Výlet na Devín 24.4.1836

Zora

--

O výlete slovami Jozefa Miloslava Hurbana:

Výlety do hôr, na „Kozí vrch“, na „Batzenhäusle“, ku „Červenému krížu“,[360] ačkoľvek i tie delili sa na všeobecné a na sympóziá, boli predsa už tak zovšeobecnené a známe, že ani Štúr nemal za potrebné zachovávať dáku mimoriadnu opatrnosť. Považoval ich ako obyčajné spevokoly.

Ale Štúrov ustavične tvoriaci duch prišiel tu zrazu na nový spôsob „výletov na hroby dávnej slávy“;[361] tam sa zohreje duch náš k novým činom. História pre národ živý je tým, čím svedomie pre človeka. Človek bez svedomia je koža biedna, darobná; národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých. Tak hútal a dumal Štúr v najužšom kruhu svojich priateľov. Zápalčivý Zoch, prísne všetko rozsudzujúci Grossmann a Frndák, hudobne a básnicky naladený Rafanides, veliký priateľ výletov a Štúrov alter ego[362] Čendekovič, zhodli sa so Štúrom na výlete na Devín! „Výlet na Devín“ a Štúrova úzkostlivá opatrnosť zdali sa priečiť jedno druhému; ale boli tu junáci, ktorí chceli na bubon vec uderiť a vyzvať celú spoločnosť slovenskú na Devín. Konečne sklonili sa všetci pred náradou Štúrovou, že to má byť sympozión z najvyberanejších a najhodnovernejších oduševnencov za národ. Nátlak zaiste bol veliký, pod ktorým mládež trpela, a pri toľkom množstve mládeže mohla by sa snadno prihodiť dáka výtržnosť. Veď ak sa výlet tento dobre vydarí, budúcne budeme môcť zriadiť výlet všeobecnejší. Tak starali sa Štúr a užší krúžok jeho priateľov.

Nuž a o čože takého šlo? O komploty dáke? O konšpirácie? O rotenie štátu nebezpečné? Boh uchovaj! Taká mládež ako tá vtedajšia slovenská, tak prísne morálna, tak čisto vedecká, nestvára komploty, nekonšpiruje. Išlo o výlet na rumy starého hradu otcov, na Devín, akých výletov mávali spoločnosti maďarská i nemecká toľko, koľko im napadlo, bez toho, že by tak úzkostlivo sa zožierali o ich prevedenie. Čo mohlo príčinou byť toľkého tlaku na peknoduchej mládeži slovenskej? Jej vina jediná bola, že nespievala rúhavé a posmešné piesne proti Slovákom, že nekomplotovala proti profesorom, že najpilnejšou bola verejne i súkromne, že netúlala sa po kaviarňach a krčmách, že študovala a vyrazenie jej boli spevy, poézia, rečníctvo, že mala obšírne spojenie s literátormi slávnymi i mládežou po iných školách a že vysoko bola si vztýčila cieľ života svojho: osvetu a poznanie seba šíriť v národe slovenskom. To boli hriechy mládeže slovenskej v očiach kdejakých „Századunk“-ov[363] (dákysi Orosz vydával v Bratislave pod týmto titulom časopis maďarský), „Társalkodó“-ov[364] a podobných periodických spisov.

Užší kruh mal byť vybratý a prísne uzavretý k výletu na Devín. Na také sympozión tešili sa zakaždým mladší i starší; a čo len dostať sa mala dušiam za pochúťka ideálna na Devíne, rumoch to zapadlej slávy dakedajšej národa slovenského! V takých užších kruhoch sa Štúr rozhovoril a vylial celú dušu svoju s jej žiaľmi a radosťami, čo mu opatrnosť nedovoľovala vo väčšej spoločnosti činiť. Kto sa bude môcť rozpomenúť na jedno také sympozión, na „Kozom vrchu“ odbývanom, pri ktorom rozberal Štúr Mickiewiczovu ódu „Do mlodośći“,[365] ten neomylne sprítomní si i zápal ten, ktorý povstal v mládeži za ideály čestnej mladosti slovanskej. Mne je v pamäti jedno a síce, že sme v najbližšej, na to nasledovavšej spoločnosti traja oddali — nevediac jeden o druhom — Štúrovi k posúdeniu básne, ktorých predmet bol: „Soběc“.[366] Čo Mickiewicz všetko namyslieť si mohol o sebcovi, keď básnil báseň svoju „Bez ducha srdce, kosti to človeka“ atď. (na mladosť), to Ľudovít v plamennej duši svojej zobral všetko v jeden cit ošklivosti proti sebectvu. A na sebectva ohavnosť vyrútila sa potom i všetka naša poetická sila. Štúr vedel vtlačiť do duše mladej obraz úcty a láskyhodnej ctnoty, ale tak podobne vedel i vyvolať z hlbín duše a mysle náruživosť nenávisti proti hriechu, národnému blahu sa v ceste kladúcemu. Po každom jeho sympóziu nové vrenie duchov nastalo v mládeži, hneď za tú, hneď za inú novú ideu.

Prípravy k „výletu na Devín“ konali sa skryto; len užší kruh priateľov národa a údov spoločnosti zasvätený bol do tajomstva. Aby nápadným nebolo, keď by veliká časť slovenských študentov nebola na prednáškach — o popoludniach stredy a soboty nemohlo byť tiež reči, keď zasadnutia rozličné bez tých najprednejších údov nedali sa dobre myslieť — vyvolila sa nedeľa ku výletu; bol to deň Jura 24. apríl 1836. Všetky možné pravidlá opatrnosti predpísal Ľudovít, medzi ktoré patrilo: výlet nesmel byť hromadný, najviacej traja a traja mali včasne ráno vybrať sa z mesta: pozvanie malo sa stať menom Štúrovým od jednotlivých do tajomstva zasvätených, ale tak obmedzene, že každý len tých mal zavolať, ktorí mu boli udaní, so zaviazaním ich, aby žiadnemu zo svojich priateľov o výlete na Devín zmienky nerobili, tým menej snáď dakoho nepovolaného so sebou vzali. A všetko bolo navlas exekutované, takže mohol sa dňa 24. apríla zavčas rána s pozvaným i najlepší priateľ stretnúť na ulici a spýtať sa tohoto, kam ide, iste nebol by sa pravdy od neho dozvedel. Až za Bratislavou so smiechom a radosťou podávali si ruky a v tešení sa na výjavy dnešné poberali sa ku Devínu. Jarné slnko kúpalo svoje lúče v tichom, veličensky vo svojom koryte rozlievajúcom sa Dunaji; biele múry starého Heimenburgu[367] zasielali pozdravenie k dobrému ránu „Brecisburgu“[368] — Heimburg Bratislave — a vpravo vítali pútnikov staré rumy Devína. Spev veselý, túžby plný sladil a obživoval pochod mladoňov, v hrudi svojej zápaly vekotvorné nesúcich.

To, hľa, prvý plod tyranského, nesvedomitého, blbého utláčania mládeže k vyšším cieľom sa nesúcej. Ona hľadá spravodlivosť pre pravdu, za ktorú plameňom horí jej duša a ktorú chce zjavne hlásať a vyznávať štúdiami, dielami, piesňou a slovom srdečným: no, keď už vidí a skúsi bolestne, že najideálnejší tento smer duchov biľagovaný je ako zrada vlasti, ako zločin, vtedy vrhá sa do tajných skrýš a nehatená slepotou tyranov slobodne si tvorí svety spravodlivosti a pravdy a v rozvoji tomto ideálnom zosilňuje, tuží a nad oceľ tvrdšou činí dušu šľachetnú.

Proti takejto mládeži darmo kujú kováči okovy a reťaze, lebo čo priam i dajedni odídu svetom a roztopia sa v ohni pokušenia a zhoria sťa raždie a strnisko, jadro mládeže takej zostane nenarušené a vyženie z národa nové prúty, nové podrastky, silné haluze, v tôňach ktorých odpočinie dakedy národ ubiedený.

Program, Štúrom zostavený, známy bol len čiastočne jednotlivcom, ustanoveným k rečneniu; každý znal druha pred ním vystupujúceho; prehľad všetkého bol v rukách tých predných, ako boli Štúr, Zoch, Grossmann (Gustáv Dobroslav), Čendekovič, Červenák, ktorí pripravení na pôvodné reči a básne predok viedli. My mladší mali sme naložené kroz tých, ktorými povolaní sme boli k výletu na Devín, predniesť básne tu z Kollára, tu z Hollého, tu Klácela,[369] v ktorých rečnení vyznačili sme sa vo spoločnosti. Ja som bol do tajomstva zasvätený Záborským, s ktorým dali sme si heslo, že sa zídeme na Rybacom námestí pri šrankoch[370] nad Dunajom a od toho tiež dostal som naloženie zarečniť Klácelovu báseň „Přísaha“. Škultéty bol vehlasným rečníkom odsekov z klasického „Svatopluka“;[371] medzi tým boli odseky zo spevu V., reč Zemižížňova:

„Večne-li odsúden k tomu náš je tu na svete národ,
pod cudzím aby len sme zapriahli dýchali jarmom,
a vlastnú svobodu, vlastnú neužívali voľnosť?“ atď.

Alebo opis udatnosti a osoby Borislava:
„Strašný tiež sa valí Borislav, hrozného preslavný
jaščera ukrotiteľ, čo zakáď žil v zroste pribýval“ atď.

Dnes mal sa onen prvý odsek ozývať na Devíne.

Okolo ôsmej hodiny boli sme, my ľahšie vojsko, už v záhrade hostinca pod Devínom a túžobne čakali ostatných; napokon prišiel i Ľudovít so svojím Čendekovičom a Jaroslavom Borikom.

Pochod na Devín bol hromadný. Srdce v hrudi všetkých bilo nepokojne, túžba, vrelý cit lásky k neznámej, ale z hlbín duše ctenej minulosti slovenského národa zaplavili celú bytnosť oduševnenej tejto mládeže slovenskej. „Posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,“[372] ozývalo sa vo všetkých dušiach slovo Kollárovo, a my skutočne sotva dýchali sme, aby sme i dychom neurazili sväté pamiatky tu pozostalé po otcoch slávy a deja plných. Zo spoločnosti s uvädlým srdcom, cítili sme sa tu ako čarovným prútom preložení do spoločnosti dávno zašlých duchov, ktorých srdce živé tĺklo za veci pospolité národa celého a jeho bytu na svete. Nevysloviteľné city prelievali sa srdcami našimi a myseľ naša vznášala sa len v minulosti. Rozpomienka na tieto city, toto horovanie ducha nadiktovala mi po siedmych rokoch tú sloku, od priateľov chválenú, z piesne mojej „U proudů valných Dunaje širého“ atď.:

„Zerzaven dřímá někde meč Mojmíra,
přílbu; a skála i rum svírá;
jen zde a onde, ze zapomenutí
zpomínka v písni k nebesům se kroutí.“

Z temna hradu otvárajú sa najrozkošnejšie výhľady na západ, sever a juh. Od východu čnie lysá Kobyla, vysoká Homola a od nej smerom severným tiahnu sa Malé Karpaty; pod nohami vpadá mútna Morava do valného Dunaja. Slnce jasné osvecovalo temená hôr a hradov a jeho teplé blesky padali na junač slovenskú, tu si v kolo zastavšiu. Tichý vetríček, čo poťahoval z juhovýchodu, ochladzoval rozpálené tváre mládeže a pohrával si bujnými vlasmi strunovitého, vysokej postavy Ľudovíta, zastavšieho si na zvýšený rum s odokrytou hlavou. Všetci sňali klobúky z hláv a spievali pieseň novú, ktorej odpisy rozdávali sa na ceste hore hradom. Zádumčivý nápev „Nitra, milá Nitra“.[373] Štúrova táto pieseň znela:

„Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,[374]
pověz že nám, kedy tvoje hradby stály?“
,Moje hradby stály v časech Rastislava:
on byl vašich otců, on mých hradeb sláva.
Sláva, moje sláva, kdeže mi spočíváš?
Ach, darmo, větříčku, prachy jen rozsíváš!‘
„Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,
kýmže se tvé hradby ještě slavívaly?“
„Slavívaly se ty otci mé krajiny,
s nimiž kvitlo štěstí milé mé rodiny,
šťastný věk ji svital, nyní ji nesvitá,
v cizém poli kvítek a v stínu nezkvitá!
Když si na to myslím, oko mě pozírá
na hrob Svatopluka, na prach Slavimíra.
Na ty se zanáše, želem ošedívám,
a když na mou dávnou říši se podívám,
dole hradbou slzy mutné mi padají,
ony mutnou sestru Moravu dělají.
Proto ona teče kalná do Dunaje,
já padám a se mnou zapadají kraje.
Tam ten vrch mne želí, když mne padať vidí;
již hle lysým zůstal — snad jej žel ten sklidí.
I slunéčko za tu horu když se skrývá,
veždy smutným okem na mne se podívá.
Jen synové moji k trýzně nepřichází:
Tak se v světě děje, když štěstí zachází!“

Dojem piesne bol hlboký. Ako očarovaný stál tu sbor pekných mládencov slovenských. Každý čakal, ako tam kedysi apoštolovia Kristovi v Jeruzaleme v deň Turíc na veci, ktoré prísť mali. Vždy usmievavá, teraz prísne vážna tvár Zochova z jednej, z druhej strany Štúra územčistá postava s čiernymi ostrými očami Gustávana, nechávali nad sebou vyčnievať štíhleho Ľudovíta, popri jednom z nich stál vysoký, okrúhlej tváre a čiernych očú Čendekovič, oproti nemu kučeravý, pekných červených líc Jaroslav Borik, hneď tu v popredí veľkého čela a pod ním sokolových očú Drahotín Frndák s Benjamínom Červenákom tváre nevýznamnej inak, ale prenikavých, ostrých očú a katónskeho vzozrenia, bok Ladislava Paulinyho, večne zadumaného, hlbokomyseľného, s barnavou tvárou a ako uhoľ čiernymi očami, tu plecitý Pavel Košacký,[375] tam štíhly, posmuhlej tváre Daniel Krnúch,[376] onde okrúhlej tváre, s velikými, ustavične nespokojne pod sklepitým, vypuklým čelom gúľajúcimi sa očami A. Škultéty, hneď vedľa bledá, malých čiernych očú, mladušká, príjemno rapavá postava Ďurka Záborského, zas tu básnik prvotriedny s veľkými modrými očami, peknej usmievavej tváre Ján Maróthy, popri ňom veľký štylista latinský a básnik s bohatou, hore čelom jeho príjemno sa ťahajúcou žilou básnickou, Drahotín Rafanides, posmuhlej tváre, málomluvný, váhavo, ale prísno a logicky mysliaci, slohu nanajvýš vytríbeného a čistého, Janko Bysterský[377] z Bysterca, Ján Maier[378] atď. atď. Tak tu tiskom všetci stáli s otcami obrátenými k Ľudovítovi, ktorý po malej chvíli zahájil historických upomienok plnou rečou slávnosť prvého navštívenia hrobov slovenských bohatierov dávnovekosti kroz mládež novovekú. Vzletné myšlienky Štúrove schvacovali mládež so sebou do veku Rastica, Svätopluka a Mojmíra,[379] a prúd reči jeho rozlieval sa tokom Moravy, Dunaja, Váhu a Hrona po nivách slovenských. Dávnej slávy dni posvätné maľoval úchvatnými farbami a vyzýval mládež k pohrúženiu sa do vôd zdravých dejepravy národnej. Vietor tu i tu pohrávať sa chcel s vlasmi jeho, ale tu rečník zhŕňal ich ľavou rukou, pravou ukazujúc k Tatrám, kde naša kolíska a kde národ v tvrdom spánku prespáva života svojho neslávne dni. Pravda jeho v potupe a posmechu! Krivda šibe ho nemilosrdne, a predsa nie je vstave prebudiť ho zo sna osudného. Úlohou to tvojou, mládež naša, abys ty milosťou a priazňou vykonala pri ňom, čo vykonať nemôže palica biricov,[380] bijúca do neho a len hĺb a hĺb ho v sen poroby vrážajúca. Tak hrmel Ľudovít a slzy zaleskli sa v očiach mladoňov. Dlho trvajúce „ať žije!“ nieslo sa vlnami Moravy a Dunaja po skončenej úchvatnej, vzletnej reči Štúrovej.

Štúr vydýchnuc si, sám celý dojatý a preniknutý vlastnou rečou, po krátkej prestávke zanôtil: „Nitra, milá Nitra“, ktorú pieseň vtedajšia mládež vždy spievala s nábožným citom. Po piesni Grossmann rozkladal význam historický piesne tejto a zašiel na doby histórie, obsahom piesne spomínané; jeho reč vnikala bystrotou svojou do dejín národných nie menej než do sŕdc poslucháčov; filozofické momenty rečník vedel vynájsť na historickom rozvoji národa slovenského. Kým ale myseľ poslucháčov za rečníkom prechádzala sa po zapadlom historickom svete, ani sa nenazdajúc rečníkom prevedená bola k úlohám, čakajúcim na ňu v tomto a budúcom veku. A tu rečník dorážal na mládež, vyzývajúc ju k najpilnejšiemu štúdiu klasického sveta, na ktorom sa vybrúsi um mladých bojovníkov Slávy, ktorým ťažká úloha pripadá v budúcnosti. Bol tu na svojom koni Grossmann. Náučnú prednášku jeho posolil vzletnou básňou Ctiboh Zoch, vystupujúc na povýšené, z rumu devínskeho záležajúce rečnište a zápalom duši svojej vlastným v časomiere klasickej prednášal ódu svoju:

„Už um chce kraľovať, traste sa tyrani,
už voľnosť prichodí, tešte sa otroci“ atď.

Zaujímavé by istotne bolo, keby v papieroch nebožtíka Ctiboha báseň táto vynájdená byť mohla; lebo nakoľko ja čítal som knihy a časopisy slovenské, nikde ona ešte vytlačená nebola. Dojem ale jej v duši mojej a, nepochybujem, i v dušiach iných bol vnikavý a silný. Sila výrazu i citu boli Zochove vlastnosti osobné. Zachránenie tejto perly poézie mladého Zocha bolo by veľmi záslužné, ona by ožiarovala ponímanie tohoveké nádejí slovenských, do najbližšej budúcnosti skladaných.

„Hej Slováci, ešte naša reč slovenská žije!“ vyprúdila sa pieseň z hrudi a hrdiel mladoňov rozjarených. Rečnil po piesni ešte Benjamín Červenák, s ktorým pôvodní rečníci vyvážení boli; nasledovalo rečnenie Škultétyho: „Večne-li odsúden k tomu náš je tu na svete národ“ z Hollého; potom Klácelova „Přísaha“ mnou prednesená, tak Záborský a iní rečnili, medzi rečnením spievalo a besedovalo sa o „nádejach Slávy“.

Z besedovania utkvelo mi ešte v pamäti Štúrovo nasledujúce vzletné vyzvanie: „Bratia! Akúže si pamiatku odnesieme stadiaľto? Či tie kamienky, čo z múrov staroslávnych devínskych sme si už navylupovali, majú byť tie znaky nášho horlenia a vzdelávania sa? Tie zasypú sa prachom a čas ich pohrobí v zábude. Stálejšia a ideálnejšia má byť pamiatka tohoto dňa, aby mohla vzdorovať prachu dlhochvíľnemu a času pohrôm plnému. Jesto obyčaj pri učených spoločnostiach dajedných, že svojim členom pridávajú mená, zvláštny vzťah majúce ku cieľom spoločnosti. My sme členovia nesmierne velikej spoločnosti, spoločnosti totiž slovanského národa, my sme živšie než otcovia naši pocítili potrebu prebudenia sa k sebavedomosti i kmeňa nášho slovenského i patričnosti našej k velikému národu slovanskému; nože postarajme sa dnes spoločne o to, aby nám nemohlo a nesmelo nikdy vyjsť z pamäti rozpamätovanie sa na to, k čomu dnes povzbudzovali sme sa tu na rumoch zapadlej slávy otcov našich, čo sme si vzájomne sľubovali, za čo horliť, pracovať, bojovať, žiť a mrieť zaväzovali sa. Moja nárada by ta smerovala, aby každý z nás zvolil si heslo života a priložil si alebo od nás prijal meno slovanské ku krstnému menu svojmu a spoločne s týmto ho pri podpisoch a vo spoločnosti národnej užíval. Takéto slobodné a dobrovoľne prijaté meno vo dňoch zápalu svojho mládeneckého bude nás na heslo nášho života vďačne upomínať, ako pravého kresťana upomína meno jeho krstné na zmluvu s Pánom Bohom na krste učinenú!“

Nárada prijatá bola s jasotom. Jedni si volili heslá a mená a iným dávané boli zväčša Ľudovítom samým na pamiatku prvého tohoto výletu na hroby slávne veku dávno zašlého. A ačkoľvek neviedol sa zápis aktu tohoto, na temeni Devína dokonaného, heslá tu vydané a mená tu prijaté nosili a nosia sa nielen od účastníkov slávnosti tejto, ale, keď iní dozvedeli sa o tom, i od iných, ktorí pristúpili do radov týchto, takže od toho času často a vždy hojnejšie stretáme sa s menami slovanskými i v literatúre a v živote. Ľudovít prvý prihlásil sa, že on popri krstnom nosiť chce meno národné, Velislava, Červenák popri svojom Benjamín Pravoslava, Timoteus Cochius pretlmočil si meno na Ctiboha Zocha, Záborský pridal si Bojislav, Grossmann Dobroslav, Škultéty Horislav, Maier Jaromír, ja ale Miloslava meno s heslom pod lipkou slovanskou na pečiatke vyrytým „pravde a národu“ prijal som. Iní inak, alebo tak, ako sa pri druhovi im pozdávalo, heslá a mená slovanské si pridávali alebo cudzonárodné si tlmočili. Mladší pochytili príklad starších a tak vznikali mená slovanské, ako: Želislav, Slavimír, Slavomil, Ľuboslav, Lumír, Záboj, Zvestoň, Slavoľub, Horimír, Horislav, Miloš, Krasislav, Vrahobor, Drahotín, Myslimír, Želimír, Cyril, Metod, Miliduch, Domoľub, Mečislav atď. atď.

Po tomto dejuplnom rozochvení a humore zavznela pieseň „Hej Slováci“ a pri sloke: „My stojíme stále pevne, ako múry hradné“ podal Ľudovít ruky obom sprava i zľava stojacim a príkladu toho nasledovali všetci ostatní, takže stálo kolo s rukami mocne zviazanými a nad hlavou čnejúcimi. Oduševnene tri razy zopätovala sa sloka tá a dané bolo znamenie k pochodu spiatočnému pri speve chorvátskeho pochodospevu:

Nek se hrusti šaka mala
dušmaninov! atď.[381]

Dosiaľ všetko išlo, ako by bol písal. Ustrnutie a ľaknutie prvé, veľmi prozaické, nasledovalo pri príchode do hostinca, kde zhliadli sme nádherne pokrytý stôl; aspoň my mladší a zväčša chudobní šarvanci tak sme sa poľakali toho striebra, tých tanierov, tých pečených moriakov, že sme sa zaraz utiahli do záhrady ku stolíkom, chcejúc si popri klobáskach a pive pochutiť v pomere ku svojim kapsám. Ale tu Ľudovít nám za pätami a volá nás ku stolu spoločnému. My vyhovárame sa na svoju kasu chudobnú, — reč, pravda, išla po latinsky, aby číhajúci posluhovia nerozumeli, o čo ide. Ale Štúr: „Nič nerobí,“ vetí, „len vy poďte, my budeme dnes všetci spolu obedovať.“ My, rozumie sa, pri dobrej chuti súc a mysliac, že je všetko v poriadku už, nedali sme sa dvakrát povolávať. Kým obsluhovači misy nosiť začali, strhlo sa vo velikej dvorane latinské horlivé besedovanie vyšetrovacie, kto zapríčinil toto nedorozumenie, lebo i starší naši vodcovia z podobných príčin ako my zdali sa perhoreskovať[382] toto lukulovské pristrojenie. A nám mladším poznovu tiekla rosa po čelách i chrbátoch. Čo z toho bude? Keby vec na Štúrovi bola ležala, ten by iste bol pri klobáskach zostal, ale on nestarajúc sa o to, zveril vec Čendekovičovi, aby obstaral skromný obed. Nuž tu potom už len na Čendekoviča všetka búra sa zviezla. Ten sa síce vyhováral, že on nerozkázal moriakov rezať, nuž ale vraj, keď ich už raz zarezal a upiekol loptoš, nuž zjeme a zaplatíme ich in honorem Slavorum!“[383] Traja sklepníci (kelneri) niesli tri veľké misy príjemne zaváňajúcej polievky na stoly. Starý Čendekovič povstal a modlil sa: „Benedicas nobis Domine Deus et hisce tuis donis, quae ex tua larga manu sumpturi sumus, per Jesum Christum Dominum nostrum amen,“[384] a lyžice zacvendžali. Polievka bola chutná, chutné boli i iné jedlá a pivo dodalo humoru, omráčenému spočiatku novej sily a čerstvosti. Len jedno zo starších boli, akoby ich bol dorezal. Hovor pošušmý viedli medzi sebou po latinsky medzitým, čo my bezstarostlivejší púšťali sme uzdu veselému rozmaru. Pred nastoleným moriakom počali sa prípitky a zdalo sa nám, že je už všetko v poriadku, bo rečnili už veselo i Ľudovít i iní starší. Z rokovania potichmého vyšlo najavo, že pri nás niet toľko drobných, aby sme mohli smelo hostinskému do očú sa podívať; uzavreli teda naši vodcovia dvoch, Pavla Čendekoviča a Jaroslava Bôrika, poslať do Bratislavy pre peniaze, my ale ostatní mali sme len ďalej hostiť sa a veselo zabávať, tak aby nik nezbadal našu pravú situáciu. Bôrik a Čendekovič vykradli sa zo zvierajúceho sa veselosťou kola družiny slovenskej.

Kapitolu svoju latinskú síce Čendekovič odniesol od Ľudovíta, no prijal ju a svedomite pousiloval sa napraviť poklesok. „Tak, hľa, je to, bratia, s takýmito starými študentmi, ktorý prv, než si skončia štúdiá, odbiehajú po pedagogiách[385] a po staniciach rozličných, kde dobre žiť naučia sa a už potom pri návrate k štúdiám ani to nevedia pochopiť, čo znamená slúžiť idei pri pomeroch skromnejších! Takýto obed chudobným šuhajom na krky uvaliť! Ostatne tu moja celá kasa, hostite sa, kým vás nevykúpime!“ a i on po chvíli stratil sa z veselého kola.

Sympozión štúrovské premenilo sa najprv v hlučný spevokol, potom v študentský staromódny komers. Rečnilo a spievalo sa pri penavých pohároch, ktoré Bojislav pilno kontroloval. Hostinský zdal sa mať radosť z nás, bo všetko rozumel; len keď začali humoristické poznámky lietať o situácii a smiech strhával sa homerický s pohľadmi ironickými na hostinského vypúšťanými, najmä ale keď to už pridlho i nám i hostinskému trvalo a čím ďalej, tým menej hovorilo sa po slovensky, ale vše len latinčina nezrozumiteľná urážala uši jeho, vidno mu bolo na tvári, že podozrenie začína hrýzť na jeho mysli filisterskej. Výbuch prekazil zavedený nato komers a poručený nový náklad pohárov piva, pri ktorých začala sa pieseň „Gaudeamus igitur“, a po tejto miešanina latinsko-slovenská „Ecce quam bonum, bonum et jucundum“,[386] načo išla pieseň dokola slovenská, tu i tu nemecká, a vystrájali sa pritom komédie. V takejto trme-vrme zjavila sa tandem aliquando[387] postava milá Čendekovičova a po introite práve spievanom „Ecce quam bonum“ zanôtil starý Pavel „Ten uhrovský kostelíček“, a spievalo sa ešte búrnejšie, ešte rozpustilejšie.

„No ale teraz už dosť, bratia,“ končil komers Štúrov alter ego, „pod Devínom nie je miesto na komersy; komers si zakončíme u Steinmetzla. Viete, že ,U Steinmetzla pod lavičkou, tam sú plucery,‘“ a do smiechu pustila sa celá spoločnosť, zaspievajúc smiešnu pieseň do konca, čo medzitým Záborský a Borik robili poriadok s hostinským.

„Pod Devínom na Dunaji húsky sa perú,“ zanôtili a vyrojili sa šuhajci von z hostinca, priam ako slnce ukrylo sa za „Heimburgom“ a tichý Dunaj poberal sa so študentami slovenskými do „Brecisburgu“.

Detva slovenská mala dosť komersovania a obišla Steinmetzla, tíško do svojich domov sa poberajúc. Iba druhého dňa každý načúval, čo asi povrávať sa bude o udalostiach devínskych. Ale „cicho wszęndzie, głucho wszęndzie“,[388] nik a nič ani len nešuchlo, ako by sa nič nebolo prihodilo. Medzi touto Štúrom vyberanou mládežou nebolo zradcu.

Ľudovít pri najbližšom sympóziume v horách vyčítal ešte raz levíty starému svojmu Pavlovi, že paškrtnosťou svojou bol by, málo chýbalo, uškodil veci našej; lebo len si pomyslime, keby sa o tom maléri našom boli dozvedeli zlostní Maďari, mali že sa nám naposmievať! A posmech nemohol Štúr zniesť. Medzitým vysoko cenil a vážil hotovosť oboch bratov, Pavla a Jaroslava, ktorí neťažili si dlhú cestu z Devína do Bratislavy podujať, aby bratov svojich, v zástave súcich,[389] vyslobodili a nedopustili horšie možnosti. „Na takých bratov možno bude spoľahnúť sa i v dobách horších.“

Tak sa to žilo s Ľudovítom.

--

Vysvetlivky:

[360] ku „Červenému krížu“, kde bol vtedy hostinec. Meno existuje v Bratislave i dnes. (Je to miesto na konci Mudroňovej ulice.)

[361] Nový spôsob „výletov na hroby dávnej slávy“, rozumej z čias niekdajšej Veľkomoravskej ríše. Devín bol skutočne jedným z tých miest.

[362] lat. Druhé ja.

[363] Századunk maď. Naše storočie, bol príloha Hirnöka (Zpravodajca) a vychádzal dva razy do týždňa v r. 1837 — 1845. Mával niektoré cenné príspevky, ale jeho celková línia bola veľmi šovinistická. Vydával a redigoval ho Jozef Orosz (1790 — 1851), advokát, publicista a politik.

[364] Társalkodó maď. zábavník, bol časopis podobného zamerania ako Századunk. R. 1841 bol v ňom rad útokov na Štúra a štúrovcov.

[365] ódu „Do młodośći“, poľ. na mladosť; veľmi populárnu u štúrovcov, ktorí ju často prednášali

[366] „Soběc“. Názov aj text bol preto v bibličtine, lebo to bolo ešte pred zavedením spisovnej slovenčiny.

[367] múry starého Heimenburgu, Hainburgu, dolnorakúskeho mestečka, majúceho staré hradby, viditeľné z vrcholku devínskej zrúcaniny

[368] „Brecisburg“ je meno Bratislavy v niektorých starých pamiatkach. Hurban ho uvádza kvôli rýmu s Hainburgom.

[369] František Matouš Klácel (1808 — 1882), český básnik a publicista, nadšený bojovník proti absolutizmu. Jeho básne boli veľmi vychytené a často sa recitúvali.

[370] Na Rybacom námestí pri šrankoch. Dnešné Rybné námestie. Šrankami treba rozumieť závory, ktoré oddeľovali Bratislavu od jej predmestí Podhradia (Schlossberg) a Zuckermandlu. Až do r. 1848 Židia nesmeli bývať v Bratislave, ale iba v týchto predmestiach, ktoré mali vlastnú správu, oddelenú od mestskej.

[371] Svatopluk bola veľká epická báseň Jána Hollého (vyšla r. 1833 v Trnave)

[372] „Posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš“, je to časť tretieho verša z mohutného Předzpěvu Kollárovej Slávy dcery.

[373] „Nitra, milá Nitra“, patrí síce medzi staršie piesne, ale nie je z veľkomoravských čias, resp. z čias im dosť blízkych, ako sa romanticky domnievali naši štúrovci.

[374] Děvín, milý Děvín, Hurban tu cituje celú Štúrovu báseň (pieseň) Pomněnky z Děvína (Básne, 1954, 34 — 35).

[375] Pavel Košacký (1816 — 1892), od r. 1840 do smrti ev. farár na Vrbovciach (Nitrianska). Vydal len trúchloreč pri pohrebe Tomáša Hroša, inak nemal literárnu činnosť.

[376] Daniel Krnúch, pochádzajúci z Malého Kőrösu, z Peštianskej, bol v škol. roku 1834/35 dvadsaťjedenročný. Bol synom už nebohého učiteľa Jozefa Krnúcha a do Bratislavy prišiel zo štiavnického lýcea. Neskôr bol ev. farárom vo Vukovej, v Banáte (dnešné Rumunsko).

[377] Ján Bysterský (1817 — 1867) z Veľkého Bysterca (podľa Bierbrunnerovej monografie sa však narodil v Senici), bol od r. 1849 do smrti ev. farárom (prvým v poradí) v nemeckom sbore báčanskom, v Starom Kéri (Ókér).

[378] Ján Jaromír Maier (1814 — 1890), vtedy študent teológie, Seničan, neskôr bol ev. učiteľom v Modre

[379] Do veku Rastica, Svatopluka a Mojmíra, panovníkov Veľkomoravskej ríše. Rastislav (panoval v r. 846 — 870) bol synovcom Mojmíra I. (panoval v r. 830 — 846), prvého historicky doloženého veľkomoravského panovníka. On sa postaral o pokresťanenie svojej ríše, vyžiadajúc si z Carihradu vierozvescov Cyrila (vtedy Konštantína) a Metoda (r. 863 alebo 864). Synovec Rastislavov Svätopluk I. panoval v r. 870 — 894 a bol najvýznamnejším panovníkom veľkej ríše, ktorá sa rozpadla za jeho synov začiatkom 10. storočia.

[380] palica biricov, drábov (výraz z bibličtiny, zrejme na charakteristiku vtedajšej hovorovej reči u Slovákov).

[381] Nech len zúri malá hŕstka nepriateľov.

[382] lat. Zatracovať (odsudzovať).

[383] lat. Na česť Slovanov.

[384] lat. Požehnaj nás, Pane Bože, aj týmto svojím darom, ktorý z tvojej štedrej ruky prijmeme, skrze Ježiša Krista Pána nášho, amen.

[385] odbiehajú po pedagogiách (gréc.), vychovávateľských staniciach. Vtedy boli totiž súkromní učitelia u mnohých zemských pánov alebo iných boháčov.

[386] lat. Hľa, aké dobré, dobré a príjemné.

[387] nem. Konečne predsa.

[388] poľ. Všade ticho, všade hlucho (II. diel Mickiewiczových Dziadov).

[389] bratov svojich, v zástave súcich (čes.), v zálohu. Nemohli totiž z hostinca odísť bez zaplatenia a platiť nemali odkiaľ, kým len nedoniesli Borik s Čendekovičom peniaze z Bratislavy.

https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1148/Hurban_Ludovit-Stur/1#ixzz7xR64N6zB

https://sk.wikipedia.org/wiki/Výlet_štúrovcov_na_Devín_24._apríla_1836