Najlepší

Weiss a Zala proti Pravde / Pravda bez nich

16. marca 2024

Weiss a Zala obviňujú Pravdu z cenzúry. Tvrdia, že im denník odmietol publikovať komentáre kritizujúce Fica

Peter Weiss a Boris Zala obvinili denník Pravda z cenzúry a ukončili s ním spoluprácu. Tvrdia, že šéf obsahu im odmietol publikovať alebo žiadal výrazne upraviť komentáre, v ktorých kritizovali Roberta Fica. V Pravde zverejňovali svoje názory niekoľko rokov.

Peter Weiss a Boris Zala.

--

Weiss a Zala boli dlhé roky politikmi v ľavicovo orientovaných stranách. Weiss sa neskôr stal veľvyslancom v Maďarsku aj v Česku, Zala až do roku 2016 pôsobil v Smere a do roku 2019 bol europoslancom.

Prvá stopka už pred voľbami 

„Riaditeľ obsahu denníka Pravda Ľuboš Kamenistý najprv odmietol publikovať pravidelný utorňajší komentár Petra Weissa a následne piatkový komentár Borisa Zalu žiadal upraviť v podstatných pasážach. Preto, lebo sme si dovolili kriticky sa vyjadriť k politike alebo vyhláseniam premiéra Róberta Fica,“ uviedla dvojica vo vyhlásení.

„V prípade Petra Weissa išlo o opakované zabránenie zverejnenia článku. Prvýkrát sa tak stalo tesne pred voľbami taktiež z dôvodu kritiky predsedu Smeru za jeho protiukrajinskú politiku,“ pokračovali.

„Kritizovali sme vždy vecne, či už išlo o prezidentku, predchádzajúcich premiérov, predsedu parlamentu, alebo ďalších politikov. Vtedy bol pán riaditeľ s našimi komentármi spokojný a bez akýchkoľvek pripomienok ich uverejňoval. Problém vznikol až kvôli kritike Roberta Fica a niektorých krokov jeho vlády,“ tvrdia.

Cenzúra je na vzostupe, vravia

„Pokladáme za potrebné upozorniť na novo sa vzmáhajúci jav cenzúry po nástupe štvrtej vlády Róberta Fica aj našu verejnosť a čitateľov Pravdy. Ani jednému z nás sa za viac ako 34 rokov verejnej činnosti a publikovania od novembra ’89 nič podobné nestalo,“ uviedli.

Podľa nich sa trend cenzúry stáva širokým a nebezpečným politickým javom v krajine.

„Aj týmto spoločným postojom chceme dať jasne najavo, že sloboda vyjadrovania, médií a novinárskej práce je pre nás základnou hodnotou. Je dušou demokracie. Jej porušovanie je priamym útokom na jeden z pilierov slobodnej spoločnosti.“

--

Názor Borisa Zalu, do ktorého chcel zasiahnuť denník Pravda: Aký je naozaj Robert Fico?

--

Boris Zala

Robert vždy hovoril: „Nemôžeš naťahovať tetivu luku až tak, aby sa roztrhla.“ Vždy sa toho držal, dnes toto svoje príslovie porušil. Uvidíme, ako to zasiahne jeho i Slovensko...

Autor je bývalý predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska a bývalý poslanec Európskeho parlamentu.

Nepatrím medzi tých mnohých, čo sa permanentne rýpu v psychológii politikov, dumajú a špekulujú nad ich vlastnosťami, charakterom, morálkou, osobným životom, výchovou či rodinným zázemím. Nie, zaujíma ma, akú politiku presadzujú a akými prostriedkami.

Zvedaví a pátrajúci novinári však stále dobiedzajú s otázkami, aký vlastne ten Fico je, čo je to za človeka, aké hodnoty vyznáva. Je ľudský či len špekuluje? Má skutočne sociálne cítenie alebo to je len návnada na voličov, dnes moderne nazývaná populizmom?

Nikdy som na tieto otázky neodpovedal. Lebo vždy som Roberta Fica videl ako politika a aj svoj vzťah k nemu som si budoval výlučne na politickej úrovni. Nezaujímalo ma, či je „skutočne“ sociálny demokrat, ale práve iba to, akej politike otvára priestor, akú podporuje, akú má odvahu presadzovať a akej, naopak, zabraňovať.

Dnes, jeho razantným nástupom do výkonu svojej štvrtej vlády, mi novinári – a teraz už aj zahraniční – kladú zasa oné psychologizujúce otázky. Veru na ne neodpoviem. Ale povedal som si, že je čas vyjadriť sa k Robertovi Ficovi ako k politikovi. Urobím to prierezom, ktorý, samozrejme, bude skratkovitý a schematický, ale hádam vyjadrí tie hlavné črty...

Začiatky

Fica som spoznal ako poslanec za Spoločnú voľbu (koalícia SDĽ, SDSS a Strany Zelených vo voľbách 1994). Viedol poslanecký klub: bol praktický, vzdelaný a veľmi pracovitý. Potom sme sa zasa stretli v roku 1999. Kandidoval som za prezidenta v prvej priamej voľbe. Ficovi sa páčili moje verejné vystúpenia, a tak ma oslovil so svojím projektom novej strany: či by som sa na jej vzniku nepodieľal.

Od počiatku bol Fico pragmatický politik, ktorý dokonca ani pri zakladaní Smeru neprejavoval žiadnu ideologickú orientáciu. Verejnosť si dobre pamätá jeho vtedajšie heslo „Nie je podstatné, či je mačka čierna alebo biela, hlavne, že chytá myši“. Teda jeho hlavná orientácia bola na úspech.

Sociálnodemokratickú orientáciu som presadzoval ja (pre mladších čitateľov: zakladal som ideovo aj organizačne sociálnodemokratické hnutie ešte počas Nežnej revolúcie) s podporou dosť početnej skupiny osobností, ktorí k nej mali blízko. Spomeniem len Dušana Čaploviča, Mira Chovanca, Bohuša Hanzela...

Vôbec nebolo ľahké líniu presadiť, lebo medzi zakladateľmi bolo nemálo takých, ktorí sa názorovo blížili skôr k neoliberálnej, miklošovskej predstave. Spomeniem len podpredsedov strany Milana Murgaša, Romana Václavíka či Igora Šulaja.

Robert si však sociálnodemokratickú líniu osvojil hlavne preto, že sa ukázala ako efektívna zbraň proti neoliberálnej politike a vláde Mikuláša Dzurindu. A dobrým spojivom s odborovým hnutím. No a proti Mečiarovým avantúram kládol dôraz na poriadok a medzinárodný kredit Slovenska. S tým sa dalo ísť úspešne do volieb.

Často sa z Roberta Fica robí „birmovaný komunista“ a jeho politické praktiky sa odvodzujú z jeho krátkeho členstva v KSS. Nuž, je to práve opačne. Fico si dôsledne osvojil podmienky slobodnej politickej súťaže a presne jej prispôsobil svoje konanie.

Je dokonalým príkladom „trhového politika“. Práve v tomto „trhovom“ zápase sa cíti ako ryba vo vode. Kariéra suchého komunistického aparátčika šplhajúceho sa servilne po stupienkoch na vrchol moci mu je bytostne cudzia.

Zmenil sa?

Áno, v jednej veci sa skutočne zmenil: Počas môjho 16-ročného pôsobenia v Smere-SD vždy vedel, kde sú hranice, červené línie v domácej aj zahraničnej politike. Tieto línie sme, samozrejme, určovali v strane viacerí. Je nezmyslom vidieť v tom čase Smer ako stranu jedného muža.

Bolo v nej niekoľko prúdov: sociálnodemokratický, ľavo-liberálny a aj malý konzervatívny prúd. Aj silné politické osobnosti, ktoré si vedeli presadiť svoje predstavy. A aj silné regionálne štruktúry... Dnes je skutočne totálne dominantný Robert Fico a navyše už nemá žiadne „červené“ čiary.

Počas 12 rokov jeho vládnutia a dlhoročnej úzkej spolupráce som nezaznamenal u Fica jedinú tendenciu na oslabovanie demokratických inštitúcií. Naopak, bol napríklad jediným premiérom po roku 1989, ktorý nepodriadil SIS svojim politickým cieľom.

SIS nemala jediný škandál, bola medzinárodne vysoko akceptovanou spravodajskou službou. To uvádzam len ako príklad. Dnes koná opačne a svojím osobným a politickým cieľom podriaďuje všetky inštitúcie štátu. Osvojil si Orbánov prístup...

Ideologický obrat

Ako som už spomenul, Robert bol a je pragmatický politik. Od roku 2014 začal pod vplyvom Orbánových úspechov v Maďarsku stále viac hrať na konzervatívnu strunu. Posilnila ho v tom „migračná kríza“ v roku 2015.

Mali sme o orientácii viacero diskusií: netrval som na tom, aby sme prijímali migrantov s otvorenou náručou, ale aby sme vytvorili humanitárne podmienky ich pohybu, predovšetkým pre deti a matky. Fico to už však bral čisto ako vhodný nástroj svojej politiky a konzervatívneho obratu. Chcel pomôcť iba „sýrskym kresťanom“...

Paradoxne práve tuhý kresťanský demokrat, šéf frakcie EPP v Európskom parlamente mu raz v pléne povedal: „Pán Fico, my nepoznáme žiadne kresťanské, ale len ľudské práva...“ Prosto Robert cítil, že sa nálady tej časti obyvateľstva, u ktorej mal ešte dôveru, vyvíjajú konzervatívne.

Z prehry v prezidentskom dueli s Andrejom Kiskom si vzal ponaučenie: prehra jasne hovorila, že pre neho už nie je priestor v strede, medzi ľavými či pravými liberálmi ani medzi zelenými, ale môže hrať na národno-konzervatívnu strunu. To ho upevnilo v presvedčení, že Orbánov model je ten nasledovaniahodný.

No a napokon je tu posledná fáza premeny: proces vyšetrovania po voľbách v roku 2019, ktorý spustila proti bývalej vládnej reprezentácii Smeru NAKA a špeciálna prokuratúra. Som presvedčený, že vtedy si Fico povedal, že úlohou číslo jeden je vybudovať mocenské a legislatívne bariéry tak, aby všetky vyšetrovania išli do slepej uličky.

Pragmatik, dnes bez mantinelov

Fico je pragmatik. Aj jeho dnešné „deformácie“ inštitúcií či legislatívy nevyplývajú z jeho nejakej „nedemokratickej“ povahy. Len na okraj, aj keď novinári často spomínajú jeho „autoritárske“ tendencie, nikdy nemal ani len autoritatívnu povahu. Vždy si pragmaticky zvážil, čo je presaditeľné a výhodné.

Príklad: bol najhlasnejším podporovateľom EÚ. Chcel vytvoriť „jadro“ EÚ, v ktorom by bolo Slovensko. Bývalý šéf Európskej komisie Jean Claude Juncker ho miloval a pokladal za svojho koňa v rámci V4, na ktorého sa vždy mohol spoľahnúť.

Fico nikdy nemal dobrý vzťah k Rusku. Napriek úsiliu sa mu nikdy nepodarilo zrealizovať ani jeden významný projekt s Ruskom. Preto napríklad v roku 2014 strategicky pomohol Ukrajine tzv. reverznou dodávkou plynu...

Dnes pragmaticky uprednostňuje proruské postoje a otvára priestor nacionalistickým autokratom, a to bez ohľadu na to, ako to pokriví inštitúcie, právo a medzinárodné postavenie Slovenska.

Teda čím je dnes: pragmatikom, ktorého rétorika, vyjadrenia a aj politika sú jednoznačne národno-konzervatívne. Nemá so sociálnou demokraciou nič spoločné, a tak je správne, že Strana európskych socialistov vylúčila Smer zo svojich radov...

Robert vždy hovoril: „Nemôžeš naťahovať tetivu luku až tak, aby sa roztrhla.“ Vždy sa toho držal, dnes toto svoje príslovie porušil: bezhraničné úsilie o „univerzálnu amnestiu“ organizovaných výpalníkov štátu, podpora ruského agresora a obviňovanie EÚ zo zabíjania Slovanov pretrhli definitívne tetivu politického aj morálneho luku. Uvidíme, ako to zasiahne jeho i Slovensko...

--

--