Najlepší

Ďalší z tímu Hlasu:

Boris Zala, filozof a publicista

19.01.2024 

Fico a Husák alebo o novom koktaile

Robert Fico položil veniec na hrob Gustáva Husáka a vzdal mu úctu. Ako premiér. Ku 111. výročiu narodenia. Žiadne okrúhle jubileum, žiadna osobitná príležitosť. Lenže to nebolo iba tak. Mnohí to interpretujú ako krok vedľa. Tak to u Roberta Fica nie je. Bol to dobre premyslený krok. A k tomu prispôsobil premiér aj svoju argumentáciu. Aj keď obsahovo neobstojí, Fico vie, že symbolické gesto je oveľa podstatnejšie ako následné argumenty.

Husák, povstanie a väzenie

Husák bol významnou postavou SNP. Fico hovorí, že „mu hrozilo mučenie a poprava“. Nuž to hrozilo každému, kto sa zapojil do Povstania; a Husák ako komunista sa nemohol nezapojiť. Samozrejme, to nezhadzuje jeho protifašistický profil a to je hádam jediné, čo na jeho politickej kariére môžeme pozitívne hodnotiť.

Premiér sa dotkol aj Husákovho odsúdenia s tým, že „sa s ním vysporiadali extrémni blázni v radoch komunistov, zatvorili ho, bili…“. Nuž hodnotenie 50. rokov v Československu ako nejaké vyčíňanie „extrémnych bláznov“ veru nie je hodné predsedu vlády. Išlo totiž o dva súbežné procesy: na jednej strane stalinizácia režimov, ktoré sa formovali na územiach štátov oslobodených od nacistickej okupácie: teda ich nielen geopolitické, ale aj ideologické podriadenie stalinskému modelu; a radikálny čechoslovakizmus, ktorý bol dominantný vo vedení KSČ: preto bol Husák odsúdený ako „buržoázny nacionalista“, aby sa Slovákom, a teda aj slovenským komunistom dalo jasne najavo, že na realizáciu rovnoprávneho spolužitia Slovákov a Čechov – ako to požadoval Košický vládny program – nemajú pomýšľať ani v najtajnejších snoch. Žiadni „extrémni blázni“, ale pragmatickí politickí vrahovia. Ktorí zatvárali, bili, mučili a popravovali každého, kto im stál v ceste.

Husák a normalizácia

Premiér tvrdí, že bez Husáka by normalizácia nebola taká mierna a bola by tu úradovala „robotnícko-roľnícka vláda“ takého Indru a Biľaka. Nuž na tom teda Husák nemá nijakú zásluhu. Tomu zabránil práve Alexander Dubček podpisom známych Moskovských protokolov. Tých, ktoré mu práve česká pravica neustále predhadzuje na oči ako zlyhanie. Áno, Dubček podpísal kapitulačnú zmluvu, veď napokon Česko-Slovensko bolo kompletne obsadené armádami Varšavskej zmluvy. Lenže podstatné je práve to, čo v tých protokoloch nebolo: odstavenie existujúcej vlády a straníckej reprezentácie, nastolenie „robotnícko-roľníckej vlády“ (rozumej neostalinistov): Husák sa dostáva reálne k moci až v apríli roku 1969, ale ako prvý tajoimník na Slovensku bojuje proti reprezentantom „dubčekovskej jari“ od prvého dňa okupácie. Husák sa stáva „normalizačným“ nástrojom brežnevovskej politiky. A celá jeho umiernenosť je len poslušnosťou Brežnevovi, ktorý potreboval v tom čase ako soľ úspech Konferencie o mieri a bezpečnosti v Európe, ktorá vyústila prijatím Helsinského aktu. (Iba mimochodom, práve na jeho princípoch vznikla a fungovala Charta 77.) Ak teda niečo obmedzovalo normalizátorov v radikálnom prenasledovaní odporcov režimu vrátane reformných komunistov, boli to záujmy veľmocenskej politiky Sovietskeho zväzu.

Môžem sa iba kyslo uškrnúť nad úsilím niektorých historikov idúcich v šľapajach Čarnogurského idealizovania Gustáva Husáka, robiac z neho po Štefánikovi najväčšieho štátnika: Husák sa po krátkom vajataní plne postavil na stranu brežnevovcov. Na domácej scéne reálne aj ideologicky vládli indrovci a biľakovci. Medzinárodne sa Husák ani na chvíľu neodlíšil od dogmatickej honeckerovsko-brežnevovskej línie. A to až po posledné dni komunizmu v decembri 1989. A jednoznačne nič neposunul, nezmenil, ba ani neotvoril priestor na hľadanie zmeny normalizačného režimu.

Robert Fico zistil, že najlepším spôsobom mobilizácie voličstva, medzi ktorým môže mať ešte dôveryhodnosť, je kombinácia neoľudáckej politiky s normalizačnou nostalgiou. Jeden deň vyzdvihuje kardinála Korca a v iný deň kladie vence na hrob Husáka.

Tým, že Gorbačov počas návštevy Česko-Slovenska nepodporil Dubčeka ani reformný proces „česko-slovenskej jari“ 1968, dal vlastne Husákovi šancu: ten mal príležitosť zoškrabať zo seba nálepku normalizátora a postaviť sa na čelo perestrojky. V jej mene a krytý Gorbačovom sa mohol zbaviť starých dogmatikov, jakešovcov, indrovcov, biľakovcov… Ale neurobil to, a neurobil to vedome. Husák rezignoval na akúkoľvek reformu aj na sebaočistenie z biľagu normalizátora. Bolo to hlboké pohŕdanie reformistami '68, strach z ich návratu k moci, ako aj fakt, že si okolo seba nevytvoril žiadnu skupinu schopnú čo i len malých reforiem. Ak bol niekto sám „ako kôl v plote“, bol to Husák. Jeho nenávisť k reformátorom '68 a osobitne k Dubčekovi bola taká veľká, že sa v decembri 1989 postaral, aby sa Dubček nestal prezidentom: menovaním svojho pucfleka Mariána Čalfu za predsedu vlády predurčil, že prezidentom bude Čech.

Ficov nový koktail

Pravda, Robertovi Ficovi o žiadne historické pravdy ani interpretácie nejde. Ani o Husáka. Prosto zistil, že najlepším spôsobom mobilizácie voličstva, medzi ktorým môže mať ešte dôveryhodnosť, je kombinácia neoľudáckej politiky s normalizačnou nostalgiou. Jeden deň vyzdvihuje kardinála Korca a v iný deň kladie vence na hrob Husáka. Tento mix klerikalizmu a normalizačného socializmu je dnes účinným koktailom. Je priestorom, kde sa Robert Fico vie pohodlne pohybovať.

A len dodávam, celý tento cirkus je neuveriteľnou urážkou aj odkazu a životnej cesty Alexandra Dubčeka. V roku 2008 som navrhol a presadil ešte ako poslanec Smeru-SD zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka, a to práve proti vôli tak klerikálov, ako aj normalizačných komunistov. Vtedy bol ešte Smer na sociálnodemokra­tickej ceste. Bolo by načase odstrániť definitívne z názvu strany Smer prívlastok „sociálna demokracia“: obe ingrediencie Ficovho koktailu sú protidemokratické – tak klerikalizmus, ako aj normalizačná, husákovská nostalgia.

--

*vnuk Tida J. Gašpara

*bol poslancom EP, poradcu mu robil mladý Šimečka

*ale hlavne bol členom SDSS ako A. Dubček, neskôr bol jedným zo zakladajúcich členov Smeru

--

Fialovi úcta k Husákovi neprekáža: