Dejinné paralely

Milo

Dve a pol storočia obchodov s obilím

V domácich a zahraničných médiách sa objavilo množstvo správ a publikácií o možnom predĺžení alebo nepredĺžení dohody o obilí. Prelínajú sa tu najrôznejšie finančné, hospodárske a politické záujmy a čas ukáže, ktorý z nich a akým spôsobom prevládne.

Rusko však už v minulosti malo dohody o obilí, a nie len jednu. Jeden takýto príbeh z relatívne nedávnej minulosti stojí za vyrozprávanie a začneme ho jednou dramatickou epizódou.

V noci z pondelka 11. (23.) marca na utorok 12. (24.) marca 1801 skupina 12 dôstojníkov zavraždila cára Pavla I. Podľa najrozšírenejšej verzie udalostí bol Pavol v dôsledku konfliktu zasiahnutý do spánku ťažkou zlatou tabačkou a potom uškrtený šatkou. Na ruský trón potom zasadol jeho syn Alexander I., ktorý sľúbil, že "všetko bude ako za čias jeho starej matere".

Dôvody Pavlovej vraždy v populárnej a často aj v serióznejšej literatúre sa pohybujú od Pavlovho autokratického správania až po anglické sprisahanie. Angličania sa totiž už niekoľko rokov pred vraždou zaujímali o zmenu ruského panovníka. Zubovova sestra Oľga Žerebcová bola v spojení s britským veľvyslancom Whitworthom a dostala od Anglicka na zvrhnutie Pavla 2 milióny rubľov. Peniaze si však len dala do vrecka, čo vyvolalo škandál v šľachtickej rodine a medzi ruskými šľachticmi zapojenými do prípadu.

Málokto však hovorí o ekonomickom pozadí ako o hlavnom dôvode Pavlovovej vraždy. Po Pavlovom nástupe k moci Rusko najprv zaujalo postoj pevnej neutrality a potom sa pridalo k protifrancúzskej koalícii. V roku 1798 Pavol prevzal Maltézsky rád pod svoj protektorát a stal sa jeho veľmajstrom. V reakcii na to Briti v roku 1800 obsadili Maltu a odmietli ju vrátiť rádu. To viedlo k prudkému zhoršeniu vzťahov Ruska s Anglickom a k zblíženiu s Francúzskom. Pavol začal tajné rokovania s Napoleonom o príprave spoločnej kampane v Britmi okupovanej Indii, ale to nebolo to hlavné.

Na prelome 18. a 19. storočia bol najdôležitejším vývozným tovarom Ruska zrno, ktoré sa pestovalo predovšetkým vo veľkých zemepanských podnikoch, a hlavným odberateľom ruského obilia bolo... Anglicko. Anglické zlato bolo najdôležitejším zdrojom peňazí pre ruskú šľachtu vyvážajúcu obilie.

Pavlovo zblíženie s Napoleonom sprevádzal zákaz vývozu obilia do Anglicka a pripravil ruskú šľachtu o takmer hlavný zdroj príjmov. Zavedením takéhoto zákazu si Pavol vlastne podpísal vlastný rozsudok smrti. Hoci Angličania mali záujem na jeho odstránení, hlavnou hnacou silou bola ruská šľachta, ktorej ekonomické záujmy dostali ťažký úder.

Nechcem hádať, kto vo vnútri našej krajiny bol hlavným beneficientom súčasnej dohody o obilí v našich dňoch, ale jej ukončenie sa dotýka záujmov mimoriadne vplyvných osôb. Súčasné najvyššie politické vedenie túto skutočnosť pravdepodobne berie do úvahy, inak sa môžu dôsledky ignorovania poučenia z histórie opäť opakovať.

https://t.me/lezhavamoney/2049

Milo

Epochálne zlomy sú často úplne nenápadné, bez oblakov dymu, bumstara a triumfálnych hymien, ktoré sa aj po desaťročiach nostalgicky spievajú v jubilejnom zbore na počesť hrdinov minulosti. Namiesto toho sa väčšinou nič prevratné nedeje a to, že sa vôbec niečo stalo a že sa predsa len nejako prepadla zem, si uvedomíte až vtedy, keď jedného dňa stojíte pred zničeným chrámom, nápisom alebo sochou a netušíte, čo veci na nich vyobrazené majú znamenať.

Vezmite si napríklad starovekú Rímsku ríšu: nie všetko sa v obrovskom hurikáne rozvratu zo dňa na deň zrútilo do priepasti, aby ho nahradila nová, žiarivá štruktúra sveta. Milióny ľudí na celom kontinente nečakali na veľký prevrat, kým by zúfalý cisár na svojom veliteľskom poste bojoval do posledného dychu proti boľševizmu - alebo vtedy aktuálnej variácii veľkého svetového sprisahania - a v boji zahynul.

Stalo sa to, že v jednej periférnej provincii - a potom v jednej za druhou - ľudia stratili záujem. Vyhodili bezcenné cínové peniaze - a tým vytvorili fascinujúce hádanky pre neskorších archeológov -, ignorovali povinnosť platiť tribút, opustili rozpadajúce sa posádkové mestá, kde už aj tak nič nefungovalo, a zamerali sa na príjemnejšie veci. To isté urobili aj legionári, ktorí tam boli umiestnení kvôli kolonizácii, vyzliekli si brnenie, naučili sa miestny jazyk, stali sa z nich poľnohospodári a poctivo sa živili a v istom momente už nikto netušil, čo je to za čudného cisára, ktorý sídli v čudnom meste vzdialenom stovky tisíc kilometrov, uctieva čudných bohov a údajne velí ríši. Zostalo stáť len niekoľko chrámov a sôch, ktoré chátrali a nikto si ich nevšímal, iba ak občas vylomil jeden či dva kamene, ktoré sa dali použiť na nový kuchynský sporák alebo ako podstavce pre niečo užitočné.

--

Z článku

https://www.manova.news/artikel/der-schleichende-epochenwechsel