednášky?

Koľko tam bolo ľudí?

Asi tridsať až štyridsať.

Je to podujatie, ktoré reprezentuje zamestnancov a študentov? Ťažko povedať. Ja som sa k tomu postavila tak, že som sa nezúčastnila. Ale k tomuto sa, myslím, veľmi korektne vyjadril pán dekan, ktorý povedal, že vytvoril priestor. Myslím si, že keby sa nejaký iný spolok prihlásil o priestor, tak ho tiež dostane. Len možno, že iné svetonázorové zoskupenia neboli také aktivizované ako toto. Mne tá pestrosť chýba.

Objavili sa aj študentmi vytvorené príručky o neutrálnom, respektíve nebinárnom jazyku. Čo hovoríte na takéto návrhy vytvárať v slovenčine celkom nové gramatické javy, zámená ako jena, tena a podobne?

Ako učiteľka nechávam svojim študentom priestor na kreativitu. Keď mi štyridsať študentov odovzdá nejaký svoj výtvor, tri alebo štyri sú zaujímavé. Ale nestane sa z nich kodifikačná príručka. Môže to byť zaujímavá inšpirácia do diskusie, môže to mať pozitívny vplyv na subjektívny rast. Ale považovať študentské príručky za verejnú normu by som si netrúfla a ani by som to nechcela hodnotiť ako vedecký výtvor.

Nebinárna príručka od Victory Vargicovie bola tohto roku Nadáciou zastavme korupciu nominovaná na Férový čin roka. Čo si o tom myslíte?

Treba si dať námahu, aby sa tá problematika dostala do širšieho lingvistického priestoru a aby sa k tomu vyjadrovalo viac odborníkov.

Je to teda podľa vás niečo, o čom treba diskutovať?

Určite. Bez toho, aby sa stretli rôzne názorové pozície, nikdy nedôjde k zosúladeniu v rovnováhe a vždy to bude iba polarita „na hojdačke“. A z nej nič nevzíde.

Ešte stále nevzniklo celospoločenské úsilie o to, aby sa dostali k slovu rôzne názorové spektrá, z čoho by sa potom mohlo hľadať východisko. Napríklad či je šanca na toleranciu aj toho, čo vytvorí nelingvista. Nehovorím, že nelingvista nemôže vytvoriť niečo zaujímavé. Sama som zástankyňou takzvanej občianskej vedy.

Ja tiež pestujem ideu inkluzívneho jazyka, ale v zmysle otvárania priestoru na spoluprácu vedca s nevedcom.

Ja tiež pestujem ideu inkluzívneho jazyka, ale v zmysle otvárania priestoru na spoluprácu vedca s nevedcom bez snahy niečo v používaní jazyka zakazovať. Naopak, ide mi o obohatenie jazyka aj poznania o ňom. Tak som participovala na tvorbe dvoch slovníkov profesionalizmov. Vtedy je to konštruktívne, lebo nevedec pomôže vedcovi pod jeho vedením získať jazykový materiál používaný ústne v istej profesii.

Je toto teda tá inkluzivita, o ktorej by sme sa mali rozprávať?

Je to vec posúvania poznania tam, kde sme sa v lingvistike zastavili. Tvárili sme sa, že hodné pozornosti je len to, čo je spisovné. Napríklad keď lekár povie: „Pacoš mi exol na stole“, tak to „pacoš“ a „exol“ nás nezaujíma, rovno to odhodíme do koša s tým, že to nie je hodné našej pozornosti. Ja hovorím, že by sme si mali všímať to, čo reálne funguje, lebo v profesionálnej komunikácii lekár nebude so svojím kolegom pri operačnom stole hovoriť spisovnou rečou alebo exaktnou terminológiou. Síce to napíše do správy, ale rozpráva ináč.

Všetci sa vo svojom pracovnom prostredí rozprávame uvoľnene. Ale nemáme to zmapované a tam vidím priestor rozšíriť všeobecné poznanie, čo nedokážeme bez pomoci toho profesionála – nelingvistu. Má to aj veľmi dobrú odozvu, akceptujú to potom aj neprofesionáli a majú záujem o jazyk.

Ako sa podarilo popasovať s inkluzívnym jazykom napríklad vo francúzštine?

Situácia je polarizovaná. Na jednom póle sú aktivistické iniciatívy, ktoré na druhom póle zväčša odmietajú akademici. Sú ostražití voči aktivistickým návrhom, ako je napríklad vkladanie bodky dovnútra slov na zdôraznenie rodov či čísla (napríklad patient.e..s v zmysle spojenia pacienti a pacientky). Tých kontroverzností je, samozrejme, viac. Diskusie sú okolo novotvarov zámen.

Na Západe však na túto vlnu trochu naskočili aj novinári, prípadne sa v niektorých školách objaví príručka s takýmito vecami.

U nás na to tiež niektoré noviny nabehli, denník Sme a Denník N vydali návody, ako treba hovoriť o homosexualite, a aj to tak používajú. Druhý spomenutý denník začal tiež písať ukrajinské mestá po ukrajinsky, napríklad miesto Kyjev píšu Kyjiv.

A máte to v celoslovenskej komunikácii? Nemáte, neprešlo to. Ešte od toho neupustili, ale zatiaľ sú ojedinelý ostrovček.

JÚĽŠ po vražde na Zámockej ulici zmenil definíciu slova láska. Ako vnímate, keď jazykovedný ústav zareaguje na nejakú výraznú udalosť takýmto gestom? Je vám to sympatické alebo je to niečo, čo by sa nemalo diať?

Autori tvoriaci výkladový slovník slovenčiny pri svojich kapacitách zďaleka nestíhajú držať krok s dynamickým vývinom života a jeho odrazom v slovníku. Tak nájdete v slovníku slovo hladička aj vo význame žehlička, čo mi pripadá už neaktuálne. Mnohé nové slová tam zasa ešte chýbajú. V prípade tohto hesla autorka jemne upravila výklad. Ten sa pravdivejšie a menej selektívne opiera o doklady z národného korpusu, na ktorom sa buduje celé dielo. Slovník by mal byť aj dokumentom o stave spoločnosti. S tým súvisí aj verné sprostredkovanie variácií ponímania pojmu láska. Pripúšťam, že načasovanie úpravy daného hesla môže recipient vnímať ako gesto.

S niekoľkými kolegyňami na fakulte, ktoré sú odborníčky na rôzne európske jazyky, ste si podali žiadosť o vedecký grant Vega na tému inkluzívneho jazyka. Čomu sa má tento projekt venovať?

Otvorili sme škálu, aby sa pojem inkluzívnosti kompletizoval a aby sa neredukoval len na jazykové reštrikcie v zmysle citlivostných prejavov: jazyková citlivosť, jazyková korektnosť. Moja inkluzívnosť sa týka vťahovania nevedcov do spolupráce so mnou na vedeckých projektoch.

Počas práce sa tam však môžu vytvoriť ďalšie priestory. Jedna veľká téma, s ktorou v projekte rátame, je prepisovanie literárnych textov do citlivého jazyka, čo pre mňa tiež vyznieva veľmi necitlivo.

V tejto súvislosti sa prevalila kauza prepisovania kníh Roalda Dahla. Čo si o tom myslíte?

Je to absolútne neúnosné. Ja ako autorka by som sa cítila veľmi nepochopená a nerešpektovaná, keby môj text niekto prepisoval. Keď niekto cieľavedome prepisuje jazyk podľa kľúča akýchsi experimentálnych predpisov, tak ide o likvidáciu pôvodného diela.

V našom projekte sa chceme pozrieť na všetky aspekty toho, čo je konštruktívne a čo nie, pričom sa to zastrešuje pojmom inkluzívnosti.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

V Postoji sme sa venovali otázke ypsilonu v slovenčine a jeho možného zrušenia. Jazykovedec František Ruščák argumentuje tak, že ypsilon je v našom jazyku zdrojom trápenia a že nemá význam, lebo sa dá fungovať aj bez neho. Čo si o takomto nápade myslíte?

Pozerám sa na to nadjazykovo. Keď si vezmete situáciu v niektorých západných jazykoch, napríklad vo francúzštine, v angličtine, ale aj na východe v čínštine – o čo komplikovanejšie sú tieto jazyky? Ak by sme za náš problém mali považovať len ypsilon, tak sme šťastní ľudia. Vezmite si, že Číňania majú desaťtisíc znakov, my iba štyridsaťšesť písmen. Aký je problém, či je tam o jedno písmeno viac alebo menej?

Pán docent Ruščák povedal, že ani vo výslovnosti medzi i a y nie je rozdiel. Ale to nie je nič unikátne, v jazykoch je to úplne normálny jav. Poviem vám príklad z francúzštiny: slová cynologue a sinologue majú úplne rovnakú výslovnosť. Jedno je odborník na psy, druhé čínštinár, ale tie slová sú zvukovo absolútne homonymné. Použitie slova v texte však dilemu odstráni a každý odlíši, kedy je reč o psičkárovi a kedy o filológovi.

Nepovažovala by som síce za nemožné, keby sme ypsilon zrušili, ale nepovažujem ho ani za dramatický problém.

Keby k zrušeniu ypsilonu náhodou došlo, neobávate sa toho, že všetka doterajšia písomná forma jazyka by sa stala neaktuálnou alebo nesprávnou?

Obe formy jazyka by museli paralelne koexistovať vedľa seba, lebo všetky možné právne dokumenty, zákony, nápisy by sa nedali zo dňa na deň nahradiť. Musela by to byť dlhodobá záležitosť a neviem si ani predstaviť finančnú nákladnosť. Osobne to síce nezavrhujem, ale ani to nepreferujem, som voči tomu opatrná. No rozhodne to nie je agenda dňa, bol to problém päťdesiatych rokov minulého storočia.

Čo je v slovenčine agenda dňa?

Pomer medzi cudzími a domácimi slovami. Hovorí sa o anglicizmoch – zahlcujú slovenčinu? Stratí sa identita slovenčiny? Ako sa voči tomu postaviť? Kvôli tomu vznikol onoho času zákon na ochranu štátneho jazyka.

Ďalšia vec je fenomén internetu a elektronickej komunikácie. Stále sa posúvame ku grafickým prejavom, zvykáme si na to, že okrem písomného vyjadrenia na internete do nášho prejavu vstupuje veľmi veľa iných semiotických vstupov – obrázky, videá, emotikony... Aké miesto zostalo pre text? Je to stimulom na uvažovanie, ako ďalej s jazykom.

Keď spomínate pomer cudzích a domácich slov, aký by sme k tomu mali zaujať postoj? Chrániť slovenčinu alebo ju ponechať na akýsi voľnobeh?

Zostala by som pri minimálnych intervenciách, čiže nie nejaké dramatické obmedzovanie. Ako som hovorila na začiatku, neprejde to. Zákazy, príkazy zhora nebudú mať efekt. Som za prirodzenosť v jazyku. Akokoľvek sa môžeme v živom jazyku angažovať, nedospejeme k očakávateľnému cieľu, v zmysle ktorého by všetci zrazili opätky a budú sa podľa toho správať.

Je veľa „módnych“ či dobovo populárnych slov, ktoré sa v jazyku dlho neohrejú, ľudia ich najskôr nadužívajú a potom na ne rýchlo zabudnú. Také sú napríklad názvy jedál, športov či módnych odevov. Pred rokom u nás ešte doznievala pandémia koronavírusu a dnes si už pomaly nespomenieme na to, čo znamenajú skratky MOM či ROR. Jazyk má podľa mňa „samočistiacu“ schopnosť, netreba ho obmedzovať precitlivenými zákazmi a príkazmi.

Neznamená takýto prístup, že sa jazyk úplne zvulgarizuje, zľudovie až do takej podoby, že sa z neho stane fraška?

Možno som idealistka, ale verím, že nie. Zamýšľam sa, ako mohol slovenský jazyk prežiť do prvej bernolákovskej kodifikácie na konci 18. storočia. Jazyk tu žil, hoci nejestvovali u nás žiadne jazykovedné inštitúcie. Čo sa mu môže stať teraz? Stále bude žiť, len sa bude nejako pohybovať, trochu meniť v rukách ľudí, ale nevnímam to s obavami. Staršie generácie skôr konzervujú v jazyku to tradičné, mladí neuvedomene stimulujú jazykové zmeny. Kdesi v strede medzi nimi vzniká akýsi únosný rovnovážny stav.

Má vôbec kodifikovaná forma jazyka v slovenčine miesto?

V oficiálnej a verejnej komunikácii určite má. Ale komunikácia je otvorená do mnohorakých pozícií. V publicistickom priestore sme uvoľnenejší. To, čo je na internete, je nesmierne uvoľnené. A v súkromí hovoríme, „ako nám zobák narástol“.

Zdá sa vám, že spomínaná uvoľnenosť už priveľmi presakuje aj do oficiálnej komunikácie?

Asi by sme si mali zvyknúť vnímať rozdiel medzi verejným a súkromným, čo sa však pomerne úspešne zmazáva. Napríklad v parlamente by sme mali prejav štandardizovať, aby nebol vulgárny alebo príliš nárečový. Ale v mnohých iných situáciách si môžeme pokojne dovoliť byť aj nespisovní.

https://www.postoj.sk/131074/neobmedzujme-jazyk-precitlivenymi-zakazmi-a-prikazmi-nebude-to-fungovat