Najlepší

Stanislava Moyšová

Bodky a hviezdičky medzi písmenkami / Ako inkluzívnosť vo francúzštine a taliančine komplikuje komunikáciu medzi ľuďmi

23. september 2023

Proti zavádzaniu inkluzívneho jazyka sa postavili poprední jazykovedci vo Francúzsku a v Taliansku.

Denník Postoj sa v posledných mesiacoch venoval téme inkluzívneho jazyka. Tento trend sa neprejavuje len slovenčine, ale razí si cestu aj v iných európskych jazykoch.

Jeho zástancovia väčšinou zdôrazňujú dva postupy, akým sa dá presadiť. Jedným je používanie zdvojených pomenovaní, napríklad učitelia a učiteľky namiesto generického učitelia, a druhým tzv. rodovo neutrálny jazyk, teda učiteľský zbor, alebo najnovšie, podľa úzu v administratívnych textoch Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, už aj učiteľstvo.

V niektorých európskych krajinách však zašli bojovníci za inkluzivitu ešte ďalej.

V posledných rokoch sa totiž v taliančine a vo francúzštine objavili z grafického hľadiska zvláštne slová, ktoré v hlave bežného používateľa jazyka môžu vyvolať prekvapenie a rozpaky. V istých textoch totiž figurujú také slová, ktoré okrem písmen obsahujú rôznorodé grafické znaky, najčastejšie deliacu bodku, pomlčku, hviezdičku alebo znak šva (ə). Tak sa napríklad môžeme stretnúť v taliančine s nápisom Ciao a tuttə(Ahoj, všetci) alebo vo francúzštine s oslovením Cher·e·s lecteur·rice·s (Mil.é.í čitatel.ia.ky).

Pre nezasvätenca ide o nanajvýš bizarný pravopis. Zasvätený, teda progresívny čitateľ však vie, o čo ide: tieto znamienka či grafémy sú symbolom boja proti dominantnému a jazyk ovládajúcemu generickému maskulínu, teda v danom prípade proti prídavnému menu tutti (všetci) alebo podstatnému menu lecteurs (čitatelia), ktorý doteraz označoval obe pohlavia v množnom čísle, ale forma je mužského rodu. Práve proti nemu zástancovia (a zástankyne) inkluzívneho pravopisu vyhlásili neúprosnú vojnu, ktorá sa začala pred niekoľkými desaťročiami.

Bojovníci za rovnosť v jazyku vychádzajú z tézy, že jazyk je založený na dialektike ovládajúceho a ovládaného subjektu, odráža mocenské vzťahy a zahmlieva prítomnosť žien (a v poslednom desaťročí aj iných „rodov“). Podľa tohto postulátu je logickým vinníkom práve v románskych jazykoch zaužívané generické maskulínum, lebo podľa niektorých psychokognitívnych štúdií si ľudia predstavia pod slovom lekári alebo spisovatelia väčšie zastúpenie mužov ako žien. Preto je potrebné z jazyka ho odstraňovať všade, kde sa dá.

Feminizácia, nové grafické znaky aj zámená

Prvým krokom vo francúzštine, ale i v taliančine bola tzv. feminizácia jazyka, keď sa začali používať novovytvorené ženské tvary v prípade niektorých povolaní, napríklad professeur – professeure, alebo écrivain – écrivaine (spisovateľ – spisovateľka). Vo francúzštine totiž v prípade mnohých profesií existovali len mužské označenia. V tejto oblasti slovenčina naskočila na vlnu rovnosti už dávno, veď ministerky,vedkyne a spisovateľky máme v jazyku od času, keď ženy začali tieto činnosti reálne vykonávať.

Treba však povedať, že snaha o feminizáciu za každú cenu občas prináša rozpačité výsledky, lebo sa zavádzajú novotvary, ktoré znejú cudzo, nezvyklo a majú samy osebe viacero významov. Príkladom môže byť ženský tvar maître de conférence (docent na univerzite) a jeho ženský náprotivok maîtresse de conférence (docentka, ale pri slove maîtresse cudzincovi napadne jeho najpoužívanejší význam, teda milenka).

Druhý stupeň ťaženia proti generickému maskulínu spočíva v tom, že sa používajú buď také výrazy, ktoré sú rodovo neutrálne, teda napríklad personnel de la police (personál polície) namiesto policiers (policajti), alebo také slová, ktoré svojou príponou neindikujú rod, teda sú obojrodové, ako napríklad académiques (vedci) bez mužskej prípony namiesto pôvodného chercheurs (výskumníci),kde znova figuruje generické maskulínum.

Treťou a nateraz poslednou ofenzívou voči tomuto nešťastnému slovnému tvaru je takzvaný inkluzívny pravopis. A tak si Taliani v uvítacích oknách niektorých webstránok môžu prečítať pozdrav ciao a tutt*, ciao a tutt@, ciao a tuttз, ciao a tuttə, kde všetky tieto grafické znaky dávajú čitateľom na známosť, že sa tu pozdravujú všetci, muži, ženy a najnovšie aj takzvaní nebinárni, teda takí, čo sa nestotožňujú ani s jedným z uvedených pohlaví.

Francúzi sa zasa v dokumentoch, ktoré vydávajú niektoré univerzity a najnovšie aj radnice istých miest, môžu stretnúť so zámenom iels (onyi),čo je hybrid zámen ils (oni) a elles (ony). Okrem toho sa na oznamoch univerzít začali objavovať exoticky vyzerajúce zlúčeniny mužského a ženského rodu, napríklad auteur.trice.s (autor.ka.i.y). 

Problém však je, že nikto poriadne nevie, ako sa tieto grafické bizarnosti, ktoré síce zahŕňajú mužský aj ženský rod, majú vyslovovať. Keď sa pozrieme na spomínaný zlúčený výraz auteur.trice.s (autor.i.ky) a mali by sme ho prečítať podľa pravidiel francúzskej výslovnosti, dostali by sme zvukovú podobu otörtris, čo je číry nezmysel.

Okrem toho takýto druh pravopisu spôsobuje hlavybôľ žiakom, ktorí sa mocujú s už aj tak náročným francúzskym pravopisom, a to nielen na základných, ale aj na stredných školách. Nehovoriac o cudzincoch, dyslektikoch a dysgrafikoch – pre tých je tento progresívny vynález hotovou nočnou morou. Tento štýl písania totiž začali presadzovať niektorí aktivistickí učitelia aj na štátnych školách, keďže najväčšie vydavateľstvo školských učebníc vo Francúzsku Hatier vydalo príručku inkluzívneho pravopisu.

Francúzska akadémia: Inkluzívne písanie ako smrteľná hrozba 

Reakcia prišla, síce oneskorene, ale predsa. Ako prvá sa ozvala Francúzska akadémia, slovutná strážkyňa čistoty francúzskeho jazyka, na ktorý si obyvatelia krajiny galského kohúta stále potrpia. Inštitúcia, ktorú Francúzi považujú za výsostnú autoritu, vo svojom otvorenom liste odsúdila tzv. inkluzívne písanie ako „smrteľnú hrozbu“ pre francúzštinu, ktorá vedie ku chaosu a k nečitateľnosti.

V roku 2021 zakázal minister školstva používanie takéhoto pravopisu obežníkom. Výuka pravopisu na školách sa teda teoreticky vrátila do normálu, no bizarné slová s bodkami medzi písmenami sa objavujú naďalej, napríklad v dokumentoch niektorých mestských úradov.

Preto bol v roku 2022 podaný návrh zákona pod názvom Zákaz inkluzívneho písania. Autori poukazujú na nezrozumiteľnosť tohto pravopisu a vyžadujú, aby texty, ktoré vydávajú mestské zastupiteľstvá ako reprezentanti štátnej moci, boli písané „klasickou“ francúzštinou, inak nebudú mať právnu moc.

Obhajcovia tohto prístupu, ako správni Francúzi hrdí na svoj jazyk a dejiny, sa okrem iného odvolali aj na edikt kráľa Františka I. z roku 1539. Následkom neho sa francúzština presadila ako úradný jazyk pod hrozbou, že právne listiny vyhotovené v kráľovstve po latinsky nebudú platné. Podobne ako František I., aj predkladatelia zákona dôvodili, že ak nejaká radnica vydá dokument v jazyku, ktorý nie je kodifikovaný a narúša porozumenie, dokument nemá byť právoplatný.

Natíska sa otázka, prečo tak dlho trvalo, kým sa niekto odvážil vysloviť kritiku týchto noviniek, ktoré sú z užívateľského hľadiska úplne nefunkčné. Dôvod je ten istý, ako v prípade akejkoľvek kritiky progresívnych fenoménov. Všetci sú ticho, veď nikto nechce riskovať, že bude onálepkovaný ako konzerva, a či nebodaj ako nepriateľ inkluzívnosti, žien a pokroku. A tak nejeden úradník či vysokoškolský pedagóg, ktorý síce s novodobými výdobytkami inkluzívneho jazyka nesúhlasí, ho aj tak v mailovej komunikácii použije, veď predsa tak píšu všetci.

Nezasvätení tomu nemôžu rozumieť

Podobný príbeh mal inkluzívny pravopis v Taliansku: i tam sa žiadna verejná inštitúcia dlho neodhodlala k jeho kritike. Naveľa-naveľa to urobila Accademia della Crusca, čiže pendant Francúzskej akadémie. Tú o vyjadrenie k inkluzívnemu jazyku oslovil výbor pre rovnosť šancí talianskeho Kasačného dvora. Jej stanovisko je jasné. Grafické znaky ako hviezdička (*) alebo šva (ə), ktorými sa chce nahradiť generické maskulínum a označiť ním všetky „rody“ (Car* amic*, tutt* quell* che riceveranno questo messaggio – Drah* priatel*, všet* t*, čo dostanú túto správu), v písanom prejave nemajú čo robiť.

Akadémia poukazuje na to, že jazyk je v prvom rade hovorený a pôvodne mal len fonetickú, zvukovú podobu, ktorú písomný prejav má odrážať, a nie ju tvarovať. Akadémia sa okrem toho vyslovila aj k inkriminovanému generickému maskulínu. Podľa nej je úplne v poriadku, ak v legislatívnych textoch figurujú len občania, a nie aj občianky, keďže v generickom maskulíne občania sú zahrnuté obe pohlavia. Zavádzanie inkluzívneho jazyka by si navyše vyžiadalo prepisovanie miliónov stránok legislatívnych textov vrátane talianskej ústavy.

Feminizáciu jazyka odporúča akadémia tam, kde sa to podľa situácie hodí, ale varuje pred jej nadužívaním, ktoré môže vyznieť komicky alebo cudzo (napríklad siete ben arrivati e arrivate tutti e tutte – prišli ste v poriadku všetci a všetky).

Zástancovia hviezdičiek a bodiek na tieto námietky zvyknú odpovedať tým, že ide len o nový zdroj alebo variant v jazyku, ktorý možno využiť a tak jazyk obohatiť. Jedným dychom dodávajú, že je to aj otázka zvyku a používatelia jazyka na tento trend „naskočia“.

Problém však je, že tomuto „zvyku“ rozumie len malá skupina hovoriacich a inkluzívny jazyk v tejto forme preto vylučuje z porozumenia všetkých ostatných. A to je ironický paradox pravopisu, ktoré chce byť inkluzívny (z latinského includere), čiže zahŕňať všetkých. Je to totiž pravopis progresívnych podnikov a spoločností alebo takto orientovaných univerzít. Namiesto toho sa mu úspešne darí vylučovať (excludere) veľkú väčšinu „nezasvätených“ alebo znevýhodnených používateľov jazyka (čiže deti, učiacich sa, cudzincov), čo v prípade francúzštiny platí o to viac, že okrem Francúzov v Európe ňou hovorí aj polovica Afriky. 

Inkluzívne písanie s hviezdičkami a bodkami protirečí samotnému dôvodu existencie jazyka. Ten totiž vznikol na uľahčenie komunikácie medzi ľuďmi, a nie na jej komplikáciu. Našťastie jazyk je živý organizmus. Vždy sa nakoniec vyrovnal s nezmyselnými obmedzeniami, ktoré sa mu počas jeho existencie snažili nanútiť niektoré skupiny, či už z funkcie mocenského postavenia, alebo ideológie. A preto je pravdepodobné, že aj tento variant novoreči raz zapadne prachom a Francúzi i Taliani budú hovoriť (a písať) tak, ako im zobák a ruka narástli.

Autorka je prekladateľka a tlmočníčka, pôsobí na Katedre romanistiky Univerzity Komenského, kde sa venuje francúzskemu jazyku, vyučuje odborný preklad a tlmočenie.

--

Aspekty inkluzívneho jazyka nielen v slovenčine, s. 3-14

https://www.juls.savba.sk/ediela/ks/2024/1/ks1-2024.pdf

Najnovšie a asi najviac od autorky v najnovších Slovenských pohľadoch 3-4/24.

--

Príklad zo života:

Prosím, neberte to ako propagáciu Pavlíkovej a Kulturblogu, skôr ako súčasný živý príklad absurdity inkluzívneho jazyka v slovenčine.

Ľubomír Ferko:

O ukradnutej dúhe, kultúre a Slovensku

12. februára 2024

Musím na úvod zdôrazniť, že som bol celý život striktne apolitický, v politike som sa nikdy neangažoval a nebol som členom nijakej politickej strany či hnutia – a takým som zostal až do dnešných dní napriek tomu, že som dostával rôzne ponuky. K tomuto článku ma vyprovokovalo až to, čo sa deje v spoločnosti a najmä oblasti „kultúry“.

Sledujem, ako sa skupina politických aktivistov a ich sympatizantov, ktorí nikdy v kultúre nič neznamenali, nič s ňou nemali a nemajú spoločné, vybrala do ulíc šíriť nekultúru, zlobu a nenávisť. To už veru nemožno tolerovať, že vám niekto ukradne vašu identitu a vydáva sa za vás!

O dúhe

Najprv nám ukradli dúhu, symbol čistoty a krásy, ktorý stvorila príroda a už ako deti sme sa vždy tešili a obdivovali jej krásne farby a dokonalý tvar. Keď dúhu spomeniete dnes, každý si predstaví sexuálnych deviantov a ich agresívne, vulgárne správanie, pretŕčanie sa po uliciach, kde otravujú a pohoršujú normálnych ľudí. Ja som na reprezentantov tejto údajne vraj až 4 %-ej menšiny narazil po prvý raz koncom 70, rokov v Kolíne nad Rýnom, kde som bol na postgraduálnom štúdiu. Vtedy mi pomáhal vzdialený príbuzný, ktorý, ako sa ukázalo neskôr, bol homosexuál. No bol to aj vzdelaný a distingvovaný človek, pracoval ako redaktor rozhlasu a svojou menšinovou orientáciou nikoho neobťažoval. Bol jednoducho diskrétny a gustiózny. V jeho spoločnosti som sa cítil bezpečne, lebo to nikdy nepropagoval a naopak, chránil ma, keď sme sa ocitli v ich spoločnosti na večierku či v niektorom kolínskom bare. Napriek tomu mám na to celé pekné spomienky, a preto ma udivuje tá primitívna vulgárnosť a agresivita, akou sa títo ľudia prezentujú dnes. Oni znevažujú prínos a dielo svojich predchodcov, ktorí spoločnosť dokázali pozitívne ovplyvniť. Spomeniem len napríklad svetoznámeho herca Jeana Maraisa, spisovateľa Oscara Wilda, básnika a režiséra Jeana Cocteaua a aj jeho vtedy mladučkého slovenského priateľa, „pútnika mesačnou nocou“, ako sa sám nazýval, Thea Florina, spisovateľa z Dolného Kubína. No dnes sa cítim ich nasledovníkmi ohrozený. Špinia a pľujú na pamiatku a dielo nielen svojich talentovaných a vzdelaných predchodcov, ale aj na nás.      

O kultúre

Niečo podobné sa deje aj v kultúre, keď ľudia, o ktorých som v reálnom živote nikdy nepočul, hoci sa považujem za kultúrne rozhľadeného, sa vydávajú za nositeľov kultúry. Tobôž som sa nestretol s ich dielom alebo nejakou činnosťou v oblasti kultúry. Svoju nekompetentnosť suplujú agresivitou. Propagujú ich viaceré komerčné médiá a aj takzvané verejnoprávne, ktoré takými už dávno prestali byť, lebo namiesto plurality reprezentujú len jeden názor.

Vykrikujú po uliciach a šíria svoje vulgárne odkazy verejnosti a aj pri každej príležitosti ich vnucujú na internete. Dokonca nimi oblepili aj vstupnú bránu na Ministerstve kultúry SR. Pochybujem, že sa inšpirovali Martinom Lutherom, ktorý pribil v roku 1517 na bránu Wittenberskej katedrály listiny so svojimi 95 tézami. Tým spustil vlnu reformácie v kresťanskej cirkvi za očistu, striedmosť a mravnosť. Dnes aktivisti a doslova kultúrne nuly z VŠVU (česť výnimkám, lebo sú tam aj seriózni výtvarníci a pedagógovia), vedú svoje pomýlené naivné a dezorientované ovečky pred budovu ministerstva a zanechávajú tam svoje propagandistické výplody. Načo nám je Slovensko, jeho kultúra nech zhynie! A to nie je po prvý raz. Už v septembri minulého roka sa zviditeľnili protestom proti umiestneniu súsošia Cyrila a Metoda od A. Gábrika v hradnom areáli. Je to neuveriteľné, kam až siaha ľudská hlúposť a je desivé, že takéto osoby „školia“ náš umelecký dorast. Aká budúcnosť čaká slovenskú kultúru a výtvarné umenie pod militantnou čižmou primitívneho pomýleného protikultúrneho aktivizmu? Vidím to aj v oblasti, ktorú najviac sledujem, teda umeleckého skla. Slávna éra slovenského umeleckého skla sa začala pôsobením českého pedagóga a výtvarníka V. Ciglera ako istá odpoveď na politické uvoľnenie v 60. rokoch a situáciu v Prahe, kde priestor ovládal S. Libenský. Štafetu neskôr úspešne prevzal A. Žačko. Do studenej a len dekoratívnej optiky priniesol prvky sochárskeho rozmýšľania, čo zodpovedalo vtedajším nastupujúcim trendom. Uvedení pedagógovia VŠVU vychovali celú generáciu úspešných a vo svete uznávaných nasledovníkov. Túto pozitívnu vlnu v sklárskom umení ukončil politický prevrat v novembri 1989. Do čela výuky sklárskeho umenia sa dostal stredoškolský pedagóg, ktorý na SUPŠ vyučoval kamenosochárstvo. To by ani tak nevadilo, ale on aj napriek vysokoškolským nárokom stále zostal len stredoškolským učiteľom. A v tomto trende to pokračuje aj po jeho odchode. Namiesto uznávaných umelcov sú tam naopak výtvarníci, ktorí sa vo výtvarnej praxi neuplatnili, a tak sa zahalili do pedagogických titulov, aby sa udržali nad vodou vďaka pravidelnému príjmu, lebo zo svojej tvorby by len ťažko vyžili. Česi majú príslovie: Kdo to umí, ten to dělá, kdo to neumí, ten to učí. Následkom je, že expanzia slovenského umeleckého skla doma a v zahraničí sa úplne vytratila a v posledných troch desaťročiach sa na scénu dostalo len niekoľko individuálne nadaných jedincov, v ktorých bol talent zrejme tak silne zakódovaný od prírody, že štúdium na VŠVU ich nedokázalo zlomiť, dezorientovať a pokaziť. Kde sú tie časy, keď na VŠVU vyučovali ozajstné verejnosti známe osobnosti a cenení výtvarníci ako V. Hložník, A. Brunovský, J. Kostka, J. Mudroch a mnohí iní, ktorí za dekády renesancie umenia po druhej svetovej vojne postavili na nohy celú modernú umeleckú scénu a vychovali generácie cenených umelcov! O ich anonymných nasledovníkoch, ktorí priamo nadväzujú na zväzáckych aktivistov zo začiatku 50. rokov a znova sa viac prejavujú skôr ako agresívni politickí štváči než ako výtvarníci, už zväčša nevieme nič. O oblasti ich umeleckej tvorby nechyrujeme, nevideli sme ich diela a zviditeľňujú sa skôr protestami proti svojim úspešnejším kolegom a ich verejným realizáciám.

Súsošie Cyrila a Metoda

Výborným príkladom je súsošie Cyrila a Metoda na Bratislavskom hrade. To sa niekomu môže páčiť, oslovovať ho či vzbudzovať pocit hrdosti na naše dejiny, inému zas nie. No pánboh zaplať, že sa také niečo udialo. Sochárskych realizácií vo verejnom priestore je ako šafranu. Veď samotný vtedajší predseda parlamentu /Boris Kollár/, ktorý súsošie oficiálne odhaľoval, bol bizarná postavička. Aj napriek tomu, že ťažisko jeho činnosti bolo niekde celkom inde, ukázalo sa, že mal zdravé pronárodné jadro, keď podporil takúto všeobecne prospešnú realizáciu. Podobné ohlasy vyvolala pred časom aj jazdecká socha Svätopluka, ktorá svojím spôsobom nadväzuje na jazdecký pomník Márie Terézie na korunovačnom vŕšku, zničený po prvej svetovej vojne. Môžeme viesť polemiky o tom, či známy slovenský sochár J. Kulich dobre zvládol dosť komplikovanú problematiku jazdeckej sochy, o ktorej riešenie sa viac či menej úspešne pokúšali sochári od nepamäti. No je určite pozitívne, že takýto symbol slovenskej štátnosti je na takom exponovanom mieste pred vstupom na Bratislavský hrad. Keď som bol naposledy na hrade, prišla tam skupina japonských turistov a fotili sa práve pred uvedenou sochou. Veď väčšinu artefaktov, ktoré pôvodne zdobili areál hradu, stihli odviezť do Viedne ešte Habsburgovci.

Socha Svätopluka

Je zarážajúce, že pri každej takejto udalosti sa zjaví tá istá skupina kriklúňov, zameraných na to, aby špinili do vlastného hniezda, čo, mimochodom, nerobia ani zvieratká. Do dokonalosti to priviedli niektorí naši reprezentanti v európskom parlamente. Takéto sebazničujúce elementy spoločnosti boli donedávna absolútne cudzie našim českým bratom; o nacionalizme našich južných susedov nehovoriac. To vysvetľuje historický fakt, že my sme ľahkovážne stratili svoju štátnosť a oni nie. Darilo sa im ju zachovať a vďaka tomu úspešne miešať karty na politickej mape Európy počas uplynulého tisícročia a Maďarom sa to darí až do súčasnosti.

Ozajstní umelci tvoria vo svojich ateliéroch či príbytkoch a nemajú čas chodiť po námestiach a vykrikovať. Spravidla sú to introverti, ktorí obľubujú samotu a pokoj, aby mohli tvoriť svoje diela a len občas, pri príležitosti zverejnenia, premiéry či výstavy sa zjavia na verejnosti. Vždy to boli voľnomyšlienkári, nositelia pokroku a často aj pozitívnych spoločenských zmien. To sa traduje už od antiky, keď boli tvorcovia kultúry a vzdelanosti najváženejšou spoločenskou triedou a priamo ovplyvňovali a vychovávali najmocnejších politikov. Najlepším príkladom je Alexander Veľký, ktorého učil a formoval filozof Aristoteles. Preto ich dielo a prínos do vývoja spoločnosti zostal základným kameňom, trvalým a pevným až do dnešných dní. Škoda len, že v súčasnosti sa od tejto praxe ustúpilo.

O Slovensku

Rovnako sa začali množiť prípady krádeže názvu Slovensko. Zlodejmi, ktorí si ho privlastňujú, sú práve tí, ktorých činnosť je zameraná proti tomuto mladému štátu už od jeho vzniku. Pamätáme si, ako a kto hlasoval v parlamente proti vzniku Slovenska. Následne zlikvidovali pluralitu hlavných médií (tak ako to v robia brutálne ich „liberálni“ súkmeňovci momentálne v poľských verejnoprávnych médiách), keď internovali proslovensky orientovaných redaktorov na jednom z poschodí budovy verejnoprávnej televízie v Mlynskej doline. To bol koniec verejnoprávnosti, teda plurality názorov v STV. Postupne sa krok za krokom salámovou metódou zmocňovali vlády nad mladou republikou podľa hesla „Keď sme nezabránili jej vzniku, tak ju aspoň ovládneme“. Toto úsilie zavŕšili zvrhnutím Mečiarovej vlády a nastolením prvej vlády, reprezentujúcej záujmy ich zahraničných „sponzorov“. To sa im podarilo doviesť do perfekcie. Najprv odovzdali všetok kľúčový priemysel svojim chlebodarcom a na čelo štátu dali postupne celú plejádu vydierateľných prezidentov s pochybnou minulosťou. Tí začali, okrem inej záškodníckej činnosti každoročne odmeňovať exponentov protislovenských aktivít podľa zásluh: čím viac si pošpinil svoju vlasť, tým vyššie štátne vyznamenanie dostaneš. Samozrejme, s výnimkou Ivana Gašparoviča, ktorý sa ako jediný prezident nespreneveril svojmu poslaniu. Dnes je už situácia tak ďaleko, že normálny človek sa musí obávať, len aby preboha nedostal od súčasnej prezidentky štátne vyznamenanie, lebo normálni ľudia ho automaticky zaradia medzi protislovenské živly. Krádeže názvu Slovensko pokračujú aj v politických stranách na rovnakom princípe. Typickou ukážkou je nechválne známa politická strana OĽaNO, ktorej sa podarilo v rekordnom čase destabilizovať a neuveriteľne zadlžiť to Slovensko, do ktorého názvu sa teraz halí. Čudujem sa, že takéto zneužívanie názvu štátu je vôbec možné a beztrestné. Tí, ktorí najviac bojujú proti samostatnému a zvrchovanému štátu, proti tradičnému spoločenskému poriadku, a naopak, za implementáciu sexuálnych tém (za hranicou normálnosti) do školstva, do každodenného života a za odstránenie akejkoľvek plurality v médiách, usilujú o krádež vlastníctva celého štátu v priamom prenose. To všetko v duchu neostalinistických fantazmagórií, šírených ich ideovými lídrami ako napríklad Klaus Schwab a tvrdia, že dokonalé šťastie dosiahneme, až keď nás vyvolená skupina zahraničných superboháčov zbaví všetkého majetku a začne absolútne ovládať. Sľubovanie svetlých zajtrajškov už dôverne poznáme z minulosti… Popri takejto strašnej demagógii sa musí červenať aj vizionár G. Orwell a J. V. Stalin so svojou diktatúrou vyzerá ako diletant. Môj otec, inak veľmi vzdelaný, rozhľadený spisovateľ a polyhistor, si celý život myslel, že hlavným problémom bývalých socialistických štátov bol fakt, že komunistický systém bol k nám importovaný z Ruska a že nevznikol vo Francúzsku. Situácia dnes však ukazuje, že sa mýlil. Najnovšia vlna už premenovaného totalitarizmu, šírená zo západu Európy, v ničom nezaostáva za najtvrdšími prejavmi kolektivizmu v kombinácii s totálnou kontrolou. Zdá sa, že západoeurópski občania sami ani netušia a nevedia, do čoho sú manipulovaní. Takúto historickú skúsenosť má z obdobia fašizmu len Nemecko a jeho vtedajšie satelity, ostatní to poznajú len sprostredkovane a nemajú bezprostrednú skúsenosť s tým, čo im hrozí. Že by historická pamäť bola taká krátka? Končím klasickým zvolaním: Panebože, zastav ich, veď oni nevedia, čo činia!

P.S. Mimochodom, aj ja som svojím dielom zanechal odkaz na budove Ministerstva kultúry SR. Ale na mojej úrovni, nie ako aktivisti z VŠVU. Hneď vedľa hlavného schodiska mám umiestnenú pamätnú tabuľu z kararského mramoru, venovanú pamiatke architekta a staviteľa významných múzeí M. M. Harminca, tvorcu dnešného sídla MK SR.

Snímky: Autor

Ďalšie články: Ľubomír Ferko

--

o autorovi:

jeho otec:

strýko:

bratranci: