Najlepší

Nikto nás nemá rád. Úvaha diplomata, kam kráča Európa a Slovensko v nej

Ján Gábor

25.5. 24

Štyri dekády života v diplomacii ma naučili vnímať čo najširšiu pestrosť názorov a záujmov ľudí, národov a štátov. Z princípu mojej profesie sa usilujem mať k rôznym situáciám ekumenický prístup, čo však neznamená, že nemám vlastný pohľad na vec. Píše diplomat Ján Gábor.

Prvú časť života som prežil v spoločnom štáte s českým národom, po väčšine v Prahe, druhú na samostatnom Slovensku. Navyše to osud zariadil tak, že aj môj aktívny život sa rozdelil presne na dve polovice. Tá prvá skončila tam, kde začala druhá – vstupom našej krajiny do EÚ. Môžem teda porovnávať. Porovnávať treba, ak chceme nejaký jav posúdiť komplexne. V opačnom prípade sa pohybujeme len v akomsi laboratóriu/bubline. Platí však zásada, že porovnávať možno len porovnateľné – nie veľrybu so žabou.

Vrátim sa na koniec minulého storočia, kedy som krátko po vzniku SR pôsobil vo Washingtone. Záujem o nový štát bol zo strany medzinárodného spoločenstva primerane veľký, relevantných informácií o krajine už bolo pomenej. Kritický pohľad na konanie dobových vlád bol do istej miery pochopiteľný. Argumenty, že sa učíme v novom politickom režime a súčasne v novom štáte, nie vždy zaberali. Mal som (nielen ja) pocit, že občas bol súčet „našich“ hriechov akosi neprirodzene väčší ako u susedov, s ktorými sme išli bok po boku od konca druhej svetovej vojny. Nie je predsa možné aby sme sa my – z noci do rána – tak dramaticky zmenili! Hľadajúc argumenty som preštudoval všetky americké správy o ľudských právach v štátoch V4. Pýtam sa zodpovedného vládneho funkcionára (volajme ho Steve) prečo v prípade našich susedov sa vôbec nepíše o úlohe žien v politike. V slovenskej správe sa však uvádza, že nežnejšia časť našej spoločnosti je vo veciach verejných „underrepresented“ [nedostatočne zastúpená, pozn. red.], pričom vo vláde SR je päť žien! U susedov žiadna. V posudzovanom čase už Hanna Suchocka tri roky nebola vo funkcii. Vyskytovali sa aj iné javy, ktoré inde neboli „videné“, avšak v prípade SR sa hyperbolizovali…

Expertka pre ľudské práva z Helsinského výboru pri Kongrese (volajme ju Erika) mi urgentne telefonuje, že na ulici v centre Prešova dostal facku mladík z rómskej menšiny. Okamžite to preverím, vravím jej, pochádzam odtiaľ. Spojil som sa s políciou v rodnom meste a tá ma obratom informuje, že nedostali žiadne hlásenie o takomto incidente. Erike som správu hneď odovzdal, nevylučujúc, že „niečo sa mohlo stať“ ale pravdepodobne to nebolo až také závažné. Američanka však spokojná nebola a komentovala situáciu, že v Prešove sa ľudia asi boja chodiť po ulici. To už ma zamrzelo. Povedal som jej, že ráno som so zmiešanými pocitmi posielal svoje deti do školy. Deň predtým došlo k streľbe na strednej škole v Colorade, kedy bol tucet mladých ľudí popravených ich dvoma spolužiakmi. Erika rozhovor ukončila.

Vráťme sa ku Stevovi. V našich rozhovoroch (s ohľadom na mladý vek som nedostatok skúseností kompenzoval energiou a možno aj emóciou) som občas pociťoval frustráciu z odlišného prístupu k jednotlivým krajinám v našom regióne. Apeloval som na historické väzby Slovenska s Amerikou, umocnené mnohými rodinnými prepojeniami. Slovenský národ prežil vďaka česko-slovenskému projektu, ktorému pomohol vdýchnuť život aj prezident Woodrow Wilson. Neviem si predstaviť iný ako priateľský vzťah medzi našimi štátmi. Neskôr, pri príležitosti stého výročia prvej svetovej vojny som inicioval pamätník v našom hlavnom meste venovaný tomuto americkému štátnikovi. Steve reagoval slovami, že otázka nestojí tak, či sa máme alebo nemáme radi. Spojené štáty asi nikto nemá rád ale musia byť rešpektované. A v tom má slovenská (vtedajšia) vláda rezervy. Bola to pre mňa cenná skúsenosť.

Prenesme sa v čase a priestore. Z konca minulého storočia v USA do obdobia nášho predsedníctva v Rade EÚ, kedy som pôsobil v Bukurešti. Ako veľvyslanec predsedajúcej krajiny som organizoval stretnutia kolegov, na ktoré som pozýval popredných predstaviteľov hostiteľského štátu. Na úvod rokovania s rumunským prezidentom dňa 15. júla 2016 som vyzval hostí minútou ticha uctiť si pamiatku mnohých obetí atentátu v Nice, ktorý sa udial deň predtým, na štátny sviatok Francúzska. V inej diskusii s kolegami z EÚ som upriamil pozornosť na niektoré zdanlivo nesúvisiace súvislosti. Je to náhoda, že spektakulárne útoky sa dejú v deň, kedy si Francúzi pripomínajú základy svojej štátnosti opierajúce sa o boj za slobodu na princípoch, ktoré si osvojila celá Európa? Na vianočných trhoch v Berlíne, kedy si nielen kresťania a nielen Európania uvedomujú význam pokoja a rodiny? Francúzsky kňaz vo veľmi vysokom veku je brutálne zavraždený priamo pri oltári? Na posvätnom mieste, ktoré nám po stáročia pripomína víťazstvo života nad smrťou. Nie sú toto všetko útoky na symboly európskej civilizácie a na jej základné hodnoty? Francúzska veľvyslankyňa a nemecký kolega ocenili otázky, mal som pocit, že sú radi, že to povedal niekto za nich.

Vieme, čo sme? A vieme, čo chceme? Slovensko sa odlišuje od iných porovnateľných krajín aj v tom, že ani po jednej generácii času sa dôležitá časť jeho spoločnosti neidentifikovala s vlastným štátom. Nikde vo svete, menšie a chudobnejšie štáty nevynímajúc, som nezaregistroval, že by výrazne vokálna skupina občanov tak vehementne odmietala vlastnú štátnosť. Využívajúc pritom ako argument takmer každé pochybenie, dokonca aj jednotlivcov. Vývoj, súvisiaci s našou integráciou do euroatlantických štruktúr tento jav trochu zamaskoval. Z dôvodu limitovaného priestoru sa obmedzím len na symboly, ktoré v tomto prípade predstavujú špičky ľadovca. 

Bolo to tuším predvlani v novembri. Večerné správy prinášali zábery z hlavného mesta a Košíc. Ľudia si pripomínali udalosti z 1989 a využili to aj na svoj legitímny protest proti politickej situácii. Niečo mi nesedelo a pozrel som sa ešte raz. V oboch prípadoch mávala hŕstka ľudí vlajkami ukrajinskými, americkými, dúhovými a dokonca zástavou NATO! Slovenské vlajky boli zrejme vypredané alebo organizátor nedodal. Zo zvedavosti som prepol na Prahu. Aj tam občania, a boli ich tisíce a nie hŕstka, využili spomienku na november 1989 na vyjadrenie svojho protestu proti vláde. Napokon, za slobodu prejavu bola sama nežná revolúcia. Rozdiely medzi českými protestami a „našimi“ slovenskými však boli nielen v kvantite. Dav skandujúcich s protivládnymi heslami sa priam hemžil českými vlajkami. Žiadnu inú nebolo vidieť!

Vlani v septembri hostilo naše hlavné mesto vzácnu návštevu, ktorá súvisela s ešte vzácnejšou udalosťou. Štátny sekretár Vatikánu kardinál Parolin slávnostne odhalil na Bratislavskom hrade súsošie svätých Cyrila a Metoda, spolu s ich nasledovníkom svätým Gorazdom. Vierozvestci, na ktorých odkazuje Ústava SR, boli po stáročiach čakania umiestnení tam, kam patria – do historického centra nášho hlavného mesta. Akt odhalenia priamo nadväzoval na apoštolskú cestu hlavy katolíckej cirkvi v SR dva roky predtým, kedy pápež František osobne požehnal projekt súsošia. Vatikán bol prekvapený zo skutočnosti, že na odhalení originálu nebola prítomná hlava štátu, ba dokonca žiadny člen (úradníckej) vlády SR! Čudné. O dva týždne neskôr, pri spomienke na sv. Václava sa podujatí zúčastňovali všetky politické špičky susedného štátu. Štátu, ktorý sa hrdí tým, že je najviac laickou/ateistickou krajinou na našom kontinente. V prípade zmieňovaných historických postáv však nejde „len“ o svätých, ale o symboly štátnosti, národa a jeho DNA. Inými slovami, je reč o základných civilizačných oporách nášho bytia a (s)vedomia! To, čo je úplne samozrejmé nielen v Česku ale aj inde, už či v Poľsku (sv. Vojtech), Maďarsku (sv. Štefan), Írsku (sv. Patrik)… my stále nechápeme.

Po masívnom príchode utečencov z Ukrajiny nás zamestnávala otázka, kde zoženieme učiteľov v ukrajinskom jazyku pre deti. České úrady sa zaoberali tým ako čo najskôr naučia malých imigrantov po česky. Vidíte ten rozdiel? 

Nikto nás nemá rád! Na tento výrok som si spomenul pri náhodnom pozretí Eurovízie. Vyhral človek, ktorý nevie kým vlastne je a na tom si založil svoj osobný príbeh. Nebolo jasné, či uspel vďaka svojej umeleckej produkcii alebo svojmu príbehu. K jeho víťazstvu výrazne prispelo najmä ľudové hlasovanie (aj mnohými voličmi do nadchádzajúcich eurovolieb). Neušlo mi, že Veľká Británia z takmer štyridsiatky štátov nedostala ako jediná ani jeden hlas. Spomenul som si na máj 2003, na stáž na ENA v Paríži. Občas som chcel uniknúť z príjemného prostredia francúzskeho jazyka a prepol som na britskú televíziu. Finále Eurovízie komentoval z londýnskeho štúdia veľmi vtipný moderátor. Tipoval výsledky hlasovania a všetko trafil. Presne vedel, ktoré národy s kým sympatizujú. Jeho komentár sa miešal s hurónskym smiechom a postupne gradoval. Ku koncu si kládol ironickú otázku: keď sa všetci tak pekne navzájom podporujú, kto podporí UK? Jeho krajina nedostala žiadny bod, skončila z 26 štátov na poslednom mieste, kde svietila 0. To už som si myslel, že komentátor pukne od smiechu, keď dokola opakoval – nás nemá rád nikto.

Zdá sa, že veľmoci sú si vedomé, že nie sú obľúbené. O to sa ani neusilujú. Oni vyžadujú rešpekt s cieľom ochrániť svoje záujmy. Možno Briti demokratickým rozhodnutím o Brexite – určite v očiach europesimistov – si svoj záujem vo vzťahu k Európe obhájili. Paradoxne, pritom mal Londýn najviac rôznych výnimiek z pravidiel EÚ.

Ako je to v prípade menších štátov? Majú sa usilovať robiť takú politiku aby ich partneri „mali radi“ alebo by sa mali snažiť získať viac rešpektu? Medzinárodná aréna predsa nie je „súťaž krásy“. Na to recept zrejme neexistuje. Každý štát na základe svojich originálnych skúseností musí vedieť, kde je hranica medzi oboma métami.

Skúška správnosti – ako by sa vyjadrovala holandská europoslankyňa so zložitým menom k našej krajine, ak by v Bratislave letiskový personál pristupoval k zdravotne indisponovanému občanovi EÚ tak, ako sa to stalo občanovi SR na letisku v hlavnom meste únie?

Namiesto záveru: môžu fungovať medzinárodné vzťahy tak, že nepriateľ našich priateľov je automaticky aj naším nepriateľom? I keď s ním nemáme dramaticky negatívnu skúsenosť? Alebo inak. Môže sa stať priateľ nášho nepriateľa aj našim nepriateľom napriek viac-menej pozitívnemu saldu našej spolupráce? Čo nám môže pomôcť zorientovať sa v tejto pavučine plusov a mínusov? Historická pamäť, zdravý rozum? A čo v prípade, kedy naše hodnoty neladia s našimi záujmami? Nemecko malo v tom jasno, keď uzavrelo svoju štátnu hranicu chrániac štát napriek nadčasovej hodnote schengenskému (bezhraničného) priestoru.