Najlepší
Re: Zaujímavé odkazy
Chystá sa vzkriesenie Rakúsko-Uhorska? Za špekuláciami o reinkarnácii federácie je aj kríza Európskej únie
Vladimír Jancura 12.02.2025
U nás ešte nie, ale v okolitom svete sa už dlhšie špekuluje a diskutuje o reinkarnácii Rakúsko-Uhorska. Celé to súvisí s ukrajinskou vojnou, ale aj s krízovými javmi v Európskej únii a s pohybom politiky na starom kontinente smerom doprava, dokonca veľmi doprava.
Niektoré úvahy na túto tému nás nevdojak odkazujú na dávno zabudnuté koncepty Winstona Churchilla a Milana Hodžu z čias inej vojny – druhej svetovej o Podunajskej či Stredoeurópskej federácii. Skúsime si ich pripomenúť.
Ale najprv niečo na okraj oných špekulácií a úvah. „Európa má obavy zo vzkriesenia Rakúsko-Uhorska,“ napísal približne pred rokom renomovaný americký server Politico.
„Nemýľte sa, duálna podunajská monarchia vstáva z hrobu,“ povedal nemenovaný diplomat EÚ berlínskemu redaktorovi tohto spravodajského média.
Odvolal sa pritom na čoraz užšiu spoluprácu Viedne s Budapešťou, na ich podobné postoje v otázkach vojny na Ukrajine i protiruských sankcií, na zhodný odpor proti zásahom z Bruselu.
„Obavy v centrále EÚ z krajne pravicového bratstva Viktora Orbána a Herberta Kickla môžu vzrásť po víťazstve Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) v jesenných parlamentných voľbách,“ predpovedalo Politico už pred rokom. Čo sa, mimochodom, aj stalo.
-
Takáto reklamôčka /alebo vari súčasť článku?/ sa mi pomedzi odseky rozprestrela:
-
Do Trenčína sa po 400 rokoch "vracia" uhorská kráľovská koruna. Na replike pracujú miestni klenotníci (máj 2022)
-
Samozrejme, niekdajšie Rakúsko-Uhorsko nemožno zredukovať na dva následnícke štáty. Jeho súčasťou bolo 14 súčasných štátov alebo ich častí vrátane Slovenska, Česka, Chorvátska i Srbska, ale napríklad aj piatich oblastí Ukrajiny a juhovýchodného Poľska.
"Budúcnosť strednej Európy? Oprášte staré mapy Rakúsko-Uhorska a uvidíte…" Otto von Habsburg, bývalý následník rakúskeho trónu v roku 1991
Predpokladané Rakúsko-Uhorsko 2.0 – ako projekt stihli už nazvať šikovní západní aj východní publicisti – by však neobsiahlo všetky časti bývalého impéria. A nebolo by už monarchiou, tobôž nie habsburskou, akou bola niekdajšia podunajská ríša.
Napokon, vtedajšie Rakúsko-Uhorsko bolo posledných 50 rokov svojej existencie až do rozpadu v dôsledku vojnovej porážky dualistickým súštátím. Pripomínalo najskôr konštitučnú monarchiu s dvomi vládami i dvoma parlamentmi a jedným panovníkom, ktorý mal vo Viedni status cisára a v Budapešti – kráľa.
Bude to reakcia na „superštát“?
Pre zmenu Rakúsko-Uhorsko 2.0 si niektorí autori predstavujú ako ešte voľnejší zväzok štátov, buď úniu, alebo nanajvýš konfederáciu. Mala by vzniknúť ako reakcia nespokojných členských štátov EÚ na snahu z nej vytvoriť „superštát“, v ktorom by stratili väčšinu svojej suverenity. Možný zárodok vidia vo visegrádskej štvorke a politický základ – v novej frakcii Európskeho parlamentu. Pod názvom Patrioti Európy ju začiatkom vlaňajšieho leta založili Orbánov Fides, Babišovo hnutie ANO a Klcklova FPÖ.
"Máme tri hlavné priority, ktoré zdieľame a ktoré nás zjednocujú – obranu suverenity, boj s nelegálnou migráciou a zrušenie Green Dealu (Zelenej dohody pre Európu),“ vyhlásil Andrej Babiš. Kickl k tomu dodal – mierové riešenie konfliktu na Ukrajine. Orbán označil vznik frakcie za začiatok "zmeny európskej politiky“, lebo čoskoro sa stane najväčším zoskupením v EP. Medzitým sa do frakcie prihlásili pravicovopopulistické strany z ďalších piatich členských štátov EÚ.
Ruská bádateľka Jelena Ponomariovová z moskovskej diplomatickej školy (MGIMO) sa poponáhľala s prognózou, že medzi Patriotov Európy časom vstúpi aj Ficov Smer. A že po prípadnom rozpade EÚ na bloky sa Rakúsko – Uhorsko 2.0 stane strategickou alianciou niektorých následníckych štátov bývalej podunajskej ríše, ale už v inej forme: buď v podobe únie (akú vytvorila Ruská federácia s Bieloruskom), alebo ako konfederácia.
Ponomariovová cituje Zbignieva Brzezinského, ktorý sa v roku 1991 po vzniku V4 vyjadril, že skupina týchto štátov sa môže stáť dôležitým nárazníkovým pásmom medzi postsovietskym priestranstvom a vtedy ešte Európskym spoločenstvom.
Odcitujme pre zmenu bývalého následníka rakúskeho trónu Otta von Habsburga, ktorý približne v tom istom čase pri návšteve Bratislavy na otázku, ako si možno predstaviť budúcu Európu, poradil: Oprášte staré mapy s Rakúsko-Uhorskom a uvidíte…
Rozpad EÚ na dvoj- či dokonca štvorrýchlostné zoskupenia sa už dnes nejaví až takou fantazmagóriou ako pred desiatimi rokmi. Najmä po brexite a po tom, čo prieskumy verejnej mienky odhalili názory občanov niektorých štátov na možný rozpad únie. Napríklad, že by to mrzelo iba každého piateho Čecha…
Výskumný tím Kielskeho inštitútu pre svetové hospodárstvo pod vedením profesora Gabriela Felbermayera zisťuje možné dôsledky rozpadu pre jednotlivé členské štáty. Nevylučuje sa ani odchod niektorých členských štátov z eurozóny a ich návrat k starým menám. Predpokladá, že zo skrachovanej eurozóny by odchádzali najviac zadlžené štáty a ešte by z tohto kroku profitovali.
Orbán predpovedá, že EÚ sa rozpadne do roku 2030 a za mocenské centrum, ktoré by ju nahradilo, označuje stredoeurópske zoskupenie s jadrom vo V4. Čiže Rakúsko-Uhorsko 2.0?
Prvé pokusy oživiť monarchiu
Oživenie Rakúsko-Uhorska alebo aspoň jeho jadra má dávnu históriu. Prvé pokusy sa začali hneď po skončení parížskych mierových rokovaní a podpísaní príslušných zmlúv. Tie potvrdili rozpad monarchie a vznik následníckych štátov s ich novými hranicami. Ottov otec Karol, posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ, nachádzajúci sa v exile podnikol dva reštauračné pokusy.
Obidva sa odohrávali v Maďarsku, ktoré najhlasnejšie protestovalo proti mierovej zmluve (Trianonskej zmluve). Do Rakúska Karol nemohol, lebo podľa zákona z roku 1919 mal zakázaný vstup dovtedy, kým sa nevzdá svojich panovníckych nárokov a nezloží sľub vernosti republike.
Čo svojimi pokusmi Karol I. sledoval? Išlo mu len o Maďarsko v nových hraniciach alebo o „Veľké Maďarsko“, kráľovstvo v jeho starých hraniciach, čiže aj s Felvidékom (Slovenskom), prípadne aj s časťami dnešného Rumunska (Banát, Sedmohradsko), Rakúska (Burgenland), Ukrajiny (Podkarpatská Rus) a s časťami ďalších štátov? Túto otázku si kládli ich politici, a preto nečudo, že pri každom prudšom Karolovom pohybe spozorneli.
V marci 1920 obnovili monarchisti, ktorí mali v parlamente väčšinu, Maďarské kráľovstvo ako pokračovanie Uhorského kráľovstva. Rozhodli sa však zatiaľ nepovolávať následníka na trón, ale vyhlásili bývalého admirála (Uhorsko malo kedysi prístup k moru) Miklósa Horthyho za tzv. regenta Maďarska, čiže za dočasného zástupcu panovníka.
Horthy zrejme v slabej chvíli prisľúbil Karolovi, že mu odovzdá korunu, a tak sa bývalý kráľ spolu so ženou Zitou a s deťmi vybral v apríli 1921 na Veľkú noc zo švajčiarskeho exilu do Budapešti. Horthyho tým nemilo prekvapil a dosiahol jedine ďalší prísľub – regent mal do troch týždňov odovzdať moc kráľovi.
To sa nestalo ani o tri mesiace, ani o pol roka. Karol totiž postavil svojím reštauračným pokusom na nohy susedov Maďarska, ktorí zhromaždili na jeho hraniciach svoje vojská. Pod týmto dojmom sa proti Karolovým ambíciám vyjadrili aj predstavitelia víťazných mocností.
Pozor, občania, monarcha sa vracia!
Posledný Habsburg si však nedal povedať a v piatok 22. októbra 1921 sa po Európe rozniesla správa, že Karol I. s rodinou priletel do Šoprone, kde ho vítali davy ľudí.
V následníckych štátoch nastal poplach. ČSR vyhlásila čiastočnú mobilizáciu a na Slovensku i stanné právo. Zaznela výzva: „Do zbrane, občania!“ Ešte aj Lidové noviny v komentári upozorňovali na „nebezpečenstvo maďarskej iredenty“ a potrebu „definitívne skoncovať s intrigami habsburgovcov“.
V tejto atmosfére sa 25. októbra konala v Bratislave na Primaciálnom námestí veľká demonštrácia. V prejavoch politikov a zástupcov légií zazneli výzvy odstrániť pomníky monarchie. Sprievod potom smeroval k Redute na Korunovačné námestie, kde stálo zadebnené súsošie s Máriou Teréziou na koni a s dvoma maďarskými veľmožmi po jej boku. Zatiaľ ho ešte nestrhli, ale zhodili niektoré tabule obchodov so starými názvami Bratislavy (Pozsony, Pressburg).
V Paríži sa zišli veľvyslanci dohodových štátov, ktoré vyhrali prvú svetovú vojnu a v obave z vojenskej intervencie okolitých krajín do Maďarska vyzvali tamojšiu vládu, aby vyhlásila Karola za zosadeného kráľa a dala ho deportovať.
Karol napriek tomu pokračoval v pochode na Budapešť s niekoľkými vernými vojenskými jednotkami, ktoré pred bránami hlavného mesta vstúpili do boja s vládnym vojskom. Boli obkľúčené a Karol, aby zabránil zbytočnému krviprelievaniu, sa radšej stiahol a vzdal sa pôvodného zámeru.
Život potom dožil v exile na portugalskom ostrove Madeira. Zomrel 1. apríla 1922 na ťažký zápal pľúc a krátko pred smrťou si želal, aby pri jeho zomieraní bol vtedy ani nie 10-ročný Otto – korunný princ a následník trónu.
Podrobne o tom píše v svojich knihách nemecká historička Emma Demmerleová, alebo jej slovenský kolega Roman Holec.
Sám Otto Habsburg sa vzdal následníckych nárokov na trón až v roku 1961. Jeho bratia a syn Karol (dnes je poslancom rakúskeho parlamentu) tak však neurobili. Na otázku v rozhovore pre Lidové noviny v roku 2003, či sa dá obnoviť Rakúsko-Uhorsko, bývalý korunný princ odpovedal: „V starej forme nie. Kto si však niečo prečítal o svetových dejinách, vie, že vždy boli rôzne štátne usporiadania. Je rovnako nerealistické hovoriť, že niečo bude, ako aj to, že už nebude.“
Články o reštauračnom pokuse Karola I. v slovenskej dobovej tlači, október 1921.
Vízia stredoeurópskej federácie
Po anektovaní Rakúska nacistickým Nemeckom v marci 1938 sa začal pohon na Otta von Habsburga a jeho rodinu. Habsburgovci sa totiž už predtým netajili svojím odporom k nacionálnemu socializmu a nepriateľstvom proti Adolfovi Hitlerovi. Ich majetok preto vyvlastnili, Otta odsúdili v neprítomnosti na trest smrti a v prípade dolapenia mal byť na Hitlerov osobný príkaz okamžite zastrelený.
V tom čase však už Otto opustil Belgicko, kde vyštudoval na univerzite sociálne a politické vedy. Žil potom v USA a vo Veľkej Británii. Práve tam vznikali vtedy plány na nové usporiadanie strednej Európy po skončení svetovej vojny. Syn posledného korunovaného Habsburga sa usiloval prispieť „svojou troškou do mlyna“.
Stretával sa s americkým prezidentom Franklinom Rooseveltom i s britským premiérom Winstonom Churchillom. Mal živé kontakty s výbormi pre povojnovú zahraničnú politiku, ktoré existovali pri štátnom departmente vo Washingtone i pri rezorte diplomacie v Londýne.
Americký výbor pracoval až do leta 1942 s projektom stredoeurópskej federácie. Potom však vzal do úvahy nepriateľstvo medzi štátmi tohto regiónu a namiesto federatívneho usporiadania dal prednosť voľne organizovanej únii suverénnych štátov. Na základe štúdia archívnych dokumentov to tvrdí historik Gergely Romsics, hosťujúci profesor na Viedenskej univerzite.
Maďarsku sa mali vrátiť hranice spred Trianonu, s výnimkou rakúsko-maďarskej hranice. Severná hranica so Slovenskom sa mala určiť na základe etnického princípu, ako to ešte v roku 1918 navrhoval Hodža (za čo ho Praha odvolala z rokovaní v Budapešti). Členovia výboru verili, že takáto úprava hraníc raz a navždy skoncuje s maďarsko-slovenským nepriateľstvom, najmä ak sa spojí s výmenou obyvateľstva.
Britský výbor uprednostňoval v strednej Európe i na Balkáne federatívne alebo konfederatívne usporiadanie štátov. „Keď Churchill v roku 1943 navštívil Washington, tak dal svojim hostiteľom najavo, že po vojne by rád videl podunajskú federáciu s hlavným mestom Viedňou,“ píše aj u nás známa americká znalkyňa moderných maďarských dejín Deborah Corneliusová. „Do istej miery by sa tak vyplnilo vákuum, ktoré vzniklo po rozpade Rakúsko-Uhorska.“
V Spojených štátoch na Floride žil vtedy v exile Milan Hodža, do Mníchovskej dohody prvý Slovák premiér československej vlády. V Londýne mu v roku 1942 vyšlo dielo Federácia v strednej Európe (na Slovensku až v roku 1997!).
Hodža načrtol aj ústavu tohto spoločenstva, ktoré malo mať na začiatku podobu skôr únie ako federácie (čosi na spôsob britského Commonwealthu alebo súčasnej EÚ). Počítal s tým, že by zahŕňala ČSR, Poľsko, Maďarsko, Rakúsko, Juhosláviu, Bulharsko, Rumunsko a Grécko. Čiže by sa rozprestierala od Baltského až po Čierne, Jadranské a Egejské more.
Únia mala postupne prerastať do federácie, resp. konfederácie so spoločnou menou, štáty sa mali vzdať časti svojej suverenity v prospech spoločných orgánov vrátane federálnej vlády, prezidenta a parlamentu.
Hodža zomrel v roku 1944, jeho projekt upadol do zabudnutia, podobne ako stredoeurópske projekty Churchilla alebo britského či amerického výboru pre povojnovú zahraničnú politiku. Narazili totiž na odpor sovietskeho vodcu Josifa Stalina. Už v júni 1943 informoval jeho minister zahraničných vecí Viačeslav Molotov západných spojencov o negatívnom postoji Moskvy k úvahám alebo víziám tohto druhu.
O pol roka neskôr na teheránskej konferencii Veľkej trojky to potvrdil i sám Stalin. „Koncept stredoeurópskej či podunajskej federácie alebo únie sa jednoducho nehodil do jeho plánov na povojnové usporiadanie Európy,“ myslí si Romsics.
Veď tá ríša nebola až taká zlá (?!)
Nový americký prezident Harry Truman krátko po skončení vojny uvažoval o možnosti vytvoriť „spolok“ južného Nemecka, Rakúska a Maďarska. Bolo to ešte počas prípravy na Postupimskú konferenciu víťazných mocností, ktorá sa začala v polovici júla 1945. Medzitým sa však už jasne črtalo rozdelenie Európy na sféry vplyvu.
Po roku 1990, po skončení studenej vojny, a najmä po rozpade Sovietskeho zväzu sa začala prekresľovať politická mapa starého kontinentu. Potvrdila sa pravdivosť slov klasika: „Najpohyblivejšou vecou na svete sú štátne hranice.“ Dohody veľmocí z Teheránu a Jalty prestali platiť.
Prišlo k znovuzjednoteniu Nemecka, namiesto juhoslávskej a československej federácie vznikli samostatné štáty, ktoré začali vstupovať do Európskej únie. Americký dramatik Arthur Miller na jednom mieste svojej spomienkovej knihy píše, že ľudstvo sa bude musieť rozpadnúť na jednotlivé kmene, aby sa potom mohlo znovu združovať do väčších celkov a štátnych útvarov.
Zároveň sa začali prepisovať dejiny a zapĺňať „biele miesta“ v nich. Prehodnocovali sa aj názory na niekdajšie Rakúsko-Uhorsko. Podľa viacerých historikov a politikov mala podunajská monarchia najmä v poslednom polstoročí svojej existencie okrem mínusov aj veľa plusov. Tvrdenie, že bola „žalárom národov“ označili za značne zveličené s výnimkou Slovenska a Sedmohradska, kde prebiehala až do prvej svetovej vojny zúrivá maďarizácia.
Niektorí autori v snahe obhajovať cisársku Viedeň upozorňujú, že prispela k formovaniu nových národov, napríklad albánskeho. Zabúdajú dodať, že išlo o súčasť politiky „rozdeľuj a panuj“, Albánci mali byť protiváhou voči „rozpínavým“ Srbom.
Dnes sa však albánski nacionalisti usilujú o Veľké Albánsko, ktoré by obsiahlo okrem Kosova aj Čiernu Horu, časť Srbska, takmer polovicu Severného Macedónska a severozápad Grécka. Na druhej strane tureckí nacionalisti neskrývajú ambície obnoviť Osmanskú ríšu, ktorá kedysi zaberala aj európsku časť Balkánu.
Uskutočnenie projektu Rakúsko-Uhorska 2.0 by mohlo vytvoriť hrádzu realizácii týchto nárokov a plánov, mienia povolaní aj samozvaní geostratégovia.
Súčasná doba praje radikálnym nacionalizmom, ktoré sa nezastavia pred ničím. Nezabúdajme na letáky s mapou „Veľkého Maďarska“. Nie tak dávno ich objavili na viacerých miestach južného Slovenska.
Na záver si pripomeňme, ako dlho americký prezident Woodrow Wilson váhal s vypovedaním vojny Viedni. Keď ju nakoniec v decembri 1917 vypovedal, jedným dychom pred kongresmanmi zdôrazňoval: „Spojené štáty nechcú Rakúsko-Uhorsko rozčleniť.“ Zároveň však dodal: "Prajeme si, aby záležitosti národov (tejto ríše), či už veľkých, alebo malých, spočívali v ich rukách.“ Čiže mal v úmysle priviesť Habsburgovcov k rozumu a zachrániť ich ríšu – ako protiváhu Nemecka – pred hroziacim rozpadom. Názor zmenil až na sklonku vojny po opakovaných žiadostiach predstaviteľov emancipujúcich sa národov tejto ríše, ktorí sa usilovali o ich štátnosť.
Ktovie, aký osud by čakal Čechov a Slovákov, nebyť aktivít zahraničného odboja vedeného Tomášom G. Masarykom a Milanom R. Štefánikom. Veď vtedajšie domáce politické elity v Čechách, o Slovensku ani nehovoriac, váhali s odsúdením politiky Viedne a Budapešti až do vojenského krachu monarchie. Zrejme by sa uspokojili aj s federalizáciou Rakúsko-Uhorska, ktorú im prisľúbil Karol I.
A čo ich súčasní potomkovia? Vari by prijali takúto alternatívu Európskej únie a eurozóny? Výsledky ankety v našom najbližšom okolí ukazujú, že iba v prípade krajnej núdze, keby sa únia skutočne rozpadla. Jej náhrada by však nesmela niesť názov Rakúsko-Uhorska.
—
Čo by bolo, keby sa Rakúsko-Uhorsko udržalo
Keby podunajská ríša prežila obe svetové vojne a transformovala svoje štátne usporiadanie i politické zriadenie na demokratické, mohla byť v súčasnosti druhou najväčšou európskou mocnosťou s rozlohou okolo 620 000 km2.
Pokiaľ ide o počet obyvateľov, výpočet je zložitejší, ale keď spomedzi následníckych štátov zrátame len populácie Rakúska, Maďarska, Slovenska a Česka, vychádza nám okolo 35 miliónov osôb. Ak prirátame obyvateľov z rôznych častí ďalších štátov, ktoré kedysi patrili do habsburskej monarchie, dostaneme prinajmenšom dvojnásobok tohto počtu. O 10 miliónov viac ako malo Rakúsko-Uhorsko v čase svojho zenitu, po anexii Bosny a Hercegoviny v roku 1908.
Pri použití metódy extrapolácie, vychádzajúc z historických údajov, sa dá predpokladať, že v národnostnej skladbe obyvateľstva by naďalej prevládali Nemci a Maďari, nasledovaní Rusínmi, Ukrajincami, Čechmi, Rumunmi, Slovákmi, Poliakmi. V tomto etnickom a jazykovom Babylone by bolo problémom ustanoviť úradné a dorozumievacie jazyky. Všetko by sa zjednodušilo (a zároveň skomplikovalo), keby Rakúsko-Uhorsko vykročilo pred sto rokmi na cestu konfederácie podľa švajčiarskeho vzoru.
Bloger Michal Cimmermann, ináč povolaním právnik, si pred šiestimi rokmi dal tú námahu a zisťoval (metodiku nezverejnil), aký by malo Rakúsko-Uhorsko v starých hraniciach po sto rokoch hrubý domáci produkt. Výpočty ho doviedli k číslu 1,18 bilióna dolárov, čím by sa krajina zaradila na 15. miesto vo svetovom rebríčku, tesne za Španielskom.
Mohla by si dovoliť 19. najvyšší vojenský rozpočet na svete, z ktorého by financovala takmer 200-tisícovú armádu, tridsiatu najväčšiu na svete.
Takto by sme mohli pokračovať, ale neustále pamätajúc na to, že ide len o svojho druhu malú intelektuálnu hru a o takzvané alternatívne dejiny, ktoré sa síce mohli stať, ale sa nestali.
Možno lepšie by bolo pýtať sa, čo by sa stalo s Rakúsko-Uhorskom nebyť prvej svetovej vojny? Dokázalo by sa postaviť hitlerovskému Nemecku? A s akým výsledkom? Ale to sme už naozaj v ríši fantázie, kde sa cítia doma autori sci-fi literatúry.
—
ku korune:
—
Zora
Re: Tvorivá spoločnosť a jej aktivity
Allatra / TS na súde v Žiline
"Trestné oznámenie na takzvaných antikultistov podal Miroslav Kasan. Stojí za Centrom národnej medicíny Agapé, ktoré sa netají sympatiami k hnutiu AllatRa a jeho vodcovi."
-
-
Agapé - úplne dole:
—
blog na pravda.sk
Zora
Re: Správy zo Slovenska
Kým sa dozvedáme úplne nepodstatné veci, napr. že "agent" Bombový priletel vládnym špeciálom a z basy je sloboda, že istý MM podobného razenia môže byť už na jar prepustený na slobodu /však on je vlastne dobrý chalanisko/, akosi opomíname dôležité veci:
27. jan 2025
Vedenie Univerzity Komenského vyzvalo na sebareflexiu účastníkov spoločenského konfliktu
Akademici píšu o vulgarizácii spoločnosti.
SITA
Univerzita Komenského v Bratislave. (Zdroj: TASR)
BRATISLAVA. Vedenie Univerzity Komenského v Bratislave reaguje na spoločenskú situáciu, vyzýva na sebareflexiu účastníkov spoločenského konfliktu.
Vedenie univerzity, dekani jednotlivých fakúlt, predsedníčky Akademického senátu i predseda Správnej rady UK uviedli, že pozorne sledujú politickú aj spoločenskú rétoriku a spôsob vykonávania politiky na Slovensku, ktorý podľa nich vedie k vulgarizácii spoločnosti.
„Dôsledkom týchto javov je výbušnosť verejného priestoru, ktorý zapĺňajú rôzne vyhlásenia. Každé jedno zmysluplné vyhlásenie aktéra verejnej diskusie je apriori spochybňované a spájané so záujmami rôzneho druhu. Reakcie sú často neprimerané, neslušné a dehumanizujúce," myslia si.
Apelovali na to, aby účastníci tohto hlbokého spoločenského konfliktu vykonali sebareflexiu, sú presvedčení o tom, že je potrebná.
„Akademici majú predpoklad byť tými, ktorí budú stáť nad vecou, tými, ktorí budú nestranne a objektívne vyhodnocovať (aj) spoločenské dianie. Nájdime odvahu pomenovať problémy bez ohľadu na to, kto ich spôsobuje, a nebojme sa ponúknuť konštruktívne riešenia," uvádzajú ďalej.
Vyjadrili tiež presvedčenie, že svet nie je čiernobiely, ani bipolárny. Vyzvali na to, aby ľudia nevyhodnocovali realitu podľa príslušnosti k určitému táboru, ale na základoch vedeckého bádania.
„Menej je často viac. Opakovane sme nútení demaskovať rôzne iniciatívy na obyčajné politikárčenie, ktoré je síce prípustné a aj žiaduce vo verejnom priestore, no nie na akademickej pôde v najširšom zmysle. Qui bono, qui prodest?" spytujú sa.
Poznamenali, že spoločnou črtou spoločenského diskurzu, ktorý je označovaný ako polarizačný je v poslednom období neobjektívne zatracovanie všetkého, čo prináša „druhá strana".
„Všeobecná negativita, všadeprítomné sebapodceňovanie, hľadanie vinníka v konkrétnych osobách či zákulisných silách nie je zlučiteľné s našou predstavou sebavedomého, kultúrneho a vzdelaného národa, za ktorého súčasť sa chceme považovať. Súčasťou týchto atribútov je i konštatovanie, že nie všetko, čo sa vo vysokom školstve robí, je nevyhnutne zlé – na to zlé sa snažíme individuálne i na kolektívnych fórach poukazovať, preto zároveň vnímame pozitívne trendy pre rozvoj vysokého školstva na Slovensku, ako aj pre rozvoj vedy, a podpory mladej generácie," píše vedenie UK.
Verí tiež, že tieto trendy sa zintenzívnia a zrýchlia. Zároveň označili za neprípustné mediálne prenasledovanie predstaviteľov vzdelávacích inštitúcií za spoluprácu s orgánmi verejnej správy, a to bez ohľadu na to, ako s názorovým oponentom nesúhlasia. „Nemôžeme sa báť poukázať na dobrú spoluprácu zo strachu, že nás časť verejnosti a médií odsúdi," dodali.
Vedenie UK tiež zdôraznilo, že znakom slobody, v tom najširšom zmysle musí byť vedomie, že niečí názor nemusí byť vždy správny, je podľa nich potrebné uvedomiť si limity „neomylnosti“ založenej na príslušnosti k určitému názorovému prúdu.
„Uznávame, že v celej spoločnosti, a o to viac na vysokých školách, sa musí rešpektovať pluralita názorov. Robíme všetko preto, aby všetci členovia akademickej obce UK mohli slobodne šíriť svoje názory, a aby nikto za vyjadrenie svojho názoru nepocítil nijakú formu perzekúcie," uviedli ďalej.
Zdôraznili, že na akademickej pôde je povinnosťou rešpektovať názory iných. Zároveň sa obrátili na členov akademickej obce s požiadavkou, aby svoje politické názory nespájali s akademickou pôdou, a to vzhľadom na jej apolitickosť. Apelovali i na pochopenie pre názorového oponenta.
„Vecnosťou, argumentáciou, úctou a rešpektom k sebe navzájom chceme prispieť k naozaj slušnému, pokojnému a prosperujúcemu Slovensku," uzavreli.
—
Logická otázka: Môže sa stať, že extrémistickí sympatizanti týchto dvoch sa ocitli / ocitnú na zozname škodlivých elementov v rámci nejakej agentúry?
—
O binárnom myslení:
Zora
Re: Nová vláda SR
Ako to vlastne je? Sme teda suverénni, alebo hudobnou úpravou hymny len okato či /po/chabo maskujeme novodobé vazalstvo?
—
29. jan 2025
Európske právo je nadradené, pripomína eurokomisia FicoviPodľa Ficovho návrhu by mala Ústava prednosť pred legislatívou Únie.
TASR
BRUSEL. Eurokomisár pre právny štát Michael McGrath v stredu na tlačovej konferencii upozornil na nadradenosť európskeho práva pred zákonmi jednotlivých členských štátov.
Reagoval tak na návrhy ústavných zmien, s ktorými v pondelok prišiel slovenský premiér Robert Fico.
Podľa Ficovho návrhu by právne záväzné akty Európskej únie, ktoré sú v rozpore s Ústavou SR, nemali pred ňou prednosť.
"Prednosť práva EÚ je pevne stanovená v judikatúre Súdneho dvora EÚ a nie je o tejto veci možné viesť diskusiu. To je dôležitý kontext pre akékoľvek ústavné zmeny v ktoromkoľvek členskom štáte," uviedol McGrath s tým, že členské štáty si môžu ústavu zmeniť podľa svojho uváženia, avšak musia rešpektovať a uznávať prednosť európskeho práva.
Írsky eurokomisár následne zdôraznil, že slovenský premiér zatiaľ nepredložil žiadny konkrétny návrh a je nutné si počkať na bližšie podrobnosti.
Fico v pondelok predstavil návrh konceptu zmeny Ústavy SR. Zakotviť sa v nej má napr. uznanie len mužského a ženského pohlavia či zmena pohlavia len zo závažných dôvodov. Deti by mohli adoptovať len manželia, prípadne pozostalí po rodičovi či opatrovateľovi.
Podľa návrhu musia štátne výchovno-vzdelávacie programy rešpektovať ústavu a v kultúrno-etických a hodnotových otázkach pred ňou nebudú mať prednosť právne záväzky EÚ či medzinárodné pakty. Premiér deklaroval, že návrh nie je nemenný a o prípadných návrhoch zmien je otvorený rokovať.
Prednosť európskeho práva pred právom členského štátu potvrdil Súdny dvor EÚ vo viacerých súdnych rozhodnutiach, hoci takýto princíp nie je zakotvený v zmluvách o EÚ. Podľa súdu musí byť európske právo prednostné, inak by mohlo dôjsť k mareniu vykonávania politík EÚ.
V roku 2021 sa do konfliktu s Európskou komisiou dostalo Poľsko. Jeho ústavný súd vo svojom verdikte spochybnil nadradenosť práva EÚ nad poľským právom, s ktorou Varšava súhlasila pri svojom vstupe do Európskej únie v roku 2004.
Zora
Re: “Fotograf, ktorý mal smolu”, “Novinári, ktorí sa stratili” a iné krátke prózy
Včera som trochu nakukla na VK:
--
"Oprávnené pochybnosti o streľbe na Fica
Keďže som apolitický, neverím žiadnemu politikovi a zvlášť od pádu dvojičiek som stratil absolútnu dôveru v pravdu médií a politikov kúpených systémom, pokladám si otázky. Videl som ix krát video streľby na Fica. Nie som zástancom ani Fica, ani Šimečku, Sulíka, Danka a vôbec celej tej svorky. Nech mi niekto ako občanovi vysvetlí:
1. Akokoľvek budeme sledovať video, nenájdeme tam žiadnu krv. Ani na Ficovi, ani na zemi! ŽIaden priestreľ na saku. Kto vie, ako dopadne útok zbraňou, koľko krvi a paseky to narobí, sa musí zamyslieť.
1. Padlo 5 výstreľov z bezsprostrednej blízkosti. Ak Fico schytal 2 náboje, kde sú zvyšné 3? Vedľa Fica bola ochranka a nikto nič. Ako rozoznať slepé náboje od ostrých v tomto prípade?
2. Každý má dnes mobil, no my máme iba jedno oficiálne video. Kde sú videá z iných uhlov? Veď keď príde známa osobnosť medzi ľudí, každy vytiahne mobil a natáča.
3. Pri každej streľbe nastáva panika a reflexne sa ľudia krčia k zemi, alebo si kryjú hlavu. Prechádzanie sa policajta v popredí pri streľbe, akoby sa nič nedialo a zmätok ochranky, celé je to zvláštne.
4. Premiér bojuje o život. Bolo natočené video prevozu, kde Fica kryjú papiermi, ale je vidno kúsok hlavy. Akoto že si všetci vykračujú výletným tempom? Každý sanitár nám povie, že záchrana o život vyzerá inak. To video prevozu vyzerá veľmi podivne
5. Ako je možné, že sa do éteru dostalo okamžite video strelca, ktorý z toho urobil politický motív? Na tieto veci musí byť predsa prísne embargo, čo potrvdilo vedenie polície, napriek tomu uniklo video, alebo úmyselne uniklo.
6. Keďže strelec podporoval napríklad slovenských brancov, súhlasil s niektorými otázkami s Kotlebom, napísal básne kde útočí na cigáňov, mám pocit, akoby to všetko smerovalo proti nacionalistom.
Záver? Nechcem nejako dehonestovať prácu ľudí v tejto veci, ibaže my ako občania máme len veľmi malé dôkazy o tom čo sa stalo. Iba sa dookola opakuje "oficiálna" verzia. A ja som zástancom tej nepopulárnej Orwellovskej teórie, že všetko je len hra na ešte väčšie rozdelenie Slovenska, na dva tábory, pretože liberálni politici a takzvaní národní - sú priatelia ktorí pred ľuďmi hrajú divadelné hry.
Videá toho príliš nehovoria a tak sme zase odkázaní na propagandu, teda politický tlak. Preto ma zaujíma aký to bude mať celé dopad - zvlášť mám na mysli opatrenia a nové zákony proti vlastným občanom. Začne to odzbrojovaním?
Uvidíme, dúfam že sa vo všetkom mýlim. No mám vlastnú hlavu ktorú používam chladne a nedám sa manipulovať emóciami, ani politickým vydierním.
A keď tento príspevok zmizne, alebo ma zablokujú, niekomu som stúpol na otlak. Prinajhoršom to skončí ako hoax a konšpirácia. Ako dvojičky a ďalšie podvody spáchané na občanoch tej ktorej krajiny.
Pre nás ľudí sa končí informovanosť v momente, kedy je Fico zatvorený do vládneho auta. Je zvláštne, že zraneného premiéra chytia ochrankári pod pazuchy a on s nimi cupitá do limunízy. Tam iformácie pre nás končia a sme odkázaní výhradne na informácie politické..."
----
"Šutaj povedal, že slepá matka s hluchým synom.
Natíska sa otázka kvôli čomu ide slepý človek pozerať na premiéra keď ho nemôže vidieť …
s hluchonemým synom ktorý nepočuje …
Ja mám pocit, že okrem strelca tam pri zábranách boli, súdiac podľa ich reakcií, všetci slepí a hluchí, vrátane niektorých členov premiérovej ochranky."
komentáre:
"slepi zvyknu pouzivat okuliare a palicku i ked maju doprovod…kazdopadne je to nestandardne a stale to nevylucuje sofistikovanost utoku ale prave naopak…ich uloha nebolo ani vidiet ani pocut…slepa nic nemoze svedcit a hluchy sa nezlakne ked sa zacne strielat a bude drzat…"
"Keď je slepá prečo sa otočila keď okolo nej utekal človek? Vyslovene sa za ním obzrela!!!! Čo sme akoze už úplne šibnutí? Čo sa to naozaj deje????"
--
Ľudia ešte hromadne seno nežerú ..
Zora
Re: Výroky známych aj neznámych
"Boja sa lásky, pretože je to svet, ktorý nemôžu ovládať."
George Orwell 1984
Zora
Re: Donald J. Trump
Je Trump patriot nebo globalista, který prosazuje letité plány Římského klubu?
9.1.25
USA:
V USA jsou nyní velkým tématem imperiální výroky Donalda Trumpa, který si opakovaně dělá „zálusk“ mimo jiné i na Grónsko. Pravdou je, že ostrov je obrovskou zásobárnou nerostného bohatství, které chtějí získat nejen Spojené státy, ale například i Čína.
Ovšem za opakovanými výzvami k převzetí Grónska, které se ještě dále stupňují, ale například i za snahou o větší sjednocení s Kanadou ve stylu EU, může stát i něco zcela jiného. ..
Nabízí se otázka - Proč Trump nic z toho neuvedl v kampani?
—
Trump nevyloučil použití síly k získání Panamského průplavu či Grónska
7.1.25
USA:
Nově zvolený americký prezident Donald Trump nevylučuje použití armády k získání kontroly nad Panamským průplavem a Grónskem.
Uvedl to na tiskové konferenci, kterou v úterý pořádal ve svém floridském sídle Mar-a-Lago, v odpovědi na dotaz novináře.
Zora
Re: Správy z Maďarska
NATO / Maďarsko / Chorvátsko
Maďarský veľvyslanec rozdal kolegom v NATO sporný atlas, Chorvátsko ho kritizuje
27.12.2024
Atlas, ktorý stály predstaviteľ Maďarska pri NATO István Balogh podaroval pred Vianocami svojim kolegom v Aliancii, bol vytlačený v Budapešti v roku 2021.
Za nevhodné označil v piatok chorvátsky minister zahraničných vecí Gordan Grlič Radman konanie maďarského veľvyslanca pri NATO, ktorý svojim náprotivkom dal ako vianočný darček národný atlas Maďarska. Ako Chorvátsko sú na ňom zobrazené iba regióny Lika a Gorski Kotar, napísala agentúra Hina.
Atlas, ktorý stály predstaviteľ Maďarska pri NATO István Balogh podaroval pred Vianocami svojim kolegom v Aliancii, bol vytlačený v Budapešti v roku 2021.
Podľa Grliča Radmana chorvátske ministerstvo zahraničných vecí teraz skúma obsah atlasu. Už teraz však minister považuje za "celkom nevhodné" rozdávať veľvyslancom pri NATO takýto sporný atlas. Ako upozornil, atlas síce vyslovene nespomína "Veľké Maďarsko" (teda Uhorsko - pozn. red), ale aj tak obsahuje sporné mapy a texty.
Šéf chorvátskej diplomacie zároveň avizoval, že o tom chce hovoriť s kolegami z Rumunska, Slovinska i Slovenska.
"Dnešná doba je plná geopolitických výziev a bezpečnostných hrozieb a vyžaduje si viac dialógu a spolupráce medzi európskymi a transatlantickými spojencami," dodal.
V roku 2022 spôsobil medzinárodný rozruch aj predseda maďarskej vlády Viktor Orbán, keď vo videu na sociálnej sieti pózoval so šálom s mapou Uhorska. Rumunský rezort diplomacie i český minister zahraničných vecí vtedy označili Orbánov prejav za neprijateľný. Podobne sa vyjadrili aj ďalšie krajiny vrátane Chorvátska a Ukrajiny.
Zora