Najlepší

Slovensko – raj na zemi       

• Ľubomír Ferko
• 8. mája 2024

Snívam sen o mieri | Elégia

Vždy som si myslel, že sme šťastná generácia, ktorá nezažije vojnu. To sa ešte nikdy v histórii nestalo, aby v strednej Európe bolo také dlhé obdobie mieru. Práve o tom mi v hlave často víri mnoho myšlienok a rád sa oddávam spomínaniu na zašlé časy, napríklad na november 1989. Na čas, keď dozvonili kľúče. Ľudia ovplyvnení cudzou propagandou už nechceli viac žiť v ťažko dosiahnutej stabilite a dostatku. Rozhodli sa pre politické a ekonomické dobrodružstvo. Tak sa ohrdnutý starý režim pobral na zaslúžený dôchodok, veď nagazdoval toho dosť. Socialistické Československo malo najvyšší životný štandard vo svojej histórii, priemysel išiel na plné obrátky, poľnohospodárstvo prekvitalo vďaka komunistickému „šafáreniu“, ako sa to teraz často nazýva.

Ľubomír Ferko: Bellum et Pax

Socialistický štát nebol vôbec zadlžený. Aj okolitý svet vyzeral krásne. Američania sa dohodli s Gorbačovom, že ak vyčistí NDR a stredoeurópsky priestor od Červenej armády a zruší aj Varšavskú zmluvu, NATO sa na oplátku neposunie ani o krok na východ a celý priestor strednej Európy zostane slobodný a nezávislý.„Cordon sanitaire“, ako sa to volalo medzi svetovými vojnami. Hurá, tešili sme sa, predsa prišiel koniec studenej vojny a definitívne odzvonilo aj pretekom v zbrojení.

Život obyvateľstva v Československej republike bol na výbornej úrovni, boli tu vybudované školy, nemocnice, kiná a kultúrne domy v každej väčšej dedine. Fungovali verejné plavárne, klziská a atletické štadióny. Priemysel chrlil na plné obrátky kvalitné československé produkty, obľúbené na celom svete. Bola plná zamestnanosť a aj zmodernizované poľnohospodárstvo kvitlo. Boli sme potravinovo sebestační. JRD predstavovali progresívnu formu obrábania a poľnohospodárskej veľkovýroby. V spoločnosti chýbali bohatí aj chudobní ľudia a postupne sa zmazával rozdiel medzi vidiekom a veľkými mestami. Zdravotné stredisko či nemocnica boli všade a ľahko dostupné. Vchody do činžiakov sa nezamykali. Nevedeli sme, že autá môžu mať alarm. Drogy boli nedostupné. Kriminalita nízka. No raj na zemi.

Stačilo len odstrániť kozmetické chybičky dýchavičného starého režimu a vylepšiť ho o novo nadobudnuté atribúty nečakanej slobody. Otvorili sa hranice a nastala voľnosť pohybu. My, narodení počas socializmu, sme neveriacky prechádzali hranice do Rakúska „len tak“ a skúšali sme to aj viackrát, či to naozaj platí. Predtým sa totiž do takzvaného hraničného pásma nedalo ani vojsť. Na Hainburg sme sa mohli pozerať zväčša len z Devínskej kobyly. Začali vychádzať rôzne noviny a časopisy, v ktorých bol priestor pre všetky názorové prúdy. Aj Československá televízia začala byť zaujímavejšia, napriek tomu, že stále vysielala len na dvoch kanáloch. Ľudia sa navzájom rešpektovali a boli k sebe slušní a prívetiví. 

Futurológovia, prognostici i ekonómovia sa vážne pohrávali s myšlienkou „tretej cesty“. Však symbol socializmu s ľudskou tvárou bol stále živý. Aj Alexander Dubček sa znova vrátil do verejného života a tak v 68. prerušená cesta k ideálnemu spoločenskému zriadeniu bola znova otvorená. Ekonómovia a politici sa zhodovali v tom, že treba zachovať výdobytky socializmu a len ich opatrne doplniť niektoré prvky kapitalizmu. V hre bola vážna myšlienka rozšíriť neutrálne štáty v strednej Európe aj o Československo tak, aby vznikla v srdci Európy veľká zóna mierových štátov mimo mocenských blokov svetových mocností. A tak sme si vydýchli zaslúženou úľavou. Konečne prišli tie štyri desaťročia sľubované šťastné zajtrajšky. Už boli tu, na dosah, celkom blízko, všade okolo nás, mohli sme ich cítiť, ohmatať, hlboko vdychovať priamo do duše, chutili sladko a mámila nás krásna vôňa slobody. Mali sme ju pevne zovretú v rukách, no keď sme zo zvedavosti opatrne otvorili dlane, aby nám neuletela, nič tam nebolo. Sloboda sa vyparila, zmizla.

Ľubomír Ferko: Apocalypsin

Pohoda a očarenie z novej situácie však netrvalo dlho. Výkriky Milky Vašáryovej z tribúny na námestí SNP „Láska, láska, láska…“ doznievali ako ozvena kdesi v diaľke. Pandorina skrinka sa už otvárala. Zlo sa z nej začalo šíriť na všetky strany. Vysúkalo si rukávy a začalo neúnavne konať. Najprv bolo treba odstrániť a zdiskreditovať „tretiu cestu“. Zavraždiť, pošliapať, zničiť šialený nápad idealistov, snívajúcich ekonómov, naivných politikov či sociológov o spravodlivej spoločnosti s ľudskou tvárou. Bolo treba odstrániť tvár, ikonu tretej cesty, Alexandra Dubčeka. Už len jednoduchý fakt, že žil, bol nebezpečný. Už to nebola hra. Nastal čas novej, hrozivej reality. Tá sa volá kapitalizmus. Jeho neutíchajúci hlad po nových kolóniách, po nových nerastných zdrojoch, po nových trhoch sa šíril vskutku nekontrolovateľne.

Nové územia, ktoré mu len tak ľahko padli k nohám, bolo treba bez odkladu zaplaviť brakom, a tým zvýšiť vlastný zisk. Oddialiť krízu, deštrukciu, svoj vlastný koniec. Nevadí, že pritom zostáva všade mŕtvolný pach a zničené, zamorené životné prostredie: ZISK, PENIAZE a MAMON sú predsa na prvom mieste! Sú ako nové, jedine správne a neotrasiteľné božstvo, ktorému sa treba klaňať. To predsa ospravedlňuje všetky zločiny.

Bolo treba hneď kolonizovať, rozdeliť a ovládnuť nové teritóriá obývané naivnými domorodcami, ktorých pred krutou realitou kapitalizmu desaťročia chránila železná opona. Bolo treba oslepiť ich sklenenými perličkami predtým, ako ich zavlečú do otroctva. Veď sa to darilo storočia v Afrike či v Ázii, tak prečo nie aj v novej kolónii – východnej Európe?

Najprv sa rozhodli rozbiť a rozkúskovať Juhosláviu. Hrdý štát južných Slovanov, ktorý sa počas desaťročí stal symbolom nezávislosti. Úspešne reprezentoval tretiu cestu nielen v ekonomike, ale aj v medzinárodnom hnutí „neangažovaných“ štátov. Fungoval ako protipól svetovým mocnostiam. Zničiť ho bolo ľahšie, ako si mysleli.

Potom prišlo na rad Československo. Dezorientovaného a nedostatočne povoľného Dubčeka odstránili. Nahradil ho už správne orientovaný Havel aj so svojou suitou. Jeho hlavný ekonóm ako prvé zrušil podporu školstva, umenia a kultúry. Ako ďalší krok pripravili krádež storočia, kupónovú privatizáciu, aby zalepili oči pospolitému ľudu. Lebo bolo treba zničiť a rozkradnúť národné hospodárstvo. Hrozienka z koláča, teda prirodzené monopoly a prosperujúce veľké podniky darovať hladným zahraničným žralokom. Čo nechali, nechceli alebo nestihli, na to už čakali hladné domáce šťuky. Je neuveriteľné, koľko našich domácich zlodejov rôzneho kalibru sa vyhrnulo z Pandorinej skrinky. Pritom žili dlhé desaťročia medzi nami a my naivní sme vôbec netušili, čo sú to za ľudia. Však príležitosť rozkrádať majetok v takom veľkom rozsahu sa vyskytne možno len raz za sto rokov a somár je ten, kto neberie, keď zadarmo rozdávajú… Ako ďalší dôležitý krok bolo treba zatvoriť ústa slobodným médiám, tlači, televízii, aby nespochybňovali a nepodrývali vieru v jedinú neotrasiteľnú pravdu, nové božstvo, MAMON. Preto hneď od začiatku obsadil verejný priestor fenomén zvaný politicky angažované „neziskové organizácie“. Postupne sa stali synonymom zla. Za peniaze svojich zahraničných donorov štedro platili rôznych domácich posluhovačov, krikľúňov a notorických klamárov, aby obalamutili dôverčivých domorodcov. Vďaka mohutnej finančnej prevahe postupne prevalcovali nezávislú tlač. I ostatné médiá najprv skúpili a následne zlikvidovali. Čo nedokázali kúpiť alebo skorumpovať, zakázali. Po krátkom období plurality znova nastal čas jediného správneho názoru. Nová diktatúra bola pevne nastolená. Heslo znelo: So svetovým imperializmom na večné časy a nikdy inak! Keď celú tú hrôzu videl bard 68. roku Karel Kryl, ktorý dvadsať rokov z exilu bojoval v éteri proti socializmu, radšej spáchal samovraždu. Nedokázal sa vysporiadať so svojím životným omylom. Nová realita ho zabila.

Ľubomír Ferko: Angelus mortis

Ale múdry, stáročiami zocelený slovenský národ odmietol diktát nových zahraničných pánov a preto i bratský zväzok s českým národom. Však oni už neraz v minulosti presvedčili, že sú extrémisti. Naposledy po vojne si zvolili komunistov a my demokratov. A tak sa Slováci a Česi s konečnou platnosťou vybrali každý svojou vlastnou cestou. Následne si dlhý čas ťažko skúšaný slovenský národ zvolil do čela najmúdrejších zo svojich radov. Z nich sa stali politici, ktorí začali konečne dobre riadiť krajinu. V duchu východných učení začali sebakriticky od seba. Na vstup do parlamentných radov bolo potrebné preverené vysokoškolské vzdelanie, aby sa do vedenia štátu nedostali nejakí nevzdelanci alebo nositelia falošných titulov. Ďalej sa začalo vyžadovať zdravotné potvrdenie o mentálnej spôsobilosti, aby do parlamentu neprenikli nejakí blázni. Na to nadväzoval aj IQ test, ktorý sa nedal podliezť, aby sa tam neusalašili primitívi. Novozvolení poslanci slovenského parlamentu sa následne zriekli nadmerných platov, lebo sa im zdalo nemorálne zarábať viac ako majú „obyčajní“ občania, ktorí ich platia svojimi daňami. Preto uzákonili, že poslanci budú mať plat vo výške priemerného zárobku v národnom hospodárstve, čím sa eliminovali aj pohnútky prípadných chamtivcov, ktorí by sa prepašovali do parlamentu nie za účelom páchania všeobecného dobra, ale vlastného obohatenia. Však dostatočnou odmenou pre poslanca slovenského parlamentu bola a je hrdosť, jednoduchý fakt, že reprezentuje taký skvelý národ. To sa nedá vyvážiť peniazmi! To by bola urážka. Ozajstná elita národa! Vzhľadom na zlé skúsenosti z minulosti, keď sa Slováci stali súčasťou rôznych vojenských dohôd so svetovými mocnosťami, ktoré v krízových či vojnových časoch aj tak neboli nikdy dodržané a len drancovali domáci rozpočet a zbedačovali obyvateľstvo a vždy napokon viedli k okupovaniu územia cudzími vojakmi, sa naši múdri politici rozhodli ísť cestou neutrality. Tá sa tak dobre osvedčila u našich západných susedov! Bolo to ozaj správne rozhodnutie v správny čas. Šikovne využili mocenské vákuum po zániku bipolárneho sveta a podstrčili svetovým mocnostiam dohody o garancii neutrality. A čuduj sa svete, stali sme sa svedkami vzniku neutrálneho Slovenska. V srdci Európy vznikol súvislý pás neutrálnych štátov: Švajčiarsko, Rakúsko a Slovensko. No raj na zemi.

Ľubomír Ferko: Extremitates I.

Aj v mimoriadne dôležitej ekonomike si zvolili správne vzory. Na rozdiel od našich bratov a susedov, ktorí si zvolili za vzor cyklickými krízami zmietaný kapitalizmus, ktorý už dávno dosiahol svoj vrchol a uberal sa cestou chaosu a úpadku. Oni uprednostnili cestu absolútneho podriadenia euroatlantickému zahraničnému kapitálu a stali sa súčasťou Európskej únie, ktorá ich postupne zbavila akejkoľvek suverenity či autonómnosti rozhodovania. Stali sa montážnou halou s lacnou pracovnou silou a stokou pre ich plastový odpad. No múdri slovenskí politici radšej zachovali našu ťažko nadobudnutú samostatnosť a upierali zrak celkom inde. Inšpirovali sa Čínou, ktorá na rozdiel od západu už vtedy zaznamenávala neuveriteľný ekonomický rast pod vedúcou rukou reformovaného komunistického vedenia krajiny. To odmietlo násilné implantovanie západných vzorov do politického systému krajiny a s tým spojený hroziaci veľký chaos. Ukázalo dostatočnú vnútornú silu odolať diktátu kapitalistického bloku. Rozhodlo sa ísť cestou opatrných a postupných reforiem, ktoré doviedlo túto krajinu s viac než miliardou obyvateľov k nebývalému rozvoju až tak, že sa stala postupne ekonomicky najsilnejšou mocnosťou sveta. Tu našli slovenskí poslanci, ten intelektuálny výkvet národa, vzor hodný nasledovania. Odmietli kupónovú privatizáciu, neumožnili rozkradnutie národného majetku zahraničnými žralokmi. Zamedzili zbedačovaniu vlastného národa, lebo s ním boli veľmi úzko spojení. Boli to predsa ich otcovia, mamy, bratia, sestry. Podarilo sa im skĺbiť pozitívne výdobytky socializmu s vybranými prvkami kapitalizmu podľa vzoru veľkého ázijského národa s päťtisícročnou kontinuálnou históriou. Na rozdiel od našich bývalých bratov a susedov, kde sa pre bežných ľudí obyčajný život stal luxusom, lebo nestačili platiť horibilné ceny elektriny, plynu, vody, dane zo všetkého, ba aj z čerstvého vzduchu (ako už dávno správne predpovedal izraelský humorista Efraim Kishon), aby platili zbrojný priemysel a vojnové neokolonialistické dobrodružstvá svojich veľkých a mocných „priateľov“. Vďaka našim múdrym politickým vodcom nás podobné hrôzy minuli. Za to všetko vďačíme nášmu milovanému parlamentu, vláde a intelektuálnej sile našich reprezentantov. Ich neskorumpovateľnej morálke, ich neochvejnému národovectvu, ich ohromnej vzdelanosti, predvídavosti, rozhľadu. Tomu, ako idú vypustiť dušu za blaho národa nehľadiac na vlastné záujmy, ich neúplatnosť… mohol by som ešte dlho pokračovať. Radosť žiť v takej kvitnúcej, šťastnej krajine plnej úžasných ľudí. Som taký hrdý na to, že som súčasťou takéhoto skvelého národa! Zadúšam sa od šťastia, no raj na zemi.

No vtom som sa zobudil. Pustil som si ranné správy slovenského rozhlasu: EÚ sa mení z mierového projektu na vojnový! Načo mi je ľadová sprcha? Okamžite som pochopil, že to bol sen. Mali by už s definitívnou platnosťou zakázať snívať. Také niečo predsa musí byť trestné. Ohrozuje to predsa jediný správny názor!     

P.S. Cyklus 24 kresieb vznikol v 80. rokoch ako reakcia na atmosféru strachu z vojny pre rakety Pershing s atómovými hlavicami, ktoré vtedy namierilo NATO aj na Slovensko.

Snímky: Autor

--

elégia - literárne al. hudobné dielo clivého, trúchlivého rázu, žalospev

https://slovnik.juls.savba.sk/?w=el%C3%A9gia&s=exact&c=xa0c&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskfr&d=pskcs&d=psken#

Rusové coby osvoboditelé v Evropě končí

• Ivan Hoffman
• 5. mája 2024

Jsou místa, kam léta nevkročila lidská noha a kde se díky tomu zastavil čas. Například někdo zdědí pozemek na britském venkově a v nějaké po desetiletí zamčené stodole najde sbírku zaprášených automobilových veteránů obrovské hodnoty. Já jsem takto nedávno vstoupil do po desetiletí zamčené plechové garáže a pod jejím stropem jsem našel zavěšenou plechovou ceduli ze šedesátých let minulého století. Na jedné straně stálo „SSSR NÁŠ PŘÍTEL“ a na druhé „SE SSSR NA VĚČNÉ ČASY“.

Kdyby tu garáž otevřel dnešní mladý progresivní rusofob, zažil by kulturní šok. Přátelství s Rusáky? Navíc na věčné časy? To přece nedává žádný smysl! Naši nejlepší přátelé jsou přece Němci! Anebo Američané, když tam zrovna není prezidentem Trump. Generace, která zažila druhou světovou válku, vymřela, a s ní se poroučela i historická paměť. Dějiny se přepisují, aby ladily se soudobým politickým vkusem. K tomu současnému, protiruskému, se nehodí představa, že nás Rudá armáda osvobodila od německého nacismu.

Když historie není kompatibilní se současností, lze to napravit tím, že z učebnic se nehodící škrtne a vygumuje. Jiná možnost je změnit vítěze. Vítězství připsat spojencům a Rusko vynechat. Anebo Rusy z osvoboditelů dodatečně překvalifikovat na okupanty. Cosi mi říká, že možná patřím k poslední generaci, u které je s takovýmto přepisováním historie potíž. Je to kvůli vzpomínkám z dětství.

Jako pionýr jsem držel čestnou stráž u hrobu neznámého ruského vojáka. V mém dětství jsme všichni měli památníky a oblíbeným motivem, který se do nich kreslil, byl ruský tank s rudou hvězdou. V květnu jsme na okna školy lepili papírové mírové holubice a číslice 1, 5 a 9. Šlo o slavné májové dny: první máj, pražské povstání a vítězství nad Němci. O výročích VŘSR jsme v průvodech nosili lampiony. A v rámci družby mi od vrstevnice z Leningradu přišla fotografická knížka „Zděs každyj kameň znajet Lenina“.

Rusové to u mne prohráli v srpnu 68. V dalších letech se ovšem ukázalo, že většině lidí okupace nevadila. Přizpůsobili se, stejně jako se kdysi většina přizpůsobila okupaci německé. V naší rodině se nepřizpůsobujeme. Můj děda a strýc se přidali ke Slovenskému národnímu povstání a odešli do hor. Můj otec se nepřizpůsobil po srpnu 68 a coby historik revizionista přišel o práci. Bylo by trapné, kdybych se já dnes přizpůsobil EU a akceptoval NATO.

Rusové nicméně, coby osvoboditelé, v Evropě končí. V Německu jsou nežádoucí na oslavách osvobození koncentráků, které osvobodili. Na výročí osvobození Bratislavy letos nedorazil k památníku na Slavíně žádný západní diplomat. Koněv je z Prahy 6 uklizen kamsi do depozitu. V tradičním konvoji historických vozidel mířících z Prahy do Plzně se prý počítá pouze s těmi americkými. A v nezávislých médiích se sarkasticky žertuje o oslavě vítězství bez osvoboditele.

A poučení? Historie je nepovinná. Platí to jak pro historii starou, která se už Západu nehodí, tak i pro tu novou, přepisovanou. Zda nás nakonec osvobodili Rusové od Němců, anebo naopak, ukáže až budoucnost. Víme jen to, že historii budou psát vítězové.