Osviežovač pamäti

Zora
upravené Wed 11 Oct 2023 v Mimo kategórií #1#1

Vlákno určené na pripomínanie zabudnutého.

Komentáre


  • 18.7.2019

    akt. 14.07.2020

    Orbán podpísal vládne nariadenie o voľnom pohybe vojsk USA v Maďarsku

    Americkí vojaci sa budú môcť voľne pohybovať po území Maďarska.

    Ozbrojené sily Spojených štátov sa budú môcť od štvrtka voľne pohybovať po území Maďarska. Vyplýva to z vládneho nariadenia, ktoré podpísal premiér Viktor Orbán a v stredu ho zverejnil maďarský úradný vestník.

    Podľa spravodajského servera mfor.hu sa toto povolenie týka aj prekročenia hraníc a prechodu cez územie Maďarska či preletu nad ním.

    V zmysle nariadenia sa voľne môžu pohybovať príslušníci armády USA s potrebnou technikou, akou sú dopravné a bojove vozidlá a komunikačné zariadenia, ale aj so zbraňami a strelivom.

    Výnimkou sú cvičenia amerických vojsk mimo objektov prevádzkovaných ministerstvom obrany, prípadne úlohy plnené príslušníkmi týchto vojsk v civilnom oblečení. V uvedených prípadoch si musia vyžiadať od vlády osobitné povolenie.

    Nariadenie o voľnom pohybe je založené na 47. článku ústavy a na medzivládnej maďarsko-americkej dohode o obrannej spolupráci, podpísanej 4. apríla 2019, pripomína mfor.hu.


  • Afrika "Made in China"

    --

    Čína kolonizuje Afriku – ekonomicky

    15.3.2011

    Během deseti let se Afrika stala třetím největším ekonomickým partnerem Číny. V Demokratické republice Kongo investovala 25 miliard dolarů.

    Nedávno se objevily pochvalné zprávy, jak nevídaně rychle a organizovaně se Číně podařilo evakuovat z Libye – vzduchem, po moři i po zemi – 35 860 svých občanů. Co však dělal natolik vysoký počet Číňanů na území této ropné velmoci? Abychom si mohli odpovědět, musíme se aspoň v duchu přesunout o dva tisíce kilometrů na jih – do středu Afriky.

    Skupování půdy

    Ještě nedávno jsme se domnívali, že podmínkou hospodářského rozvoje není ani tolik těžba nerostných surovin jako šedá hmota, know-how a výzkum. Současné velmoci se už totiž nesnaží dobývat území jako v době velkých invazí či kolonizace. A kapitál stejně jako moc usiluje mnohem víc o revoluční posun informačních technologií.

    Tuto teorii potvrzovaly státečky, jako je Monako, Lichtenštejnsko, Kajmanské ostrovy nebo Singapur. Ty nedisponují žádným nerostným bohatstvím, ale díky informatice dokázaly nashromáždit neuvěřitelné bohatství. Nové, okamžité virtuální technologie pokryly k radosti finančního světa celou zemi.

    Před několika lety jako by se však běh času otočil a stali jsme se svědky tradiční kolonizace. Zájem vlád i soukromých investorů se soustředil na vzdálené země s velkou rozlohou a spoustou úrodné půdy. A prostřednictvím soustředěné moci a kapitálu začaly skupovat životně důležité zdroje: vodu a půdu.

    Dle odhadu washingtonského výzkumného ústavu Institute for Food Policy Research prodaly chudé země, které nedokážou nasytit ani všechny své občany, od roku 2006 15 až 20 milionů hektarů půdy. V Africe bylo za uplynulé dva roky pronajato na 30 až 100 let 20 milionů hektarů půdy. USA disponují 400 tisíci hektarů půdy v Súdánu, deset procent argentinské půdy vlastní cizinci.

    „Nezištná“ pomoc

    Jedním z nejsilnějších hráčů je Čína, která si pořídila půdu od Austrálie až po Kazachstán. Na Filipínách se dostalo do rukou čínských podniků 1,24 milionu hektarů země. Čína disponuje v zahraničí celkem 30 miliony hektarů obdělávatelné půdy, což odpovídá například rozloze zemědělské půdy ve Francii. V Zambii pěstuje jatrofu, ze které vyrábí bionaftu, v Kamerunu, Mozambiku nebo na Madagaskaru obdělává plantáže rýže a sóji.

    Čína disponuje v zahraničí celkem 30 miliony hektarů obdělávatelné půdy, což odpovídá například rozloze zemědělské půdy ve Francii

    Ze získaných surovin a potravin nezůstává v zemi, v níž byly vypěstované, vůbec nic, vše je odváženo do Číny. Na polích sice dosud pracují místní lidé pod čínským dohledem, ale dle plánů by se měl v blízké budoucnosti usadit v Africe milion čínských zemědělců. Během deseti let se Afrika stala třetím největším ekonomickým partnerem Číny.

    Čínské vedení hýří optimismem. Čínský kapitál, který proudí do Afriky jako „pomoc“, je zálohou afrického rozvoje. Čína dle vlastního vyjádření „nezištně“ půjčila africkým zemím deset miliard dolarů, dodala jim léky v hodnotě 77 milionů dolarů a v roce 2010 v nich zřídila 50 konfuciánských institutů.

    Rozsáhlé pozemní práce

    V Demokratické republice Kongo (DRK), bývalém Zairu, dosáhly čínské investice 25 miliard dolarů. Nedaleko města Matadi v jižní části země Číňané dohlížejí na rozsáhlé pozemní práce. Odstřelují se skály, odklánějí vodní toky a zápasí s hady, protože se tu pokládá optické vlákno v délce 5650 kilometrů vedoucí z Jihoafrické republiky Afriky až do hlavního města DRK Kinshasy. Odtud pak bude korytem řeky Kongo směřovat do východních částí země, aby se napojilo na kabel vedoucí od pobřeží Indického oceánu.

    Investice společnosti China Telecom, na kterou Kinshasa přispěla 60 miliony eur, se uskutečňuje na území o rozloze západní Evropy. Nejsou však na něm cesty a vázne i zásobování elektrickým proudem. Všude se tyčí antény soukromých telefonních společností, pomocí optických vláken se rychlostí světla přenáší obraz a zvuk, prostřednictvím počítačů a mobilních telefonů se vykonávají finanční transakce…

    Zatím jen v představách, neboť místní obyvatelé nemají ani proud a svítí svíčkou. Elektřinu z mohutných přehrad vybudovaných na řece Kongo v letech 1972 až 1982, které dnes hlídá armáda, prodává vláda do okolních zemí, a proto se na místní obyvatele nedostává. Vesničané nejenže nemají mobilní telefony, ale ani pitnou vodu. V zemi sice nejsou odpovídající cesty, nicméně Číňané rozkopávají pomocí těžké techniky Kinshasu a stavějí jeho centrem čtyřproudovou dálnici. Prezident DRK Joseph Kabila – v ochranné helmě, s úsměvem na rtech a obklopen fotografy – otvírá každý týden nové staveniště pro další tým čínských investorů, kteří se spokojeně usmívají, k čemuž mají důvod.

    Zkáza domácího průmyslu

    Ministr infrastruktury DRK Pierre Lumbi, který v roce 1980 založil sdružení na ochranu zájmů Zemědělská solidarita, odcestoval v létě 2007 v největší tajnosti do Číny a podepsal v ní smlouvu ve výši 6,3 miliardy eur. Z toho bylo 4,2 miliardy eur určeno na rozvoj infrastruktury a 2,1 miliardy pro důlní průmysl. Na základě smlouvy byly založené společnosti China Railway Engeneering Corporation a Sinohydro Corporation, které se zavázaly zprovoznit či vybudovat tři tisíce kilometrů silnic a železnic, postavit 31 nemocnic, 145 zdravotních středisek, čtyři univerzity a 50 tisíc sociálních zařízení.

    Vedle toho Demokratická republika Kongo otevře své trhy čínskému zboží. Smlouva též stanovila, že Číňané za prakticky opětovné vybudování země postižené diktaturou, válkami a rabováním získají právo na těžbu deseti milionů tun mědi. Vláda sice smlouvu usilovně obhajovala, ale z hlediska místních obyvatel je značně nevýhodná.

    Příliv levného čínského zboží totiž bude podobně jako v Evropě znamenat zkázu domácího průmyslu. Investice do infrastruktury budou Číňané samozřejmě hradit prostřednictvím příjmů z těžby. Vymínili si totiž 19 procent zisku, jehož výši smí určovat pouze čínská strana. Nedosáhne-li profit stanovené výše, budou oprávněni k dalším koncesím.

    Nerostné suroviny

    Těsně před začátkem globální krize se po celém světě rozpoutala honba za mědí. „Na každého se dostane,“ ujišťovali Konžané investory. Někdejší „přátelé“ DRK Belgie a Francie však k jisté nelibosti zjistili, že se konžské nerostné bohatství i přednedávnem objevená ropa bývalým kolonizátorům čím dál více vzdalují a rozmnožují bohatství nejen Číny, ale i dalších rozvíjejících se zemí, jako je Indie či Jižní Korea.

    V útrobách DRK se nachází deset procent světových zásob mědi, 30 procent diamantů a 40 procent celosvětových zásob kobaltu. Jsou v ní také naleziště cínu a olova. Země je bohatá na uranové rudy, jsou v ní největší světová naleziště zlata a ve značném množství se tady vyskytuje rovněž coltan, matně černé rudy, ze které se získávají prvky niob a tantal. Ten je nepostradatelný pro fungování mobilních telefonů, DVD přehrávačů, videoher a počítačů.

    Dlouhou dobu nerosty manuálně bez pomoci techniky dobývali pouze místní obyvatelé. Brzy se však objevili různí „investoři“, žoldáci a zlatokopové, kteří si v duchu hesla vezmi, co můžeš, dopomohli k obrovskému nezákonnému jmění. Při tomto rabování, na němž se podílela také armáda, kvetl i obchod se zbraněmi.

    Ministr infrastruktury Demokratické republiky Kongo Pierre Lumbi odcestoval v létě 2007 do Číny a podepsal v ní smlouvu ve výši 6,3 miliardy eur

    Prezident DRK Kabila, který se dostal k moci po zastřelení svého otce v roce 2001, vzápětí zjistil, že má jeho země dluh ve výši sedmi miliard eur. Tento zahraniční dluh má částečně na svědomí čachrování s úroky, zejména však bezuzdné tempo zahraničních půjček. Mezinárodním finančním institucím stálo za jakoukoli půjčku udržet u moci velkého přítele Západu, diktátora Mobutu Sese Seka, který vládl v letech 1965 až 1997 a změnil název země z Demokratické republiky Kongo na Zaire. A pak že peníze nesmrdí!

    Katanžský byznys

    Prezident Kabila se chtěl obrovského dluhu co nejdříve zbavit, a proto okamžitě začal vyjednávat. Představitelé Světové banky si v Kinshase podávali dveře a předkládali zajímavé návrhy nových půjček kvůli oživení státní ekonomiky, jejíž stav mimochodem nešlo vůbec odhadnout tak dlouho, až se zrodila „smlouva století“ – s Čínou. Okolnosti shrnul čínský velvyslanec v Kinshase, aniž by si uvědomil, jak ve svém nadšení poodkrývá karty: „Z hlediska garance jsme měli jedinou podmínku: aby nás stát, pokud současná naleziště neumožní dosáhnout smluvně stanoveného zisku, zmocnil využít nová naleziště. Neposkytnou-li dostatečné krytí doly, má Kongo další zdroje.“

    V jednom z největších nalezišť mědi v oblasti Katangy vítá ty, kdo sem náhodou zabloudí, měsíční krajina. Hluboké krátery, obrovské haldy – aby se horníci dostali k vytoužené rudě, je třeba vytěžit několik tun zeminy –, pustá krajina bez jakéhokoli porostu. Před několika službu konajícími čínskými dozorci černí dělníci v gumových pantoflích naboso, novodobí konžští otroci, pomocí nejprimitivnějších nástrojů, krumpáče a lopaty odhazují zeminu a hledají rudu. Vykopanou hlínu odnášejí v proutěných koších na zádech, přičemž zašlapávají sporý okolní porost. Po ochráncích lidských práv, kteří odhalují jejich porušování tam, kde zdaleka nejsou ohrožená, nikde ani památky. Proč asi?

    Francouzský režisér Thierry Michel natočil v roce 2009 v dole v Katanze dokumentární film Katanžský byznys. Během natáčení zavítal k jámám, ze kterých vynášejí dospělí i děti zeminu v pytlích na zádech, guvernér Katangy v zářivě bílém obleku. Je také obchodníkem, novodobým boháčem a populární osobností. V křížové palbě kamerových záběrů si všimne několika bosých dělníků a zahřímá. „Kde jsou dozorci? Ať se sem okamžitě dostaví!“

    Objeví se dva Číňané. „Uvidím-li tady, až se odpoledne vrátím, bosé dělníky, nechám důl zavřít!“ Bosí dělníci se usmívají stejně jako oba Číňané. Dobře vědí, že se guvernér ve 40stupňovém vedru nevrátí. A filmový štáb je z prostoru dolu okamžitě vykázán. V DRK bylo promítání filmu zakázáno a důl od té doby hlídají ozbrojení vojáci.

    Likvidace zemědělství

    Čínský slogan „obnovíme zemi“ zní dobře v místě, kde si válka a diktatura vyžádaly od roku 1998 sedm milionů obětí. Ve skutečnosti se tu však odehrává kolonizace, jejíž nová forma není politická, ale ekonomická. Doly tohoto novodobého Eldoráda vynášejí mnoho miliard dolarů. Bohatá naleziště ve středu Afriky a veškerý vytěžený cín, uranová ruda, zinek, měď a kobalt rozmnožují bohatství Číny.

    Hledání dalších nalezišť a rozšiřování dolů likviduje zemědělství. V zemědělských oblastech se otvírají nové doly a v jejich okolí zůstává jen vytěžený štěrk, jámy, skalní stěny a sesouvající se haldy. Mizí veškeré formy zemědělství, zanikají podmínky pro pěstování plodin i živočišnou výrobu. Oběťmi honby za penězi jsou zvířata i rostliny, které umírají v násilné hospodářské válce. Místní zemědělství pomáhalo uchovat a chránit rostlinnou diverzitu a biologickou rozmanitost.

    V Africe je ohrožená rovnováha živého světa, neboť postupně mizí pastviny a křoviny, které jsou životním prostředím pro mnoho druhů. Rolníci a zemědělští dělníci se stěhují do měst, čímž roste nezaměstnanost a zvyšuje se počet lidí obývajících chudinské čtvrti. Guvernér Katangy se tváří hrdě. Nejsou tu žádní žebráci a všichni mají práci. Ale jakou?

    Vykořisťovatelská politika

    Denní mzda 70 tisíc horníků nedosahuje ani jednoho dolaru. Dělníci si sice vytvořili vlastní dělnický výbor, ale jeho úkolem pouze bylo hradit výdaje za pohřby, neboť vyčerpávající práce a neustálé sesuvy půdy si vybírají mnoho obětí. Sociální zabezpečení neexistuje, navzdory tomu mají dělníci úplně jiný důvod ke strachu: podle plánů je totiž mají nahradit stroje.

    „Vypadá to, jako by Kongo bylo nějakým zašlým obrazem koupeným za pár šupů na blešáku, který má být nyní prodán ve světových galeriích za cenu skutečného mistrovského díla,“ popsal situaci novinář Nestor Kisenga. Hlad po surovinách a věčná nenasytnost nahrávají této vykořisťovatelské politice, legalizují bezostyšné rabování, vyhánějí ceny vzhůru a uvrhují africké země do ještě vyšších dluhů. Jako by se tyto státy už nezmítaly v pasti zadluženosti, kvůli čemuž jen mrhají svým nerostným bohatstvím i půdou a ve výsledku jsou strženy do víru občanské války.

    Bohatá naleziště ve středu Afriky a veškerý vytěžený cín, uranová ruda, zinek, měď a kobalt rozmnožují bohatství Číny

    Hospodářská krize pomohla Číně získat desetiprocentní podíl v americké bance Morgan Stanley. Čím dál aktivnější je také na evropských finančních trzích. Peking už skoupil sedm procent všech evropských dluhů v hodnotě 630 miliard eur. V roce 1999 činil obrat čínsko-afrického obchodu 6,5 miliardy dolarů. V roce 2010 už překročil sto miliard.

    V hlavním městě Brazzaville Republiky Kongo, jež leží na západ od Demokratické republiky Kongo, rostou čínská centra jako houby po dešti. Všude jsou čínské deštníky, čínské tenisky, různé čínské kýče, čínské restaurace, čínské oděvy. Chodci nestačí uskakovat před náklaďáky s čínskými nápisy, které se naložené až po střechu stavebními materiály kodrcají po cestách necestách. Staví se nové letiště, vedle nějž se má tyčit luxusní hotel pro čínskou obchodní klientelu. Podhodnocené konžské stavební dělníky sleduje čínský dozor.

    Nová geopolitická partie

    Román malijského spisovatele Yamboa Ouologuema Nutnost násilí vyšel v roce 1968. Takřka okamžitě se ocitl na seznamu zakázaných děl. Ve smyšlené africké říši Nakem jsou po staletí nekompromisně a organizovaně vykořisťováni a ponižováni lidé. Člověk nemá vyšší cenu než zrnko písku poletující vzduchem. Název a struktura násilné vládnoucí moci se sice neustále mění, navzdory tomu však zůstávají neměnné a věčné. Ať už jsou u moci rodoví aristokraté anebo později Arabové, mohamedánská dynastie Sajf či od roku 1900 s ní spolčení běloši, místní jsou vždy oběťmi a Afrika zůstává vydrancovaným, pokořeným „černým“ kontinentem. Vše se pořád opakuje v koloběhu času.

    V poslední kapitole románu Sajf a bělošský biskup Henry hrají šachy. Jejich smrtelně vážnou partii sleduje jen Sajfova jedovatá zmije a je zřejmé, že jde o budoucnost říše Nakem. Partie končí remízou. Nový politický vůdce je také pouze figurkou. V závěru si proto čtenář klade společně s biskupem Henrym otázku: K čemu ta spousta násilí? Odpověď nepřichází. Minulost, historie, přítomnost, skutečnost, moc a dokonce i milost jsou pouhou hrou na obří, pomíjivé šachovnici světa.

    Evropa si dodnes nalhává, že na scéně dějin zaujímá hlavní roli. Z dalekých koutů Asie i z rozpáleného popela Afriky však vzešli noví hráči, kteří se dali na cestu a jejich kroky už jsou slyšet za humny Západu, před branami Evropy.

    Začala nová geopolitická partie.

    --

    “Čínska” Afrika alebo moderný neokolonializmus

    V Afrike žije momentálne milión Číňanov. Africkými leteckými linkami sa premiestňujú šéfovia štátnych fabrík, súkromní podnikatelia, najrozličnejší experti, inžinieri, stavební robotníci, predavači čohokoľvek, turisti. Poháňa ich duch pionierov.


    13.02.2018 

    Duch objaviteľov, zakladateľov, developerov. Nie všetci uspejú, ale počuli ste o chlapíkovi, ktorý prišiel s kufríkom na Pobrežie Slonoviny a v priebehu niekoľkých týždňov vybudoval fabriku na PVC?  Bez toho, aby vedel čo len ceknúť po francúzsky. Jeden z generácie podnikateľov, ktorí sa počas troch desaťročí brutálneho čínskeho rozvoja pokúšali uspieť aj tam, kde nie sú najvhodnejšie podmienky. Pretože vedeli, že tam, kde je väčšie riziko, majú väčšie šance. A s väčším – menším rizikom rátajú skoro v každej africkej krajine. Najmä v tých na juh od Sahary.

    Niektorí majú vlastný, väčšinou čínsky, iní požičaný kapitál. Prídu, zorientujú sa, kúpia pozemok. Potom dovezú z Číny ľudí, ktorí podnik postavia a rozbehnú.

    Pomáha im, že donedávna bola aj Čína rozvojovou krajinou. Konkurencie sa neboja. Európania a Amíci nepovažujú zatiaľ Afriku za cieľ pre výhodné investovanie. A počet čínskych start-upov sa z roka na zvyšuje.

    Čína sa stala v krátkom čase najvýznamnejším obchodným partnerom Afriky. V roku 2015 dosiahla hodnota obchodovaných tovarov bezmála 200 miliárd dolárov. Trojnásobok obchodu s Indiou, ktorá je druhým najväčším partnerom Afriky. Všetko prebieha podľa jednoduchého scenára: tam, kde má Čína záujem o suroviny (v zabehaných či nových baniach), tam stavia cesty a budovu pre domorodé vlády. Pre demokratov i diktátorov. Preto sú podaktorí presvedčení, že aj triky neokolonializmu s dôvtipom i lesťou využívajú aj Číňania.

    Efektívny neokolonializmus

    Znalci Afriky už dávno upozorňujú, že neokolonializmus je oveľa produktívnejší kolonializmus. Neokolonialisti nepotrebujú vlastnú políciu a neraz ani svoju armádu. Vedia, že väčšinou stačí podplatiť najvplyvnejšiu skupinu v domorodej vláde. Ak sa vláda skorumpovať nedá, investorom zo zahraničia sa ju často podarilo zdestabilizovať a zvrhnúť.

    Nedávno padol režim diktátora Roberta Mugabeho v Zimbabwe. Povráva sa, že v pomerne „nežnej“ zmene režimu mali prsty Číňania. Porušili vari zásadu nezasahovania do vnútorných záležitosti iných krajín, ktorú doteraz prísne dodržiavali? Zdá sa, že tam, kde záujem sveta rastie, zasahovanie sa stáva nevyhnutnosťou. Pritom: odstránenie Mugabeho vníma svet (zatiaľ) ako nádejnú zmenu k lepšiemu.

    Najväčšie obchody v Afrike robí ešte vždy čínsky štát a jeho podniky. Okrem nich zhruba 10 tisíc súkromných podnikateľov. Medzi nimi aj takí, čo podnikajú ilegálne, načierno: v stavebníctve, pri ťažbe dreva či rybolove. Ibaže: oveľa viac je takých, čo priúčajú domorodcov remeslám, vytvárajú pracovné príležitosti, ponúkajú nové produkty a oživujú miestne hospodárstva. Osemdesiatdeväť percent zo stovky čínskych zamestnancov v Afrike (zhruba 300 tisíc pracovných miest) tvoria Afričania. To je senzácia: v minulosti Číňania pracovné sily do Afriky dovážali.

    Čína si rýchle a vynachádzavo osvojila stratégiu „mäkkej sily“. Čínsku kultúru a čínsky pohľad na svet šíria aj v Afrike Konfuciove inštitúty. Mäkké nástroje však využívajú aj čínski podnikatelia. Napríklad: po prírodných katastrofách operatívne dodajú postihnutým pomoc. Nechcú aby ich považovali za ľudí, ktorí do Afriky prišli iba kvôli zisku. Nechcú aby ich považovali za neokolonizátorov.

    Číňania sú prispôsobiví i operatívni. V Addis Abebe, hlavnom meste Etiópie, zabezpečili verejnú dopravu. Je lacná, spoľahlivá. Habešania si ju nevedia vynachváliť. Okrem toho: je jedinou verejnou dopravou svojho druhu na celom kontinente. Všetci tušia, prečo dopravu električkami a trolejbusmi postavili Číňania práve tu.

    Addis Abeba je, v istom zmysle, hlavným mestom celej Afriky. Je totiž sídlom Africkej únie. Všetky africké krajiny tu majú svoje zastúpenia. Tu možno afrických politikov najľahšie kontaktovať.

    Okolo budovy Africkej únie sa prekrývajú nápisy desiatok čínskych firiem. Najmä stavebných. Čína je, pokiaľ ide o investície do infraštruktúry, najväčším investorom na celom kontinente. Navyše aj 50% v Afrike vypísaných, medzinárodných projektov, financujú Číňania.

    Najvýznamnejší partner

    Najvýznamnejším partnerom Číny v Afrike je Etiópia. Jediný štát na čiernom kontinente, ktorý prakticky nikdy nebol kolóniou. Možno preto sa stala vyvolenou krajinou už za Mao tse tunga. Celé roky predtým ako sa v Organizácii spojených národov, v roku 1971, rozhodovalo, či miesto OSN a Bezpečnostnej rade pripadne Číne, alebo Tajvanu. Africké hlasy rozhodli v prospech Číny.

    Etiópia sa chce stať Čínou Afriky. Rozhodla sa pre industrializáciu. Čínske firmy, s pomocou vlády v Pekingu, budujú po celej krajine priemyselné parky. A v nich najviac textilných fabrík. Etiópia dnes pod dohľadom a za peniaze Číňanov prežíva to, čo sa v Ríši stredu odohrávalo pred štyridsiatimi rokmi. Na juh, do najchudobnejších oblastí Číny sa vtedy sťahovali milióny Číňanov zo severu. Za prácou. A tamojšie textilky začali vyrábať pre celý svet. Medzičasom sa mzdy v Číne zvýšili a počet voľných pracovných síl dramaticky poklesol. (Dôsledok politiky jedného dieťaťa.) Vyrábať textil pre zvyšok sveta sa už nevypláca.

    Preto čínska vláda posmelila podnikateľov, aby sa zamerali na globálne podniky. V lacnejších krajinách. Najmä po vypuknutí globálnej krízy pred desiatimi rokmi si nové trhy začali hľadať aj Číňania.

    Lacná pracovná sila

    Etiópia má po Nigérii najviac obyvateľov: 100 miliónov. Mladých, nezamestnaných ľudí je čoraz viac, mzdy sú neuveriteľne nízke. O pätnásť rokov bude v Afrike žiť 1,1 miliardy práceschopných ľudí. O sedem rokov vydajú africkí konzumenti 5,6 miliardy dolárov za rok. To všetko si Číňania presne spočítali. Vedia, že práve Afrika je kontinentom s najsľubnejším rozvojom.

    Číňania nestrácajú čas. Huawei, telekomunikačný gigant, vybudoval v Afrike väčšinu digitálnych sieti. Čína, v rámci programu „Hodvábna cesta“, buduje prístavy, ropovody, železničné trate aj vo Východnej Afrike. Jej vplyv z roka na rok rastie. Nielen tu, aj na západnom brehu kontinentu. Tam však úlohu Addis Abeby zohráva DakarHlavné mesto Senegalu.

    V Džibuti, na Rohu Afriky, vybudovali Číňania vojenskú základňu. Zdá sa, že toto zaprášené mesto a „krajinka“ v susedstve Etiópie sa už onedlho stane africkým Singapurom. Finančným a logistickým centrom Číny v tejto časti sveta. V Tanzánii a v Keni bojujú svetové firmy o to, kto postaví najväčší prístav vo Východnej Afrike. Za čínske peniaze. Za čínske peniaze sa nedávno dokončila aj trať z Mombasy do Nairoby. Onedlho dokončia i železnicu medzi Džibuti a Addis Abebou. Obe trate sa onedlho spoja a predĺžia aj do Ugandy, Burundi, Ruandy, Konga a Sudánu! Predbežne vzdialeným cieľom je prepojenie východného a západného pobrežia Afriky.

    Už teraz sa oblasti pozdĺž železníc a zrekonštruovaných ciest začali prudko rozvíjať: podniky, služby, fabriky na náhradné dielce. Čínsky vplyv zvyšujú aj médiá, ktoré sa nenápadne dostávajú do čínskych rúk.

    Dominancia Číny na čiernom kontinente znepokojuje viac jej konkurentov v zahraničí ako domorodcov. Väčšina z nich je presvedčená, že bez čínskych investícií by sa Afrika tak rýchlo nerozvíjala. Iba podaktorí ekonómovia kuvikajú. Upozorňujú, že počas ostatných desiatich rokov investovali Číňania v Afrike 600 miliárd dolárov. Vo forme priamych investícií. A iba 70 miliárd vo forme väčšinou výhodných úverov.

    To sa medzičasom zmenilo. Množstvo i objem úverov pre domorodé vlády v ostatných rokoch prudko rastie. Číňania financujú najmä konkrétne projekty, spojené s energetikou a infraštruktúrou, ktoré však realizujú čínske firmy. Niet vraj takého úveru, ktorý by neprinášal úžitok aj Číňanom. Prepojenie rozvojovej pomoci s podporou čínskych podnikov v zahraničí, prináša „obojstranné výhody“.

    Dokážu africké krajiny splatiť čínske pseudo – úvery? S tým si zatiaľ nikto hlavu neláme. Keby, napríklad, Etiópia, mala so splácaním dlhov problémy, Číňania by možno ponúkli, aby spoločnosť Etiopian Airlines namiesto Boeingov či Airbusov kupovala čínske lietadlá.

    https://svk.press/magazin/spravy-tema-dna/cinska-afrika/

    --

    Ešte pripomeniem film z roku 2017, nie je to síce skvost kinematografie, ale dotýka sa tu spomínanej problematiky:

    Obchodník z Číny

    Mladý čínsky počítačový expert Yan Jian (Li Dong-Xue) sa vydá na cestu do severnej Afriky, aby pomohol spoločnosti, pre ktorú pracuje, vyhrať medzinárodný tender na telekomunikačné služby, ktoré pokryjú celú Afriku a spoja severnú a južnú pologuľu. Víťaz získava právo riadiť všetky komunikačné systémy medzi severom a juhom. Francúzsky špión Michael pracuje pre konkurenčnú spoločnosť, ktorá musí súťaž vyhrať za každú cenu. Jej cieľom je totiž zneužiť kontrolu komunikácie a vďaka špionáži získať prístup obrovským minerálnym zdrojom Afriky. Michael si preto najal tých najlepších pomocníkov - žoldniera Laudera (Steven Seagal) a bývalého generála Kabbaha (Mike Tyson), aby zabránili Číne tender vyhrať. Mladému čínskemu inžinierovi Yanovi sa síce podarí sprisahanie odhaliť, lenže zároveň je aj jediným, kto ho môže zastaviť. Krajine hrozí vypuknutie občianskej vojny a mladého Číňana čaká súboj s elitnými zločincami súčasnosti.


  • Zora
    upravené Thu 2 Nov 2023 #6->

    Před 100 lety Britové poprvé podpořili vznik Izraele, Balfourova deklarace jitří emoce dodnes

    2. 11. 2017

    Přesně před sto lety poslal tehdejší šéf britské diplomacie Arthur Balfour dopis lordu Lionelu Walteru Rothschildovi, který vedl britské sionisty. Světová mocnost v něm vůbec poprvé podpořila vznik židovského státu v oblasti historické Palestiny, čerstvě osvobozené z letité osmanské nadvlády. Takzvaná Balfourova deklarace počítala s dodržováním občanských a náboženských práv ostatních komunit v oblasti. Palestinci ji dodnes považují za historickou nespravedlnost a žádají omluvu za příkoří, které jim způsobila.

    Banksy se omluvil Palestincům za Balfourovu deklaraci

    --

    Snahy o zřízení židovského státu začaly mít jasnější obrysy už koncem 19. století se vznikem myšlenky sionismu, kterou na pravidelných kongresech propagoval její autor Theodor Herzl. Idea „návratu židovského národa do míst, odkud historicky pochází“ se rozmohla zejména v reakci na antižidovská nacionalistická hnutí působící v Evropě.

    Balfourova deklarace

    --

    Vydání Balfourovy deklarace 2. listopadu 1917 ale bylo určitým mezníkem v tomto úsilí. Dopis, adresovaný předsedovi britské sionistické organizace, má pouhých 67 slov a není příliš konkrétní. Píše se v něm, že britská vláda pohlíží příznivě na zřízení národní domoviny pro židovský lid v Palestině a učiní vše pro to, aby tohoto cíle bylo dosaženo. Deklarace byla vůbec prvním mezinárodním uznáním práva Židů ze strany světové mocnosti. „Balfourova deklarace byla psána velmi obratným diplomatickým jazykem, který sice na první pohled jednoznačně preferoval na palestinském území sionisty, avšak zároveň dával prostor i pozdějšímu britskému lavírování (hlavně před druhou světovou válkou), které posilovalo arabské požadavky,“ řekl webu ČT24.cz expert na blízkovýchodní politiku Marek Čejka z brněnské Mendelovy univerzity.

    Arthur James Balfour

    --

    „Britové tak v Palestině nejen napomohli rozdmýchat stále nekončící izraelsko-palestinský konflikt, ale zároveň si vysloužili jak nenávist ze strany mnohých Arabů, tak později i sionistů. Je zajímavé, že někteří sionisté dokonce britskou politikou natolik opovrhovali, že proti Anglii dokonce bojovali během druhé světové války,“ upozorňuje Čejka. 

    Britská hrdost i omluvy 

    Británie si chce sté výročí připomenout „s hrdostí“. Slavnostní večeře v Londýně se zúčastní britská premiérka Theresa Mayová spolu s jejím izraelským protějškem Benjaminem Netanjahuem. Mayová prý při jednání podle britských médií zdůrazní, že „nelze omluvit žádnou formu nenávisti vůči Židům“.

    „Obecně vzato vytvářela britská koloniální politika po světě zcela úmyslně mezi různými komunitami bezprecedentní konflikty. Ty měly uskutečnit britskou strategii rozděl a panuj, či lidově řečeno: když se dva perou… Britové tímto způsobem sice v krátkodobém horizontu posílili svou dominanci, ale dlouhodobě na sebe strhávali velkou nenávist.“

    Marek Čejka, spolupracovník Ústavu mezinárodních vztahů

    https://ct24.ceskatelevize.cz/svet/2291584-pred-100-lety-britove-poprve-podporili-vznik-izraele-balfourova-deklarace-jitri-emoce

  • Zora
    upravené Fri 8 Dec 2023 #7->

    8. december 1991

    Bielovežský prales - rozpad ZSSR

    8.12. 2006

    Väčšina ľudí by dedinku Viskuli hľadala na mape dlho. Zato meno Bielovežský prales znie už povedomejšie. Práve tieto miesta sú späté s rozpadom najväčšieho novodobého impéria. Bolo 8. decembra 1991. Zimný deň ako každý iný.


    Väčšina ľudí by dedinku Viskuli hľadala na mape dlho. Zato meno Bielovežský prales znie už povedomejšie. Práve tieto miesta sú späté s rozpadom najväčšieho novodobého impéria. Bolo 8. decembra 1991. Zimný deň ako každý iný.

    Dnes o ňom niektorí Rusi vrátane prezidenta Vladimira Putina hovoria ako o jednom z najtragickejších v histórii. Zomrel „velikij a mogučij, nerušimyj Sovietskij Sojuz“.

    Traja vodcovia troch republík rozhodli o osude obrovskej komunistickej ríše, ktorá sa tvárila ako nezničiteľná. Jeľcin za Rusko, Kravčuk za Ukrajinu a Šuškjevič za Bielorusko prišli do rezidencie v Bielovežskom pralese bez toho aby vedeli, s čím sa budú rozchádzať. Snáď Jeľcinova skupina tušila, že trápenie sa veľmoci treba skončiť, len nevedeli ako. Dohody vznikali až na mieste, v noci, na obyčajnom písacom stroji. Kto týchto ľudí poveril, aby pohli históriou? Jednoducho vypäté obdobie.

    Na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia sa 15 zväzových republík s 270 miliónmi obyvateľov, predstavujúcimi viac než 100 väčších národností, ocitlo vo všeobecnej kríze. Pobaltie už bolo mimo Zväzu sovietskych socialistic­kých republík (ZSSR), v Karabachu sa strieľalo. Krajina sa otriasala národnostnými spormi, vojny boli na spadnutie, politická scéna bola rozháraná, demokratická opozícia v plienkach a rozkladajúca sa komunistická nomenklatúra v poslednom predsmrtnom kŕči. Až 13 z 15 zväzových republík už využilo právo na sebaurčenie.

    Neúspešný pokus o puč v Moskve v auguste 1991 ukázal, že od „starých štruktúr“ sa dá čakať čokoľvek. V takej situácii je lepšie nepýtať sa a konať. Presne to traja vodcovia slovanských republík urobili. Podpísali Dohodu o vystúpení zo ZSSR. Giganta ovládajúceho podstatnú časť sveta, víťaza Veľkej vlasteneckej vojny a atómovú veľmoc zmietli z povrchu zemského podpisy troch nie príliš inteligentných, statočných či dôveryhodných „mužikov“. Aký na to mali mandát? Ich poradcovia našli právnu barličku. Rusko, Bielorusko a Ukrajina sú tri zo štyroch zakladateľov ZSSR z roku 1922. Vtedy bola štvrtým účastníkom Zakaukazská Federácia, ktorá zanikla. Kto iný než rodič má právo rozhodovať o osude svojho dieťaťa? A tak ho poslali do hrobu.

    Vtedajší prezident ZSSR Michail Gorbačov sa stal kráľom bez trónu. Začal obvolávať verných generálov. Dnes všetci účastníci bielovežskej schôdzky priznávajú, že sa báli zatknutia. Lenže vojaci v Gorbačovovi nevideli náčelníka hodného nasledovania, a tak 25. decembra 1991 Gorbačov abdikoval.

    Jeho zúrivosť znásobil fakt, že prvý, kto sa novinu o smrti ZSSR od trojice dozvedel, nebol on, ale jeho americký kolega.

    Celá scénka s telefonovaním svetovým lídrom sa podľa svedkov udiala takto: v pamätný deň boli všetky telefóny vypnuté, aby sa nič nedostalo von. Až keď sa pod zmluvami objavili podpisy, Šuškjevič telefonoval Gorbačovovi a Jeľcin Bushovi. S washingtonským Bielym domom sa podarilo spojiť hneď, s Moskvou to trvalo dlhšie a ešte v slúchadle čosi praskalo.

    Nezvyčajné je, že všetko prebehlo v triezvosti, čo pri podobných schôdzkach nebolo samozrejmé. Vodka sa pila až po podpise, skôr na guráž než na oslavu. Keď sa rozchádzali, tackal sa len Jeľcin.

    Aj keď sa schôdzka v lesnej rezidencii ochraňovanej pracovníkmi KGB v historickom kontexte tvári veľmi dôležito, v skutočnosti šlo len o formalitu. Prezidenti Jeľcin a Kravčuk a predseda Najvyššieho sovietu Bieloruska Šuškjevič si síce dodnes myslia, že pohli dejinami, ale v skutočnosti dejiny hýbali nimi.

    Fungujúci Sovietsky zväz ôsmeho decembra 1991 už neexistoval. Hlavné bolo nedopustiť občiansku vojnu a konflikty krvavejšie než tie, ktoré sa napokon na území bývalého ZSSR stali. Dnes milióny ľudí trpia nostalgiou za starými dobrými sovietskymi časmi a troch „vrahov veľkého Zväzu“ zatracujú. Podľa prieskumov plače nad rozbitím ZSSR 56,3 percenta Rusov.

    Ľutuje aj exprezident Kravčuk, ktorý pred niekoľkými rokmi vyhlásil, že dnes by si dal odseknúť ruku, ktorou dohody podpísal. Putin zasa označuje túto udalosť za hlavnú geopolitickú tragédiu 20. storočia.

    --



    --

    Zaujímavé veci píše Ján Šafin v knihe Chazarský Golem I o Jeľcinovi, o názvoch Biela veža a Sarkel.


  • 22. máj 2008

    Europoslanci sa boja potravinovej krízy, chcú zásoby

    ŠTRASBURG - Europoslanci vyzvali vo štvrtok Európsku úniu aby začala vytvárať zásoby potravín s cieľom predísť „potravinovej kríze v Európe.“ Prijatá rezolúcia pripomína, že súčasné zásoby obilnín nevydržia v prípade krízy viac ako 30 dní.

    Dokument preto žiada Európsku komisiu aby “vypracovala stratégie, ktoré ochránia EÚ pred potravinovými krízami.“

    Europoslanci zároveň žiadajú, aby EÚ dala vypracovať štúdiu o vplyve distribútorov na súčasné vysoké ceny potravín. Text prijatý veľkou väčšinou tiež požaduje, aby EÚ pri produkcii uprednostňovala potraviny pred biopalivami.

    „Nie je predsa normálne, keď vidíte ako je aj na Slovensku všetko žlté od repky,“ povedal Ján Hudacký (KDH). Podľa poslanca treba uprednostňovať pestovanie obilia a získavať energie z iných zdrojov.


  • Lin
    Lin
    upravené 23 Feb 23:35 #9->

    24.února 2014 - konec euromajdanu

    24. února 2022 - počátek ruské speciální operace na Ukrajině

    Toto datum změnilo svět. Zatímco euromajdanem vylézala na povrch nacistická podstata euroatlantických demokracií, "akcí Z" se jen potvrdila a to v hlásání chorobné rusofobie.

    Euromajdan:

    Protesty začaly už na konci listopadu a trvaly dlouhé 3 měsíce. A celý svět mohl sledovat obrodu ukrajinské banderovštiny a náckovství, vyznačujícím se extrémní brutalitou. Zpočátku to vypadalo na takový obvyklý protest, na UA se opakující se železnou pravidelností. V ulicích "opozice", placená ze západu - a zblblí studenti. O co šlo? EU požadovala po UA, že pokud bude chtít nadále obchodovat a rozvíjet vztahy, musí vystoupit ze SNS a naopak podepsat přístupové dohody o budoucím vstupu do EU. Což byla pro UA potíž, protože s Ruskem i Běloruskem obchodovala velmi čile a mnoho Ukrajinců tam dojíždělo za prací. Obchodní ceny byly jiné, než s jinými zeměmi, neplatily cla a daně a také omezení. Navíc s Ruskem byl silně provázaný i průmysl - to vše z dob SSSR, kdy patřily do jednoho celku.

    Tehdejší prezident Janukovič se, samozřejmě, radil v Rusku o tom, jak by vypadaly jejich dosavadní obchody, pokud by za UA podepsal přístupové dohody. V Rusku mu zcela jasně řekli, že jejich vzájemné obchody by už nemohly probíhat jako dřív a hranice by se musela zavřít. Musely by se přijmout celní podmínky jako má Rusko s ostatními státy EU - protože pokud by hranice zůstala otevřená, proudila by do Ruska produkce z EU a to zcela bez omezení. Tzn., že pro Rusko by omezení a podmínky EU platily - ale obráceně už ne.

    Tehdejší vláda UA nakonec oznámila v EU, že přístupové dohody musí na nějaký čas odložit - než se zajistí hranice a dohody s Ruskem.

    Toto byl důvod k demonstraci.

    Studentky vyřvávaly, že chtějí mít stejné krajkové kalhotky jako dívky v EU. Jiní zas chtěli sedět ve Vídni a pít kafe, jiní chtěli zajet na bavorské pivo (bez pasů a víz) - a hlavně - všichni si mysleli, že budu moci bez jakýchkoliv omezení v EU pracovat i žít. Podobné představy, jako u nás v r. 1989.

    Studentům ani "opozici" se nepodařilo demonstraci náležitě rozehřát, takže nastoupili "přátelé ze zámoří" se svými "technologiemi". Podobně, jako u nás v r. 1989, mělo dojít ke "krvavé lázni" při rozhánění studentů. Takže se začali objevovat i dospělí s pokřikem "onižeděti".

    Protože však bylo pořád málo "grádů", začaly přijíždět "černé eskadrony" Pravého sektoru a hlavně - fotbaloví výtržníci. Svolávali se přes sítě a do Kyjeva (později i do jiných měst) si jezdili "zamlátit". V té době bylo na sítích mnoho hrůzných videí, která byla později mazána. Ale - daleko později.

    Majdan se v průběhu času proměnil v peklo a bojovou zónu. Už tam nebylo vidět obyčejné lidi, protože mezi tou sběří, která se tam stáhla, šlo o život. Různé kriminální živly i feťáci. Narkotik tam bylo, co "hrdlo ráčí", k tomu i jídlo zdarma a vyhřívané stany. Však se jich Kyjev nemohl později zbavit, tábořili tam ještě v květnu a nechtěli se hnout. Dokonce si místo vytrhané dlažby zasázeli brambory a zeleninu a chovali i slepice nebo prasátko. A to vše na jednom z nejkrásnějších náměstí Kyjeva.

    Jak majdan skončil - to je známé. Převratem.

    Co ale chci vypíchnout je, že do Kyjeva zamířili i občané z jiných měst, protože chtěli vyjádřit svůj nesouhlas s tím, co se děje - a později nesouhlas s převratem. Skupiny se dopravovaly vlakem i autobusem, ale... . Na majdan se dostala snad jen jedna taková skupina a hodně špatně dopadla. Zakuklenci v černých kuklách (Pravý sektor + fanatici) je tak zmlátili, že nezraněný snad nikdo neskončil, naopak dost jich skončilo v nemocnicích. A pak už si to Dmitro Jarošů ošéfoval tak, že své zakuklence poslal rovnou na nádraží, takže lidé nemohli ani vystoupit, natož dojít na majdan. Později tyto "černé eskadry" vyjížděly po celé zemi a přebíraly moc. Také "trestaly neposlušné samosprávy", které se odmítaly podřídit samozvancům. A když píšu trestaly, nešlo jen o nějakou basu a facku. To bylo trýznivé mučení bez jakékoliv lidskosti. Tím byly tyto kárné "černé eskadry" pověstné a skutečně - nenechaly nikoho na pochybách, že jsou pohrobci banderismu.

    A právě kvůli těmto eskadrám a jejich krutosti, mrzačení, vraždám a sadistickému mučení si mnoho ukrajinských měst narychlo budovalo domobranu. Neuhájila se ani Oděsa, ani Charkov. I ten Doněck a Lugansk měly na mále. A možná je to tím, že tato města jsou havířská, takže chlapi nakonec nejen černokukláče vykopali z města, ale vybudovali si domobranu tak silnou, že svá města uhájili.

    Pro dnešek stačí...🙂 Zítra se pokusím doplnit další o UA.

    Pro zájemce - zde chronologie majdanu - s fotkami i videi - článek je v RJ:

    https://rg.ru/2023/11/24/majdan-desiat-let-spustia.html

  • Lin
    Lin
    upravené 24 Feb 16:21 #10->

    Jak souvisí euromajdan s ruskou speciální operací?

    Jestliže dneska euroatlantická politika tvrdí, že Rusko okupuje UA, lže. Rusko bylo vynuceno ochránit ty občany UA, kteří si již nepřejí být občany UA a to z pádných důvodů.

    I když se mé tvrzení může zdát jako "proruské klišé", není to tak a hned se zeptám jinak. Hypotetický příklad:

    Pokud by třeba naše vláda z nějakého důvodu poslala třeba do Tábora vojáky a policii na obyvatele, kteří odmítají se jí podřídit, jelikož jsou přesvědčení, že se k moci dostala nekalým způsobem - milovali a ctili by Táborité takovou vládu? A pokud by vojáci začali obyvatele Tábora terorizovat, mučit a zabíjet - chtěli by Táborité zachovat poslušnost a loajálnost takové vládě? A pokud by Táborité byli dostatečně silní a udrželi by své město pod svou vlastní samosprávou a pražská vláda jim za to zavřela vodu a ostatní energie, neposílala jim důchody a mateřské (apod.), odřízla by zásobování i dodávky léků - myslíte si, že by Táborité toužili vrátit se "do lůna" státu s takovou vládou?

    Na UA se totiž dělo přesně toto a to již od r. 2014. Nejsou to Rusové, kdo zahájil "trestnou výpravu" na UA - to vláda v Kyjevě poslala v první půlce roku 2014 své karatele na "neposlušný" Donbas.

    Upřesním to: vláda v Kyjevě poslala vojáky na své vlastní občany a obyvatele, kteří odmítli uznat vládu, vzešlou z převratu.

    A jak už jsem psala - odstřihli je od všeho, co bylo důležité pro život. Včetně vody a potravin.

    Kdo by toužil vrátit se pod správu takové vlády?

    A to nebylo všechno. Vojáci na tato území útočili jako na nepřátelské - tj. zabíjeli civilisty, odstřelovali školy, nemocnice, obytné čtvrti a to zcela záměrně. To není "propaganda" - stačí si poslechnout ukropolitiky jako např. Irenu Farion, Jaceňuka nebo Porošenka. A ano, nesmíme zapomínat na "černé vzadu" jako Jaroš nebo oligarcha Kolomojský.

    Za všechny hrůzy, o kterých u nás stále někteří spoluobčané pochybují a řadí je mezi "ruskou propagandu", vyjmenuju Oděsu, kde byli za živa upálení lidé, Lugansk, kde letecký útok na městskou radnici způsobil jatka civilistů - včetně dětí. Útok proběhl v době, kdy byl luganský park plný lidí.

    Zde je zachované jedno z videí, kde jsou záběry na mrtvé a zraněné vynechané:

    https://www.youtube.com/watch?v=0xp_v7odTrY

    No a pak Doněck, město nejvíce zkoušené... Tolik mrtvých civilistů, tolik zmizelých celých rodin... Útoky kyjevské "kárné operace" úmyslně mířené do civilních center v hodiny, kdy byly plné. Autobusové zastávky, obchodní centra - a jako "obvykle" nemocnice, školy a školky a sídliště. Žádné omyly - přesně zaměřené odstřelování právě na tato místa.

    Přesto se v naší zemi ještě najdou lidé, kteří tvrdí, že Alej andělů je "ruská propaganda".

    A znovu položím tu neodbytnou otázku: jak je možné takto vraždit vlastní občany? Jak může stát se svou ozbrojenou mocí takto likvidovat své vlastní občany? Ukrajince - s ukrajinským občanstvím i pasem. Však tito lidé pro zemi pracovali, odváděli daně, vytvářeli hodnoty. Nazvali je "separatisty" a to jen proto, aby před světem uhájili zvěrstva, která páchají? Vždyť se kyjevský režim nikdy nesnažil s nimi dohodnout či vyjednávat. Jenom lest, klam, podvod - a snaha o získání území zpět - ale prázdných, bez obyvatel. Takže Rusové jsou tam skutečně ti, kdo civilisty chrání - a vojáci z UA ti, kdo vraždí své spoluobčany.

    Kde se vzala taková nenávist západního břehu Dněpru vůči levobřežním? Nenechte se mýlit, že je to kvůli ruské řeči. Každý Ukrajinec umí rusky a rozumí rusky - vždyť umělou "ukrajinštinu" se narychlo učili i pučisti až po majdanu.

    Zde dávám odkaz na zajímavý dokument o vzniku UA "Jak vytvářeli Ukrajinu":

    Dokument je v RJ a je dlouhý - cca 1 hod a 40 min. Vyzvednu z něj pár myšlenek:

    Na tomto území žilo vždy ruskojazyčné obyvatelstvo, kterému se souhrnně říkalo Rusíni. Kyjevská Rus nebyl jeden stát (jak se dneska mylně prezentuje), ale bylo to územní označení prostoru, kde bylo 8 nebo 10 samostatných knížectví. Když část území získala "Společná věc polská" (Rzeczpospolita), chtěla Rusíny "převychovat" a pokatoličtět. To se stále nedařilo a tak se v Polsku vymyslelo řeckokatolické náboženství. Dost připomínalo pravoslaví, ale bylo poslušné Vatikánu. A začalo šíření "ohněm a mečem". Nadvláda polsko-litevského království byla pro Rusíny strašná.

    Velkým předělem bylo povstání Bogdana Chmelnického, který se nakonec musel uchýlit pod ochranu ruského cara. A UA (dnešní) byla později dohodami rozdělena řekou Dněpr, který území, dnaska nazývané Ukrajinou, rozdělil na pravobřežní (s polsko-litevskou vládou a uniantským náboženstvím) a levobřežní (s vlivem Ruska, s pravoslavím).

    V dokumentu není, vsunuji:

    Když území získalo habsburské mocnářství, vyvstal problém, jaké že to je obyvatelstvo a jak se k němu chovat. Ani po polské nadvládě se nepřestalo nazývat Rusíny a hlásit se k pravoslaví. Ne všechno, ale v dostatečném počtu na to, aby plnilo Habsburky obavou, aby se náhodou - při možné válce s Ruskem - nepřidalo na jeho stranu. Takže . projekt Ukrajina ožil a byl podporován.

    Závěr:

    Jeví se mi jako vrchol pokrytectví dneska mluvit o "ruské agresi", když o agresi ukrajinské před deseti lety "civilizovaný svět" ani nemukl a předstíral, že ji nevidí. Za deset let měla kyjevská moc mnoho, mnoho příležitostí konflikt s Donbasem vyřešit a to tak, aby spokojené byly obě strany. Ještě před tím, než se Rusko rozhodlo na Donbas vstoupit. Nestalo se.

    Na samý závěr připomenu jeden z hlavních důvodů, proč konflikt (dle požadavků určitých kruhů ze "západu" ) skončit nesmí. USA totiž potřebují přístav v Sevastopolu, aby se staly "neomezenými pány" Černého moře.

  • 7. marca 1966 francúzsky prezident Charles De Gaulle oznámil zámer Francúzska vystúpiť z vojenského bloku NATO

  • Pri hľadaní spojitostí som náhodne natrafila na poklad:


    Štefan Roman a Svetový kongres Slovákov nahlodávali komunistický režim zvonku


    Účastníci pochodu za ľudské práva počas generálneho zhromaždenia Slovenského kongresu Slovákov v máji 1978 vo Washingtone. Foto: Archív Júliusa Behula

    --

    Beáta Katrebová Blehová

    2.10.2021

    Za nebývalým zjednotením organizácií Slovákov žijúcich mimo Československa bol Štefan Roman. Ak by sa dožil pádu režimu v roku 1989, jeho zanietenie, skúsenosti a uznanie mohli ovplyvniť budúci vývoj Slovenska.  

    Sovietska bezohľadnosť v závere 60. rokov minulého storočia dokázala nemožné – dať takmer všetkých Slovákov za železnou oponou dokopy. Jedným z bezprostredných impulzov na vznik Svetového kongresu Slovákov (SKS) však nebola len vojenská intervencia štátov Varšavskej zmluvy do Československa z 21. augusta 1968. V širšom kontexte dejín slovenského povojnového exilu šlo aj o vyvrcholenie snáh o zjednotenie, ktoré boli prítomné už od roku 1945.

    SKS vznikol teda ako strešná organizácia slovenských spolkov, organizácií a jednotlivcov na všetkých kontinentoch sveta. To znamená, že združoval nielen povojnové emigračné vlny, ale aj potomkov pôvodnej, takzvanej chlebovej emigrácie. Bol vskutku reprezentatívnym orgánom Slovákov v zahraničí.

    Druhým impulzom na vznik SKS bola skutočnosť vyplývajúca z neexistencie efektívnej politickej reprezentácie Slovákov, ktorá by na medzinárodných fórach obhajovala záujmy národa bez vlastného štátu a poukazovala na porušovanie práv „umlčaného“ ľudu zavretého železnou oponou.

    Tretím momentom bola odveká túžba Slovákov po rovnoprávnosti s ostatnými národmi.

    Ústredná postava Štefana Romana

    Zakladateľom a doživotným predsedom SKS bol Štefan Boleslav Roman, kanadský veľkopriemyselník, osobný priateľ pápeža Jána Pavla II., gréckokatolík, ktorému ležali na srdci aj osudy slovenských spoluveriacich.

    Najvyšším orgánom kongresu boli generálne zhromaždenia. Konali sa každé dva až tri roky. V období rokov 1970 až 1990 sa ich uskutočnilo deväť. Zásadne určovali smerovanie a programovú náplň. Na nich sa prerokúvali a schvaľovali dokumenty podstatného významu, ktoré sa vyjadrovali k zložitej medzinárodnopolitickej situácii, zápasu Slovákov o sebaurčenie, k dôležitým historickým udalostiam, prijímali sa koncepty listov predstaviteľom vlád či medzinárodných organizácií, protesty proti porušovaniu ľudských práv na Slovensku, ohlasy Slovákom doma a v zahraničí.

    Biskup Andrej G. Grutka (vľavo), Imrich Kružliak (za rečníckym pultom) a Štefan B. Roman (vpravo) počas generálneho zhromaždenia Slovenského kongresu Slovákov v júni 1971 v Toronte. Foto: Archív Júliusa Behula

    --

    Povestnou červenou niťou, ktorá spája dokumenty do jedného celku, bol zápas za prirodzené práva slovenského národa, za jeho úplnú slobodu a samostatné určovanie vlastných osudov.

    Starostlivo pripravovanou súčasťou generálnych zhromaždení bola aktívna účasť vysokopostavených politikov a osobností. Na slávnostných záverečných banketoch sa pravidelne zúčastňovali senátori a kongresmani zo Spojených štátov amerických. Medzi nich patril John Tower, dlhoročný senátor štátu Texas, ktorý v období Gorbačovovej perestrojky viedol americko-sovietske rokovania o odzbrojení. Ďalej to bol Robert Taft jr., senátor za štát Ohio, ktorého otec Robert Taft v 50. rokoch úzko spolupracoval so Slovenskou ligou v Amerike, či povojnový generálny konzul USA na Slovensku Clairborne de Borda Pell. Nechýbali ani svetové prominentné osobnosti – arcivojvoda Robert Habsburg alebo premiér kanadského štátu Ontário William Davies.

    Kongresu posielali pozdravné telegramy prezidenti USA, napríklad Richard Nixon. Ako mladý právnik pracoval na právnickom oddelení Romanovej firmy Dennison Mines.

    Upozorňovanie na porušovanie ľudských práv

    Z dnešného pohľadu možno tvrdiť, že ľudskoprávna agenda na pôde SKS prevyšovala pôsobenie Charty 77. Tu treba spomenúť najmä aktívnu účasť SKS na kontrolných konferenciách Helsinského procesu. Na každú kontrolnú konferenciu, či už to bolo v Belehrade, Madride alebo vo Viedni, vedenie SKS vypracovalo podrobný súpis krívd páchaných komunistickým režimom na Slovensku.

    Napríklad v Memorande o situácii na Slovensku po podpísaní Helsinského záverečného aktu z 25. júla 1977 pre belehradskú kontrolnú konferenciu sa konštatovalo, že pozorným sledovaním vývoja sa zistili skutočnosti v zásadnom rozpore s helsinskými záväzkami československej vlády, ktorá porušovala vlastnú ústavu a okliešťovala práva občanov.

    Na kontrolnej konferencii v Madride delegácia SKS poukázala na odnárodňovanie Slovákov v českých krajinách. V memorande sa ostro odsúdilo biľagovanie protirežimných odporcov, ako psychicky chorých, spojené s praxou umiestňovania v psychiatrických liečebniach. Spomenul sa politický proces s jezuitom Oskárom Formánkom z júna 1980 a k memorandu bol tiež priložený list aktivistu tajnej cirkvi na Slovensku Silvestra Krčméryho slovenskému ministrovi vnútra.

    Tŕň v oku komunistického režimu

    Netreba príliš zdôrazňovať, že pre československý komunistický režim predstavoval slovenský exil pre svoj vyhranený antikomunizmus a kresťanský svetonázor úhlavného nepriateľa, na ktorého likvidáciu neváhal použiť aj tie najdrastickejšie metódy, vražedné atentáty nevynímajúc. Nenávisť režimu voči SKS preto nijako nevybočovala z celkového protiexilového ťaženia, na marenie jeho činnosti sa nešetrilo prostriedkami ani počtom nasadených agentov.

    Moskovský korešpondent bratislavskej Pravdy Rudolf Nittmann písal o vzniku SKS ako o „záležitosti ľudácko-fašistickej emigrácie“, snemovanie v New Yorku označil ako „zhromaždenie ľudácko-fašistických spolkov“ a čelní predstavitelia kongresu boli podľa neho „ľudácko-fašistická zberba“.

    Vo vedení SKS pôsobilo niekoľko agentov, na ilustráciu spomeniem aspoň jedného z nich. Ivan Fiala, agent Štátnej bezpečnosti pod krycími menami Albatros a Prológ, bol kontinentálnym podpredsedom SKS pre Európu. V januári 1969 ho československá rozviedka vyslala do západného Nemecka, kde sa mal infiltrovať do Rádia Slobodná Európa a do prostredia „slovenskej separatistickej emigrácie”. O niekoľko rokov neskôr rozviedka mohla podľa originálneho textu v češtine konštatovať: „[Agent Prológ] má dotyk na všechny funkcionáře SKS v USA, Kanadě a Evropě. Stal se rovněž členem Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda [SÚSCM] v Římě a jako laik se zúčastňuje zasedání SÚSCM a plní úkoly po linii Vatikánu.“

    V roku 1974 si Fiala počas tajného stiahnutia do Československa podal žiadosť o vstup do Komunistickej strany Československa a neskôr bol dokonca (v tajnosti) vyznamenaný štátnym vyznamenaním.

    Predseda sa slobody nedožil

    V 80. rokoch, teda v čase, keď pod vplyvom postojov amerického prezidenta Ronalda Reagana dochádza k zostreniu studenej vojny, sa v Toronte koná jubilejné, šieste generálne zhromaždenie SKS. Toto podujatie z júna 1981 patrilo medzi najúspešnejšie a časovým rozsahom najdlhšie. Programová reč predsedu SKS Štefana Romana sa zaraďuje medzi jeho najzásadnejšie kongresové prejavy. Zohľadňovala sa v nej predovšetkým ľudskoprávna problematika v duchu hesla: „Slovenské práva sú nedeliteľnou časťou ľudských práv.“

    Biskup Pavol Hnilica (druhý sprava) počas generálneho zhromaždenia Slovenského kongresu Slovákov v júni 1971 v Toronte. V strede je biskup Michal Rusnák. Foto: SNA, fond Dušan Tóth

    --

    SKS sa začiatkom 80. rokov úspešne prehupol do druhej dekády existencie, keď sa najmä po roku 1985 postupne menila medzinárodnopolitická situácia a keď sa národy za železnou oponou v závere tejto dekády, v roku zázrakov, dočkali vytúženej slobody.

    Štefan Roman sa týchto zlomových udalostí nedožil. Zomrel v predvečer Sviečkovej manifestácie a Nežnej revolúcie, v čase, keď v dôsledku hlbokých zmien Slovensko stálo na povestnej križovatke dejín.

    Z dejinnej perspektívy sa možno domnievať, že Slovensko by bolo obstálo lepšie, ak by sa pri zložitom riešení štátoprávneho vzťahu, ekonomických reforiem i celkového smerovania spoločnosti mohlo na medzinárodnej scéne oprieť o muža s kvalitami, znalosťami a prestížou, aké Štefan Roman nepochybne preukazoval. Najnovšia publikácia Ústavu pamäti národa s názvom Svetový kongres Slovákov v dokumentoch, 1. časť Generálne zhromaždenia mapuje na základe dokumentov generálnych zhromaždení SKS tento projekt. Právom ho možno nazvať konzervatívnym, pretože je odrazom vlasteneckého, kresťanského, demokratického a napokon antikomunistického postoja tej časti slovenského národa, ktorá mohla v období neslobody slobodne reprezentovať slovenskú otázku.

    --

    Robert Habsburg - druhorodený syn posledného cisára, brat Paneurópana Otta:


  • 8. marca 1965 absolvoval sovietsky kozmonaut Alexej Archipovič Leonov prvý pobyt v otvorenom vesmíre.

    Čas, ktorý astronaut strávil mimo kozmickej lode bol 12 minút 9 sekúnd

  • Zora
    upravené 23 Mar 09:47 #16->

    Spojené štáty Veľkého Rakúska

    Spojené štáty Veľkého Rakúska (nem. Vereinigte Staaten von Groß-Österreich) bol návrh reformy štátosprávneho usporiadania Rakúsko-Uhorska, vytvorený skupinou vzdelancov, obklopujúcich nástupníka trónu Františka Ferdinanda, ktorý sa nikdy neuskutočnil. Myšlienkovým otcom tejto koncepcie bol Aurel Popovici v 1906.

    Jazyková mapa Rakúsko-Uhorska

    Ku koncu 19. storočia sa začalo čoraz výraznejšie ukazovať, že najväčším problémom, ktorému čelí dualistická monarchia Rakúsko-Uhorsko bole, že obyvateľstvo pozostávalo z dvanástich rozličných etnických skupín, z ktorých len dve, Nemci a Maďari (tvorili spolu 44% obyvateľstva), mali moc. Ostatných 10 etnických skupín (ČesiPoliaciRusíniRumuniChorvátiSlováciBosniaciSrbiSlovinci a Taliani) nemalo takmer akúkoľvek politickú moc, jedine Chorváti a Srbi mali obmedzenú autonómiu v Chorvátsko-slavónskom kráľovstve, ktoré vzniklo v roku 1868 po maďarsko-chorvátskom vyrovnaní. František Ferdinand d’Este plánoval radikálne prekresliť mapu Rakúska-Uhorska, vytvoriac tak množstvo národnostne a jazykovo homogénnych poloautonómnych "štátov", ktoré by boli súčasť únie Spojených štátov Veľkého Rakúska. Po zavraždení arcivojvodu plán ustúpil do úzadia a vojna, ktorá vypukla, ukončila stáročnú históriu Habsburskej monarchie.

    Útvary navrhované Aurelom Popovicim

    Navrhovaná mapa Spojených štátov Veľkého Rakúska a hlavné národnostné skupiny Rakúsko-Uhorska

    Nápad pochádzal od Ľudovíta Košúta, ktorý navrhoval pretvoriť Rakúske cisárstvo na tzv. "Podunajský štát", federatívny štát s autonómnymi oblasťami.[1][2]

    Mapa Spojených štátov Veľkého Rakúska navrhovaná Popovicim, 1906

    K týmto štátom by navyše patrilo množstvo nemecky hovoriacich enkláv vo východnom Sedmohradsku, Banáte a ďalších častiach Maďarska, južnom Slovinsku, aj na Spiši a v okolí Smolníka, aj veľké mestá (ako napríklad PrahaBudapešťĽvovBrno) a na ďalších miestach kde by mali autonómiu.

    Veľká rozdielnosť pôvodu, jazykov, obyčajov a mentality rôznych národností si vyžaduje pre celú habsburskú monarchiu, také štátne usporiadanie, ktoré by dokázalo zaručiť, že žiadna národnosť nebude ohrozená, blokovaná alebo dotknutá v svojom národno-politickom živote, v svojom vlastnom rozvoji, v svojej národnej hrdosti, jedným slovom – vo svojom spôsobe cítenia a žitia– Aurel Popovici (1906)

    Referencie

    • (po anglicky) ISAC, Iulian Nicusor. The United States of Greater Austria – a step towards European Union?. : . Dostupné online.
    • (po nemecky) KOWALSKI, Erich. Die Pläne zur Reichsreform der Militärkanzlei des Thronfolgers Franz Ferdinand im Spannungsfeld von Trialismus und FöderalismusViedeň : Universitätsbibliothek Universität Wien, 2005.
    • (po nemecky) POPOVICI, Aurel. Die Vereinigten Staaten von Groß-Österreich. Politische Studien zur Lösung der nationalen Fragen und staatrechtlichen Krisen in Österreich-UngarnLipsko : , 1906.
    • (po nemecky) TESLARU-BORN, Alina. Ideen und Projekte zur Föderalisierung des Habsburgischen Reiches mit besonderer Berücksichtigung Siebenbürgens 1848–1918 (Inauguraldissertation)Frankfurt nad Mohanom : Johann-Wolfgang-Goethe-Universität zu Frankfurt am Main, 2005. Dostupné online.
    1.  "Encyclopedia Britannica: Kossuth article"
    2.  Lessons of the War and the Peace Conference : Oreste Ferrara

    Externé odkazy

    Pozri aj

    Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku United States of Greater Austria na anglickej Wikipédii.

    https://www.beletria.sk/encyklopedia-literatury/index.php?pojem=Spojen%C3%A9_%C5%A1t%C3%A1ty_Ve%C4%BEk%C3%A9ho_Rak%C3%BAska

    --

    --

    Veľmi zvláštne, nerealistické návrhy na spravodlivejšie štátoprávne usporiadanie Rakúsko - Uhorska vznikali začiatkom 20. storočia. Na mapke hore vidno rekonštrukciu návrhu rumunského národovca Aurela C. Popovici z roku 1906 na vytvorenie „Die Vereinigten Staaten von Groß-Österreich“, teda Spojených štátov Veľkého Rakúska.

    Slovensko podľa návrhu malo byť menšie, v svojich etnických hraniciach, pod názvom "Slowakenland", dá sa preložiť ako Slovenská krajina, či "Slovenské okolie", ako sa aj kedysi plánovalo...

    Rumunské vnímanie Monarchie je vidno na vtesnaní Maďarska do jeho etnických hraníc, avšak vytvorenia samostatnej Krajiny Sekelov, maďarskej enklávy v rumunských Karpatoch.

    Zaujímavý je link priamo na autorov mapy.

    --

    https://www.thomasgraz.net/glass/map-ethn.htm

    --

    https://www.thomasgraz.net/glass/map-konf.htm

    --


  • 04.05.2009

    15 najväčších lodí znečistí životné prostredie viac ako všetky autá sveta

    Emma Maersk

    Jedna obria nákladná loď zaťaží životné prostredie viac ako 50 miliónov osobných automobilov.

    Iba pätnásť najväčších lodí vyprodukuje viac nežiaducich látok ako všetkých 760 miliónov áut sveta. Informoval o tom server iDnes.cz.

    Nelichotivé údaje emisií z námornej dopravy priniesla štúdia dánskej vládnej agentúry na ochranu životného prostredia. Najväčšie kontajnerové lode majú obrie motory s výkonom desiatok tisíc koní. Pracujú 24 hodín denne zhruba 280 dní v roku, čo je pre prírodu poriadna záťaž.

    Nejde samozrejme len o emisie CO2, ale o emisie sadzí, oxidov síry a dusíka. Lodné motory totiž používajú palivo veľmi nízkej kvality a navyše nie sú prakticky vôbec viazané emisnými predpismi.

    To by sa ale malo v budúcnosti zmeniť. Len v USA ročne vraj zomrie na následky ochorení spôsobených znečistením ovzdušia z obrích prepravných lodí 60 000 ľudí. Medzi ochoreniami dominujú astma a rakovina, píše britský server Guardian, ktorý dánsku štúdiu zverejnil.

    USA tak pravdepodobne od budúceho roka zavedie zvláštnu ochrannú zónu okolo svojho pobrežia. Bude mať šírku 230 míľ a nebudú sa za ňu, pravdepodobne okrem veľkých prístavov, môcť dostať lode, ktoré nespĺňajú niektoré limity. Podiel síry i v námornom palive by mal klesnúť o 98 %, emisie častíc by mali klesnúť o 85 % a emisie oxidov dusíka o 80 %.

    Emma Maersk - kolos na mori

    Najväčšia nákladná loď sveta v číslach

    * rozmery 397 x 56 metrov

    * ponor 15,5 metra

    * výška 30 metrov (od stožiara po palubu)

    * motor: 14 valcov, výkon 80 MW, ďalších 5 menších motorov s celkovým výkonom 30 MW

    * maximálna rýchlosť vyše 25,5 uzlov (47,2 km/h)

    * kapacita 156 907 ton a 11 000 TEU (ekvivalent štandardizovaných 20-stopových kontajnerov), teoreticky až 15 200 TEU

    * posádka: 13 osôb

    --

    2018


  • Milo
    upravené 2 Apr 17:29 #18->

    Krátky a neúplný prehľad názorov politikov a vývoja legislatívy k extrémizmu a slobode prejavu

    Andrej Danko: "Slovensko je historickým dlžníkom Izraela."

    19. septembra 2018

    Pripomína, že absencia pojmov, akými sú antisemitizmus a holokaust, spôsobovali prokuratúre a orgánom činným v trestnom konaní problémy pri riešení závažnej trestnej činnosti. "Žijeme v ťažkej dobe, kedy sa popierajú základné ľudské práva. Máme aj v politike ľudí, ktorí popierajú holokaust," zdôraznil Danko, podľa ktorého je povinnosťou poslancov vyriešiť problém s definíciou holokaustu a definíciou antisemitizmu.

    "Je to aj môj osobný záväzok, ktorý som dal svojmu kolegovi a priateľovi, predsedovi Knesetu štátu Izrael J.J. Edelsteinovi," doplnil. Danko verí, že jeho návrh nájde širokú podporu nielen koaličných poslancov. "Slovensko je historickým dlžníkom Izraela. Slovensko musí byť príkladom v legislatívnych postupoch pri prijímaní danej normy," uviedol šéf parlamentu.

    Premiér Pellegrini: “Dosť bolo virtuálnej beztrestnosti”

    Bratislava 18. septembra 2018

    “Všimol som si, že denníky už pristúpili k tomu, že preverujú blogerské adresy. Je to prvý krok, na ktorý môžeme nadviazať. Som pripravený v krátkom čase rokovať s prevádzkovateľmi webových stránok a portálov a nájsť riešenie, aby sme zamedzili šíreniu anonymnej nenávisti a virtuálnej beztrestnosti. Každý jeden si musí byť vedomý svojej zodpovednosti za napísaný názor. Len tak sa dá budovať moderný štát, postavený na skutočných princípoch demokracie.”


    Danko /+Pellegrini, Kiska/: "Poslanecká imunita na výroky by sa mala zúžiť"

    30. augusta 2018

    Poslanecká imunita na výroky by sa mala zúžiť, rovnako by sa mal presne zadefinovať antisemitizmus. Parlament by tiež mal prijať zákon o politických stranách. Tieto zmeny chce na jeseň iniciovať predseda Národnej rady SR Andrej Danko (SNS), ktorý zdôrazňuje potrebu prijatia antifašistických opatrení. Spomína ich v súvislosti so stranou Mariana Kotlebu. Jej existenciu považuje za veľký problém Slovenska.


    https://www.teraz.sk/slovensko/most-hid-je-pripraveny-rokovat-o-zu/345737-clanok.html

    Lipšic: "Je absurdné, aby politická polemika bola predmetom trestného konania"

    9. januára 2019

    Rozhodnutie ÚS je podľa právneho zástupcu skupiny opozičných poslancov Daniela Lipšica dobrou správou pre slobodu prejavu na Slovensku. Uviedol, že v prípade verbálnych prejavov voči "inej skupine osôb" nikto nevedel, akého prejavu sa má vyvarovať, aby potenciálne neniesol trestnoprávnu zodpovednosť. Ďalej konštatoval, že v slobodnej spoločnosti je absurdné, aby politická polemika bola predmetom trestného konania. "Základom demokracie je diskusia, niekedy aj polemická, niekedy aj za určité hranice slušnosti zachádzajúca, ale to musí regulovať spoločnosť, nie trestné právo, pretože ten dosah na ohrozenie slobody prejavu je veľmi veľký," povedal.


    Harabín navrhuje prijatie nových skutkových podstát - výroba, rozširovanie a prechovávanie extrémistických materiálov..

    6. 11. 2008

    "Takýmto spôsobom chceme prispieť k lepšiemu objasňovaniu a potrestaniu páchateľov, ktorí sa snažia narušiť pokojné nažívanie národov, národností a etnických skupín na našom území,“ vysvetlil Harabin.

    Ako ďalej informoval Michal Jurči z tlačového a informačného odboru MS SR, novela definuje extrémistický materiál, osobitný extrémistický motív a extrémistickú skupinu, ktoré majú byť v Trestnom zákone okolnosťami pre vyššiu trestnú sadzbu. Návrh tiež zavádza definíciu trestných činov extrémizmu s ich výpočtom a súvislosťou s extrémistickým motívom a aj úpravy v skutkových podstatách trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a výtržníctva.

    Zmeny nastanú aj v niektorých skutkových podstatách podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd. "Navrhujem tiež sprísniť a rozšíriť postih pre páchateľov, ktorí popierajú holokaust. Rovnako návrh počíta s trestnosťou pri spochybňovaní genocídy. Vychádzame v tomto prípade z úcty k miliónom obetí v koncentračných táboroch. Nie je možné haniť ich pamiatku,“ uviedol Harabin.

    V rámci trestných činov proti ľudskosti MS SR navrhuje prijatie nových skutkových podstát - výroba, rozširovanie a prechovávanie extrémistických materiálov a podnecovanie, hanobenie a vyhrážanie sa osobám určiteľným rasou, farbou pleti, pôvodom rodu, národnosťou, národom, etnickou skupinou alebo náboženským vyznaním. V prípade posledného uvedeného trestného činu ide o sprísnenie dolnej hranice trestnej sadzby pri popieraní, spochybňovaní, schvaľovaní alebo ospravedlňovaní holokaustu zo šiestich mesiacov na jeden rok. Sprísnený postih sa bude týkať aj iných zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov.

    --

    T. Rostas: SLOBODA SLOVA JE FIKCIA A BUDE TO HORŠIE

    28.3.2024

    "V prípade Juliana Assangea sme vždy tvrdili, že toto je reálny obraz o tom, ako to je v realite so slobodou slova na Západe. A potvrdzuje to aj súdenie mňa, súdenie Štefana Harabina a aj odsúdenie Mariána Magáta kvôli tomu, čo sme napísali!"


  • 3. apríla 1933 bola v ZSSR vykonaná prvá transplantácia ľudskej obličky na svete.

  • 2000 

    MARTIN HERZÁN:  TOTALITNÍ SVĚTOVLÁDA

     "Jakákoliv dnešní veřejná státní opozice je spíše jen sehranou scénkou, v níž máme být strašeni nebezpečím odjinud. Neboť jen pod strachem my občané dovolíme těm nahoře zavádět tzv. opatření a v důvěře jim necháváme volnou ruku ve formování naší budoucnosti. A zbývá nám jen doufat, že v té budoucnosti se najde místa i pro nás. "


  • 13.4. 2021

    Naomi Wolfová – Důrazné varování před vakcinačními pasy

    https://otevrisvoumysl.cz/naomi-wolfova-durazne-varovani-pred-vakcinacnimi-pasy/

  • Zora
    upravené 21 Apr 07:19 #22->

    Velký bratr v kamerách už je inteligentní: předpoví zločiny a pozná kriminálníky

    23. 3. 2017

    Co umějí průmyslové kamery

    Středeční teroristický útok v Londýně momentálně vyšetřuje řada složek britské policie i tajných služeb. Jedním z nejlepších nástrojů, které mají k dispozici, jsou všudypřítomné kamery.

    Londýn má zřejmě nejhustější síť průmyslových kamer na světě – na osm milionů jeho obyvatel připadá asi 900 tisíc kamer, z toho policie má přístup k asi šedesáti tisícům. Jen letiště Heathrow hlídá přibližně 3000 kamer. Obyvatel Londýna je denně zachycen v průměru na třech stovkách různých kamerách. Pro srovnání: v Praze je městem provozováno asi dva tisíce kamer.

    --

    FAKTA

    Co jsou CCTV kamery

    • Kamerový systém (CCTV – Closed Circuit Television, uzavřený televizní okruh) je užití kamer ke sledování prostor, k zobrazování záběrů z kamer na monitorech a archivaci natočených záběrů. Takovým kamerám se říká také průmyslové kamery nebo také průmyslová televize.
    • Skládá se z kamer, hardwarového vybavení (hard disku, monitoru) a softwaru. Může být doplněn i o mikrofony a reproduktory a téměř vždy o záznamové médium pro ukládání zaznamenaných dat.

    --

    Pro londýnské bezpečnostní složky znamenají tyto přístroje a jejich monitorovací systém základ pro vyšetřování. Podle statistik z roku 2009 byly záznamy z CCTV kamer použity při vyšetřování 95 procent vražd. Velká Británie je v těchto kamerách světovou velmocí: zkušební provoz se tam rozběhl už v sedmdesátých letech 20. století. Od 11. září 2001 se začaly kamery instalovat velmi masivně, dnes je ve Velké Británii téměř čtvrtina všech bezpečnostních kamer na světě.

    Řada studií dokládá, že v místech, kde jsou takové kamery umístěné, výrazně klesá zločinnost, v závislosti na tom, jak kvalitní systém se používá a jak hustá je síť kamer:

    • Baltimore (600 000 obyvatel) má od roku 2005 síť 700 kamer. Kriminalita ve sledovaných oblastech klesla o 15 procent. Díky kamerám je ročně zatčeno asi 1200 osob.
    • Dallas (milion obyvatel) má od roku 2007 systém 40 kamer v centru města – v místech s největší kriminalitou. Asi 40 procent kriminálních činů se totiž v tomto městě odehraje jen na 6 procentech jeho území. Po instalaci systému poklesla kriminalita v monitorovaných oblastech o 35–60 procent.
    • V Poznani (půl milionu obyvatel) mají od roku 2000 systém 450 kamer. V oblastech, jež sledují, poklesl počet rvaček o 40 procent, trestných činů spojených drogami o 60 procent.


    Kamery jsou už inteligentní

    Klasické kamery jsou pro vyšetřování zločinů nesmírně užitečné, ale pro bezpečnostní složky je nyní mnohem důležitější, jak se kamerové systémy integrují s umělými inteligencemi a chytrými algoritmy. Tyto inovativní metody současně ukazují, jak umělé inteligence spolehlivě nahrazují a vytlačují lidi z jejich klasických rolí.

    --

    FAKTA

    Kamery ve službách zločinců

    • V květnu 2015 v Mexiku policie zničila síť 39 CCTV kamer, kterou provozoval jeden ze zločineckých kartelů v zemi. Byly umístěné na sloupech elektrického vedení a zločinci pomocí nich zřejmě monitorovali jak policejní aktivity v oblasti, tak i případnou konkurenci – například pouliční prodavače drog z jiných kartelů. Podle policie šlo o velmi sofistikovaný systém, jehož operátor mohl z centrály ovládat několik přístrojů současně.

    --

    Největším problémem kamerových systémů je jejich obrovské množství a tedy kvantita údajů, které z nich vycházejí. Zatímco technika funguje 24 hodin denně stejně bděle, lidští operátoři takové pozornosti nejsou schopní. A tak přicházejí ke slovu nástroje, jež v tom mohou pomoci. Vše začalo tím, že se začaly integrovat kamery a mikrofony.

    Citlivé mikrofony totiž kamerám umožňují vyhodnotit zvýšenou hladinu zvuku nad rámec běžného nočního klidu. Zatímco běžný hovor nechají bez povšimnutí, křik, hlasitá potyčka nebo třeba rozbíjení lahví by už mikrofonu uniknout neměly. Obraz i zvuk poté uvidí pracovníci dispečinku nebo policejní ústředny. Ve „chvílích klidu“ kamery zůstanou nefunkční.

    Takto se dá monitorovat nejen rvačka, ale třeba také porušování nočního klidu stavební prací nebo obecně, zda firmy neporušují povolenou úroveň hluku během dne. Některé tyto systémy jsou schopné rozeznávat širokou škálu zvuků, mohou tak upozornit například na zvuky, jako je močení, výstřely a podobně.


    Počítače vás poznají

    Jedním z nejžhavějších a současně nejvíce kontroverzních témat je rozeznávání lidských tváří a dalších obrazových prvků na videu. Počítačové algoritmy se totiž naučily rozeznávat tvary, barvy i předměty, což výrazně pomáhá při vyhledávání v záznamech.

    Všechna videa jsou dnes již digitální, takže stroje v nich mohou pátrat po znacích, jež jim jejich lidští operátoři zadají. Například pokud byl při útoku v Londýně útočníkem muž v hnědém terénním autě, musela by dříve armáda lidí procházet stovky hodin záznamů a hledat v nich všechna hnědá auta.

    Dnes už programy umí rozeznat znaky jako „hnědý“ nebo „automobil“ a pak v záznamech už vyhledávají jenom takové videosekvence, kde se takové objekty pohybují. Počítač umí poznat i takové detaily, jako je barva oblečení, vlasů a spousta dalšíchfaktorů. Špičkové programy umí dokonce vytvářet zcela nové sledovací funkce na přání klienta. Příkladem takového řešení je třeba česká společnost CertiCon, která pro tyto účely vyvinula software SmartCam. Ten upozorňuje i na podezřelé chování osob nebo na podezřelá zavazadla, která jsou dlouhou dobu opuštěná na veřejných místech. Umožňuji rozpoznat, pokud se na záběrech kamery odehraje úraz nebo trestný čin.

    Tyto kamerové algoritmy nemají význam jen pro bezpečnost, ale také pro mnoho dalších oborů. Hodí se pro marketingové i urbanistické účely – umí totiž počítat objekty i lidi ve scéně procházející sledovaným místem. Mohou pomáhat i s analýzou dopravní situace automatickým počítáním projíždějících vozidel i rozborem jejich typického chování. Ve Velké Británii má na starost vývoj takových algoritmů Scotland Yard, vede ho muž s příhodným jménem - Dr. James Orwell.


    Kamery předpovídají zločiny

    Tyto analýzy se dají použít také pro něco, co značně připomíná filmy, jako je třeba Minority Report – tedy předvídání zločinného chování. I pro to slouží programy, které rozeznávají tvary.

    Existují již například algoritmy, které umí na on-line běžícím videu rozpoznat nůž. Pokud se objeví v záznamu na místech, kde může způsobit potenciální problém (například v lidské ruce) a v podezřelém čase a místě (v noci na parkovišti), může být obsluha kamery upozorněna, že tato situace hrozí zločinem. Podobně mohou fungovat tyto programy i v jiných situacích, kde je použití nějakého předmětu podmínkou spácháním zločinu.


    Tvář zločince

    Roku 2001 spustili revoluci v rozpoznávání tváří dva vědci – Paul Viola a Michael Jones. Právě jejich algoritmus byl první, který dokázal relativně přesně rozpoznat, že na snímku určil, co je a co není lidský obličej. Oba technici na tom zbohatli, jejich program se stal součástí fotoaparátů a mobilních telefonů.

    Od té doby se programy v rozpoznávání tváří stále zlepšovaly a dnes jsou veřejně dostupné i verze, které z porovnávání tváří dokáží určit, kdo je na snímku. Nejpopulárnějším je ruský FindFace, který má podle nezávislých recenzí úspěšnost při odhalování identit až 70 procent – momentálně má asi půl milionu uživatelů. Na podobném principu funguje i služba Pictriev, která zase určí, jaké celebritě je člověk nejvíc podobný.

    --

    "V reálných podmínkách by systém na rozeznávání obličejů ošálil i Usáma bin Ládin."

    Berry Steinhart, American Civil Liberties Union

    --

    Když se tyto algoritmy aplikují na video, vznikají projekty jako Betaface nebo Viewdle, které rozeznávají tváře i ve videu. Bezpečnostní složky tyto programy již řadu let používají – s různou mírou úspěchu. Odborné studie upozorňují, že tato technologie je značně nespolehlivá. 

    Funguje poměrně dobře, pokud má rozeznat malý vzorek osob, které kamery zabírají velmi detailně. Osvědčil se například u asi stovky amerických kasin, kde zabraňuje ve stupu několika desítkám podvodníků.

    Těmito programy je vybavena také řada letišť po celém světě. Na podzim roku 2015 představila společnost Panasonic CCTV kamery, které v sobě tento software již mají zabudovaný. Specializované programy, jako je třeba Viseum, uvádějí svou úspěšnost kolem 95 až 98 procent.

    Boj proti Velkému bratrovi

    Množství údajů, které CCTV kamery shromažďují, je obrovské a samozřejmě se nabízí otázka, zda není zneužitelné. Řada organizací i jednotlivců proti masivnímu nasazení kamer ve veřejném prostoru protestuje, zatím ovšem marně.

    Když se roku 2013 řešil systém v Praze, objevila se řada zásadních námitek, které se vždy opakují. „Praha bezpochyby musí řešit pořádek v ulicích, ale je otázkou, za jakou cenu. My dáváme přednost liberální společnosti, kde není nutně každý čin nebo slovo někým – či dokonce něčím – vyhodnocováno,“ uvedl tehdy místopředseda České pirátské strany Mikuláš Ferjenčík, který se veřejným prostorem a ochranou svobod zabývá.

    Problematika povolování kamer je v České republice značně komplikovaná – protože samo sledování je spojené s ochranou osobních údajů lidí. Jejich používání se řídí právě podle Zákona o ochraně osobních údajů z roku 2001 a mnoha dalšími doplňky a výjimkami. Pro nejlepší orientaci v tomto problému slouží příručka Úradu pro ochranu osobních údajů.  


  • Zora, z tvojho príspevku ma zaujalo :

    Zora povedal/-a: Velká Británie je v těchto kamerách světovou velmocí: zkušební provoz se tam rozběhl už v sedmdesátých letech 20. století. Od 11. září 2001 se začaly kamery instalovat velmi masivně, dnes je ve Velké Británii téměř čtvrtina všech bezpečnostních kamer na světě.

    V koho prospech boli útoky 11.9.2001 ?


    Zora povedal/-a: „Praha bezpochyby musí řešit pořádek v ulicích, ale je otázkou, za jakou cenu. My dáváme přednost liberální společnosti, kde není nutně každý čin nebo slovo někým – či dokonce něčím – vyhodnocováno,“ uvedl tehdy místopředseda České pirátské strany Mikuláš Ferjenčík, který se veřejným prostorem a ochranou svobod zabývá.

    Piráti sú dnes pri moci v ČR. Dávajú stále prednosť "liberálnej" spoločnosti ? Alebo liberálna rozumej už poriadne kontrolovaná, direktívne riadená spoločnosť.


  • Vrátim sa ešte k Ferjenčíkovi z Pirátov, takmer som zabudla:

    Pôsobí tu:

    Je naozaj zvláštny jeho postoj ku kamerám / v rámci strany, v ktorej pôsobí/.

  • g
    upravené 29 Apr 21:58 #26->

    Zora, výbornú knihu si dala ! Tam je taká veta, že slovenský ľavicový politik povedal juhoslovanskému diplomatovi, že keby odvalili Miloševiča... Ja si myslím, že on nie je ani slovenský, nikdy nebol ľavicový. Tipujem jedno meno, ešte stále tu zavadzia a sype piesok do súkolí.

  • Knihu som len začala listovať, ale celú by som ju tu dala, keby som mohla. 350 strán nenafotím 😂

    Ale ešte niektoré veci určite pribudnú.

    --

    Napíš ten tip, lebo som nevedela na to prísť celý víkend :)

  • Dnes je to presne desať rokov od odeskej masakry: 2. mája 2014 ukrajinskí nacionalisti a prívrženci štátneho prevratu podpálili Dom odborov, v ktorom sa uchýlili predstavitelia „antimajdanu“.

    Podľa oficiálnych údajov sa obeťami týchto udalostí stalo 48 za živa upálených ľudí, viac ako 250 bolo zranených. 

    Stalo sa tak po zvrhnutí prezidenta Viktora Janukovyča a dosadení prozápadného režimu.

    Druhého mája 2014 sa v meste rozpútali potýčky protivládnych síl s ultranaciona­listami. Veľká pouličná bitka za prítomnosti nečinnej polície sa skončila podpálením Domu odborov, kam sa skryli protivládni demonštranti. 

    Pravicoví radikáli hádzali na budovu, v ktorej boli aj ženy a deti, Molotovove koktaily. Niektorí útočníci použili proti obkľúčeným aj strelné zbrane, čo dokumentujú aj dobové fotografie. Vládna moc doteraz neurčila vinníkov masakry napriek rastúcemu tlaku verejnosti.

    https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/391860-masaker-v-odese-je-stale-mokvajucou-ranou/