Zaujímavé odkazy

Nikola Bornová:

Americký filmař, spisovatel a komentátor Gonzalo Lira – další oběť fašistického režimu

 13. 1. 2024

Ukrajinský režim si může na svůj dlouhý list zavražděných novinářů připsat další jméno – Gonzalo Lira…

Gonzalo (ročník 1968) byl Američan, jehož otec přišel do USA z Chile. Byl to všestranně vzdělaný a dovolila bych si říct až renesanční člověk. Živil se jako filmař, spisovatel i politický komentátor. To poslední se mu bohužel stalo osudným.

Gonzalo Liru alias „Coach Red Pill“ jsem sledovala dlouhou dobu. Líbilo se mi, jak logicky uvažoval, jak lidsky se vyjadřoval a i to, jaký jemně sarkastický humor používal. Gonzalo byl prakticky pacifista, byl nekonfliktní člověk, který ale nikdy necouval a když viděl nějaký „bullshit“, tak prostě řekl „vidím bullshit“ a pak popsal, proč si to myslí. I to mi na něm bylo velmi sympatické.

Gonzalo trávil poslední roky života na Ukrajině ve městě Charkov, kde si našel ženu, se kterou měl jedno nebo dvě děti. I kvůli ní a dětem z Charkova neuprchnul, když začal ukrajinsko-ruský konflikt. Na svém kanálu se vyjadřoval k celé řadě otázek. Mimo jiné mluvil i o tom, že ženy ve východní Evropě ještě nejsou tak psychicky zničené čím dál tím toxičtějšími vlnami západního ultra-feminismu a mladým mužům s mozkem říkal, že pokud si chce někdo ze Západu najít ženu, která ho nebude automaticky nenávidět a se kterou má naději na normální vztah, tak ať to zkusí na Východě (Polsko, Ukrajina, Rusko…). Mluvil i o globalistické zločinecké hydře a o tom, jak devastuje životy střední a nižší třídy na celém Západě. Komentoval to, jak supermocní oligarchové vyvolávají po světě války, jak zneužívají naivitu (a lenost) populace k získávání větší a větší moci a tak dále. A naneštěstí mluvil také o tom, jak je Zelenského režim šíleně zkorumpovaný a jak za pomoci propagandy a násilí posílá ukrajinské muže na jistou smrt…

Ve svých videích se nikdy nenavážel do samotných Ukrajinců – naopak, většinu z nich bral jako oběti třicetiletého propagandistického projektu USA, kdy byla Ukrajina postupně změněna na militantní „anti-Rusko“. Varoval před válkou i před tím, že ukrajinští muži nesmyslně umírají za zájmy oligarchů z ciziny. Čeští váleční fanatici by ho označili za „chcimíra“ a za „dezoláta“, přestože byl Gonzalo najisto desetkrát lépe vzdělaný než oni a uměl se velmi souvisle a logicky vyjadřovat.

O okolnostech jeho smrti se můžete dočíst třeba v článku Jany Kunštekové. Podstatné je, že Gonzalo mimo jiné provozoval několik YouTube kanálů, kde buď sám komentoval různé společenské otázky („demokraté“ z Googlu mu jich několik smazali, poslední funkční najdete ZDE) nebo dělal rozhovory se zajímavými lidmi (ZDE). Můžete sami posoudit, jak „nebezpečná“ byla jeho činnost. Prostě chlápek v kšiltovce, co komentuje společenské dění, nic víc. Občas se ale opřel do Zelenského režimu, a to se nesmí.

Připomínám, že Zelenský a jeho režim prokazatelně:

• Sám Zelenský porušil veškeré předvolební sliby o zrovnoprávnění obyvatel Doněcka a mírumilovném urovnání sporů, kvůli čemuž byl zvolen do své funkce (naopak proti „pro-ruským“ Ukrajincům po svém zvolení rozjel ještě větší teror)
• Zakázal veškerý tisk i média krom oficiální propagandy, kterou řídí ukrajinská tajná služba
• Zakázal svobodu vyznání a pronásleduje členy „nesprávné“ pravoslavné církve
• Umí hrát na piano penisem, což je asi jeho jediná kvalifikace na práci prezidenta
• Zakázal používání ruského jazyka v zemi, kde rusky mluvilo kolem 60% obyvatel
• Zrušil demokratické volby “až do konce války”
• Hrozil Rusku tím, že sežene atomové bomby a pošle je na Moskvu
• Nechává vraždit opoziční novináře, a to nejen na území Ukrajiny (pomocí bomb nechal zavraždit například i naprosto neškodnou ruskou bloggeru Duginovou, z čehož měli čeští fašisté neskutečnou a notně krvelačnou radost)
• Zpronevěřuje miliardy dolarů z pomoci posílané na Ukrajinu. Sám Zelenský si za Ukrajincům ukradené peníze koupil několik luxusních vil a jachet (když jednu z vil odhalil egyptský novinář, nechal zavraždit i jeho).
• Podporuje masivní užívání drog na bojišti, především stimulačních, které mění normální Ukrajince v monstra nevnímající bolest ani strach. Sám Zelenský je uživatel kokainu.
• Odmítá vidět nesmyslnost válečného řešení konfliktu a posílá další a další Ukrajince do naprosto nesmyslných bitev o nesmyslné kousíčky nějakého pole. Místům, kde Ukrajinci naprosto nesmyslně umírají po tisících, se říká „maso-mlýnky“, protože přesně tohle ta místa jsou…
• Odmítá jakoukoli možnost jednání o míru.
• Je pod plnou kontrolou britského a amerického deep state, kterým na Ukrajincích absolutně nezáleží a kteří vedou skrz ukrajinská těla takzvanou „proxy válku“.
• Toleruje přítomnost více než třiceti amerických bio-laboratoří na svém území, které mimo jiné zkoumají možnosti bojového využití nemocí jako mor a neštovice a také zkoumají možnosti úpravy virů a bakterií tak, aby byly nebezpečnější pro vybraná etnika (tedy pro Slovany).
• Nechává ostřelovat největší jadernou elektrárnu v Evropě (a svádí to na Rusko), přičemž její poškození by mohlo zamořit celou Evropu.
• Nechal odpálit Kachovskou přehradu, čím způsobil ekologickou katastrofu a připravil desetitisíce lidí o pitnou vodu a elektřinu (a svedl to na Rusko).
• Toleruje, že jeho nacistické jednotky zabíjí zajatce, prostřelují jim kolena nebo jim uřezávají perořízkem varlata (a ze svých zločinů obviňuje Rusko).
• Toleruje používání hákových i trámových křížů na vozidlech, nacistická tetování u vojáků, hajlování svých příznivců i výzvy ke genocidě obyvatel Krymu a Donbasu (ale z fašimu obviňuje Rusko).
• Při otázce na nacistické jednotky v ukrajinské armádě odpovídá Zelenský ve stylu „klucí prostě jsou, jací jsou, ha ha ha“ a nechává je dál terorizovat civilní ukrajinské obyvatelstvo (jako alibi k teroru vždy stačí kohokoli označit za „proruského“).
• Podporuje násilnou mobilizaci, kdy neochotné Ukrajince chytají verbíři na ulicích jako zvěř, aby je pak bez výcviku a naprosto nevybavené posílali do první linie na jistou smrt.
• Toleruje to, když se bombardovaní ukrajinští zelenáči v zákopech snaží zachránit holý život a zkouší se stáhnout do týlu, kde je připravené fašistické jednotky postřílí (ale z válečných zločinů obviňuje Rusko).
• Snaží se verbovat už i starší děti (od 17 let), na frontu jsou násilně posílání starci, lidé s mentálním postižením, invalidé a nyní už i ženy. Je čím dál tím těžší nevnímat, že probíhá snaha o genocidu ukrajinského obyvatelstva, a to pod taktovkou ukrajinského režimu.
• Ostatním zemím hrozí, že jestli nebudou posílat peníze, tak „aktivuje“ militantní část ukrajinských uprchlíků v cizích zemích, aby tam vyvolaly teror.

Tohle a mnohem víc toho provádí ukrajinský, zcela prokazatelně fašistický režim. Tohle je režim, který dvakrát uvěznil amerického komentátora Gonzalo Liru za to, že prostě jen něco povídal na jútubku. Při prvním uvěznění byl Lira mučen, protože věznitelé zjistili, že i přes nuzný vzhled má poměrně nadité konto a chtěli po něm, aby jim z něj poslal peníze. A protože při prvním věznění Liry si režim ještě nebyl úplně jistý, jak hodně ho mohou jakožto amerického občana „zpracovat“, tak ho mučili sofistikovaně – například šťouráním a škrábáním párátkem do očního bělma a dušením, což po pár dnech není moc poznat. Při druhém uvěznění už ale věděli, že Gonzo je nepohodlný i pro americký deep state.

Gonzalovi byl po prvním uvěznění odebrány veškeré účty na sociálních službách i majetek, krom motorky a notebooku, které měl náhodou mimo jejich radar. Lira po prouštění ještě zůstal několik měsíců v domácím vězení v Charkově a rozjel nové video-kanály. Když ale od někoho zjistil, že chystaný soud o „schvalování ruského zla“ bude jen předem připravená fraška a že americký režim jeho osud záměrně ignoruje, tak se pokusil na motorce uprchnout z Charkova do Maďarska. Na hranici ho samozřejmě chytili a znovu zavřeli. Následovalo několikaměsíční, úplné ticho. Americký režim se ho opět nezastal – Lira totiž kritizoval i současnou americkou válečnou mašinérii a Joe Bidenovi vyhovovalo, že ho ukrajinská tajná služba umlčela.

Gonzalo byl těžký kuřák s trochu chatrnějším zdravím a fašistický režim ho záměrně držel ve vymrzlé cele. Jestli Gonzalo Liru při druhém uvěznění mučili není jasné, ale rozhodně ho týrali a tak díky podchlazení dostal oboustranný zápal plic a v jedné plíci měl dokonce díru (není jasné, jestli byla perforace od pokročilého zánětu nebo od mlácením zlomeného žebra). Převoz Gonzala do nemocnice byl záměrně odkládán do poslední chvíle, takže když tam byl konečně přepraven, bylo už pozdě a Gonzalo zemřel. Několikadenní umírání s proděravělou plící a oboustraným zápalem plic asi nejde nazvat „milosrdnou smrtí“.

Mimochodem, nepřipomíná vám něco ta metoda likvidace člověka, kdy drží těžkého kuřáka ve vymrzlé cele, aby dostal zápal plic? Třeba jednoho českého disidenta, kterého tak zbožňují naše současné „elity“? Ale předpokládám, že ty za zločin považují jen když režim pomalu zabíjí „jejich“ člověka a pro jejich kritika samozřejmě platí úplně jiná pravidla… Podívejte se sami, jak někteří lidé politickou vraždu Gonzala Liry komentují. A ještě se při svém radostném tančení na jeho hrobu označují za jakési morální majáky. Hnus.

Nakonec mám dotaz pro české mainstreamové novináře…

Možná vám pořád přijde, že je všechno v pohodě a že vám jen stačí dál opisovat všechny ty propagandistické cancy ze zahraničí a budete v pohodě. Že stačí poslouchat na slovo vašeho podivně dosazeného šéfredaktora a vůbec nic vám nehrozí. Že prostě NEMŮŽETE dopadnout jako Gonzalo Lira nebo stovky dalších novinářů, které totalitní režimy v zahraničí zničili nebo dokonce zavraždili. Ale pořádně se nad tím zamyslete. Pokud budeme pokračovat v aktuální trajektorii, kdy postupně měníme Českou republiku na novou Ukrajinu a tím i na nové fašistické „anti-Rusko“, jak to asi dopadne? Myslíte, že až globalistická mafie promění (i díky vaší pomoci) naši krásnou zemi v novou válečnou zónů plnou hákových a trámových křížů a naše obyvatele transformují v pouhé maso určené k poslání do válečného maso-mlýnku, tak že i vy budete v bezpečí navždycky?

Co vaše vlastní rodina a příbuzní? Co vaši přátelé a kamarádi? Záleží vám i na nich? Myslíte, že mají všichni přesně stejné názory a že všichni budou pořád opakovat jedinou povolenou „pravdu“? Co když váš kolega někde napíše nebo řekne něco, co nějaký fanatik bude považovat za proti-systémové? Co když něco takového napíšete vy sami, protože v tu chvíli ještě nebudete vědět, že tohle už se říkat nesmí? Co když někdo z vaší rodiny v budoucnu řekne něco proti válce? Co když vaše dítě ve škole řekne, že i Rusové a Číňani jsou lidé a není správné chtít jejich vyhubení? Nebo když vaše manželka někde neopatrně řekne, že jaderná válka je velmi špatný nápad a musíme jí za každou cenu zabránit? Postavíte se za ně aspoň pak? Nebude už pozdě? Co budete dělat, pokud Rakušanův režim ještě přitvrdí? A pokud se tomu nepostavíme teď, tak on bude přitvrzovat dál, to mi věřte – takhle nám to zahraniční vedení naplánovalo. Co budete dělat pak? Není rozumnější zkusit to zastavit, dokud máme ještě trochu času?

Já sama za sebo můžu říct jen jediné: „Rest in peace, buddy. You’ll be missed by many.”

https://bornova.pub/2024/americky-filmar-spisovatel-a-komentator-gonzalo-lira-dalsi-obet-fasistickeho-rezimu/

https://slovensky-vecernik.sk/story/vo-veku-87-rokov-zomrel-britsky-miliardar-lord-jacob-rothschild

Vo veku 87 rokov zomrel britský miliardár Lord Jacob Rothschild

Nikita Michalkov a jeho Besogon (RJ, cca 1 hod)

Po dlouhé době dávám tohoto moudrého pána a jeho relaci. Dnes skoro celou věnovanou Navalnému - a hlavně jeho manželce Julii.

Začnu od konce. Od skutečností, na které jsme u nás trochu pozapomněli.

Je důležitá opozice vlády? Samozřejmě! Čím větší a kvalitnější opozice - tím kvalitnější demokracie v tom kterém státě.

Byl Navalný opozicí a je dneska v Rusku opozice? Ne - Navalný nebyl opozicí, ale zrádcem. A stejně je na tom veškerá "opozice" v Rusku, stejně jsou na tom Navalného pokračovatelé. Proč? Likviduje ruskou opozici Putin? Ani náhodou. Musíme si uvědomit, co je opozice.

Skutečná opozice nechce stát bourat a ničit. Opozice hlídá vládu, jak a co dělá - a pokud se její činy začnou rozcházet s národními zájmy, opozice zasáhne. Opozice má vždy po ruce svá řešení situace. A hlavně - opozici nikdo z venku nefinancuje a neúkoluje! Navalný jako opozičník sice říkal, že bojuje proti korupci - ale sám byl zkorumpovaný penězmi od cizích států a organizací, kterým ovšem nikdy nešlo o demokracii v Rusku. Ani Navalnému o ní nikdy nešlo. Navalný plnil úkol rozbití ruského státu a to pro zájmy cizích mocností. Byl tedy vlastizrádcem. Michalkov konstatuje, že opozici ničí samy nepřátelské organizace, které korumpují lidi, ochotné za peníze udělat cokoliv.

Je tam příklad "navalněte" (před časem se poznali podle žlutých káčátek). Kluk asi patnáctiletý šel na demonstraci jen proto, aby dostal slíbených 10 tis dolarů. Za co? Za to, že zaútočí na policii a nechá se zatknout.

Prosím, porovnejte to se situací u nás. Dojde vám, proč jsou "do opozice" naháněni hlavně náctiletí studenti. U nás je skutečná opozice, která chce zachránit to, co vláda ničí už druhým rokem, zatýkaná a ponižovaná různými jmény. Ti, kteří dostávají granty a "podporu" od cizích velvyslanectví - to jsou vlastizrádci.

A teď se vrátím k Navalnému a hlavně k "veselé vdově" Navalné. Michalkov ukazuje časový harmonogram - jak rychle a jak stejně zahraničí reagovalo. Biden dokonce "promluvil k národu" - což je velmi neobvyklé a velmi podivné v kontrastu s mučeným americkým novinářem v ukrajinském vězení.

Už od začátku roku se ruská "opozice" mezi sebou hryzala a jak jinak - kvůli grantům. A tři dny před Navalného smrtí jakýsi Čičvarkin (vygůglila jsem - jakýsi podnikatel s mobily, liberál - vůbec neznám) udělal "tajemné prohlášení", že by jako v nejbližších dnech mohla přijít smutná zpráva z ruského vězení.

Velmi zajímavé je vystoupení Navalné v Mnichově. A další - o pár dní později. Zde šlo o profesionální režii. Ta žena nebyla nijak v Rusku stíhaná, nebyla pod sankcemi a mohla kdykoliv svobodně do Ruska přijet a zase odjet. Přitom "svého milovaného muže" viděla naposledy v únoru 2022. A nebyla ani na pohřbu.

Je tam i video s jejím milencem a velmi zajímavé prohlášení Navalného matky, o kterém ovšem Navalného pohrobci tvrdí, že je to fejk.

Matka se totiž od Julie distancuje a důrazně ji žádá, aby si ze jména jejího syna nedělala vlastní byznys. Říká, že manželství bylo odloučeno již v r. 2021 a veškeré majetky přepsány na ni (Julii) a na děti (žijící v zahraničí). A ona ani jednou nejela jejího syna navštívit.

https://smotrim.ru/video/2772356

Já vím. Je "bílý" - ostatně jako Četveriková. No a co? Ovlivňuje to snad nějak kvalitu názoru? To "bílý" v současnosti souvisí hlavně s pravoslavnou církví a s náboženstvím.

Michalkov býval svého času i "rudý". Národní umělec za svou tvorbu.

Já už opravdu nevím, jak to říct.... Je snad rozhodující stranická příslušnost u posuzování toho, co kdo říká?

Michalkov sám je příkladem toho, co jsem psala na začátku. Pokud by i byl opozicí, tak tou potřebnou! Nebere peníze ze zahraničí a jde mu o rozkvět Ruska. A s kroky Putina souhlasí a má je za gramotné. To ale neznamená, že by se neozval, kdyby se Putin z ničeho nic "zbláznil" a začal rozprodávat Rusko.

Vždyť přece "stranická příslušnost" není garantem správnosti světonázoru. I tady je to vidět. Často ti nejzarputilejší "ideologové KSB" jsou po lidské stránce - a dokonce i názorové stránce - plní nenávisti a nadřazenosti, že spíš jak kohokoliv jiného připomínají inkvizitory.

@graul

Neumím posoudit N.Michalkova, protože často se pleteme i u svých blízkých, se kterými léta žijeme. Ten pán mě zatím nerozesmutnil svými postoji - a to ho nevnímám jen nyní, z posledních let. Zapůsobil na mě i jako herec - namátkou si vzpomínám na Vojnu a mír. A jako režisér a scénárista? I kdyby nic jiného nezapsal, tak Lazebník sibiřský je mou potěchou srdce a zážitek navždy.

Graule - pro mě je Michalkov čitelný, protože své "bílé přesvědčení" nemění již velmi dlouho. Asi ne nadarmo mu říkají "báryn". Počítám s tím, vím to a vůbec mi to není na překážku, i když mé názory a mé cíle se často liší. A přesto si ho ráda poslechnu, protože - podle mého - je skutečně moudrý.

Ono jde totiž o něco úplně jiného a myslím si, žes mě moc dobře pochopil. Soudím podle tvé reakce.

V tom to vězí....

Když se dívám na naši opoziční scénu, je rozdělená na mnoho maličkatých uskupení - spíše part a partiček. Ten se nebaví s tím, ten by nikdy nešel dohromady s tímhle, tenhle je takový a ten se zas baví s tím, ten řekl to a ten zas tohle.... A dohromady netvoří žádnou opozici, ale drobenku. Takto jsou k ničemu a proto pětidementi jsou stále u moci.

Myslím si, že politici na Slovensku toto uměli překonat - a samozřejmě - i jejich voliči. Neznám sice slovenskou politickou scénu zrovna dobře, ale myslím si, že Fico a Pellegrini se taky zrovna neobjímali. Přesto v těžké chvíli zatáhli za provaz společně. A požadovaný výsledek se dostavil. U nás? Házejí si klacky pod nohy i při pořádání demonstrací. A to je smutné.... Těžko totiž hledat v takovém mravním i sociálním marasmu "čisté" lidi - notabene takové, kteří rozumějí politice a cosi umějí. Lidi, kterým navíc bylo shůry dáno a oni mají takové charisma, že dokážou oslovovat, zaujmout. Takže nezbývá nic jiného, než se spojit i s takovými, se kterými se shodneme byť jen na hlavním tématu. Hlavně s takovými, kteří jsou schopní se v rozhodnou chvíli postavit na stejný konec provazu - a zabrat.

Bylo by to na dlouho, raději už končím...

PS: Michalkov tam mluvil o Navalném, takže zde jeho "bílé přesvědčení" přece vůbec nevadí. Až začne mluvit o obnovení carské dynastie - pak velmi zpozorním a určitě ho sem postovat nebudu. ?

Ľubomír Ferko:

O ukradnutej dúhe, kultúre a Slovensku

12. februára 2024

Musím na úvod zdôrazniť, že som bol celý život striktne apolitický, v politike som sa nikdy neangažoval a nebol som členom nijakej politickej strany či hnutia – a takým som zostal až do dnešných dní napriek tomu, že som dostával rôzne ponuky. K tomuto článku ma vyprovokovalo až to, čo sa deje v spoločnosti a najmä oblasti „kultúry“.

Sledujem, ako sa skupina politických aktivistov a ich sympatizantov, ktorí nikdy v kultúre nič neznamenali, nič s ňou nemali a nemajú spoločné, vybrala do ulíc šíriť nekultúru, zlobu a nenávisť. To už veru nemožno tolerovať, že vám niekto ukradne vašu identitu a vydáva sa za vás!

O dúhe

Najprv nám ukradli dúhu, symbol čistoty a krásy, ktorý stvorila príroda a už ako deti sme sa vždy tešili a obdivovali jej krásne farby a dokonalý tvar. Keď dúhu spomeniete dnes, každý si predstaví sexuálnych deviantov a ich agresívne, vulgárne správanie, pretŕčanie sa po uliciach, kde otravujú a pohoršujú normálnych ľudí. Ja som na reprezentantov tejto údajne vraj až 4 %-ej menšiny narazil po prvý raz koncom 70, rokov v Kolíne nad Rýnom, kde som bol na postgraduálnom štúdiu. Vtedy mi pomáhal vzdialený príbuzný, ktorý, ako sa ukázalo neskôr, bol homosexuál. No bol to aj vzdelaný a distingvovaný človek, pracoval ako redaktor rozhlasu a svojou menšinovou orientáciou nikoho neobťažoval. Bol jednoducho diskrétny a gustiózny. V jeho spoločnosti som sa cítil bezpečne, lebo to nikdy nepropagoval a naopak, chránil ma, keď sme sa ocitli v ich spoločnosti na večierku či v niektorom kolínskom bare. Napriek tomu mám na to celé pekné spomienky, a preto ma udivuje tá primitívna vulgárnosť a agresivita, akou sa títo ľudia prezentujú dnes. Oni znevažujú prínos a dielo svojich predchodcov, ktorí spoločnosť dokázali pozitívne ovplyvniť. Spomeniem len napríklad svetoznámeho herca Jeana Maraisa, spisovateľa Oscara Wilda, básnika a režiséra Jeana Cocteaua a aj jeho vtedy mladučkého slovenského priateľa, „pútnika mesačnou nocou“, ako sa sám nazýval, Thea Florina, spisovateľa z Dolného Kubína. No dnes sa cítim ich nasledovníkmi ohrozený. Špinia a pľujú na pamiatku a dielo nielen svojich talentovaných a vzdelaných predchodcov, ale aj na nás.      

O kultúre

Niečo podobné sa deje aj v kultúre, keď ľudia, o ktorých som v reálnom živote nikdy nepočul, hoci sa považujem za kultúrne rozhľadeného, sa vydávajú za nositeľov kultúry. Tobôž som sa nestretol s ich dielom alebo nejakou činnosťou v oblasti kultúry. Svoju nekompetentnosť suplujú agresivitou. Propagujú ich viaceré komerčné médiá a aj takzvané verejnoprávne, ktoré takými už dávno prestali byť, lebo namiesto plurality reprezentujú len jeden názor.

Vykrikujú po uliciach a šíria svoje vulgárne odkazy verejnosti a aj pri každej príležitosti ich vnucujú na internete. Dokonca nimi oblepili aj vstupnú bránu na Ministerstve kultúry SR. Pochybujem, že sa inšpirovali Martinom Lutherom, ktorý pribil v roku 1517 na bránu Wittenberskej katedrály listiny so svojimi 95 tézami. Tým spustil vlnu reformácie v kresťanskej cirkvi za očistu, striedmosť a mravnosť. Dnes aktivisti a doslova kultúrne nuly z VŠVU (česť výnimkám, lebo sú tam aj seriózni výtvarníci a pedagógovia), vedú svoje pomýlené naivné a dezorientované ovečky pred budovu ministerstva a zanechávajú tam svoje propagandistické výplody. Načo nám je Slovensko, jeho kultúra nech zhynie! A to nie je po prvý raz. Už v septembri minulého roka sa zviditeľnili protestom proti umiestneniu súsošia Cyrila a Metoda od A. Gábrika v hradnom areáli. Je to neuveriteľné, kam až siaha ľudská hlúposť a je desivé, že takéto osoby „školia“ náš umelecký dorast. Aká budúcnosť čaká slovenskú kultúru a výtvarné umenie pod militantnou čižmou primitívneho pomýleného protikultúrneho aktivizmu? Vidím to aj v oblasti, ktorú najviac sledujem, teda umeleckého skla. Slávna éra slovenského umeleckého skla sa začala pôsobením českého pedagóga a výtvarníka V. Ciglera ako istá odpoveď na politické uvoľnenie v 60. rokoch a situáciu v Prahe, kde priestor ovládal S. Libenský. Štafetu neskôr úspešne prevzal A. Žačko. Do studenej a len dekoratívnej optiky priniesol prvky sochárskeho rozmýšľania, čo zodpovedalo vtedajším nastupujúcim trendom. Uvedení pedagógovia VŠVU vychovali celú generáciu úspešných a vo svete uznávaných nasledovníkov. Túto pozitívnu vlnu v sklárskom umení ukončil politický prevrat v novembri 1989. Do čela výuky sklárskeho umenia sa dostal stredoškolský pedagóg, ktorý na SUPŠ vyučoval kamenosochárstvo. To by ani tak nevadilo, ale on aj napriek vysokoškolským nárokom stále zostal len stredoškolským učiteľom. A v tomto trende to pokračuje aj po jeho odchode. Namiesto uznávaných umelcov sú tam naopak výtvarníci, ktorí sa vo výtvarnej praxi neuplatnili, a tak sa zahalili do pedagogických titulov, aby sa udržali nad vodou vďaka pravidelnému príjmu, lebo zo svojej tvorby by len ťažko vyžili. Česi majú príslovie: Kdo to umí, ten to dělá, kdo to neumí, ten to učí. Následkom je, že expanzia slovenského umeleckého skla doma a v zahraničí sa úplne vytratila a v posledných troch desaťročiach sa na scénu dostalo len niekoľko individuálne nadaných jedincov, v ktorých bol talent zrejme tak silne zakódovaný od prírody, že štúdium na VŠVU ich nedokázalo zlomiť, dezorientovať a pokaziť. Kde sú tie časy, keď na VŠVU vyučovali ozajstné verejnosti známe osobnosti a cenení výtvarníci ako V. Hložník, A. Brunovský, J. Kostka, J. Mudroch a mnohí iní, ktorí za dekády renesancie umenia po druhej svetovej vojne postavili na nohy celú modernú umeleckú scénu a vychovali generácie cenených umelcov! O ich anonymných nasledovníkoch, ktorí priamo nadväzujú na zväzáckych aktivistov zo začiatku 50. rokov a znova sa viac prejavujú skôr ako agresívni politickí štváči než ako výtvarníci, už zväčša nevieme nič. O oblasti ich umeleckej tvorby nechyrujeme, nevideli sme ich diela a zviditeľňujú sa skôr protestami proti svojim úspešnejším kolegom a ich verejným realizáciám.

Súsošie Cyrila a Metoda

Výborným príkladom je súsošie Cyrila a Metoda na Bratislavskom hrade. To sa niekomu môže páčiť, oslovovať ho či vzbudzovať pocit hrdosti na naše dejiny, inému zas nie. No pánboh zaplať, že sa také niečo udialo. Sochárskych realizácií vo verejnom priestore je ako šafranu. Veď samotný vtedajší predseda parlamentu /Boris Kollár/, ktorý súsošie oficiálne odhaľoval, bol bizarná postavička. Aj napriek tomu, že ťažisko jeho činnosti bolo niekde celkom inde, ukázalo sa, že mal zdravé pronárodné jadro, keď podporil takúto všeobecne prospešnú realizáciu. Podobné ohlasy vyvolala pred časom aj jazdecká socha Svätopluka, ktorá svojím spôsobom nadväzuje na jazdecký pomník Márie Terézie na korunovačnom vŕšku, zničený po prvej svetovej vojne. Môžeme viesť polemiky o tom, či známy slovenský sochár J. Kulich dobre zvládol dosť komplikovanú problematiku jazdeckej sochy, o ktorej riešenie sa viac či menej úspešne pokúšali sochári od nepamäti. No je určite pozitívne, že takýto symbol slovenskej štátnosti je na takom exponovanom mieste pred vstupom na Bratislavský hrad. Keď som bol naposledy na hrade, prišla tam skupina japonských turistov a fotili sa práve pred uvedenou sochou. Veď väčšinu artefaktov, ktoré pôvodne zdobili areál hradu, stihli odviezť do Viedne ešte Habsburgovci.

Socha Svätopluka

Je zarážajúce, že pri každej takejto udalosti sa zjaví tá istá skupina kriklúňov, zameraných na to, aby špinili do vlastného hniezda, čo, mimochodom, nerobia ani zvieratká. Do dokonalosti to priviedli niektorí naši reprezentanti v európskom parlamente. Takéto sebazničujúce elementy spoločnosti boli donedávna absolútne cudzie našim českým bratom; o nacionalizme našich južných susedov nehovoriac. To vysvetľuje historický fakt, že my sme ľahkovážne stratili svoju štátnosť a oni nie. Darilo sa im ju zachovať a vďaka tomu úspešne miešať karty na politickej mape Európy počas uplynulého tisícročia a Maďarom sa to darí až do súčasnosti.

Ozajstní umelci tvoria vo svojich ateliéroch či príbytkoch a nemajú čas chodiť po námestiach a vykrikovať. Spravidla sú to introverti, ktorí obľubujú samotu a pokoj, aby mohli tvoriť svoje diela a len občas, pri príležitosti zverejnenia, premiéry či výstavy sa zjavia na verejnosti. Vždy to boli voľnomyšlienkári, nositelia pokroku a často aj pozitívnych spoločenských zmien. To sa traduje už od antiky, keď boli tvorcovia kultúry a vzdelanosti najváženejšou spoločenskou triedou a priamo ovplyvňovali a vychovávali najmocnejších politikov. Najlepším príkladom je Alexander Veľký, ktorého učil a formoval filozof Aristoteles. Preto ich dielo a prínos do vývoja spoločnosti zostal základným kameňom, trvalým a pevným až do dnešných dní. Škoda len, že v súčasnosti sa od tejto praxe ustúpilo.

O Slovensku

Rovnako sa začali množiť prípady krádeže názvu Slovensko. Zlodejmi, ktorí si ho privlastňujú, sú práve tí, ktorých činnosť je zameraná proti tomuto mladému štátu už od jeho vzniku. Pamätáme si, ako a kto hlasoval v parlamente proti vzniku Slovenska. Následne zlikvidovali pluralitu hlavných médií (tak ako to v robia brutálne ich „liberálni“ súkmeňovci momentálne v poľských verejnoprávnych médiách), keď internovali proslovensky orientovaných redaktorov na jednom z poschodí budovy verejnoprávnej televízie v Mlynskej doline. To bol koniec verejnoprávnosti, teda plurality názorov v STV. Postupne sa krok za krokom salámovou metódou zmocňovali vlády nad mladou republikou podľa hesla „Keď sme nezabránili jej vzniku, tak ju aspoň ovládneme“. Toto úsilie zavŕšili zvrhnutím Mečiarovej vlády a nastolením prvej vlády, reprezentujúcej záujmy ich zahraničných „sponzorov“. To sa im podarilo doviesť do perfekcie. Najprv odovzdali všetok kľúčový priemysel svojim chlebodarcom a na čelo štátu dali postupne celú plejádu vydierateľných prezidentov s pochybnou minulosťou. Tí začali, okrem inej záškodníckej činnosti každoročne odmeňovať exponentov protislovenských aktivít podľa zásluh: čím viac si pošpinil svoju vlasť, tým vyššie štátne vyznamenanie dostaneš. Samozrejme, s výnimkou Ivana Gašparoviča, ktorý sa ako jediný prezident nespreneveril svojmu poslaniu. Dnes je už situácia tak ďaleko, že normálny človek sa musí obávať, len aby preboha nedostal od súčasnej prezidentky štátne vyznamenanie, lebo normálni ľudia ho automaticky zaradia medzi protislovenské živly. Krádeže názvu Slovensko pokračujú aj v politických stranách na rovnakom princípe. Typickou ukážkou je nechválne známa politická strana OĽaNO, ktorej sa podarilo v rekordnom čase destabilizovať a neuveriteľne zadlžiť to Slovensko, do ktorého názvu sa teraz halí. Čudujem sa, že takéto zneužívanie názvu štátu je vôbec možné a beztrestné. Tí, ktorí najviac bojujú proti samostatnému a zvrchovanému štátu, proti tradičnému spoločenskému poriadku, a naopak, za implementáciu sexuálnych tém (za hranicou normálnosti) do školstva, do každodenného života a za odstránenie akejkoľvek plurality v médiách, usilujú o krádež vlastníctva celého štátu v priamom prenose. To všetko v duchu neostalinistických fantazmagórií, šírených ich ideovými lídrami ako napríklad Klaus Schwab a tvrdia, že dokonalé šťastie dosiahneme, až keď nás vyvolená skupina zahraničných superboháčov zbaví všetkého majetku a začne absolútne ovládať. Sľubovanie svetlých zajtrajškov už dôverne poznáme z minulosti… Popri takejto strašnej demagógii sa musí červenať aj vizionár G. Orwell a J. V. Stalin so svojou diktatúrou vyzerá ako diletant. Môj otec, inak veľmi vzdelaný, rozhľadený spisovateľ a polyhistor, si celý život myslel, že hlavným problémom bývalých socialistických štátov bol fakt, že komunistický systém bol k nám importovaný z Ruska a že nevznikol vo Francúzsku. Situácia dnes však ukazuje, že sa mýlil. Najnovšia vlna už premenovaného totalitarizmu, šírená zo západu Európy, v ničom nezaostáva za najtvrdšími prejavmi kolektivizmu v kombinácii s totálnou kontrolou. Zdá sa, že západoeurópski občania sami ani netušia a nevedia, do čoho sú manipulovaní. Takúto historickú skúsenosť má z obdobia fašizmu len Nemecko a jeho vtedajšie satelity, ostatní to poznajú len sprostredkovane a nemajú bezprostrednú skúsenosť s tým, čo im hrozí. Že by historická pamäť bola taká krátka? Končím klasickým zvolaním: Panebože, zastav ich, veď oni nevedia, čo činia!

P.S. Mimochodom, aj ja som svojím dielom zanechal odkaz na budove Ministerstva kultúry SR. Ale na mojej úrovni, nie ako aktivisti z VŠVU. Hneď vedľa hlavného schodiska mám umiestnenú pamätnú tabuľu z kararského mramoru, venovanú pamiatke architekta a staviteľa významných múzeí M. M. Harminca, tvorcu dnešného sídla MK SR.

Snímky: Autor

Ďalšie články: Ľubomír Ferko

--

o autorovi:

jeho otec:

strýko:

bratranci:

Lin, presne ! Aj ja som vždy čítal, že román 1984 bol inšpirovaný socializmom, teda vlastne komunizmom. Ale stačí si to prečítať a je jasné, že to je hlúposť. Podobne Zvieracia farma. Tá síce pasuje aj na socializmus, ale inšpiráciu našiel Orwell inde.

K tej Sajfovej žene. Zora, nevedel som, že má až tak vymetené v hlave. Poznám tvoje názory, takže viem, že si nepropagovala tú z kulturblogu :-) To je tiež numero, nemá ani deti, ale rada by spoluriadila celý štát.

Mostom k rešpektujúcemu jazyku je zrozumiteľnosť

Autor Prof. PhDr. Oľga Orgoňová, CSc.

16. apríla 2024

Nedávno mi prišla pod ruku zmienka o publikácii o rešpektujúcom jazyku v slovenčine. V poriadku, hovorím si. To je užitočná pripomienka o tom, že jazyk je rozmanitý a každý si z neho vyberie to, čo potrebuje a čo súčasne preferuje s ohľadom na svojho adresáta.

Potreby máme rôzne. Umelec má potrebu hovoriť o veciach originálne, jedinečne, zvláštne. Tak aj obyčajná lopta môže byť guľatá radosť, nekonečná guľatá rozkoš, pohyblivá guľatá droga, skackavá kamarátka a veľká manipulátorka. Môže byť geniálny moderátor vzťahov, stred vesmíru a srdce našich ambícií (porov. Filan, Prešporock, 2010, s. 100). Prečo nie? Tak môže vyzerať reč elity nasmerovaná na tých, ktorí majú chuť nechať si dráždiť vlastnú predstavivosť, ochutnávať plody cudzej tvorivosti a cibriť si pritom tú vlastnú.

Aj novinár má potrebu pohrať sa občas s jazykom, aby jeho text nevyznel nevábne ako opotrebované recyklované textové klišé. Aby – naopak – vyznel sviežo ako rozkvitnutá jarná lúka. Tak sme sa mohli prednedávnom v istom médiu dočítať, že istý politik je prietokovým ohrievačom myšlienok iného politika, čo znie istotne inšpiratívnejšie, než keby pisateľ použil ošúchanú metaforu s podržtaškou. Aj to je jazyk rešpektu voči tým, čo čítajú, počúvajú či pozerajú v médiách mnoho správ či komentárov o tých istých a nadväzujúcich udalostiach s tými istými aktérmi. Aké by to bolo nezaujímavé, keby sa používal v tomto kontexte akýsi reštriktívny jazyk s obmedzeným množstvom klišéovitých barličiek. Vďaka Vám, novinárska cháska, za všetky príchute, ktorými robíte zo svojich výtvorov verbálne lahôdky pre nás mediálnych žrútov.

V tomto svetle je pravým opakom cudzinec. Ten istotne primárne sleduje jednoduchý cieľ dohovoriť sa so Slovákom. „Víťazstvom“ takého čínskeho stážistu na Slovensku, študenta bakalárskeho štúdia na úrovni A1, je, keď zvládne svoj basic Slovak (teda elementárnu slovenčinu). Teší sa, keď správne vyčasuje slovesá písať či skákať v prítomnom čase, alebo keď nepopletie vo svojej komunikácii významy slova komunikatívny (1. taký, čo má schopnosť dobre komunikovať od 2. takého, čo je zameraný na podávanie informácií zrozumiteľným spôsobom). S ním netreba hovoriť rafinovane v metaforách, alegóriách či iných „tajných“ kódoch. Pre neho je optimálne zrozumiteľný jazyk taký, čo preferuje jednoduchosť, doslovnosť a priamosť.

To je ono! Nadčasovým mostom k rešpektu kohokoľvek voči komukoľvek je predsa zrozumiteľnosť! Vezmime si prípad učiteľa v základnej škole. Aký by bol efekt vyučovania napríklad v triede s 8-ročnými deťmi, keby dospelý, vysokoškolsky vzdelaný pedagóg prehovoril napríklad na hodine slovenčiny takouto rečou: Substantíva označujú primárne autosémantické apelatívne či propriálne entity? Iste by bolo primeranejšie a s ohľadom na daný vek „stráviteľnejšie“ povedať nášmu žiačikovi to, že Podstatné mená sú názvy osôb, zvierat a vecí.

Už antickí myslitelia vedeli, že zrozumiteľnosť je jednou z cností dobrého štýlu vyjadrovania. Podľa Aristotela je namieste optimálna zrozumiteľnosť, teda taká, pri ktorej poslucháč je schopný pochopiť obsah povedaného krátko po tom, ako bol prejav vyslovený. Teda nemá ísť o automatické pochopenie bez rozmýšľania, ale o pochopenie zvládnuteľne náročného prejavu. Ani dnes to nevidia jazykovedci ináč. Jazykový populizmus zbavený stimulácie intelektu vo všeobecnosti nie je želateľný. Želateľné je nastavenie miery zvládnuteľnosti textu v závislosti od toho, aký je účel textu a na koho svoj verbálny prejav orientujeme. Vyššie naznačená rozmanitosť komunikačných situácií a potrieb je súčasne prevenciou pred (mocenskou či spontánnou) uniformizáciou textov či štýlov vyjadrovania. Stačí pritom citlivo zosúladiť vlastné potreby tvorcu so schopnosťami adresáta.

V tomto kontexte sa zamýšľam, ako je slovenská spoločnosť jazykovo citlivá voči seniorom. Podľa štatistík ich je medzi nami aspoň 17% a naša populácia podľa sociológov starne. Inými slovami podiel seniorov na celkovom počte našich obyvateľov má stúpajúcu tendenciu. Ale berieme v reči dostatočný ohľad na ľudí 65+? Zbežne som si v poslednom období zachytila zopár formulácií (najmä) z internetovo voľne dostupného mediálneho spravodajstva. Na jednom mieste športovkyňa – bežkyňa – konštatuje v interview, že nabehla svoj season best (hoci preteky nevyhrala). Na inom mieste nám internetový obchod s odevmi ponúka must have jarné šaty. V politike je reč o profiteroch istého politického režimu, či, naopak, o ich odporcoch a whistlebloweroch.

Známy influencer sa na sociálnej sieti vyjadril, že zrušenie spolupráce nadnárodnej firmy s istou celebritou bol bold move. Podobných „viditeľných“ inovačných prostriedkov, najmä anglicizmov, je v slovenčine čoraz viac rovnako ako tých neviditeľných. Keď nám niekto vysloví prianie Majte krásny večer!, začínam mať nostalgiu za rýdzim slovenským Prajem Vám krásny večer!

Osobitnou „nášľapnou mínou“ pre seniorov je slang mládeže. Nedávno som mala „štek“ (krátky pársekundový vstup) v istej televíznej relácii komerčnej televízie. Časť relácie bola zameraná práve na tému inovácií v slovenčine. V úvodnom slove nás moderátorka uviedla do takéhoto kontextu: ... Rizz sa určite časom ocitne aj v nejakom bangeri o láske. Napríklad, keď sa čajočka chce dať uvariť nejakým týpkom, ale on má mrte red flagov a ghostne ju. Ak vás pri takýchto vyhajpovaných slovách vypína a máte v hlave mess, čo vlastne znamenajú, zvykajte si. Nuž neviem, ako si kto zvyká. Ja osobne ako „preddôchodkyňa“ nie celkom ľahko. Ako dobre by mi padol taký antiageistický (proseniorsky) jazyk rešpektu! A Vám?

Podvod s názvom „Politika“…

Od Devana / 18. 04. 2024

Ilustračný obrázok: Gordon Johnson Pixabay

Dnes mi jedna moja mladá priateľka napísala o svojom sklamaní z toho, čo sa deje v našom štáte.

Odpísala som jej, že to je „politika“.

Žiaľ, „politika“ sa stala každodennou súčasťou života ľudí a len málokto si uvedomuje, akým zákerným spôsobom bol oklamaný a podvedený mocenskými elitami, ktoré vytvorili tento druh „politiky“.

Ak vychádzame z definície, že „politika“ je „umenie správy štátu“, alebo „správa vecí verejných“, tak jednoznačne musíme začať premýšľať nad tým, že v súčasnej „politike“ je niečo zámerne niečo zle nastavené tak, aby boli ľudia masovo klamaní a podvádzaní. Preto sa úroveň súčasnej „politiky“ dostala až na takú úroveň, že sa ľudstvo ocitlo v existenčných problémoch a celej planéte hrozí katastrofa nedozierných následkov.

Súčasná politika má veľmi ďaleko od „umenia správy štátu a vecí verejných“, pretože slúži najmä na získanie si moci a udržiavanie si mocenských a obchodných záujmov.

Jedným z najväčších podvodov je ten, že bežní občania majú možnosť podieľať sa aktívne na „politike“ čiže na riadení štátu.

V skutočnosti sú občania iba výťahom k moci rôznych záujmových zoskupení, ktoré priamo prezentujú politické strany a samotní politici..

Preto by sa mali ľudia začať zaujímať o podstatu súčasnej politiky a pýtať sa:

Komu politické strany a politici slúžia?

Sú politické strany nevyhnutne potrebné na riadenie štátu?

Prečo súčasná „politika“ slúžia najmä na názorové rozdelenie spoločnosti a nie na hľadanie komplexných riešení problémov štátu a spoločnosti?

Komu a prečo vyhovuje postupná fašizácia spoločnosti, nenávisť a politický fanatizmus vytváraný „politickými stranami“?

Žiaľ, len málo ľudí si uvedomuje, že riadenie štátu a celej spoločnosti je informačný proces. A v súčasnosti sa informácie stali „zbraňou“ mocenských elít proti ľudstvu.

Zbraňou v podobe propagandy rôzneho druhu a najmä mediálnej a politickej propagandy, ktoré slúžia na ovládanie ľudí a celých štátov.

Zbraňou, ktorá oberá človeka o jeho ľudskosť a mravnosť a v súčasnosti aj o budúcnosť.

Preto osobne považujem to, čo sa v dnešnej dobe označuje ako „politika“ za jeden z najväčších podvodov, ktoré zneužívajú mocenské elity na ovládanie ľudí.

Devana

Slnovratovo 18. apríl 2024

https://belobog.sk/podvod-s-nazvom-politika/

Slovensko – raj na zemi       

• Ľubomír Ferko
• 8. mája 2024

Snívam sen o mieri | Elégia

Vždy som si myslel, že sme šťastná generácia, ktorá nezažije vojnu. To sa ešte nikdy v histórii nestalo, aby v strednej Európe bolo také dlhé obdobie mieru. Práve o tom mi v hlave často víri mnoho myšlienok a rád sa oddávam spomínaniu na zašlé časy, napríklad na november 1989. Na čas, keď dozvonili kľúče. Ľudia ovplyvnení cudzou propagandou už nechceli viac žiť v ťažko dosiahnutej stabilite a dostatku. Rozhodli sa pre politické a ekonomické dobrodružstvo. Tak sa ohrdnutý starý režim pobral na zaslúžený dôchodok, veď nagazdoval toho dosť. Socialistické Československo malo najvyšší životný štandard vo svojej histórii, priemysel išiel na plné obrátky, poľnohospodárstvo prekvitalo vďaka komunistickému „šafáreniu“, ako sa to teraz často nazýva.

Ľubomír Ferko: Bellum et Pax

Socialistický štát nebol vôbec zadlžený. Aj okolitý svet vyzeral krásne. Američania sa dohodli s Gorbačovom, že ak vyčistí NDR a stredoeurópsky priestor od Červenej armády a zruší aj Varšavskú zmluvu, NATO sa na oplátku neposunie ani o krok na východ a celý priestor strednej Európy zostane slobodný a nezávislý.„Cordon sanitaire“, ako sa to volalo medzi svetovými vojnami. Hurá, tešili sme sa, predsa prišiel koniec studenej vojny a definitívne odzvonilo aj pretekom v zbrojení.

Život obyvateľstva v Československej republike bol na výbornej úrovni, boli tu vybudované školy, nemocnice, kiná a kultúrne domy v každej väčšej dedine. Fungovali verejné plavárne, klziská a atletické štadióny. Priemysel chrlil na plné obrátky kvalitné československé produkty, obľúbené na celom svete. Bola plná zamestnanosť a aj zmodernizované poľnohospodárstvo kvitlo. Boli sme potravinovo sebestační. JRD predstavovali progresívnu formu obrábania a poľnohospodárskej veľkovýroby. V spoločnosti chýbali bohatí aj chudobní ľudia a postupne sa zmazával rozdiel medzi vidiekom a veľkými mestami. Zdravotné stredisko či nemocnica boli všade a ľahko dostupné. Vchody do činžiakov sa nezamykali. Nevedeli sme, že autá môžu mať alarm. Drogy boli nedostupné. Kriminalita nízka. No raj na zemi.

Stačilo len odstrániť kozmetické chybičky dýchavičného starého režimu a vylepšiť ho o novo nadobudnuté atribúty nečakanej slobody. Otvorili sa hranice a nastala voľnosť pohybu. My, narodení počas socializmu, sme neveriacky prechádzali hranice do Rakúska „len tak“ a skúšali sme to aj viackrát, či to naozaj platí. Predtým sa totiž do takzvaného hraničného pásma nedalo ani vojsť. Na Hainburg sme sa mohli pozerať zväčša len z Devínskej kobyly. Začali vychádzať rôzne noviny a časopisy, v ktorých bol priestor pre všetky názorové prúdy. Aj Československá televízia začala byť zaujímavejšia, napriek tomu, že stále vysielala len na dvoch kanáloch. Ľudia sa navzájom rešpektovali a boli k sebe slušní a prívetiví. 

Futurológovia, prognostici i ekonómovia sa vážne pohrávali s myšlienkou „tretej cesty“. Však symbol socializmu s ľudskou tvárou bol stále živý. Aj Alexander Dubček sa znova vrátil do verejného života a tak v 68. prerušená cesta k ideálnemu spoločenskému zriadeniu bola znova otvorená. Ekonómovia a politici sa zhodovali v tom, že treba zachovať výdobytky socializmu a len ich opatrne doplniť niektoré prvky kapitalizmu. V hre bola vážna myšlienka rozšíriť neutrálne štáty v strednej Európe aj o Československo tak, aby vznikla v srdci Európy veľká zóna mierových štátov mimo mocenských blokov svetových mocností. A tak sme si vydýchli zaslúženou úľavou. Konečne prišli tie štyri desaťročia sľubované šťastné zajtrajšky. Už boli tu, na dosah, celkom blízko, všade okolo nás, mohli sme ich cítiť, ohmatať, hlboko vdychovať priamo do duše, chutili sladko a mámila nás krásna vôňa slobody. Mali sme ju pevne zovretú v rukách, no keď sme zo zvedavosti opatrne otvorili dlane, aby nám neuletela, nič tam nebolo. Sloboda sa vyparila, zmizla.

Ľubomír Ferko: Apocalypsin

Pohoda a očarenie z novej situácie však netrvalo dlho. Výkriky Milky Vašáryovej z tribúny na námestí SNP „Láska, láska, láska…“ doznievali ako ozvena kdesi v diaľke. Pandorina skrinka sa už otvárala. Zlo sa z nej začalo šíriť na všetky strany. Vysúkalo si rukávy a začalo neúnavne konať. Najprv bolo treba odstrániť a zdiskreditovať „tretiu cestu“. Zavraždiť, pošliapať, zničiť šialený nápad idealistov, snívajúcich ekonómov, naivných politikov či sociológov o spravodlivej spoločnosti s ľudskou tvárou. Bolo treba odstrániť tvár, ikonu tretej cesty, Alexandra Dubčeka. Už len jednoduchý fakt, že žil, bol nebezpečný. Už to nebola hra. Nastal čas novej, hrozivej reality. Tá sa volá kapitalizmus. Jeho neutíchajúci hlad po nových kolóniách, po nových nerastných zdrojoch, po nových trhoch sa šíril vskutku nekontrolovateľne.

Nové územia, ktoré mu len tak ľahko padli k nohám, bolo treba bez odkladu zaplaviť brakom, a tým zvýšiť vlastný zisk. Oddialiť krízu, deštrukciu, svoj vlastný koniec. Nevadí, že pritom zostáva všade mŕtvolný pach a zničené, zamorené životné prostredie: ZISK, PENIAZE a MAMON sú predsa na prvom mieste! Sú ako nové, jedine správne a neotrasiteľné božstvo, ktorému sa treba klaňať. To predsa ospravedlňuje všetky zločiny.

Bolo treba hneď kolonizovať, rozdeliť a ovládnuť nové teritóriá obývané naivnými domorodcami, ktorých pred krutou realitou kapitalizmu desaťročia chránila železná opona. Bolo treba oslepiť ich sklenenými perličkami predtým, ako ich zavlečú do otroctva. Veď sa to darilo storočia v Afrike či v Ázii, tak prečo nie aj v novej kolónii – východnej Európe?

Najprv sa rozhodli rozbiť a rozkúskovať Juhosláviu. Hrdý štát južných Slovanov, ktorý sa počas desaťročí stal symbolom nezávislosti. Úspešne reprezentoval tretiu cestu nielen v ekonomike, ale aj v medzinárodnom hnutí „neangažovaných“ štátov. Fungoval ako protipól svetovým mocnostiam. Zničiť ho bolo ľahšie, ako si mysleli.

Potom prišlo na rad Československo. Dezorientovaného a nedostatočne povoľného Dubčeka odstránili. Nahradil ho už správne orientovaný Havel aj so svojou suitou. Jeho hlavný ekonóm ako prvé zrušil podporu školstva, umenia a kultúry. Ako ďalší krok pripravili krádež storočia, kupónovú privatizáciu, aby zalepili oči pospolitému ľudu. Lebo bolo treba zničiť a rozkradnúť národné hospodárstvo. Hrozienka z koláča, teda prirodzené monopoly a prosperujúce veľké podniky darovať hladným zahraničným žralokom. Čo nechali, nechceli alebo nestihli, na to už čakali hladné domáce šťuky. Je neuveriteľné, koľko našich domácich zlodejov rôzneho kalibru sa vyhrnulo z Pandorinej skrinky. Pritom žili dlhé desaťročia medzi nami a my naivní sme vôbec netušili, čo sú to za ľudia. Však príležitosť rozkrádať majetok v takom veľkom rozsahu sa vyskytne možno len raz za sto rokov a somár je ten, kto neberie, keď zadarmo rozdávajú… Ako ďalší dôležitý krok bolo treba zatvoriť ústa slobodným médiám, tlači, televízii, aby nespochybňovali a nepodrývali vieru v jedinú neotrasiteľnú pravdu, nové božstvo, MAMON. Preto hneď od začiatku obsadil verejný priestor fenomén zvaný politicky angažované „neziskové organizácie“. Postupne sa stali synonymom zla. Za peniaze svojich zahraničných donorov štedro platili rôznych domácich posluhovačov, krikľúňov a notorických klamárov, aby obalamutili dôverčivých domorodcov. Vďaka mohutnej finančnej prevahe postupne prevalcovali nezávislú tlač. I ostatné médiá najprv skúpili a následne zlikvidovali. Čo nedokázali kúpiť alebo skorumpovať, zakázali. Po krátkom období plurality znova nastal čas jediného správneho názoru. Nová diktatúra bola pevne nastolená. Heslo znelo: So svetovým imperializmom na večné časy a nikdy inak! Keď celú tú hrôzu videl bard 68. roku Karel Kryl, ktorý dvadsať rokov z exilu bojoval v éteri proti socializmu, radšej spáchal samovraždu. Nedokázal sa vysporiadať so svojím životným omylom. Nová realita ho zabila.

Ľubomír Ferko: Angelus mortis

Ale múdry, stáročiami zocelený slovenský národ odmietol diktát nových zahraničných pánov a preto i bratský zväzok s českým národom. Však oni už neraz v minulosti presvedčili, že sú extrémisti. Naposledy po vojne si zvolili komunistov a my demokratov. A tak sa Slováci a Česi s konečnou platnosťou vybrali každý svojou vlastnou cestou. Následne si dlhý čas ťažko skúšaný slovenský národ zvolil do čela najmúdrejších zo svojich radov. Z nich sa stali politici, ktorí začali konečne dobre riadiť krajinu. V duchu východných učení začali sebakriticky od seba. Na vstup do parlamentných radov bolo potrebné preverené vysokoškolské vzdelanie, aby sa do vedenia štátu nedostali nejakí nevzdelanci alebo nositelia falošných titulov. Ďalej sa začalo vyžadovať zdravotné potvrdenie o mentálnej spôsobilosti, aby do parlamentu neprenikli nejakí blázni. Na to nadväzoval aj IQ test, ktorý sa nedal podliezť, aby sa tam neusalašili primitívi. Novozvolení poslanci slovenského parlamentu sa následne zriekli nadmerných platov, lebo sa im zdalo nemorálne zarábať viac ako majú „obyčajní“ občania, ktorí ich platia svojimi daňami. Preto uzákonili, že poslanci budú mať plat vo výške priemerného zárobku v národnom hospodárstve, čím sa eliminovali aj pohnútky prípadných chamtivcov, ktorí by sa prepašovali do parlamentu nie za účelom páchania všeobecného dobra, ale vlastného obohatenia. Však dostatočnou odmenou pre poslanca slovenského parlamentu bola a je hrdosť, jednoduchý fakt, že reprezentuje taký skvelý národ. To sa nedá vyvážiť peniazmi! To by bola urážka. Ozajstná elita národa! Vzhľadom na zlé skúsenosti z minulosti, keď sa Slováci stali súčasťou rôznych vojenských dohôd so svetovými mocnosťami, ktoré v krízových či vojnových časoch aj tak neboli nikdy dodržané a len drancovali domáci rozpočet a zbedačovali obyvateľstvo a vždy napokon viedli k okupovaniu územia cudzími vojakmi, sa naši múdri politici rozhodli ísť cestou neutrality. Tá sa tak dobre osvedčila u našich západných susedov! Bolo to ozaj správne rozhodnutie v správny čas. Šikovne využili mocenské vákuum po zániku bipolárneho sveta a podstrčili svetovým mocnostiam dohody o garancii neutrality. A čuduj sa svete, stali sme sa svedkami vzniku neutrálneho Slovenska. V srdci Európy vznikol súvislý pás neutrálnych štátov: Švajčiarsko, Rakúsko a Slovensko. No raj na zemi.

Ľubomír Ferko: Extremitates I.

Aj v mimoriadne dôležitej ekonomike si zvolili správne vzory. Na rozdiel od našich bratov a susedov, ktorí si zvolili za vzor cyklickými krízami zmietaný kapitalizmus, ktorý už dávno dosiahol svoj vrchol a uberal sa cestou chaosu a úpadku. Oni uprednostnili cestu absolútneho podriadenia euroatlantickému zahraničnému kapitálu a stali sa súčasťou Európskej únie, ktorá ich postupne zbavila akejkoľvek suverenity či autonómnosti rozhodovania. Stali sa montážnou halou s lacnou pracovnou silou a stokou pre ich plastový odpad. No múdri slovenskí politici radšej zachovali našu ťažko nadobudnutú samostatnosť a upierali zrak celkom inde. Inšpirovali sa Čínou, ktorá na rozdiel od západu už vtedy zaznamenávala neuveriteľný ekonomický rast pod vedúcou rukou reformovaného komunistického vedenia krajiny. To odmietlo násilné implantovanie západných vzorov do politického systému krajiny a s tým spojený hroziaci veľký chaos. Ukázalo dostatočnú vnútornú silu odolať diktátu kapitalistického bloku. Rozhodlo sa ísť cestou opatrných a postupných reforiem, ktoré doviedlo túto krajinu s viac než miliardou obyvateľov k nebývalému rozvoju až tak, že sa stala postupne ekonomicky najsilnejšou mocnosťou sveta. Tu našli slovenskí poslanci, ten intelektuálny výkvet národa, vzor hodný nasledovania. Odmietli kupónovú privatizáciu, neumožnili rozkradnutie národného majetku zahraničnými žralokmi. Zamedzili zbedačovaniu vlastného národa, lebo s ním boli veľmi úzko spojení. Boli to predsa ich otcovia, mamy, bratia, sestry. Podarilo sa im skĺbiť pozitívne výdobytky socializmu s vybranými prvkami kapitalizmu podľa vzoru veľkého ázijského národa s päťtisícročnou kontinuálnou históriou. Na rozdiel od našich bývalých bratov a susedov, kde sa pre bežných ľudí obyčajný život stal luxusom, lebo nestačili platiť horibilné ceny elektriny, plynu, vody, dane zo všetkého, ba aj z čerstvého vzduchu (ako už dávno správne predpovedal izraelský humorista Efraim Kishon), aby platili zbrojný priemysel a vojnové neokolonialistické dobrodružstvá svojich veľkých a mocných „priateľov“. Vďaka našim múdrym politickým vodcom nás podobné hrôzy minuli. Za to všetko vďačíme nášmu milovanému parlamentu, vláde a intelektuálnej sile našich reprezentantov. Ich neskorumpovateľnej morálke, ich neochvejnému národovectvu, ich ohromnej vzdelanosti, predvídavosti, rozhľadu. Tomu, ako idú vypustiť dušu za blaho národa nehľadiac na vlastné záujmy, ich neúplatnosť… mohol by som ešte dlho pokračovať. Radosť žiť v takej kvitnúcej, šťastnej krajine plnej úžasných ľudí. Som taký hrdý na to, že som súčasťou takéhoto skvelého národa! Zadúšam sa od šťastia, no raj na zemi.

No vtom som sa zobudil. Pustil som si ranné správy slovenského rozhlasu: EÚ sa mení z mierového projektu na vojnový! Načo mi je ľadová sprcha? Okamžite som pochopil, že to bol sen. Mali by už s definitívnou platnosťou zakázať snívať. Také niečo predsa musí byť trestné. Ohrozuje to predsa jediný správny názor!     

P.S. Cyklus 24 kresieb vznikol v 80. rokoch ako reakcia na atmosféru strachu z vojny pre rakety Pershing s atómovými hlavicami, ktoré vtedy namierilo NATO aj na Slovensko.

Snímky: Autor

--

elégia - literárne al. hudobné dielo clivého, trúchlivého rázu, žalospev

https://slovnik.juls.savba.sk/?w=el%C3%A9gia&s=exact&c=xa0c&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskfr&d=pskcs&d=psken#

Dynamika farebnej nenávisti

Ivan Hoffman

16.05.2024

O tom, ako sa robia farebné revolúcie, existuje množstvo reportáží, analýz, štúdií a manuálov. S farebnými revolúciami, s ich étosom a nádejami, ale aj s ich dôsledkami a dezilúziou majú osobnú skúsenosť milióny ľudí vo viacerých krajinách na rôznych kontinentoch.

Starým skeptikom je vopred jasné, že vzbura proti totalite v mene slobody a demokracie dovedie rozvadenú spoločnosť nakoniec späť k totalite, ktorá sa odkáže na nutnosť chrániť slobodu a demokraciu. Sú to ale mladí nadšenci, ktorí si importovanú revoltu osvoja v nádeji, že z farebnej nenávisti vyklíči lepší svet. A pretože mladým patrí budúcnosť, niet pred farebnými revolúciami úniku.

Vo farebných revolúciách určite nejde o vznešené ideály. Ich zmyslom je destabilizácia spoločnosti, štátny prevrat a ovládnutie krajiny kolonizátormi v demokratickom prestrojení. Dnes sú tými kolonizátormi globálne hedgeové fondy, ako napríklad BlackRock alebo Vanguard. A ich trik so slobodou a s demokraciou skvele funguje.

Úlohou nevládnych protivládnych organizácií nie je priamo sa zapojiť do debaty o rozumnom, pragmatickom smerovaní krajiny. Pragmatické je totiž dobre vychádzať so susedmi a nevyhľadávať konflikty. Takéto uvažovanie je z pohľadu zahraničím sponzorovaných bojovníkov za slobodu a demokraciu prízemné. Sloboda a demokracia v ich predstave nefungujú bez nepriateľa.

Farebná nenávisť, ktorá rozdeľuje spoločnosť, nevzniká sama od seba. Treba ju kultivovať, živiť, podporovať a množiť v rôznych nadáciách, gangoch a think tankoch. Do farebnej nenávisti sa v rámci dlhodobých biznis plánov investujú milióny dolárov s vidinou tučného zisku. Než ale dozreje ich ovocie, v podobe štátneho prevratu, občianskej vojny alebo ekonomického kolapsu, je to beh na dlhé trate. A ako pri každej investícii vidíme aj v prípade sponzorov farebnej slobody, demokracie alebo právneho štátu, že svoju investíciu chránia neraz i drsným, nevyberavým spôsobom.

Ocitnúť sa na muške globálneho predátora, ktorý nasľubuje modré z neba, aby potom obeť bez milosti ošklbal, je delikátna situácia. Z odstupu a zo skúsenosti krajiny, ktorá to zažila, je pohľad na nepoučiteľnosť ďalších bolestná, smutná. Tým, ktorí sú na rade a čaká ich pád do závislosti a chudoby, môžeme držať palce, aby sa nedali zmanipulovať. Dynamika farebnej nenávisti je však neúprosná. Za peknými rečami sa skrýva starý známy diabol, ktorý všetko sľúbi a všetko zoberie. Nie preto, že to potrebuje, ale preto, že môže. Že mu to dovolíme.

Niet slobody ani demokracie tam, kde tieto hodnoty paktujú s nenávisťou. Čo s ľuďmi, ktorí sami seba pasujú za demokratov a z toho titulu si nárokujú právo pohŕdať ľuďmi s iným názorom? Čo s aktivistami vytrénovanými v demokratickej nenávisti? Je úlohou politikov ochrániť spoločnosť pred týmito zahraničnými agentmi biznisovej demokracie. Sú to ale naši spoluobčania. Nenávisť je choroba a chorým treba pomáhať. Jedného dňa z tej demokratickej zúrivosti vyrastú. Potrebujú si vybiť zuby osobne. Poučenie sa z omylov iných? Nefunguje.

--

Šimečkov manuál na štátny prevrat

PhDr. Marián Kluvanec PhD.

15.5.2024  Témata: Slovensko, Nevládní organizace

Písal sa február 2009 a meno mladého Michala Šimečku na Slovensku poznal málokto. Dnešný predseda Progresívneho Slovenska, vtedy ešte študoval v Anglicku, kde okrem iného prispieval článkami do odborných časopisov. A tak sa stalo, že Žurnál politických vied (CEU Political Science Journal) mu uverejnil text o metódach nenásilných štátnych prevratov. (link na jeho stiahnutie nájdete na konci tohto príspevku)

Podpredseda NR SR Michal Šimečka

Napoly článok, napoly manuál

Dvadsať stranová analýza v anglickom jazyku prináša čitateľovi, relatívne podrobné informácie o metodológii, tzv. farebných revolúcií. Určite pamätáte na oranžovú u našich východných susedov, ako aj jej dôsledky.

Podotknime, že začala pokojne, ale neskôr už to také pokojné nebolo…

Šimečka pomenúva prostriedky, identifikuje nástroje, aké môžu byť efektívne použité k pádu legitímne zvolených vlád v postsocialistických krajinách. A ilustruje ich efektívnosť na príklade Srbska či Ukrajiny.

Presne tak, autor sa dobrovoľne hlási k tomu, že „autokratické“ vlády alebo režimy (podľa neho napríklad aj „mečiarizmus“) v postsocialistických krajinách treba zhodiť použitím marketingových trikov a postupného vplývania (rozumej: vymývania mozgov) na verejnosť. V tejto súvislosti píše dokonca o cezhraničnej spolupráci „aktivistov“ so skúsenosťami v odbore mobilizácie más. Tieto osoby sú väčšinou združené v mimovládnych organizáciách. Určite ste už počuli napríklad o Nadácii otvorenej spoločnosti – všetci vieme, kto je tam hlavný sponzor…

Ale jeho meno neradno spomínať, pretože vás liberáli hneď onálepkujú ako konšpirátora.

Pritom vy vlastne len odkazujete na Šimečkovu prácu. Čistá komédia.

Je šokujúce, ako mladý progresívec v článku otvorene priznáva, že bez pomoci „western donors“, teda bez podpory západných „darcov“, by nebolo možné žiadnu „farebnú revolúciu“ doviesť do úspešného konca!

On to samozrejme nenazýva štátnym prevratom. „Štátny prevrat“ je – tfuj, tfuj! – vulgarizmus.

On to pomenúva ako „demokratický prielom“. A všetci sú šťastní a aj tráva je zelenšia.

By the way: Zhodou okolností publikoval .týždeň čerstvý článok s nadpisom Orbán sa už možno nedá poraziť voľbami. Žeby niekto plánoval v Maďarsku onen „demokratický prielom“?

Money, money, money

Zastavme sa na chvíľu u „western donors“, západných darcoch: Ich peňaženka je plná. Ich koníček je filantropia. To iba sem-tam pomôžu pri zvrhnutí režimu, ktorý nechce poslušne hrať noty (dodané zo zámoria).

A takto to beží: Finančné injekcie, jedna za druhou. Nakoniec, za čo by chudáci aktivisti s prievanom vo vreckách prenajímali pódiá, z ktorých hania vlády? Veď už len výpožička ozvučenia a tribúny na bratislavskom námestí stojí tisíce eur. Odkiaľ ich mali napríklad organizátori manifestácií Za slušné Slovensko? Z Ódorovej kasičky v tvare prasiatka to asi nebolo. Ale možno mali niečo odložené z polievačky.

Babka k babce, budú revolúcie!

Nie veru, rozoberá ďalej Šimečka, bez intenzívnej finančnej podpory zo zahraničia by žiadna občianska iniciatíva nemohla prerásť z lokálnej na celoštátnu.

Buďme trochu realisti. Myslíte si, že ten, kto vám zaplatí majland na „boj za demokraciu“ (teda proti vašej vláde, len to zamaskuje vzletnými heslami), je úprimný ľudomil, dobrosrdečný deduško Večerníček, ktorému leží na srdci prospech práve vášho národa?

Veď to je rovnako naivná predstava, ako že von der Layenová má na ľudí väčší vplyv ako speváčka Taylor Swift.

Mládež, nositeľka rána

Dôležitou súčasťou farebných revolúcií sú mládež a mládežnícke hnutia. Veď mládež je nositeľka našej budúcnosti, sú to naše deti, kto by ich nemiloval?

Citová vydieračka non plus ultra.

Mladého Šeligu aj s tou slečnou (na jej meno som už zabudol), ktorá moderovala podujatia Za slušné Slovensko, by určite nadšene vybrali ako tváre hnutia na každom majdanovom kastingu. Veď u nás boli tiež mega úspešní. Plán vyšiel a doláre nevyšli navnivoč. All-right!

Aktiváciu mimovládok s mládežníckou podporou vníma Šimečka ako kľúčové prvky mobilizácie más. Agenda aktivistov má potom spočívať vo výsmechu, znevažovaní aktuálnej vlády a jej predstaviteľov, a súčasne v podpore opozície. Samotní aktivisti pritom ostávajú „nestranní“, „apolitickí“. Ešte raz: Nestranní a apolitickí.

(…toto je priestor na váš smiech…)

Občiansky odpor má byť „cool“

Osoby, ktoré mimovládky verbujú za svoje budúce usilovné včeličky, majú byť podľa Šimečkovej analýzy nielen mladí, ale aj vzdelaní ľudia, prevažne zástupcovia strednej triedy z väčších miest. Vytvorená kampaň má byť potom „imaginative“, teda kreatívna, s použitím predstavivosti. Ľuďom s ich bežnými dennými problémami predsa ťažko predáte nejakú ideu cez analytický rozbor – potrebujete ich chytiť okamžite, nápaditou myšlienkou či už v písanej, alebo grafickej podobe (prečo asi je taký úspešný v mobilizácii mladých voličov opozície projekt ZOMRI…).

„Občiansky odpor“ má byť „cool“, teda trendový, aby sa ľahko uchytil. Majú byť používané všetky dostupné komunikačné kanály a techniky moderného odvetvia PR (vzťahy s verejnosťou), ako aj techniky korporátneho brandingu. To je keď vytvoríte nejakú značku s chytľavým názvom, k nej výrazný grafický motív, aby si ich ľudia okamžite spojili s vaším odkazom, keď ich uvidia niekde na plagáte alebo na odznačiku – spomínate na „All for Jan“?

Z ľudského hľadiska je nesmierne smutné a tragické, čo sa udialo novinárovi a jeho snúbenici. Avšak, určití ľudia to dokázali marketingovo geniálne spracovať. A fungovalo to.

Úloha zahraničných agentov

Predstavte si, vraj existujú „veteráni farebných revolúcií“, ktorí chodia do cudzích krajín „trénovať“ budúcich, „ašpirujúcich revolucionárov“! To nie je sprisahanecká teória – to mám zo Šimečkovho textu.

Priame priznanie, že za demonštráciami, ktoré vedú k pádom vlád, stoja zahraniční aktéri – teda iným slovom, agenti!

Samozrejme, všetko v mene demokracie. Pretože podľa niektorých postsocialistické štáty nemajú plnohodnotný demokratický režim, ale len akýsi „hybrid“, kedy sa po voľbách dostávajú k moci „autoritárske“ vlády. A tie predsa treba zosadiť. Lebo aktivistom sa páči len to, čo je prozápadné. Doláre nesmrdia.

Zosadenie vlády vraj pritom vôbec nie je extra náročná činnosť: „It doesn´t take much to help change the system.“ Asistovať pri zmene systému nie je žiadna veda, voľne preložené.

Keby som to tam nečítal, tak si myslím, že snívam! Tak tajné služby nás „varujú“ pred snahou Ruska o skrytú manipuláciu verejnej mienky u nás, ale to, že západ skúša manipulovať ľud celkom otvorene, je v poriadku.

A recept na rozklad režimu podľa Šimečku? Strategické plánovanie, rozvoj organizačnej štruktúry, verbovanie, grafický dizajn kampaňových materiálov, a tak ďalej.

Mimovládky ako „detonátor“

Podržte sa, ako je formulovaný cieľ týchto subverzívnych činností: nahradiť súčasné politické elity prozápadnými lídrami!

Prozápadnými lídrami. Chápete, čo to znamená? To je priame priznanie, že pán si praje, aby nás riadili ľudia s jasným príklonom a prepojeniami k západu.

Na Slovensku je už vážne dovolené všetko?

A práve mimovládky majú fungovať ako „detonátor“, ktorý prebudí apatickú verejnosť k činom, opäť parafrázujúc predsedu Progresívneho Slovenska.

Ale nieee, to vôbec neznie ako „majdanizácia“, to je len „demokratická konsolidácia štátu“, navrátenie jeho smerovania späť na tú „jedinú správnu“ trajektóriu. No a čo, že ľudia si v demokratických voľbách zvolili, koho sami uznali za vhodné!

Úzkej skupine aktivistov, teraz už priznanie financovaným západom, sa to nepáči, a tak rafinovane, pod zámienkou „ohrozenej demokracie a právneho štátu“, naženú masy do ulíc. A budú ich tam hnať, kým nedosiahnu svoje. Ku cti im slúži, že to robia nenásilnou formou.

Napokon, stačí, že priebežne nám púšťajú mozgový výplach made in USA, ako ho popisuje Šimečka vo svojej práci.

Kto tu urobí poriadok?

Mohol by za tento manuál k revolúcii dostať od Sorosa a spol. medailu. (A nie, nie sme naivní, že spomínaný finančník je jediný človek s prostriedkami na ovplyvňovanie svetovej politiky – len z jeho mena sa stal symbol. My však poznáme aj pána Schwaaba a vieme, čo je Blackrock a iní…)

Čudujete sa vy, politicky angažované mimovládky, že ľudia a vláda k vám nemajú dôveru?

Ja sa čudujem, že Šimečka nespomína verbovanie „známych tvárí“, resp. ľudí, ktorí bývajú považovaní za akúsi intelektuálnu „elitu“ národa. Veď bez hercov či spisovateľov (mená si istotne dosadíte aj samy) by žiaden míting na Slovensku nebol úplný. A novinári hlavného prúdu zas dodajú výdatný pokrm pre hlavy svojich odberateľov. Revolúcia teda prebieha na všetkých frontoch.

Pravda, možno ich ani netreba aktívne verbovať, veď títo ľudia sa radi ochotne sami prepožičajú „správnej veci“.

Podotknime, že herci sú považovaní za intelektuálnu elitu neprávom. Z jednoduchého dôvodu: herec je remeselník, ktorého výkon spočíva v učení sa replík, ktoré vymyslel nejaký úplne cudzí človek, a potom vo stvárnení nejakej postavy. Herci napodobňujú a citujú fikciu. Žiadna analytická mozgová činnosť nehrozí.

Iste, je to špecifické a náročné remeslo, na ktoré potrebujete vlohy – ale jeho výkon nijako nepodnecuje kritické myslenie. A nie, herec nemusí byť ticho, má právo sa vyjadriť. Akurát by nemal zneužívať svoju popularitu na manipuláciu más.

Je tu však ešte jedna vec, ktorou sa pán Šimečka Jr. vo svojej práci nezaoberá. A nezaoberá sa ňou ani vo svojich vystúpeniach. Ide o odpoveď na otázku: A čo bude deň po revolúcii? Aký je plán, milí liberáli, drahí progresívci?

Lebo zatiaľ sa hrdíte len hádzaním polien pod nohy vládnej koalície.

Čo skvelé a úžasné máte v ponuke pre národ? Dáme si na úvod povinný dúhový pochod? Alebo pôjdete najprv navštíviť amerických „priateľov“ s vďakou za to, že vás podporili pri podrývaní riadne zvolenej vlády?

Ďakujem, neprosím.

Zato nový zákon o financovaní politicky angažovaných mimovládok by som, čisto z dôvodov transparentnosti, rozhodne uvítal.

A myslím, že je nás tu takých viac…

Napokon, ako povedal poslanec Glück v relácii na TA3: Treba tu urobiť poriadok.

DOVETOK: Predstavte si, že prívrženci opozičných politikov cez víkend narušili akt pietnej spomienky na M. R. Štefánika. Hŕstka aktivistov, blízkych hnutiu Igora Matoviča, robila rozruch na oficiálnej štátnej akcii. Ľudia pískali a vykrikovali aj počas prejavu Roberta Fica. Dospelo to tak ďaleko, že zasahovala polícia. Div nedošlo k fyzickej roztržke!

Ktovie, aký manuál dostali títo „demonštranti“ – a od koho…

***

Časopis, v ktorom vyšiel Šimečkov text, si môžete stiahnuť tu.

Perlička na záver: Keď som klikol na odkaz, počítač mi najprv vyhodil varovanie, že odmieta súbor stiahnuť vzhľadom na „možné bezpečnostné riziko“… Nuž, umelá inteligencia očividne niečo vie.

Žmurk.

Článok vyšiel už 8.5.24: https://www.hlavnespravy.sk/simeckov-manual-na-statny-prevrat/3485974

Šimečka bol poradcom B. Zalu https://ksbforum.info/discussion/comment/23145/#Comment_23145

Šimečkov článok - prvý: https://politicalscience.ceu.edu/sites/politicalscience.ceu.hu/files/basic_page/field_attachment/ceupolscijournaliv1.pdf

Odbočka do Kosova a Srbska

Marek G in  Zlom221

Na Slovensku opäť útočí osamelý strelec

Stephen Karganovič

16. mája 2024

Pokus o vraždu Roberta Fica je odkazom pre vynikajúce nepolitické verejné osobnosti mnohých profilov, píše Stephen Karganovic. "Osamelý strelec", táto karikatúrna postava, ktorá už niekoľko desaťročí - prinajmenšom od novembra 1963 - pravidelne sprevádza väčšinu atentátov na vysokých miestach, opäť udrel, tentoraz na neposlušnom Slovensku. Objavuje sa vždy, keď je potrebná jeho prítomnosť, aby varoval nespratníkov a disciplinoval aj hráčov tímu, ktorí si nepozorne plnia svoje úlohy.

Atentát na slovenského premiéra Roberta Fica zapadá (bez slovnej hračky) do tohto vzorca. Ficova politická minulosť siahajúca desaťročia dozadu mohla v globalistických kruhoch vyvolať určitú nedôveru. Jeho volebné víťazstvo a návrat k moci na jeseň minulého roka by sa však pravdepodobne považovali za zvládnuteľnú výzvu, keby bol Fico natoľko prehnitý, že by sa správal tak, ako to bežne robia jeho kolegovia, ktorí pred voľbami hovoria jedno a po voľbách robia opak.

Ukázalo sa však, že je to muž, ktorý drží slovo, a určite vyvrátil všetky fámy o tom, že bol niekedy prijatý medzi mladých lídrov WEF. V kritickej chvíli pre globalistických ťahačov nitiek, keď sa za de rigeuer považuje byť kooperatívnym tímovým hráčom, sa rozhodol vybočiť z vychodených koľají spolu s ďalšími vyvrheľmi, ako je Viktor Orbán, a obhajovať staromódne hodnoty, ako je slovenská národná suverenita.

Fico však netrval len na slovenskej suverenite, čo by bolo dosť zlé, ale aj na ďalších opovrhovaných pojmoch, v súčasnej Európe rovnako zdiskreditovaných: štátnosti, národnosti, náboženstve a rodine. Práve vyznávanie týchto hodnôt, ktoré boli kedysi základným kameňom európskej civilizácie pred jej kultúrnou imploziou, urobilo z Fica terč osamelého strelca.

K týmto nedostatkom však treba pridať niekoľko ďalších, nemenej nepríjemných a tiež potenciálne život ohrozujúcich chýb. V posledných mesiacoch, keď sa projekt Ukrajina menil na stroskotanie, Fico vzdorovito odmietal vojenskú pomoc kyjevskému režimu, vyzýval na zrušenie protiruských sankcií a opakovane vyjadroval zakázanú predstavu, že Ukrajina bude porazená.

Akoby to nestačilo, je toho ešte viac. Pri dávno zabudnutej tragédii v roku 2006 sa počas letu z Kosova záhadne zrútilo slovenské lietadlo. Na palube sa okrem slovenských mierových síl nachádzal aj najzaujímavejší náklad. Slovenskí špecialisti a forenzní experti sa podieľali na exhumácii niekoľkých masových hrobov v Kosove, v ktorých boli pochované srbské obete, a dôkazy privážali domov. Ukázalo sa, že mnohé z týchto obetí vykazovali rezné rany na hrudníku, ktoré jasne naznačovali, že ich albánski obchodníci s ľuďmi využili ako nedobrovoľných darcov orgánov. Čitatelia, ktorých pamäť ešte nie je oslabená, si určite spomenú na polemiku o odoberaní ľudských orgánov a obchodovaní s nimi v Kosove, ktorá v tom čase zúrila a vyvrcholila inkriminovanou správou z roku 2010, ktorú na túto tému predložil EÚ švajčiarsky vyšetrovateľ Dick Marty.

Slovenský tím odovzdal súbor dôkazov, ktoré objavil, NATO, ktorého členom sa Slovensko v tom čase stalo. Aby však mali istotu, že ich zistenia nezmiznú v nejakej čiernej diere NATO, urobili opatrenie a zobrali so sebou domov ďalšiu sadu. Tieto dôkazy sa nachádzali na palube lietadla, ktoré nevysvetliteľne havarovalo a zahynulo spolu s približne 40 slovenskými pracovníkmi, ktorých ústa týkajúce sa ich hrozných nálezov v Kosove boli takto navždy zapečatené. Ako to už v takýchto situáciách býva zvykom, slovenské orgány vykonali urýchlené a povrchné vyšetrovanie, jeho závery vyhlásili za štátne tajomstvo a potom ho zapečatili.

Pred piatimi rokmi sa havária lietadla z roku 2006 opäť dostala do centra pozornosti, pretože sa objavili nové dôkazy o tom, že táto udalosť nakoniec nemusela byť nehodou, pretože na palube bolo umiestnené výbušné zariadenie. Slovenský parlament začal vyšetrovanie tejto záležitosti, ktoré Robert Fico bezvýhradne a verejne podporil.

t.me/zlom221/81260

-- --

s odkazmi v texte:

Nikto nás nemá rád. Úvaha diplomata, kam kráča Európa a Slovensko v nej

Ján Gábor

25.5. 24

Štyri dekády života v diplomacii ma naučili vnímať čo najširšiu pestrosť názorov a záujmov ľudí, národov a štátov. Z princípu mojej profesie sa usilujem mať k rôznym situáciám ekumenický prístup, čo však neznamená, že nemám vlastný pohľad na vec. Píše diplomat Ján Gábor.

Prvú časť života som prežil v spoločnom štáte s českým národom, po väčšine v Prahe, druhú na samostatnom Slovensku. Navyše to osud zariadil tak, že aj môj aktívny život sa rozdelil presne na dve polovice. Tá prvá skončila tam, kde začala druhá – vstupom našej krajiny do EÚ. Môžem teda porovnávať. Porovnávať treba, ak chceme nejaký jav posúdiť komplexne. V opačnom prípade sa pohybujeme len v akomsi laboratóriu/bubline. Platí však zásada, že porovnávať možno len porovnateľné – nie veľrybu so žabou.

Vrátim sa na koniec minulého storočia, kedy som krátko po vzniku SR pôsobil vo Washingtone. Záujem o nový štát bol zo strany medzinárodného spoločenstva primerane veľký, relevantných informácií o krajine už bolo pomenej. Kritický pohľad na konanie dobových vlád bol do istej miery pochopiteľný. Argumenty, že sa učíme v novom politickom režime a súčasne v novom štáte, nie vždy zaberali. Mal som (nielen ja) pocit, že občas bol súčet „našich“ hriechov akosi neprirodzene väčší ako u susedov, s ktorými sme išli bok po boku od konca druhej svetovej vojny. Nie je predsa možné aby sme sa my – z noci do rána – tak dramaticky zmenili! Hľadajúc argumenty som preštudoval všetky americké správy o ľudských právach v štátoch V4. Pýtam sa zodpovedného vládneho funkcionára (volajme ho Steve) prečo v prípade našich susedov sa vôbec nepíše o úlohe žien v politike. V slovenskej správe sa však uvádza, že nežnejšia časť našej spoločnosti je vo veciach verejných „underrepresented“ [nedostatočne zastúpená, pozn. red.], pričom vo vláde SR je päť žien! U susedov žiadna. V posudzovanom čase už Hanna Suchocka tri roky nebola vo funkcii. Vyskytovali sa aj iné javy, ktoré inde neboli „videné“, avšak v prípade SR sa hyperbolizovali…

Expertka pre ľudské práva z Helsinského výboru pri Kongrese (volajme ju Erika) mi urgentne telefonuje, že na ulici v centre Prešova dostal facku mladík z rómskej menšiny. Okamžite to preverím, vravím jej, pochádzam odtiaľ. Spojil som sa s políciou v rodnom meste a tá ma obratom informuje, že nedostali žiadne hlásenie o takomto incidente. Erike som správu hneď odovzdal, nevylučujúc, že „niečo sa mohlo stať“ ale pravdepodobne to nebolo až také závažné. Američanka však spokojná nebola a komentovala situáciu, že v Prešove sa ľudia asi boja chodiť po ulici. To už ma zamrzelo. Povedal som jej, že ráno som so zmiešanými pocitmi posielal svoje deti do školy. Deň predtým došlo k streľbe na strednej škole v Colorade, kedy bol tucet mladých ľudí popravených ich dvoma spolužiakmi. Erika rozhovor ukončila.

Vráťme sa ku Stevovi. V našich rozhovoroch (s ohľadom na mladý vek som nedostatok skúseností kompenzoval energiou a možno aj emóciou) som občas pociťoval frustráciu z odlišného prístupu k jednotlivým krajinám v našom regióne. Apeloval som na historické väzby Slovenska s Amerikou, umocnené mnohými rodinnými prepojeniami. Slovenský národ prežil vďaka česko-slovenskému projektu, ktorému pomohol vdýchnuť život aj prezident Woodrow Wilson. Neviem si predstaviť iný ako priateľský vzťah medzi našimi štátmi. Neskôr, pri príležitosti stého výročia prvej svetovej vojny som inicioval pamätník v našom hlavnom meste venovaný tomuto americkému štátnikovi. Steve reagoval slovami, že otázka nestojí tak, či sa máme alebo nemáme radi. Spojené štáty asi nikto nemá rád ale musia byť rešpektované. A v tom má slovenská (vtedajšia) vláda rezervy. Bola to pre mňa cenná skúsenosť.

Prenesme sa v čase a priestore. Z konca minulého storočia v USA do obdobia nášho predsedníctva v Rade EÚ, kedy som pôsobil v Bukurešti. Ako veľvyslanec predsedajúcej krajiny som organizoval stretnutia kolegov, na ktoré som pozýval popredných predstaviteľov hostiteľského štátu. Na úvod rokovania s rumunským prezidentom dňa 15. júla 2016 som vyzval hostí minútou ticha uctiť si pamiatku mnohých obetí atentátu v Nice, ktorý sa udial deň predtým, na štátny sviatok Francúzska. V inej diskusii s kolegami z EÚ som upriamil pozornosť na niektoré zdanlivo nesúvisiace súvislosti. Je to náhoda, že spektakulárne útoky sa dejú v deň, kedy si Francúzi pripomínajú základy svojej štátnosti opierajúce sa o boj za slobodu na princípoch, ktoré si osvojila celá Európa? Na vianočných trhoch v Berlíne, kedy si nielen kresťania a nielen Európania uvedomujú význam pokoja a rodiny? Francúzsky kňaz vo veľmi vysokom veku je brutálne zavraždený priamo pri oltári? Na posvätnom mieste, ktoré nám po stáročia pripomína víťazstvo života nad smrťou. Nie sú toto všetko útoky na symboly európskej civilizácie a na jej základné hodnoty? Francúzska veľvyslankyňa a nemecký kolega ocenili otázky, mal som pocit, že sú radi, že to povedal niekto za nich.

Vieme, čo sme? A vieme, čo chceme? Slovensko sa odlišuje od iných porovnateľných krajín aj v tom, že ani po jednej generácii času sa dôležitá časť jeho spoločnosti neidentifikovala s vlastným štátom. Nikde vo svete, menšie a chudobnejšie štáty nevynímajúc, som nezaregistroval, že by výrazne vokálna skupina občanov tak vehementne odmietala vlastnú štátnosť. Využívajúc pritom ako argument takmer každé pochybenie, dokonca aj jednotlivcov. Vývoj, súvisiaci s našou integráciou do euroatlantických štruktúr tento jav trochu zamaskoval. Z dôvodu limitovaného priestoru sa obmedzím len na symboly, ktoré v tomto prípade predstavujú špičky ľadovca. 

Bolo to tuším predvlani v novembri. Večerné správy prinášali zábery z hlavného mesta a Košíc. Ľudia si pripomínali udalosti z 1989 a využili to aj na svoj legitímny protest proti politickej situácii. Niečo mi nesedelo a pozrel som sa ešte raz. V oboch prípadoch mávala hŕstka ľudí vlajkami ukrajinskými, americkými, dúhovými a dokonca zástavou NATO! Slovenské vlajky boli zrejme vypredané alebo organizátor nedodal. Zo zvedavosti som prepol na Prahu. Aj tam občania, a boli ich tisíce a nie hŕstka, využili spomienku na november 1989 na vyjadrenie svojho protestu proti vláde. Napokon, za slobodu prejavu bola sama nežná revolúcia. Rozdiely medzi českými protestami a „našimi“ slovenskými však boli nielen v kvantite. Dav skandujúcich s protivládnymi heslami sa priam hemžil českými vlajkami. Žiadnu inú nebolo vidieť!

Vlani v septembri hostilo naše hlavné mesto vzácnu návštevu, ktorá súvisela s ešte vzácnejšou udalosťou. Štátny sekretár Vatikánu kardinál Parolin slávnostne odhalil na Bratislavskom hrade súsošie svätých Cyrila a Metoda, spolu s ich nasledovníkom svätým Gorazdom. Vierozvestci, na ktorých odkazuje Ústava SR, boli po stáročiach čakania umiestnení tam, kam patria – do historického centra nášho hlavného mesta. Akt odhalenia priamo nadväzoval na apoštolskú cestu hlavy katolíckej cirkvi v SR dva roky predtým, kedy pápež František osobne požehnal projekt súsošia. Vatikán bol prekvapený zo skutočnosti, že na odhalení originálu nebola prítomná hlava štátu, ba dokonca žiadny člen (úradníckej) vlády SR! Čudné. O dva týždne neskôr, pri spomienke na sv. Václava sa podujatí zúčastňovali všetky politické špičky susedného štátu. Štátu, ktorý sa hrdí tým, že je najviac laickou/ateistickou krajinou na našom kontinente. V prípade zmieňovaných historických postáv však nejde „len“ o svätých, ale o symboly štátnosti, národa a jeho DNA. Inými slovami, je reč o základných civilizačných oporách nášho bytia a (s)vedomia! To, čo je úplne samozrejmé nielen v Česku ale aj inde, už či v Poľsku (sv. Vojtech), Maďarsku (sv. Štefan), Írsku (sv. Patrik)… my stále nechápeme.

Po masívnom príchode utečencov z Ukrajiny nás zamestnávala otázka, kde zoženieme učiteľov v ukrajinskom jazyku pre deti. České úrady sa zaoberali tým ako čo najskôr naučia malých imigrantov po česky. Vidíte ten rozdiel? 

Nikto nás nemá rád! Na tento výrok som si spomenul pri náhodnom pozretí Eurovízie. Vyhral človek, ktorý nevie kým vlastne je a na tom si založil svoj osobný príbeh. Nebolo jasné, či uspel vďaka svojej umeleckej produkcii alebo svojmu príbehu. K jeho víťazstvu výrazne prispelo najmä ľudové hlasovanie (aj mnohými voličmi do nadchádzajúcich eurovolieb). Neušlo mi, že Veľká Británia z takmer štyridsiatky štátov nedostala ako jediná ani jeden hlas. Spomenul som si na máj 2003, na stáž na ENA v Paríži. Občas som chcel uniknúť z príjemného prostredia francúzskeho jazyka a prepol som na britskú televíziu. Finále Eurovízie komentoval z londýnskeho štúdia veľmi vtipný moderátor. Tipoval výsledky hlasovania a všetko trafil. Presne vedel, ktoré národy s kým sympatizujú. Jeho komentár sa miešal s hurónskym smiechom a postupne gradoval. Ku koncu si kládol ironickú otázku: keď sa všetci tak pekne navzájom podporujú, kto podporí UK? Jeho krajina nedostala žiadny bod, skončila z 26 štátov na poslednom mieste, kde svietila 0. To už som si myslel, že komentátor pukne od smiechu, keď dokola opakoval – nás nemá rád nikto.

Zdá sa, že veľmoci sú si vedomé, že nie sú obľúbené. O to sa ani neusilujú. Oni vyžadujú rešpekt s cieľom ochrániť svoje záujmy. Možno Briti demokratickým rozhodnutím o Brexite – určite v očiach europesimistov – si svoj záujem vo vzťahu k Európe obhájili. Paradoxne, pritom mal Londýn najviac rôznych výnimiek z pravidiel EÚ.

Ako je to v prípade menších štátov? Majú sa usilovať robiť takú politiku aby ich partneri „mali radi“ alebo by sa mali snažiť získať viac rešpektu? Medzinárodná aréna predsa nie je „súťaž krásy“. Na to recept zrejme neexistuje. Každý štát na základe svojich originálnych skúseností musí vedieť, kde je hranica medzi oboma métami.

Skúška správnosti – ako by sa vyjadrovala holandská europoslankyňa so zložitým menom k našej krajine, ak by v Bratislave letiskový personál pristupoval k zdravotne indisponovanému občanovi EÚ tak, ako sa to stalo občanovi SR na letisku v hlavnom meste únie?

Namiesto záveru: môžu fungovať medzinárodné vzťahy tak, že nepriateľ našich priateľov je automaticky aj naším nepriateľom? I keď s ním nemáme dramaticky negatívnu skúsenosť? Alebo inak. Môže sa stať priateľ nášho nepriateľa aj našim nepriateľom napriek viac-menej pozitívnemu saldu našej spolupráce? Čo nám môže pomôcť zorientovať sa v tejto pavučine plusov a mínusov? Historická pamäť, zdravý rozum? A čo v prípade, kedy naše hodnoty neladia s našimi záujmami? Nemecko malo v tom jasno, keď uzavrelo svoju štátnu hranicu chrániac štát napriek nadčasovej hodnote schengenskému (bezhraničného) priestoru. 

tento pan po atentate na Fica hned vedel, ze to bol len osamely vlk...

Nieco ako na prvej tlacovke Estok, Kalinak a podobni "dobraci"...