Zaujímavé odkazy

Zora

Nikola Bornová:

Americký filmař, spisovatel a komentátor Gonzalo Lira – další oběť fašistického režimu

 13. 1. 2024

Ukrajinský režim si může na svůj dlouhý list zavražděných novinářů připsat další jméno – Gonzalo Lira…

Gonzalo (ročník 1968) byl Američan, jehož otec přišel do USA z Chile. Byl to všestranně vzdělaný a dovolila bych si říct až renesanční člověk. Živil se jako filmař, spisovatel i politický komentátor. To poslední se mu bohužel stalo osudným.

Gonzalo Liru alias „Coach Red Pill“ jsem sledovala dlouhou dobu. Líbilo se mi, jak logicky uvažoval, jak lidsky se vyjadřoval a i to, jaký jemně sarkastický humor používal. Gonzalo byl prakticky pacifista, byl nekonfliktní člověk, který ale nikdy necouval a když viděl nějaký „bullshit“, tak prostě řekl „vidím bullshit“ a pak popsal, proč si to myslí. I to mi na něm bylo velmi sympatické.

Gonzalo trávil poslední roky života na Ukrajině ve městě Charkov, kde si našel ženu, se kterou měl jedno nebo dvě děti. I kvůli ní a dětem z Charkova neuprchnul, když začal ukrajinsko-ruský konflikt. Na svém kanálu se vyjadřoval k celé řadě otázek. Mimo jiné mluvil i o tom, že ženy ve východní Evropě ještě nejsou tak psychicky zničené čím dál tím toxičtějšími vlnami západního ultra-feminismu a mladým mužům s mozkem říkal, že pokud si chce někdo ze Západu najít ženu, která ho nebude automaticky nenávidět a se kterou má naději na normální vztah, tak ať to zkusí na Východě (Polsko, Ukrajina, Rusko…). Mluvil i o globalistické zločinecké hydře a o tom, jak devastuje životy střední a nižší třídy na celém Západě. Komentoval to, jak supermocní oligarchové vyvolávají po světě války, jak zneužívají naivitu (a lenost) populace k získávání větší a větší moci a tak dále. A naneštěstí mluvil také o tom, jak je Zelenského režim šíleně zkorumpovaný a jak za pomoci propagandy a násilí posílá ukrajinské muže na jistou smrt…

Ve svých videích se nikdy nenavážel do samotných Ukrajinců – naopak, většinu z nich bral jako oběti třicetiletého propagandistického projektu USA, kdy byla Ukrajina postupně změněna na militantní „anti-Rusko“. Varoval před válkou i před tím, že ukrajinští muži nesmyslně umírají za zájmy oligarchů z ciziny. Čeští váleční fanatici by ho označili za „chcimíra“ a za „dezoláta“, přestože byl Gonzalo najisto desetkrát lépe vzdělaný než oni a uměl se velmi souvisle a logicky vyjadřovat.

O okolnostech jeho smrti se můžete dočíst třeba v článku Jany Kunštekové. Podstatné je, že Gonzalo mimo jiné provozoval několik YouTube kanálů, kde buď sám komentoval různé společenské otázky („demokraté“ z Googlu mu jich několik smazali, poslední funkční najdete ZDE) nebo dělal rozhovory se zajímavými lidmi (ZDE). Můžete sami posoudit, jak „nebezpečná“ byla jeho činnost. Prostě chlápek v kšiltovce, co komentuje společenské dění, nic víc. Občas se ale opřel do Zelenského režimu, a to se nesmí.

Připomínám, že Zelenský a jeho režim prokazatelně:

• Sám Zelenský porušil veškeré předvolební sliby o zrovnoprávnění obyvatel Doněcka a mírumilovném urovnání sporů, kvůli čemuž byl zvolen do své funkce (naopak proti „pro-ruským“ Ukrajincům po svém zvolení rozjel ještě větší teror)
• Zakázal veškerý tisk i média krom oficiální propagandy, kterou řídí ukrajinská tajná služba
• Zakázal svobodu vyznání a pronásleduje členy „nesprávné“ pravoslavné církve
• Umí hrát na piano penisem, což je asi jeho jediná kvalifikace na práci prezidenta
• Zakázal používání ruského jazyka v zemi, kde rusky mluvilo kolem 60% obyvatel
• Zrušil demokratické volby “až do konce války”
• Hrozil Rusku tím, že sežene atomové bomby a pošle je na Moskvu
• Nechává vraždit opoziční novináře, a to nejen na území Ukrajiny (pomocí bomb nechal zavraždit například i naprosto neškodnou ruskou bloggeru Duginovou, z čehož měli čeští fašisté neskutečnou a notně krvelačnou radost)
• Zpronevěřuje miliardy dolarů z pomoci posílané na Ukrajinu. Sám Zelenský si za Ukrajincům ukradené peníze koupil několik luxusních vil a jachet (když jednu z vil odhalil egyptský novinář, nechal zavraždit i jeho).
• Podporuje masivní užívání drog na bojišti, především stimulačních, které mění normální Ukrajince v monstra nevnímající bolest ani strach. Sám Zelenský je uživatel kokainu.
• Odmítá vidět nesmyslnost válečného řešení konfliktu a posílá další a další Ukrajince do naprosto nesmyslných bitev o nesmyslné kousíčky nějakého pole. Místům, kde Ukrajinci naprosto nesmyslně umírají po tisících, se říká „maso-mlýnky“, protože přesně tohle ta místa jsou…
• Odmítá jakoukoli možnost jednání o míru.
• Je pod plnou kontrolou britského a amerického deep state, kterým na Ukrajincích absolutně nezáleží a kteří vedou skrz ukrajinská těla takzvanou „proxy válku“.
• Toleruje přítomnost více než třiceti amerických bio-laboratoří na svém území, které mimo jiné zkoumají možnosti bojového využití nemocí jako mor a neštovice a také zkoumají možnosti úpravy virů a bakterií tak, aby byly nebezpečnější pro vybraná etnika (tedy pro Slovany).
• Nechává ostřelovat největší jadernou elektrárnu v Evropě (a svádí to na Rusko), přičemž její poškození by mohlo zamořit celou Evropu.
• Nechal odpálit Kachovskou přehradu, čím způsobil ekologickou katastrofu a připravil desetitisíce lidí o pitnou vodu a elektřinu (a svedl to na Rusko).
• Toleruje, že jeho nacistické jednotky zabíjí zajatce, prostřelují jim kolena nebo jim uřezávají perořízkem varlata (a ze svých zločinů obviňuje Rusko).
• Toleruje používání hákových i trámových křížů na vozidlech, nacistická tetování u vojáků, hajlování svých příznivců i výzvy ke genocidě obyvatel Krymu a Donbasu (ale z fašimu obviňuje Rusko).
• Při otázce na nacistické jednotky v ukrajinské armádě odpovídá Zelenský ve stylu „klucí prostě jsou, jací jsou, ha ha ha“ a nechává je dál terorizovat civilní ukrajinské obyvatelstvo (jako alibi k teroru vždy stačí kohokoli označit za „proruského“).
• Podporuje násilnou mobilizaci, kdy neochotné Ukrajince chytají verbíři na ulicích jako zvěř, aby je pak bez výcviku a naprosto nevybavené posílali do první linie na jistou smrt.
• Toleruje to, když se bombardovaní ukrajinští zelenáči v zákopech snaží zachránit holý život a zkouší se stáhnout do týlu, kde je připravené fašistické jednotky postřílí (ale z válečných zločinů obviňuje Rusko).
• Snaží se verbovat už i starší děti (od 17 let), na frontu jsou násilně posílání starci, lidé s mentálním postižením, invalidé a nyní už i ženy. Je čím dál tím těžší nevnímat, že probíhá snaha o genocidu ukrajinského obyvatelstva, a to pod taktovkou ukrajinského režimu.
• Ostatním zemím hrozí, že jestli nebudou posílat peníze, tak „aktivuje“ militantní část ukrajinských uprchlíků v cizích zemích, aby tam vyvolaly teror.

Tohle a mnohem víc toho provádí ukrajinský, zcela prokazatelně fašistický režim. Tohle je režim, který dvakrát uvěznil amerického komentátora Gonzalo Liru za to, že prostě jen něco povídal na jútubku. Při prvním uvěznění byl Lira mučen, protože věznitelé zjistili, že i přes nuzný vzhled má poměrně nadité konto a chtěli po něm, aby jim z něj poslal peníze. A protože při prvním věznění Liry si režim ještě nebyl úplně jistý, jak hodně ho mohou jakožto amerického občana „zpracovat“, tak ho mučili sofistikovaně – například šťouráním a škrábáním párátkem do očního bělma a dušením, což po pár dnech není moc poznat. Při druhém uvěznění už ale věděli, že Gonzo je nepohodlný i pro americký deep state.

Gonzalovi byl po prvním uvěznění odebrány veškeré účty na sociálních službách i majetek, krom motorky a notebooku, které měl náhodou mimo jejich radar. Lira po prouštění ještě zůstal několik měsíců v domácím vězení v Charkově a rozjel nové video-kanály. Když ale od někoho zjistil, že chystaný soud o „schvalování ruského zla“ bude jen předem připravená fraška a že americký režim jeho osud záměrně ignoruje, tak se pokusil na motorce uprchnout z Charkova do Maďarska. Na hranici ho samozřejmě chytili a znovu zavřeli. Následovalo několikaměsíční, úplné ticho. Americký režim se ho opět nezastal – Lira totiž kritizoval i současnou americkou válečnou mašinérii a Joe Bidenovi vyhovovalo, že ho ukrajinská tajná služba umlčela.

Gonzalo byl těžký kuřák s trochu chatrnějším zdravím a fašistický režim ho záměrně držel ve vymrzlé cele. Jestli Gonzalo Liru při druhém uvěznění mučili není jasné, ale rozhodně ho týrali a tak díky podchlazení dostal oboustranný zápal plic a v jedné plíci měl dokonce díru (není jasné, jestli byla perforace od pokročilého zánětu nebo od mlácením zlomeného žebra). Převoz Gonzala do nemocnice byl záměrně odkládán do poslední chvíle, takže když tam byl konečně přepraven, bylo už pozdě a Gonzalo zemřel. Několikadenní umírání s proděravělou plící a oboustraným zápalem plic asi nejde nazvat „milosrdnou smrtí“.

Mimochodem, nepřipomíná vám něco ta metoda likvidace člověka, kdy drží těžkého kuřáka ve vymrzlé cele, aby dostal zápal plic? Třeba jednoho českého disidenta, kterého tak zbožňují naše současné „elity“? Ale předpokládám, že ty za zločin považují jen když režim pomalu zabíjí „jejich“ člověka a pro jejich kritika samozřejmě platí úplně jiná pravidla… Podívejte se sami, jak někteří lidé politickou vraždu Gonzala Liry komentují. A ještě se při svém radostném tančení na jeho hrobu označují za jakési morální majáky. Hnus.

Nakonec mám dotaz pro české mainstreamové novináře…

Možná vám pořád přijde, že je všechno v pohodě a že vám jen stačí dál opisovat všechny ty propagandistické cancy ze zahraničí a budete v pohodě. Že stačí poslouchat na slovo vašeho podivně dosazeného šéfredaktora a vůbec nic vám nehrozí. Že prostě NEMŮŽETE dopadnout jako Gonzalo Lira nebo stovky dalších novinářů, které totalitní režimy v zahraničí zničili nebo dokonce zavraždili. Ale pořádně se nad tím zamyslete. Pokud budeme pokračovat v aktuální trajektorii, kdy postupně měníme Českou republiku na novou Ukrajinu a tím i na nové fašistické „anti-Rusko“, jak to asi dopadne? Myslíte, že až globalistická mafie promění (i díky vaší pomoci) naši krásnou zemi v novou válečnou zónů plnou hákových a trámových křížů a naše obyvatele transformují v pouhé maso určené k poslání do válečného maso-mlýnku, tak že i vy budete v bezpečí navždycky?

Co vaše vlastní rodina a příbuzní? Co vaši přátelé a kamarádi? Záleží vám i na nich? Myslíte, že mají všichni přesně stejné názory a že všichni budou pořád opakovat jedinou povolenou „pravdu“? Co když váš kolega někde napíše nebo řekne něco, co nějaký fanatik bude považovat za proti-systémové? Co když něco takového napíšete vy sami, protože v tu chvíli ještě nebudete vědět, že tohle už se říkat nesmí? Co když někdo z vaší rodiny v budoucnu řekne něco proti válce? Co když vaše dítě ve škole řekne, že i Rusové a Číňani jsou lidé a není správné chtít jejich vyhubení? Nebo když vaše manželka někde neopatrně řekne, že jaderná válka je velmi špatný nápad a musíme jí za každou cenu zabránit? Postavíte se za ně aspoň pak? Nebude už pozdě? Co budete dělat, pokud Rakušanův režim ještě přitvrdí? A pokud se tomu nepostavíme teď, tak on bude přitvrzovat dál, to mi věřte – takhle nám to zahraniční vedení naplánovalo. Co budete dělat pak? Není rozumnější zkusit to zastavit, dokud máme ještě trochu času?

Já sama za sebo můžu říct jen jediné: „Rest in peace, buddy. You’ll be missed by many.”

https://bornova.pub/2024/americky-filmar-spisovatel-a-komentator-gonzalo-lira-dalsi-obet-fasistickeho-rezimu/

analytik

Lin povedal/-a: jsem ze srdce ráda, když někdo mluví a píše rozumné věci

Dnes som prečítal svoj prvý text v cerkovnoslavjanskom jazyku - "Azbuková modlitba" z Učenia evanjelia Konstantina Preslavského. GIM, Syn. 262. Prvá štvrtina XII storočia. L. 2 zv..

https://blog.mediashm.ru/?p=4227

Peter MMXX

https://slovensky-vecernik.sk/story/vo-veku-87-rokov-zomrel-britsky-miliardar-lord-jacob-rothschild

Vo veku 87 rokov zomrel britský miliardár Lord Jacob Rothschild

Peter MMXX

v spojitosti s únikom informácii nemeckých generálov

https://kob-forum.eu/2024/03/04/umeni-valky-v-praxi/

Lin

Nikita Michalkov a jeho Besogon (RJ, cca 1 hod)

Po dlouhé době dávám tohoto moudrého pána a jeho relaci. Dnes skoro celou věnovanou Navalnému - a hlavně jeho manželce Julii.

Začnu od konce. Od skutečností, na které jsme u nás trochu pozapomněli.

Je důležitá opozice vlády? Samozřejmě! Čím větší a kvalitnější opozice - tím kvalitnější demokracie v tom kterém státě.

Byl Navalný opozicí a je dneska v Rusku opozice? Ne - Navalný nebyl opozicí, ale zrádcem. A stejně je na tom veškerá "opozice" v Rusku, stejně jsou na tom Navalného pokračovatelé. Proč? Likviduje ruskou opozici Putin? Ani náhodou. Musíme si uvědomit, co je opozice.

Skutečná opozice nechce stát bourat a ničit. Opozice hlídá vládu, jak a co dělá - a pokud se její činy začnou rozcházet s národními zájmy, opozice zasáhne. Opozice má vždy po ruce svá řešení situace. A hlavně - opozici nikdo z venku nefinancuje a neúkoluje! Navalný jako opozičník sice říkal, že bojuje proti korupci - ale sám byl zkorumpovaný penězmi od cizích států a organizací, kterým ovšem nikdy nešlo o demokracii v Rusku. Ani Navalnému o ní nikdy nešlo. Navalný plnil úkol rozbití ruského státu a to pro zájmy cizích mocností. Byl tedy vlastizrádcem. Michalkov konstatuje, že opozici ničí samy nepřátelské organizace, které korumpují lidi, ochotné za peníze udělat cokoliv.

Je tam příklad "navalněte" (před časem se poznali podle žlutých káčátek). Kluk asi patnáctiletý šel na demonstraci jen proto, aby dostal slíbených 10 tis dolarů. Za co? Za to, že zaútočí na policii a nechá se zatknout.

Prosím, porovnejte to se situací u nás. Dojde vám, proč jsou "do opozice" naháněni hlavně náctiletí studenti. U nás je skutečná opozice, která chce zachránit to, co vláda ničí už druhým rokem, zatýkaná a ponižovaná různými jmény. Ti, kteří dostávají granty a "podporu" od cizích velvyslanectví - to jsou vlastizrádci.

A teď se vrátím k Navalnému a hlavně k "veselé vdově" Navalné. Michalkov ukazuje časový harmonogram - jak rychle a jak stejně zahraničí reagovalo. Biden dokonce "promluvil k národu" - což je velmi neobvyklé a velmi podivné v kontrastu s mučeným americkým novinářem v ukrajinském vězení.

Už od začátku roku se ruská "opozice" mezi sebou hryzala a jak jinak - kvůli grantům. A tři dny před Navalného smrtí jakýsi Čičvarkin (vygůglila jsem - jakýsi podnikatel s mobily, liberál - vůbec neznám) udělal "tajemné prohlášení", že by jako v nejbližších dnech mohla přijít smutná zpráva z ruského vězení.

Velmi zajímavé je vystoupení Navalné v Mnichově. A další - o pár dní později. Zde šlo o profesionální režii. Ta žena nebyla nijak v Rusku stíhaná, nebyla pod sankcemi a mohla kdykoliv svobodně do Ruska přijet a zase odjet. Přitom "svého milovaného muže" viděla naposledy v únoru 2022. A nebyla ani na pohřbu.

Je tam i video s jejím milencem a velmi zajímavé prohlášení Navalného matky, o kterém ovšem Navalného pohrobci tvrdí, že je to fejk.

Matka se totiž od Julie distancuje a důrazně ji žádá, aby si ze jména jejího syna nedělala vlastní byznys. Říká, že manželství bylo odloučeno již v r. 2021 a veškeré majetky přepsány na ni (Julii) a na děti (žijící v zahraničí). A ona ani jednou nejela jejího syna navštívit.

https://smotrim.ru/video/2772356

graul

Nikita Michalkov veľmi bojoval za návrat pozostatkov bieleho generála Denikina.

Lin

https://ksbforum.info/discussion/comment/25007#Comment_25007

Já vím. Je "bílý" - ostatně jako Četveriková. No a co? Ovlivňuje to snad nějak kvalitu názoru? To "bílý" v současnosti souvisí hlavně s pravoslavnou církví a s náboženstvím.

Michalkov býval svého času i "rudý". Národní umělec za svou tvorbu.

Já už opravdu nevím, jak to říct.... Je snad rozhodující stranická příslušnost u posuzování toho, co kdo říká?

Michalkov sám je příkladem toho, co jsem psala na začátku. Pokud by i byl opozicí, tak tou potřebnou! Nebere peníze ze zahraničí a jde mu o rozkvět Ruska. A s kroky Putina souhlasí a má je za gramotné. To ale neznamená, že by se neozval, kdyby se Putin z ničeho nic "zbláznil" a začal rozprodávat Rusko.

Vždyť přece "stranická příslušnost" není garantem správnosti světonázoru. I tady je to vidět. Často ti nejzarputilejší "ideologové KSB" jsou po lidské stránce - a dokonce i názorové stránce - plní nenávisti a nadřazenosti, že spíš jak kohokoliv jiného připomínají inkvizitory.

graul

Lin, vieš posúdiť z pár videí, kto je skutočne Nikita Michalkov ? Potrebnou opozíciou... určite hovorí dobre a k veci, ale posudzovať či by bol dobrou ruskou opozíciou je ťažké. Beriem tú moju poznámku ako nie práve správnu, skôr to vyzerá ako hľadanie škvrny na každom.

Ale treba sa radšej zamerať na to, čo nám je najbližšie, čo máme doma pod nosom. Ja dám príklad našej bývalej poslankyne Romany Tabák. Mal som ju za totálnu blbku, tak vystupovala, tak sa prezentovala. Vraj ju Matovič niekde na ulici oslovil, poď, budeš kandidovať. Až do momentu, keď prišlo na hlasovanie v parlamente o väzobnom stíhaní Róberta Fica. Romana Tabák sa aj s kolegyňou Hatrákovou sa zdržali a vďaka tomu za stíhanie hlasovalo iba 74 poslancov. Čiže návrh neprešiel o DVA hlasy, práve vďaka Romane Tabák a jej kolegyni !

Dnes čítam titulok pod videom :

Exposlankyňa Tabák v rozhovore o deviantoch v Matovičovom hnutí, sexuálnom predátorovi Pročkovi, útokoch na vyšetrovateľku Santusovú, aj o dvojakom metre prezidentky Čaptovej a poslankýň opozície priznala, ako jej Heger v čase predsedania slovenskej vláde povedal, že Pročko už v minulosti sexuálne obťažoval ženy

Je blbka, alebo sa len tak prezentovala ? Fico sám povedal, že bol milimeter od basy... Dnes mi to vychádza, že Romana Tabák bola skôr trójskym koňom v OĽANO.

Poznám človeka, ktorý má titul z psychológie no aj napriek tomu robí manuálnu prácu, ku ktorej potrebuje aj nejaký papier. Je v tej práci špičkový fachman, takých nie je veľa v danom obore. Napriek tomu má heslo, ak príde na nové pracovisko, robiť sa hlúpym. Neviem či to dokážem, viem to ako tak... načo hneď ukazovať čo viem.

Preto si myslím, že Michalkov ma nemusí trápiť, keď nepoznám poriadne ani to, čo sa skrýva v našich riadiacich kádroch a pastieroch stáda.

Lin

@graul

Neumím posoudit N.Michalkova, protože často se pleteme i u svých blízkých, se kterými léta žijeme. Ten pán mě zatím nerozesmutnil svými postoji - a to ho nevnímám jen nyní, z posledních let. Zapůsobil na mě i jako herec - namátkou si vzpomínám na Vojnu a mír. A jako režisér a scénárista? I kdyby nic jiného nezapsal, tak Lazebník sibiřský je mou potěchou srdce a zážitek navždy.

Graule - pro mě je Michalkov čitelný, protože své "bílé přesvědčení" nemění již velmi dlouho. Asi ne nadarmo mu říkají "báryn". Počítám s tím, vím to a vůbec mi to není na překážku, i když mé názory a mé cíle se často liší. A přesto si ho ráda poslechnu, protože - podle mého - je skutečně moudrý.

Ono jde totiž o něco úplně jiného a myslím si, žes mě moc dobře pochopil. Soudím podle tvé reakce.

graul povedal/-a: Beriem tú moju poznámku ako nie práve správnu, skôr to vyzerá ako hľadanie škvrny na každom.

V tom to vězí....

Když se dívám na naši opoziční scénu, je rozdělená na mnoho maličkatých uskupení - spíše part a partiček. Ten se nebaví s tím, ten by nikdy nešel dohromady s tímhle, tenhle je takový a ten se zas baví s tím, ten řekl to a ten zas tohle.... A dohromady netvoří žádnou opozici, ale drobenku. Takto jsou k ničemu a proto pětidementi jsou stále u moci.

Myslím si, že politici na Slovensku toto uměli překonat - a samozřejmě - i jejich voliči. Neznám sice slovenskou politickou scénu zrovna dobře, ale myslím si, že Fico a Pellegrini se taky zrovna neobjímali. Přesto v těžké chvíli zatáhli za provaz společně. A požadovaný výsledek se dostavil. U nás? Házejí si klacky pod nohy i při pořádání demonstrací. A to je smutné.... Těžko totiž hledat v takovém mravním i sociálním marasmu "čisté" lidi - notabene takové, kteří rozumějí politice a cosi umějí. Lidi, kterým navíc bylo shůry dáno a oni mají takové charisma, že dokážou oslovovat, zaujmout. Takže nezbývá nic jiného, než se spojit i s takovými, se kterými se shodneme byť jen na hlavním tématu. Hlavně s takovými, kteří jsou schopní se v rozhodnou chvíli postavit na stejný konec provazu - a zabrat.

Bylo by to na dlouho, raději už končím...

PS: Michalkov tam mluvil o Navalném, takže zde jeho "bílé přesvědčení" přece vůbec nevadí. Až začne mluvit o obnovení carské dynastie - pak velmi zpozorním a určitě ho sem postovat nebudu. 🙂

Zora

Branislav Fábry: Kauza Hambálek ako precedens na ceste do neslobody?

4. apríla, 2024

    Obdobie po roku 2020 určite patrí medzi najsmutnejšie obdobia v histórii Slovenska. Spôsobili to nielen pandémia COVID-19 a vojna na Ukrajine, ale aj súvisiace ohrozovanie princípov právneho štátu. To sa prejavilo najmä prostredníctvom útokov na základné práva a slobody občanov, od zneužívania núdzového stavu cez vypínanie nepohodlných médií až po neľudské zaobchádzanie s obvinenými vo väzbe. Žiaľ, trend extenzívneho obmedzovania ľudských práv a odstraňovania právnej istoty je nielen slovenským, ale aj celoeurópskym javom. A práve tento trend veľmi dobre demonštruje kauza Jozefa Hambálka, občana SR, ktorý sa ocitol na sankčnom zozname EÚ. Každý, kto si vypočuje jeho výpoveď, pochopí, do akej neslobodnej budúcnosti sa rútime! (noveslovo.eu)

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

Európa na ceste k neslobode

Občania EÚ pod sankciami

Sankcie voči lojálnym občanom

Nepriame prepadnutie majetku?

Zodpovednosť Slovenskej republiky

Európa na ceste k neslobode

V druhej polovici 20. storočia sa v štátoch západnej Európy pomerne úspešne presadzovali princípy právneho štátu. Išlo o poučenie z vývoja v predchádzajúcich dekádach, ktoré vyvrcholili dvoma svetovými vojnami. Aby sa vyhli opakovaniu chýb minulosti a aby efektívne súperili so sovietskym blokom, štáty západnej Európy garantovali svojim občanom pomerne širokú mieru slobody, sociálnych práv a tiež princípov právneho štátu. V daných krajinách aj vtedy existovali mnohé nedostatky, ale na garancie základných práv a slobôd sa kládol veľký dôraz. Uvedený trend istý čas pretrvával aj po skončení studenej vojny, v 21. storočí sa však postupne zmenil. Systém najprv zasiahol sociálne práva, postupne sa obmedzenia rozšírili aj na práva tzv. prvej generácie a nakoniec reštrikcie postihli právny štát ako taký. Významne k tomu prispeli západné i nezápadné vojenské agresie so státisícami obetí a miliónmi utečencov, ako aj teroristické útoky proti európskym štátom. EÚ tiež stratila mnoho partnerov vo svete, v Ázii, Afrike i Južnej Amerike, ktoré hľadali alternatívu voči bývalým koloniálnym mocnostiam. Európa začala zaostávať aj ekonomicky. Na zostrujúce sa problémy zareagovali politici zvyšovaním represie.

Jedným z typických prejavov represie sa stali tzv. sankcie EÚ. Nie je to síce úplne nový nástroj, pôvodne však išlo o výnimočný postup a dominovali skôr medzinárodné sankcie, ktoré ukladala BR OSN. Potupne však tieto sankcie začala EÚ nahradzovať vlastnými jednostrannými sankciami a daný trend vyvrcholil po protiprávnej invázii Ruska na Ukrajinu v roku 2022, keď EÚ aplikovala široké spektrum sankcií. Faktom tiež je, že EÚ pri stále nových sankciách používala čoraz vágnejšie dôvody. Na tomto mieste nebudem riešiť efektivitu ani politickú oprávnenosť sankcií a vzhľadom na kauzu Jozefa Hambálka sa zameriam iba na individuálne sankcie. Tie predstavujú nástroj, ktorý porušuje mnohé princípy právneho štátu, najmä právo jednotlivcov na spravodlivý proces. Určité ospravedlnenie pre takýto postup by sa dalo nájsť v prípade osôb, ktoré nie sú občanmi EÚ a pôsobia mimo jej hraníc. Ak chce EÚ zmeniť ich konanie, sankcie sa dajú odôvodniť tým, že európska justícia na nich nemá reálny dosah a nie je možná efektívna súdna cesta. EÚ v minulosti sankcie používala najmä proti osobám zapojeným do teroristických útokov vo svete, ktoré kvôli pobytu na Blízkom Východe nedokázali členské štáty trestne stíhať. Zoznam sa však postupne predlžoval, sankcie sa „normalizovali“ a začali plniť úlohu nástroja voči ľuďom, ktorí podporujú rôznych odporcov Západu vo svete.

Občania EÚ pod sankciami

Pokiaľ ide o fyzické osoby na sankčných zoznamoch EÚ, z veľkej väčšiny ide o občanov štátov, ktoré nie sú členmi EÚ. Sankcionovaných jednotlivcov a entít je celkovo 4 730 zo 79 štátov, pričom pri veľkej časti sankcionovaných nie je aktuálne štátne občianstvo známe. Pri sankciách proti jednotlivcom ide o zoznam v dĺžke 75 strán, i keď niektoré z uvedených osôb už zomreli, sú nezvestné alebo boli zo zoznamu vypustené. Podľa očakávania, najčastejšie sa na sankčných zoznamoch objavujú občania tradičných „nepriateľov“ Západu z Ruska a Iránu. Vo výnimočných prípadoch sa v sankčných zoznamoch objavujú aj občania EÚ, avšak používanie takýchto nástrojov voči vlastným občanom je problém, o ktorom treba diskutovať. Občania členských štátov sú totiž aj občanmi EÚ a tá by ich mala chrániť, vrátane garancií ich základného práva na spravodlivý proces pri ukladaní sankcií. Problém je už pomerne vypuklý, pretože okrem Jozefa Hambálka sa na sankčných zoznamoch jednotlivcov objavili aj ďalší občania EÚ:

– Boris Rotenberg, ruský oligarcha v stavebníctve, taktiež fínsky občan;

– Gennadij a Jelena Tymčenko, manželský pár ruských miliardárov, takisto aj občania Fínska;

– Andrej a Alexandra Melničenko, manželský pár miliardárov, občania Chorvátska (Andrej je Rus a Alexandra pôvodom z bývalej Juhoslávie, o. i. občianka Srbska);

– Vadim Moškovič, ruský agro-oligarcha, súčasne aj občan Cypru;

– Gabriel Temin, francúzsky občan, narodený v sovietskom Estónsku a podnikajúci najmä vo Fínsku;

– Roman Abramovič, známy ruský miliardár, o. i. občan Portugalska;

– Vladimír Plahotniuc, moldavský politik a oligarcha, s mnohými občianstvami, vrátane občianstva Rumunska;

– Alain Goetz, belgický oligarcha, obchodník so zlatom a drahými kovmi vo viacerých štátoch Afriky a Blízkeho Východu;

– Alex Kande Mupomba, vplyvný politik a bývalý guvernér jednej z provincií v DR Kongo, občan Belgicka.

Ďalej treba spomenúť týchto občanov EÚ:

– Abu Miqdaad, nemecký občan, džihádista pôsobiaci v Afganistane, známy ako „afgánsky blesk“, usmrtený v boji;

– Mesut Sekerci, francúzsky a turecký občan, pôsobiaci v ISIL;

– Bryan D’Ancona, francúzsky občan, konvertita na Islam, pôsobiaci v Sýrii, v rámci Jabhat al-Nusra (al-Kajdá);

– Guillaume Pirotte, francúzsky občan, takisto konvertita na islam, pôsobiaci v Sýrii, v rámci Jabhat al-Nusra (al-Kajdá);

– Fared Saal, nemecký občan, pôsobiaci v ISIL;

– Abu Ibrahim al-Hashimi, nemecký občan pôsobiaci v ISIL, neskôr spáchal samovraždený atentát;

– Salih Benghalem, francúzsky občan, pôsobiaci v ISIL, neskôr zahynul v boji;

– Abu Abdallah al-Faransi, francúzsky občan, vykonával verejné popravy v radoch ISIL, neskôr padol v boji;

– Peter Cherif (Abu Hamza), francúzsky občan, konvertita na islam, pôsobiaci v al-Kajdá, vydaný z Džibutska do Francúzska;

– Kevin Guiavarch, francúzsky občan, konvertita na islam, člen ISIL;

– Emilie Koenig, francúzska občianka, konvertitka na islam, členka a náborová pracovníčka pre ISIL.

Spomenúť treba, že na sankčnom zozname sa ocitli aj viacerí občania Veľkej Británie, ktorí boli do roku 2019 súčasne aj občanmi EÚ. Patria sem najmä muslimovia, pôsobiaci v ISIL či al-Kajdá na Blízkom Východe (Aseel Mithana, Abu Said al-Britani, Abu Hamza Masri, atď.), príp. ruskí oligarchovia (Viačeslav Kantor).

Sankcionovaných občanov EÚ možno vo všeobecnosti rozdeliť na dve skupiny:

– Bohatí ľudia, ktorí operujú a spravujú svoje veľké majetky globálne. Vzhľadom na transnacionálny charakter ich podnikania nemá európska justícia možnosť efektívne ich sankcionovať. Ide predovšetkým o oligarchov z bývalého ZSSR, ktorí nadobudli občianstvo niektorého štátu EÚ.

– Osoby, ktoré opustili EÚ a zapojili sa do teroristických a islamistických aktivít v cudzine. Ide najmä o občanov EÚ moslimského pôvodu alebo konvertitov na islam, ktorí sa síce formálne nevzdali občianstva štátu EÚ, ale konajú ako „občania“ ISIL alebo hnutia al-Kajdá či iných entít.

Sankcie voči lojálnym občanom?

Už na prvý pohľad je zrejmé, že Jozef Hambálek nepatrí do žiadnej z uvedených dvoch skupín a jeho kauza sa od ostatných zásadne líši. Ide o malého podnikateľa, ktorý na rozdiel od sankcionovaných oligarchov nepôsobil globálne od Dubaja po Karibik, kam by sa po sankciách EÚ mohol pokojne utiahnuť. Hambálkove podnikanie a majetky mali lokálny charakter a zostávali v dosahu štátnej moci. Jozef Hambálek osobne zotrvával na Slovensku aj po ruskej invázii vo februári 2022, a ďalej tu podnikal. Po invázii a pred zaradením na sankčný zoznam 21. júla 2022 pritom uplynulo päť mesiacov a aj v tom čase bol Jozef Hambálek slovenským orgánom plne k dispozícii. Podnikateľovi ale štátne orgány nevedeli dokázať žiadnu trestnú činnosť, hoci voči nemu dlhodobo postupovali a usilovali sa nájsť prakticky „čokoľvek“. Ani žiadne z bombastických „obvinení“ od aktivistických médií sa nepreukázali. Nepotvrdilo sa školenie dobrovoľníkov pre vojnu na Ukrajine, o použití vyradenej vojenskej techniky za týmto účelom nehovoriac. Ak by sa totiž Hambálek niečoho podobného dopustil, zrejme by mu to rýchlo dokázali a mohli by ho odsúdiť, napr. za široko koncipovaný trestný čin ohrozovania mieru (§ 417 TZ). Netreba dodávať, že Jozef Hambálek si ako jedna z najsledovanejších osôb v SR uvedené riziká uvedomoval. A tiež vedel, že jeho „skutočným“ problémom neboli protiprávne konania, ale členstvo v motorkárskom klube Noční vlci, kde viedol európsku pobočku.

Keďže vnútroštátne právne postupy zlyhali, tak sa slovenskí predstavitelia a ich partneri v EÚ rozhodli pre politický postup bez súdneho konania. Tým sa vyhli princípom právneho štátu, podľa ktorých by sa osobe mala dokazovať vina a až následne ukladať sankcia. Naopak, pri schválení sankcií v Rade nebolo treba dokazovať trestnú činnosť, stačilo uviesť všeobecné frázy typu „materiálna alebo finančná podpora akcií, ktoré podkopávajú alebo ohrozujú územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny“. Odôvodnenie sankcií bolo naozaj veľmi špekulatívne a v riadnom trestnom konaní by nemohlo obstáť. Pamätáme sa však, že v roku 2022 o vine a treste často fakticky rozhodovali médiá či politici, a tak neprekvapilo, že aj v kauze Hambálek sa namiesto riadneho procesu použilo neštandardné riešenie, kde skupina európskych politikov rozhodla o sankciách voči občanovi EÚ.

Jozef Hambálek mal síce formálnu možnosť sankcie napadnúť súdne, to je však pomalý a málo efektívny nástroj. Samozrejme, existujú úspešné príklady rozhodnutí Súdneho dvora EÚ o zrušení sankcií, napr. Violetta Prigožina alebo Nikita Mazepin. Zo zoznamov boli vyškrtnuté aj ďalšie osoby, napr. Saodat Narzieva, Oľga Ayziman, atď., avšak pri týchto zmenách sa riešili najmä procesné aspekty ukladania sankcií. Problémom je, že pri sankciách možno postihovať i osoby, ktoré neporušili právne normy, a to veľmi komplikuje obhajobu. Ide o vojnovú logiku, keď nie je podstatná zákonnosť, ale snaha oslabiť nepriateľa. A práve preto nastáva konflikt sankčného režimu s princípmi právneho štátu. Jozef Hambálek je totiž občan, ktorý dodržiava zákony SR a podľa čl. 2 ods. 3 ústavy: „…môže konať, čo nie je zákonom zakázané…“ V súlade s ústavou teda Hambálek nemal povinnosť plniť predstavy konkrétnych politikov a o právo na spravodlivý proces by ho to oberať nemalo. Aspoň v právnom štáte…

Nepriame prepadnutie majetku?

Sankcie, ktoré sa voči Hambálkovi uplatnili aj bez ingerencie súdu, boli extrémne prísne. Vieme, že v SR je povinné prepadnutie majetku neústavný trest, ktorý už musel byť zrušený. Voči Hambálkovi sa síce formálne trest prepadnutia majetku neuplatnil, avšak „zmrazenie“ jeho majetku sa veľmi podobalo na „nepriame povinné prepadnutie majetku“. Samozrejme, pri oboch inštitútoch existujú rozdiely a tie sa prejavili najmä po vyradení Jozefa Hambálka zo sankčného zoznamu. Pri uvedenom porovnaní ide v podstate o podobný vzťah ako medzi tzv. priamym a nepriamym vyvlastnením. Nepriame vyvlastnenie totiž nie je formálne vyvlastnením, ale má podobné účinky ako priame vyvlastnenie, a preto sa ho EÚ rozhodla zakázať aj v investičných dohodách, ktoré sama pripravila, napr. v dohode CETA s Kanadou.

Z istého hľadiska však boli finančné sankcie voči Hambálkovi ešte horšie než trestná sankcia prepadnutia majetku. Samotný Jozef Hambálek uviedol: „Keby sa dostal na sankčný zoznam niekto bez rodiny a nemal by mu kto pomôcť, myslím, že by ten človek neprežil.“ Problémom bol najmä zákaz poskytovania finančných služieb, teda prerušenie kontaktov s bankovými inštitúciami. To sa v prípade prepadnutia majetku nedeje. Navyše, Hambálkovi zastavili aj poskytovanie elektriny a plynu, čo je takisto sankcia, ktorá pri prepadnutí majetku automaticky nenastáva. Netreba opakovať, že sankcie sa dotkli nielen jeho osoby a jeho rodiny, ale aj osôb, s ktorými spoločne podnikal. Opäť sankcia, ktorá pri prepadnutí majetku nenastáva. Z hľadiska slobody pohybu sa Jozefovi Hambálkovi kvôli sankciám sloboda pohybu fakticky obmedzila len na územie SR, a aj pri tom mu polícia pohyb často komplikovala. Slovenské orgány v rokoch 2022 a 2023 síce so sankciami EÚ nemali dosť skúsenosti, ale o (ne)zákonnosti ich konania by sa dalo veľa hovoriť, najmä keď do majetkových práv zasahovali ešte intenzívnejšie než pri prepadnutí majetku. Problémom bola aj proporcionalita sankcií, ktorá sa pri zásahu do Hambálkových práv nedala identifikovať. Dá sa dokonca uvažovať, či prísnosť sankcií voči Hambálkovi nebola primárne zameraná ako nástroj represie voči ďalším „nepohodlným“ občanom SR.

Zodpovednosť Slovenskej republiky

Napriek tomu, že Zmluva o EÚ síce poskytuje Rade širokú právomoc pri prijímaní politických rozhodnutí v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vrátane rozhodnutí o zavedení sankcií, charakter ukladania sankcií je stále problematický. Aj kvôli právnym nedostatkom si sankcie vyžadujú jednomyseľnosť a každý členský štát má právo veta. Keďže sa v takomto procese politického rozhodovania na európskych summitoch nedajú efektívne využívať prostriedky práva na obhajobu (i keď formálne existujú), je potrebné, aby tam občana chránil štát. SR mohla vetovať akékoľvek sankcie proti vlastnému občanovi – to sa však nestalo. Problémom je, že SR tak neučinila ani v prípade občana, ktorý i po februári 2022 zostal na Slovensku, bol podľa práva nevinný a štátne orgány ho nestíhali. Preto by SR mala niesť zodpovednosť za konanie štátnych orgánov, najmä Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí (ktoré vtedy viedol Ivan Korčok). SR by vlastného občana mala odškodniť prinajmenšom tak, ako sa v štátoch EÚ odškodňujú zahraniční investori, ktorí boli „nepriamo vyvlastnení“ (napr. tu a tu).

Hlavná otázka však nespočíva v tom, ako Jozefa Hambálka odškodniť, ale v tom, ako zabrániť, aby sa kauza Hambálek nezmenila na nebezpečný precedens do budúcnosti. Občan SR, ktorý konal v súlade s právnym poriadkom SR, bol „potrestaný“ bez trestného procesu a nemohol požívať svoje ústavou garantované práva, pretože politicky nevyhovoval držiteľom moci. A tí zneužili európsky nástroj sankcií na faktické uloženie trestu, ktorý nedosiahli riadnymi právnymi postupmi. V prípade Hambálek sa teda princípy právneho štátu neaplikovali a nahradila ich logika vojny o priateľoch a nepriateľoch. Keď však tak ľahko padajú garancie základných práv a slobôd v SR, musíme sa pýtať, čo sa stane nabudúce. Čo ak sa miesto „zmrazenia“ majetkových práv rozhodne Rada EÚ v mene logiky priateľ – nepriateľ vytvoriť nový nástroj a „zmraziť“ bez súdneho procesu nejaké iné základné práva? Napr. osobnú slobodu… Čo ak EÚ začne vytvárať zoznamy „občanov – nepriateľov“, ktorým sa osobná sloboda „zmrazí“ a uvalí na nich nejaká obdoba väzby bez súdneho rozhodnutia? Pred rokom 2020 sme si nič podobné nevedeli predstaviť, ale po skúsenostiach z posledných rokov už možno očakávať naozaj čokoľvek. Práve preto je potrebné vedenie štátu, ktoré bude brániť vlastných občanov a princípy právneho štátu aj voči mocným európskym subjektom…

https://www.srspol.sk/branislav-fabry-kauza-hambalek-ako-precedens-na-ceste-do-neslobody/

Zora

Ľubomír Ferko:

O ukradnutej dúhe, kultúre a Slovensku

12. februára 2024

Musím na úvod zdôrazniť, že som bol celý život striktne apolitický, v politike som sa nikdy neangažoval a nebol som členom nijakej politickej strany či hnutia – a takým som zostal až do dnešných dní napriek tomu, že som dostával rôzne ponuky. K tomuto článku ma vyprovokovalo až to, čo sa deje v spoločnosti a najmä oblasti „kultúry“.

Sledujem, ako sa skupina politických aktivistov a ich sympatizantov, ktorí nikdy v kultúre nič neznamenali, nič s ňou nemali a nemajú spoločné, vybrala do ulíc šíriť nekultúru, zlobu a nenávisť. To už veru nemožno tolerovať, že vám niekto ukradne vašu identitu a vydáva sa za vás!

O dúhe

Najprv nám ukradli dúhu, symbol čistoty a krásy, ktorý stvorila príroda a už ako deti sme sa vždy tešili a obdivovali jej krásne farby a dokonalý tvar. Keď dúhu spomeniete dnes, každý si predstaví sexuálnych deviantov a ich agresívne, vulgárne správanie, pretŕčanie sa po uliciach, kde otravujú a pohoršujú normálnych ľudí. Ja som na reprezentantov tejto údajne vraj až 4 %-ej menšiny narazil po prvý raz koncom 70, rokov v Kolíne nad Rýnom, kde som bol na postgraduálnom štúdiu. Vtedy mi pomáhal vzdialený príbuzný, ktorý, ako sa ukázalo neskôr, bol homosexuál. No bol to aj vzdelaný a distingvovaný človek, pracoval ako redaktor rozhlasu a svojou menšinovou orientáciou nikoho neobťažoval. Bol jednoducho diskrétny a gustiózny. V jeho spoločnosti som sa cítil bezpečne, lebo to nikdy nepropagoval a naopak, chránil ma, keď sme sa ocitli v ich spoločnosti na večierku či v niektorom kolínskom bare. Napriek tomu mám na to celé pekné spomienky, a preto ma udivuje tá primitívna vulgárnosť a agresivita, akou sa títo ľudia prezentujú dnes. Oni znevažujú prínos a dielo svojich predchodcov, ktorí spoločnosť dokázali pozitívne ovplyvniť. Spomeniem len napríklad svetoznámeho herca Jeana Maraisa, spisovateľa Oscara Wilda, básnika a režiséra Jeana Cocteaua a aj jeho vtedy mladučkého slovenského priateľa, „pútnika mesačnou nocou“, ako sa sám nazýval, Thea Florina, spisovateľa z Dolného Kubína. No dnes sa cítim ich nasledovníkmi ohrozený. Špinia a pľujú na pamiatku a dielo nielen svojich talentovaných a vzdelaných predchodcov, ale aj na nás.      

O kultúre

Niečo podobné sa deje aj v kultúre, keď ľudia, o ktorých som v reálnom živote nikdy nepočul, hoci sa považujem za kultúrne rozhľadeného, sa vydávajú za nositeľov kultúry. Tobôž som sa nestretol s ich dielom alebo nejakou činnosťou v oblasti kultúry. Svoju nekompetentnosť suplujú agresivitou. Propagujú ich viaceré komerčné médiá a aj takzvané verejnoprávne, ktoré takými už dávno prestali byť, lebo namiesto plurality reprezentujú len jeden názor.

Vykrikujú po uliciach a šíria svoje vulgárne odkazy verejnosti a aj pri každej príležitosti ich vnucujú na internete. Dokonca nimi oblepili aj vstupnú bránu na Ministerstve kultúry SR. Pochybujem, že sa inšpirovali Martinom Lutherom, ktorý pribil v roku 1517 na bránu Wittenberskej katedrály listiny so svojimi 95 tézami. Tým spustil vlnu reformácie v kresťanskej cirkvi za očistu, striedmosť a mravnosť. Dnes aktivisti a doslova kultúrne nuly z VŠVU (česť výnimkám, lebo sú tam aj seriózni výtvarníci a pedagógovia), vedú svoje pomýlené naivné a dezorientované ovečky pred budovu ministerstva a zanechávajú tam svoje propagandistické výplody. Načo nám je Slovensko, jeho kultúra nech zhynie! A to nie je po prvý raz. Už v septembri minulého roka sa zviditeľnili protestom proti umiestneniu súsošia Cyrila a Metoda od A. Gábrika v hradnom areáli. Je to neuveriteľné, kam až siaha ľudská hlúposť a je desivé, že takéto osoby „školia“ náš umelecký dorast. Aká budúcnosť čaká slovenskú kultúru a výtvarné umenie pod militantnou čižmou primitívneho pomýleného protikultúrneho aktivizmu? Vidím to aj v oblasti, ktorú najviac sledujem, teda umeleckého skla. Slávna éra slovenského umeleckého skla sa začala pôsobením českého pedagóga a výtvarníka V. Ciglera ako istá odpoveď na politické uvoľnenie v 60. rokoch a situáciu v Prahe, kde priestor ovládal S. Libenský. Štafetu neskôr úspešne prevzal A. Žačko. Do studenej a len dekoratívnej optiky priniesol prvky sochárskeho rozmýšľania, čo zodpovedalo vtedajším nastupujúcim trendom. Uvedení pedagógovia VŠVU vychovali celú generáciu úspešných a vo svete uznávaných nasledovníkov. Túto pozitívnu vlnu v sklárskom umení ukončil politický prevrat v novembri 1989. Do čela výuky sklárskeho umenia sa dostal stredoškolský pedagóg, ktorý na SUPŠ vyučoval kamenosochárstvo. To by ani tak nevadilo, ale on aj napriek vysokoškolským nárokom stále zostal len stredoškolským učiteľom. A v tomto trende to pokračuje aj po jeho odchode. Namiesto uznávaných umelcov sú tam naopak výtvarníci, ktorí sa vo výtvarnej praxi neuplatnili, a tak sa zahalili do pedagogických titulov, aby sa udržali nad vodou vďaka pravidelnému príjmu, lebo zo svojej tvorby by len ťažko vyžili. Česi majú príslovie: Kdo to umí, ten to dělá, kdo to neumí, ten to učí. Následkom je, že expanzia slovenského umeleckého skla doma a v zahraničí sa úplne vytratila a v posledných troch desaťročiach sa na scénu dostalo len niekoľko individuálne nadaných jedincov, v ktorých bol talent zrejme tak silne zakódovaný od prírody, že štúdium na VŠVU ich nedokázalo zlomiť, dezorientovať a pokaziť. Kde sú tie časy, keď na VŠVU vyučovali ozajstné verejnosti známe osobnosti a cenení výtvarníci ako V. Hložník, A. Brunovský, J. Kostka, J. Mudroch a mnohí iní, ktorí za dekády renesancie umenia po druhej svetovej vojne postavili na nohy celú modernú umeleckú scénu a vychovali generácie cenených umelcov! O ich anonymných nasledovníkoch, ktorí priamo nadväzujú na zväzáckych aktivistov zo začiatku 50. rokov a znova sa viac prejavujú skôr ako agresívni politickí štváči než ako výtvarníci, už zväčša nevieme nič. O oblasti ich umeleckej tvorby nechyrujeme, nevideli sme ich diela a zviditeľňujú sa skôr protestami proti svojim úspešnejším kolegom a ich verejným realizáciám.

Súsošie Cyrila a Metoda

Výborným príkladom je súsošie Cyrila a Metoda na Bratislavskom hrade. To sa niekomu môže páčiť, oslovovať ho či vzbudzovať pocit hrdosti na naše dejiny, inému zas nie. No pánboh zaplať, že sa také niečo udialo. Sochárskych realizácií vo verejnom priestore je ako šafranu. Veď samotný vtedajší predseda parlamentu /Boris Kollár/, ktorý súsošie oficiálne odhaľoval, bol bizarná postavička. Aj napriek tomu, že ťažisko jeho činnosti bolo niekde celkom inde, ukázalo sa, že mal zdravé pronárodné jadro, keď podporil takúto všeobecne prospešnú realizáciu. Podobné ohlasy vyvolala pred časom aj jazdecká socha Svätopluka, ktorá svojím spôsobom nadväzuje na jazdecký pomník Márie Terézie na korunovačnom vŕšku, zničený po prvej svetovej vojne. Môžeme viesť polemiky o tom, či známy slovenský sochár J. Kulich dobre zvládol dosť komplikovanú problematiku jazdeckej sochy, o ktorej riešenie sa viac či menej úspešne pokúšali sochári od nepamäti. No je určite pozitívne, že takýto symbol slovenskej štátnosti je na takom exponovanom mieste pred vstupom na Bratislavský hrad. Keď som bol naposledy na hrade, prišla tam skupina japonských turistov a fotili sa práve pred uvedenou sochou. Veď väčšinu artefaktov, ktoré pôvodne zdobili areál hradu, stihli odviezť do Viedne ešte Habsburgovci.

Socha Svätopluka

Je zarážajúce, že pri každej takejto udalosti sa zjaví tá istá skupina kriklúňov, zameraných na to, aby špinili do vlastného hniezda, čo, mimochodom, nerobia ani zvieratká. Do dokonalosti to priviedli niektorí naši reprezentanti v európskom parlamente. Takéto sebazničujúce elementy spoločnosti boli donedávna absolútne cudzie našim českým bratom; o nacionalizme našich južných susedov nehovoriac. To vysvetľuje historický fakt, že my sme ľahkovážne stratili svoju štátnosť a oni nie. Darilo sa im ju zachovať a vďaka tomu úspešne miešať karty na politickej mape Európy počas uplynulého tisícročia a Maďarom sa to darí až do súčasnosti.

Ozajstní umelci tvoria vo svojich ateliéroch či príbytkoch a nemajú čas chodiť po námestiach a vykrikovať. Spravidla sú to introverti, ktorí obľubujú samotu a pokoj, aby mohli tvoriť svoje diela a len občas, pri príležitosti zverejnenia, premiéry či výstavy sa zjavia na verejnosti. Vždy to boli voľnomyšlienkári, nositelia pokroku a často aj pozitívnych spoločenských zmien. To sa traduje už od antiky, keď boli tvorcovia kultúry a vzdelanosti najváženejšou spoločenskou triedou a priamo ovplyvňovali a vychovávali najmocnejších politikov. Najlepším príkladom je Alexander Veľký, ktorého učil a formoval filozof Aristoteles. Preto ich dielo a prínos do vývoja spoločnosti zostal základným kameňom, trvalým a pevným až do dnešných dní. Škoda len, že v súčasnosti sa od tejto praxe ustúpilo.

O Slovensku

Rovnako sa začali množiť prípady krádeže názvu Slovensko. Zlodejmi, ktorí si ho privlastňujú, sú práve tí, ktorých činnosť je zameraná proti tomuto mladému štátu už od jeho vzniku. Pamätáme si, ako a kto hlasoval v parlamente proti vzniku Slovenska. Následne zlikvidovali pluralitu hlavných médií (tak ako to v robia brutálne ich „liberálni“ súkmeňovci momentálne v poľských verejnoprávnych médiách), keď internovali proslovensky orientovaných redaktorov na jednom z poschodí budovy verejnoprávnej televízie v Mlynskej doline. To bol koniec verejnoprávnosti, teda plurality názorov v STV. Postupne sa krok za krokom salámovou metódou zmocňovali vlády nad mladou republikou podľa hesla „Keď sme nezabránili jej vzniku, tak ju aspoň ovládneme“. Toto úsilie zavŕšili zvrhnutím Mečiarovej vlády a nastolením prvej vlády, reprezentujúcej záujmy ich zahraničných „sponzorov“. To sa im podarilo doviesť do perfekcie. Najprv odovzdali všetok kľúčový priemysel svojim chlebodarcom a na čelo štátu dali postupne celú plejádu vydierateľných prezidentov s pochybnou minulosťou. Tí začali, okrem inej záškodníckej činnosti každoročne odmeňovať exponentov protislovenských aktivít podľa zásluh: čím viac si pošpinil svoju vlasť, tým vyššie štátne vyznamenanie dostaneš. Samozrejme, s výnimkou Ivana Gašparoviča, ktorý sa ako jediný prezident nespreneveril svojmu poslaniu. Dnes je už situácia tak ďaleko, že normálny človek sa musí obávať, len aby preboha nedostal od súčasnej prezidentky štátne vyznamenanie, lebo normálni ľudia ho automaticky zaradia medzi protislovenské živly. Krádeže názvu Slovensko pokračujú aj v politických stranách na rovnakom princípe. Typickou ukážkou je nechválne známa politická strana OĽaNO, ktorej sa podarilo v rekordnom čase destabilizovať a neuveriteľne zadlžiť to Slovensko, do ktorého názvu sa teraz halí. Čudujem sa, že takéto zneužívanie názvu štátu je vôbec možné a beztrestné. Tí, ktorí najviac bojujú proti samostatnému a zvrchovanému štátu, proti tradičnému spoločenskému poriadku, a naopak, za implementáciu sexuálnych tém (za hranicou normálnosti) do školstva, do každodenného života a za odstránenie akejkoľvek plurality v médiách, usilujú o krádež vlastníctva celého štátu v priamom prenose. To všetko v duchu neostalinistických fantazmagórií, šírených ich ideovými lídrami ako napríklad Klaus Schwab a tvrdia, že dokonalé šťastie dosiahneme, až keď nás vyvolená skupina zahraničných superboháčov zbaví všetkého majetku a začne absolútne ovládať. Sľubovanie svetlých zajtrajškov už dôverne poznáme z minulosti… Popri takejto strašnej demagógii sa musí červenať aj vizionár G. Orwell a J. V. Stalin so svojou diktatúrou vyzerá ako diletant. Môj otec, inak veľmi vzdelaný, rozhľadený spisovateľ a polyhistor, si celý život myslel, že hlavným problémom bývalých socialistických štátov bol fakt, že komunistický systém bol k nám importovaný z Ruska a že nevznikol vo Francúzsku. Situácia dnes však ukazuje, že sa mýlil. Najnovšia vlna už premenovaného totalitarizmu, šírená zo západu Európy, v ničom nezaostáva za najtvrdšími prejavmi kolektivizmu v kombinácii s totálnou kontrolou. Zdá sa, že západoeurópski občania sami ani netušia a nevedia, do čoho sú manipulovaní. Takúto historickú skúsenosť má z obdobia fašizmu len Nemecko a jeho vtedajšie satelity, ostatní to poznajú len sprostredkovane a nemajú bezprostrednú skúsenosť s tým, čo im hrozí. Že by historická pamäť bola taká krátka? Končím klasickým zvolaním: Panebože, zastav ich, veď oni nevedia, čo činia!

P.S. Mimochodom, aj ja som svojím dielom zanechal odkaz na budove Ministerstva kultúry SR. Ale na mojej úrovni, nie ako aktivisti z VŠVU. Hneď vedľa hlavného schodiska mám umiestnenú pamätnú tabuľu z kararského mramoru, venovanú pamiatke architekta a staviteľa významných múzeí M. M. Harminca, tvorcu dnešného sídla MK SR.

Snímky: Autor

Ďalšie články: Ľubomír Ferko

https://noveslovo.eu/domov/o-ukradnutej-duhe-kulture-a-slovensku/

--

o autorovi:

https://sk.wikipedia.org/wiki/%C4%BDubom%C3%ADr_Ferko

jeho otec:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Ferko

strýko:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Vladim%C3%ADr_Ferko

bratranci:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Jergu%C5%A1_Ferko

https://sk.wikipedia.org/wiki/Andrej_Ferko_%28slovensk%C3%BD_spisovate%C4%BE%29

Zora

Stanislava Moyšová

Bodky a hviezdičky medzi písmenkami / Ako inkluzívnosť vo francúzštine a taliančine komplikuje komunikáciu medzi ľuďmi

23. september 2023

Proti zavádzaniu inkluzívneho jazyka sa postavili poprední jazykovedci vo Francúzsku a v Taliansku.

Denník Postoj sa v posledných mesiacoch venoval téme inkluzívneho jazyka. Tento trend sa neprejavuje len slovenčine, ale razí si cestu aj v iných európskych jazykoch.

Jeho zástancovia väčšinou zdôrazňujú dva postupy, akým sa dá presadiť. Jedným je používanie zdvojených pomenovaní, napríklad učitelia a učiteľky namiesto generického učitelia, a druhým tzv. rodovo neutrálny jazyk, teda učiteľský zbor, alebo najnovšie, podľa úzu v administratívnych textoch Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, už aj učiteľstvo.

V niektorých európskych krajinách však zašli bojovníci za inkluzivitu ešte ďalej.

V posledných rokoch sa totiž v taliančine a vo francúzštine objavili z grafického hľadiska zvláštne slová, ktoré v hlave bežného používateľa jazyka môžu vyvolať prekvapenie a rozpaky. V istých textoch totiž figurujú také slová, ktoré okrem písmen obsahujú rôznorodé grafické znaky, najčastejšie deliacu bodku, pomlčku, hviezdičku alebo znak šva (ə). Tak sa napríklad môžeme stretnúť v taliančine s nápisom Ciao a tuttə(Ahoj, všetci) alebo vo francúzštine s oslovením Cher·e·s lecteur·rice·s (Mil.é.í čitatel.ia.ky).

Pre nezasvätenca ide o nanajvýš bizarný pravopis. Zasvätený, teda progresívny čitateľ však vie, o čo ide: tieto znamienka či grafémy sú symbolom boja proti dominantnému a jazyk ovládajúcemu generickému maskulínu, teda v danom prípade proti prídavnému menu tutti (všetci) alebo podstatnému menu lecteurs (čitatelia), ktorý doteraz označoval obe pohlavia v množnom čísle, ale forma je mužského rodu. Práve proti nemu zástancovia (a zástankyne) inkluzívneho pravopisu vyhlásili neúprosnú vojnu, ktorá sa začala pred niekoľkými desaťročiami.

Bojovníci za rovnosť v jazyku vychádzajú z tézy, že jazyk je založený na dialektike ovládajúceho a ovládaného subjektu, odráža mocenské vzťahy a zahmlieva prítomnosť žien (a v poslednom desaťročí aj iných „rodov“). Podľa tohto postulátu je logickým vinníkom práve v románskych jazykoch zaužívané generické maskulínum, lebo podľa niektorých psychokognitívnych štúdií si ľudia predstavia pod slovom lekári alebo spisovatelia väčšie zastúpenie mužov ako žien. Preto je potrebné z jazyka ho odstraňovať všade, kde sa dá.

Feminizácia, nové grafické znaky aj zámená

Prvým krokom vo francúzštine, ale i v taliančine bola tzv. feminizácia jazyka, keď sa začali používať novovytvorené ženské tvary v prípade niektorých povolaní, napríklad professeur – professeure, alebo écrivain – écrivaine (spisovateľ – spisovateľka). Vo francúzštine totiž v prípade mnohých profesií existovali len mužské označenia. V tejto oblasti slovenčina naskočila na vlnu rovnosti už dávno, veď ministerky,vedkyne a spisovateľky máme v jazyku od času, keď ženy začali tieto činnosti reálne vykonávať.

Treba však povedať, že snaha o feminizáciu za každú cenu občas prináša rozpačité výsledky, lebo sa zavádzajú novotvary, ktoré znejú cudzo, nezvyklo a majú samy osebe viacero významov. Príkladom môže byť ženský tvar maître de conférence (docent na univerzite) a jeho ženský náprotivok maîtresse de conférence (docentka, ale pri slove maîtresse cudzincovi napadne jeho najpoužívanejší význam, teda milenka).

Druhý stupeň ťaženia proti generickému maskulínu spočíva v tom, že sa používajú buď také výrazy, ktoré sú rodovo neutrálne, teda napríklad personnel de la police (personál polície) namiesto policiers (policajti), alebo také slová, ktoré svojou príponou neindikujú rod, teda sú obojrodové, ako napríklad académiques (vedci) bez mužskej prípony namiesto pôvodného chercheurs (výskumníci),kde znova figuruje generické maskulínum.

Treťou a nateraz poslednou ofenzívou voči tomuto nešťastnému slovnému tvaru je takzvaný inkluzívny pravopis. A tak si Taliani v uvítacích oknách niektorých webstránok môžu prečítať pozdrav ciao a tutt*, ciao a tutt@, ciao a tuttз, ciao a tuttə, kde všetky tieto grafické znaky dávajú čitateľom na známosť, že sa tu pozdravujú všetci, muži, ženy a najnovšie aj takzvaní nebinárni, teda takí, čo sa nestotožňujú ani s jedným z uvedených pohlaví.

Francúzi sa zasa v dokumentoch, ktoré vydávajú niektoré univerzity a najnovšie aj radnice istých miest, môžu stretnúť so zámenom iels (onyi),čo je hybrid zámen ils (oni) a elles (ony). Okrem toho sa na oznamoch univerzít začali objavovať exoticky vyzerajúce zlúčeniny mužského a ženského rodu, napríklad auteur.trice.s (autor.ka.i.y). 

Problém však je, že nikto poriadne nevie, ako sa tieto grafické bizarnosti, ktoré síce zahŕňajú mužský aj ženský rod, majú vyslovovať. Keď sa pozrieme na spomínaný zlúčený výraz auteur.trice.s (autor.i.ky) a mali by sme ho prečítať podľa pravidiel francúzskej výslovnosti, dostali by sme zvukovú podobu otörtris, čo je číry nezmysel.

Okrem toho takýto druh pravopisu spôsobuje hlavybôľ žiakom, ktorí sa mocujú s už aj tak náročným francúzskym pravopisom, a to nielen na základných, ale aj na stredných školách. Nehovoriac o cudzincoch, dyslektikoch a dysgrafikoch – pre tých je tento progresívny vynález hotovou nočnou morou. Tento štýl písania totiž začali presadzovať niektorí aktivistickí učitelia aj na štátnych školách, keďže najväčšie vydavateľstvo školských učebníc vo Francúzsku Hatier vydalo príručku inkluzívneho pravopisu.

Francúzska akadémia: Inkluzívne písanie ako smrteľná hrozba 

Reakcia prišla, síce oneskorene, ale predsa. Ako prvá sa ozvala Francúzska akadémia, slovutná strážkyňa čistoty francúzskeho jazyka, na ktorý si obyvatelia krajiny galského kohúta stále potrpia. Inštitúcia, ktorú Francúzi považujú za výsostnú autoritu, vo svojom otvorenom liste odsúdila tzv. inkluzívne písanie ako „smrteľnú hrozbu“ pre francúzštinu, ktorá vedie ku chaosu a k nečitateľnosti.

V roku 2021 zakázal minister školstva používanie takéhoto pravopisu obežníkom. Výuka pravopisu na školách sa teda teoreticky vrátila do normálu, no bizarné slová s bodkami medzi písmenami sa objavujú naďalej, napríklad v dokumentoch niektorých mestských úradov.

Preto bol v roku 2022 podaný návrh zákona pod názvom Zákaz inkluzívneho písania. Autori poukazujú na nezrozumiteľnosť tohto pravopisu a vyžadujú, aby texty, ktoré vydávajú mestské zastupiteľstvá ako reprezentanti štátnej moci, boli písané „klasickou“ francúzštinou, inak nebudú mať právnu moc.

Obhajcovia tohto prístupu, ako správni Francúzi hrdí na svoj jazyk a dejiny, sa okrem iného odvolali aj na edikt kráľa Františka I. z roku 1539. Následkom neho sa francúzština presadila ako úradný jazyk pod hrozbou, že právne listiny vyhotovené v kráľovstve po latinsky nebudú platné. Podobne ako František I., aj predkladatelia zákona dôvodili, že ak nejaká radnica vydá dokument v jazyku, ktorý nie je kodifikovaný a narúša porozumenie, dokument nemá byť právoplatný.

Natíska sa otázka, prečo tak dlho trvalo, kým sa niekto odvážil vysloviť kritiku týchto noviniek, ktoré sú z užívateľského hľadiska úplne nefunkčné. Dôvod je ten istý, ako v prípade akejkoľvek kritiky progresívnych fenoménov. Všetci sú ticho, veď nikto nechce riskovať, že bude onálepkovaný ako konzerva, a či nebodaj ako nepriateľ inkluzívnosti, žien a pokroku. A tak nejeden úradník či vysokoškolský pedagóg, ktorý síce s novodobými výdobytkami inkluzívneho jazyka nesúhlasí, ho aj tak v mailovej komunikácii použije, veď predsa tak píšu všetci.

Nezasvätení tomu nemôžu rozumieť

Podobný príbeh mal inkluzívny pravopis v Taliansku: i tam sa žiadna verejná inštitúcia dlho neodhodlala k jeho kritike. Naveľa-naveľa to urobila Accademia della Crusca, čiže pendant Francúzskej akadémie. Tú o vyjadrenie k inkluzívnemu jazyku oslovil výbor pre rovnosť šancí talianskeho Kasačného dvora. Jej stanovisko je jasné. Grafické znaky ako hviezdička (*) alebo šva (ə), ktorými sa chce nahradiť generické maskulínum a označiť ním všetky „rody“ (Car* amic*, tutt* quell* che riceveranno questo messaggio – Drah* priatel*, všet* t*, čo dostanú túto správu), v písanom prejave nemajú čo robiť.

Akadémia poukazuje na to, že jazyk je v prvom rade hovorený a pôvodne mal len fonetickú, zvukovú podobu, ktorú písomný prejav má odrážať, a nie ju tvarovať. Akadémia sa okrem toho vyslovila aj k inkriminovanému generickému maskulínu. Podľa nej je úplne v poriadku, ak v legislatívnych textoch figurujú len občania, a nie aj občianky, keďže v generickom maskulíne občania sú zahrnuté obe pohlavia. Zavádzanie inkluzívneho jazyka by si navyše vyžiadalo prepisovanie miliónov stránok legislatívnych textov vrátane talianskej ústavy.

Feminizáciu jazyka odporúča akadémia tam, kde sa to podľa situácie hodí, ale varuje pred jej nadužívaním, ktoré môže vyznieť komicky alebo cudzo (napríklad siete ben arrivati e arrivate tutti e tutte – prišli ste v poriadku všetci a všetky).

Zástancovia hviezdičiek a bodiek na tieto námietky zvyknú odpovedať tým, že ide len o nový zdroj alebo variant v jazyku, ktorý možno využiť a tak jazyk obohatiť. Jedným dychom dodávajú, že je to aj otázka zvyku a používatelia jazyka na tento trend „naskočia“.

Problém však je, že tomuto „zvyku“ rozumie len malá skupina hovoriacich a inkluzívny jazyk v tejto forme preto vylučuje z porozumenia všetkých ostatných. A to je ironický paradox pravopisu, ktoré chce byť inkluzívny (z latinského includere), čiže zahŕňať všetkých. Je to totiž pravopis progresívnych podnikov a spoločností alebo takto orientovaných univerzít. Namiesto toho sa mu úspešne darí vylučovať (excludere) veľkú väčšinu „nezasvätených“ alebo znevýhodnených používateľov jazyka (čiže deti, učiacich sa, cudzincov), čo v prípade francúzštiny platí o to viac, že okrem Francúzov v Európe ňou hovorí aj polovica Afriky. 

Inkluzívne písanie s hviezdičkami a bodkami protirečí samotnému dôvodu existencie jazyka. Ten totiž vznikol na uľahčenie komunikácie medzi ľuďmi, a nie na jej komplikáciu. Našťastie jazyk je živý organizmus. Vždy sa nakoniec vyrovnal s nezmyselnými obmedzeniami, ktoré sa mu počas jeho existencie snažili nanútiť niektoré skupiny, či už z funkcie mocenského postavenia, alebo ideológie. A preto je pravdepodobné, že aj tento variant novoreči raz zapadne prachom a Francúzi i Taliani budú hovoriť (a písať) tak, ako im zobák a ruka narástli.

Autorka je prekladateľka a tlmočníčka, pôsobí na Katedre romanistiky Univerzity Komenského, kde sa venuje francúzskemu jazyku, vyučuje odborný preklad a tlmočenie.

https://www.postoj.sk/137753/ako-inkluzivnost-vo-francuzstine-a-taliancine-komplikuje-komunikaciu-medzi-ludmi

--

Aspekty inkluzívneho jazyka nielen v slovenčine, s. 3-14

https://www.juls.savba.sk/ediela/ks/2024/1/ks1-2024.pdf

Najnovšie a asi najviac od autorky v najnovších Slovenských pohľadoch 3-4/24.

--

Príklad zo života:

Prosím, neberte to ako propagáciu Pavlíkovej a Kulturblogu, skôr ako súčasný živý príklad absurdity inkluzívneho jazyka v slovenčine.

https://www.youtube.com/watch?v=9pm94FCO9LI

Lin

Zora povedal/-a: Príklad zo života:

Tak to už je opravdu na palici...

A jen poznámka na okraj - k románu "1984". Absurditou společnosti a totalitní vládou se Orwell inspiroval ve Španělsku třicátých let. Tehdy tam přišel k moci Frankův fašistický režim a vypukla velmi krvavá občanská válka. Do Španělska se vydávali bojovat dobrovolníci z mnoha zemí - a Orwell byl jedním z nich. Navždy ho to poznamenalo. Do Španělska se vydávali bojovat i dobrovolníci z Československa a tehdy se říkalo, že u Madridu se bojuje o Prahu - a tehdy to bylo tvrzení pravdivé, protože fašistický mor brzy zachvátil i Prahu. Karel Čapek, inspirovaný tématem války s fašismem, napsal svou známou hru Matka.

Toto píšu kvůli postupující debilizaci - protože jsem se už mnohdy setkala s tvrzením, že Orwell byl inspirovaný socialistickým zřízením. Není to pravda - inspiroval se naopak fašismem.

Zora

Podobne sa o Orwellovej inšpirácii vyjadruje aj Starikov - tu:

https://torden.sk/produkt/nenavist-kronika-rusofobie/?gad_source=1&gclid=CjwKCAjw5v2wBhBrEiwAXDDoJWK6XoOfVg-5J1-LlyGeb6fzQOH8EEMpRol9nxhVmRAVPPVLeaZ99RoC77oQAvD_BwE

graul

Lin, presne ! Aj ja som vždy čítal, že román 1984 bol inšpirovaný socializmom, teda vlastne komunizmom. Ale stačí si to prečítať a je jasné, že to je hlúposť. Podobne Zvieracia farma. Tá síce pasuje aj na socializmus, ale inšpiráciu našiel Orwell inde.

K tej Sajfovej žene. Zora, nevedel som, že má až tak vymetené v hlave. Poznám tvoje názory, takže viem, že si nepropagovala tú z kulturblogu :-) To je tiež numero, nemá ani deti, ale rada by spoluriadila celý štát.

Lin

graul povedal/-a: Aj ja som vždy čítal, že román 1984 bol inšpirovaný socializmom

Hm... tak to my se o tom učili ještě v škole...

Je opravdu neuvěřitelné, jak rychle postupuje přepisování dějin, překroucení událostí a.... debilizace. Fašistické Španělsko přeci bývalo celkem obsáhlé téma v učivu dějepisu, protože tato krvavá válka ovlivnila mnoho osobností a dá se říci, že i celou generaci, dokonce i umělecké směry. Picasso a jeho Guernica (což byla zvěrsky vybombardovaná vesnice), Hemingway a jeho Komu zvoní hrana (prožil španělskou válku jako válečný zpravodaj), Karel Čapek a jeho Matka - no a pak Orwell.... A bylo takových děl mnoho. Na toto jsem si vzpomněla okamžitě, ostatní bych musela hledat.

Zora

Mostom k rešpektujúcemu jazyku je zrozumiteľnosť

Autor Prof. PhDr. Oľga Orgoňová, CSc.

16. apríla 2024

Nedávno mi prišla pod ruku zmienka o publikácii o rešpektujúcom jazyku v slovenčine. V poriadku, hovorím si. To je užitočná pripomienka o tom, že jazyk je rozmanitý a každý si z neho vyberie to, čo potrebuje a čo súčasne preferuje s ohľadom na svojho adresáta.

Potreby máme rôzne. Umelec má potrebu hovoriť o veciach originálne, jedinečne, zvláštne. Tak aj obyčajná lopta môže byť guľatá radosť, nekonečná guľatá rozkoš, pohyblivá guľatá droga, skackavá kamarátka a veľká manipulátorka. Môže byť geniálny moderátor vzťahov, stred vesmíru a srdce našich ambícií (porov. Filan, Prešporock, 2010, s. 100). Prečo nie? Tak môže vyzerať reč elity nasmerovaná na tých, ktorí majú chuť nechať si dráždiť vlastnú predstavivosť, ochutnávať plody cudzej tvorivosti a cibriť si pritom tú vlastnú.

Aj novinár má potrebu pohrať sa občas s jazykom, aby jeho text nevyznel nevábne ako opotrebované recyklované textové klišé. Aby – naopak – vyznel sviežo ako rozkvitnutá jarná lúka. Tak sme sa mohli prednedávnom v istom médiu dočítať, že istý politik je prietokovým ohrievačom myšlienok iného politika, čo znie istotne inšpiratívnejšie, než keby pisateľ použil ošúchanú metaforu s podržtaškou. Aj to je jazyk rešpektu voči tým, čo čítajú, počúvajú či pozerajú v médiách mnoho správ či komentárov o tých istých a nadväzujúcich udalostiach s tými istými aktérmi. Aké by to bolo nezaujímavé, keby sa používal v tomto kontexte akýsi reštriktívny jazyk s obmedzeným množstvom klišéovitých barličiek. Vďaka Vám, novinárska cháska, za všetky príchute, ktorými robíte zo svojich výtvorov verbálne lahôdky pre nás mediálnych žrútov.

V tomto svetle je pravým opakom cudzinec. Ten istotne primárne sleduje jednoduchý cieľ dohovoriť sa so Slovákom. „Víťazstvom“ takého čínskeho stážistu na Slovensku, študenta bakalárskeho štúdia na úrovni A1, je, keď zvládne svoj basic Slovak (teda elementárnu slovenčinu). Teší sa, keď správne vyčasuje slovesá písať či skákať v prítomnom čase, alebo keď nepopletie vo svojej komunikácii významy slova komunikatívny (1. taký, čo má schopnosť dobre komunikovať od 2. takého, čo je zameraný na podávanie informácií zrozumiteľným spôsobom). S ním netreba hovoriť rafinovane v metaforách, alegóriách či iných „tajných“ kódoch. Pre neho je optimálne zrozumiteľný jazyk taký, čo preferuje jednoduchosť, doslovnosť a priamosť.

To je ono! Nadčasovým mostom k rešpektu kohokoľvek voči komukoľvek je predsa zrozumiteľnosť! Vezmime si prípad učiteľa v základnej škole. Aký by bol efekt vyučovania napríklad v triede s 8-ročnými deťmi, keby dospelý, vysokoškolsky vzdelaný pedagóg prehovoril napríklad na hodine slovenčiny takouto rečou: Substantíva označujú primárne autosémantické apelatívne či propriálne entity? Iste by bolo primeranejšie a s ohľadom na daný vek „stráviteľnejšie“ povedať nášmu žiačikovi to, že Podstatné mená sú názvy osôb, zvierat a vecí.

Už antickí myslitelia vedeli, že zrozumiteľnosť je jednou z cností dobrého štýlu vyjadrovania. Podľa Aristotela je namieste optimálna zrozumiteľnosť, teda taká, pri ktorej poslucháč je schopný pochopiť obsah povedaného krátko po tom, ako bol prejav vyslovený. Teda nemá ísť o automatické pochopenie bez rozmýšľania, ale o pochopenie zvládnuteľne náročného prejavu. Ani dnes to nevidia jazykovedci ináč. Jazykový populizmus zbavený stimulácie intelektu vo všeobecnosti nie je želateľný. Želateľné je nastavenie miery zvládnuteľnosti textu v závislosti od toho, aký je účel textu a na koho svoj verbálny prejav orientujeme. Vyššie naznačená rozmanitosť komunikačných situácií a potrieb je súčasne prevenciou pred (mocenskou či spontánnou) uniformizáciou textov či štýlov vyjadrovania. Stačí pritom citlivo zosúladiť vlastné potreby tvorcu so schopnosťami adresáta.

V tomto kontexte sa zamýšľam, ako je slovenská spoločnosť jazykovo citlivá voči seniorom. Podľa štatistík ich je medzi nami aspoň 17% a naša populácia podľa sociológov starne. Inými slovami podiel seniorov na celkovom počte našich obyvateľov má stúpajúcu tendenciu. Ale berieme v reči dostatočný ohľad na ľudí 65+? Zbežne som si v poslednom období zachytila zopár formulácií (najmä) z internetovo voľne dostupného mediálneho spravodajstva. Na jednom mieste športovkyňa – bežkyňa – konštatuje v interview, že nabehla svoj season best (hoci preteky nevyhrala). Na inom mieste nám internetový obchod s odevmi ponúka must have jarné šaty. V politike je reč o profiteroch istého politického režimu, či, naopak, o ich odporcoch a whistlebloweroch.

Známy influencer sa na sociálnej sieti vyjadril, že zrušenie spolupráce nadnárodnej firmy s istou celebritou bol bold move. Podobných „viditeľných“ inovačných prostriedkov, najmä anglicizmov, je v slovenčine čoraz viac rovnako ako tých neviditeľných. Keď nám niekto vysloví prianie Majte krásny večer!, začínam mať nostalgiu za rýdzim slovenským Prajem Vám krásny večer!

Osobitnou „nášľapnou mínou“ pre seniorov je slang mládeže. Nedávno som mala „štek“ (krátky pársekundový vstup) v istej televíznej relácii komerčnej televízie. Časť relácie bola zameraná práve na tému inovácií v slovenčine. V úvodnom slove nás moderátorka uviedla do takéhoto kontextu: ... Rizz sa určite časom ocitne aj v nejakom bangeri o láske. Napríklad, keď sa čajočka chce dať uvariť nejakým týpkom, ale on má mrte red flagov a ghostne ju. Ak vás pri takýchto vyhajpovaných slovách vypína a máte v hlave mess, čo vlastne znamenajú, zvykajte si. Nuž neviem, ako si kto zvyká. Ja osobne ako „preddôchodkyňa“ nie celkom ľahko. Ako dobre by mi padol taký antiageistický (proseniorsky) jazyk rešpektu! A Vám?

https://www.teraz.sk/publicistika/komentar-mostom-k-respektujucemu-jaz/788508-clanok.html?fbclid=IwZXh0bgNhZW0CMTEAAR2Xz8ZfscjI1PbhohX5Dy6OyqKvwUznPExqGgLvx40TbHW2Ap_SK3bKtYw_aem_AenvxV_kuc_dacorsHdbZnLEJb2a0-UTBg2HLcReKLFQAj4x3MwANu0r1rGRNRwPeEyqqf6UHLHE1DqQpZKIe3ak

Zora

Ako ste na tom? 😉

V histórii Slovenska je veľa autorov, ktorí svojou tvorbou obohatili našu literatúru. Pamätáte si názvy veľkých diel slovenských spisovateľov? Otestujte svoje vedomosti.

OTESTUJTE SA: Viete doplniť názvy týchto diel slovenskej literatúry?

https://www.teraz.sk/magazin/otestujte-sa-viete-doplnit-nazvy-tyc/789384-clanok.html?fbclid=IwZXh0bgNhZW0CMTAAAR3QuKmQT6JZXQ3K_7q9EejYCnirTZEz2EdrQ0aVdSQTH97tD0PUk6f8FbI_aem_AWIfbJ4XH6QDdEQc_qB9Cxg2Awk-pjNJ4ONulQPkPOscXpFLogmjiAUbK9URCu2-DPJ7kz3Bv2TnS1OQyWP84Bi5

Zora

Podvod s názvom „Politika“…

Od Devana / 18. 04. 2024

Ilustračný obrázok: Gordon Johnson Pixabay

Dnes mi jedna moja mladá priateľka napísala o svojom sklamaní z toho, čo sa deje v našom štáte.

Odpísala som jej, že to je „politika“.

Žiaľ, „politika“ sa stala každodennou súčasťou života ľudí a len málokto si uvedomuje, akým zákerným spôsobom bol oklamaný a podvedený mocenskými elitami, ktoré vytvorili tento druh „politiky“.

Ak vychádzame z definície, že „politika“ je „umenie správy štátu“, alebo „správa vecí verejných“, tak jednoznačne musíme začať premýšľať nad tým, že v súčasnej „politike“ je niečo zámerne niečo zle nastavené tak, aby boli ľudia masovo klamaní a podvádzaní. Preto sa úroveň súčasnej „politiky“ dostala až na takú úroveň, že sa ľudstvo ocitlo v existenčných problémoch a celej planéte hrozí katastrofa nedozierných následkov.

Súčasná politika má veľmi ďaleko od „umenia správy štátu a vecí verejných“, pretože slúži najmä na získanie si moci a udržiavanie si mocenských a obchodných záujmov.

Jedným z najväčších podvodov je ten, že bežní občania majú možnosť podieľať sa aktívne na „politike“ čiže na riadení štátu.

V skutočnosti sú občania iba výťahom k moci rôznych záujmových zoskupení, ktoré priamo prezentujú politické strany a samotní politici..

Preto by sa mali ľudia začať zaujímať o podstatu súčasnej politiky a pýtať sa:

Komu politické strany a politici slúžia?

Sú politické strany nevyhnutne potrebné na riadenie štátu?

Prečo súčasná „politika“ slúžia najmä na názorové rozdelenie spoločnosti a nie na hľadanie komplexných riešení problémov štátu a spoločnosti?

Komu a prečo vyhovuje postupná fašizácia spoločnosti, nenávisť a politický fanatizmus vytváraný „politickými stranami“?

Žiaľ, len málo ľudí si uvedomuje, že riadenie štátu a celej spoločnosti je informačný proces. A v súčasnosti sa informácie stali „zbraňou“ mocenských elít proti ľudstvu.

Zbraňou v podobe propagandy rôzneho druhu a najmä mediálnej a politickej propagandy, ktoré slúžia na ovládanie ľudí a celých štátov.

Zbraňou, ktorá oberá človeka o jeho ľudskosť a mravnosť a v súčasnosti aj o budúcnosť.

Preto osobne považujem to, čo sa v dnešnej dobe označuje ako „politika“ za jeden z najväčších podvodov, ktoré zneužívajú mocenské elity na ovládanie ľudí.

Devana

Slnovratovo 18. apríl 2024

https://belobog.sk/podvod-s-nazvom-politika/