Bratislava. Rande s mojím mestom

Bratislava je miesto ako mnohé iné - narodíte sa tam, vyrastiete, buď zosta/r/nete, alebo odídete. Chodíte do školy, pracujete, randíte, založíte si rodinu - ako v úplne iných mestách a dedinách. Deň za dňom, rok za rokom plynú životy tu aj tam.

Ja ako rodená Bratislavčanka (no nie Prešpuráčka) som neznášala pomenovanie Blava, Blaváci, Paštekári.

Neviem, čím to je, že mesto, ktoré mnohí ani nenavštívili, ďalším dalo prácu a živobytie, je pre týchto hodné toľkých urážok a nenávisti, či už v podobe skomoleniny mena, ktorá odkazuje až kdesi k Trnave, či hanlivých vyjadrení na adresu jeho obyvateľov, až po vyjadrenie celkovej averzie voči mestu i obyvateľstvu ako takému.

Keď vyjdem z vlastných skúseností, nikdy sa mi nestalo, že by som sa s takým bytostným odporom vyjadrovala k neznámemu mestu, naopak, hľadám len to pekné, lebo to - práve tak ako nepekné - nájdete všade.

Pekné i škaredé patria k sebe, nebolo by jedno bez druhého, tak ako priekopa pod mostom pri Michalskej bráne, sčasti krásne vynovená a sčasti zarastená burinou. K tomu všetkému patria i veci nebadané, tajné - ako skrytý a zabudnutý most medzi vežou a bránou.

Pohľad na Bratislavu s hradom na litografii z roku 1593 od F. Hogenberga

Že Bratislava vie očariť aj "inonarodenca", dokladuje Martin Rázus vo svojom vyznaní:

Bratislave

… Svah nížiaci sa v roveň nedohľadnú,
kam šíra rieka valom odteká,
komíny dielní, od nich krovy čadnú,
fárb pestrá smes a hrany, kruhy, čiary,
z nich pnie sa Dóm, čo zlatom v slnku žiari,
a nad tým bašty… zrutný štvorhran stien,
v nich pochovaná sláva stáveká…

Tak zriem ťa, mesto, keď si zastanem
na výbežku, kde hrozno tvoje zrieva —
i zlatých zŕn, i rudých, sladučkých,
a slúcham na tlk srdca, na pŕs zdvih,
čo mocným rytmom plní priestory —
a rozosmiatym, čistým vzduchom schvieva.

Zrak môj sa v siete ulíc zaborí,
a blúdim zas, sťa študent hebulenký,
a kriesia v duši — zbudlé rozpomienky —
roj bodrých druhov s „vlajúcimi vlasy
a chmúrnym zrakom…“ Na zdar!… „Delia vlasť
na trotoári?“ Po nich zšľahá zášť,
ni jemné slečny zgániť nelenia si,
a vrhnúť: fuj! To bon-ton na korse,
kde elegána pohľad zas ťa zmerá,
a na nábreží stretnem krakélera,
čo zavadiť mi číhal do chôdze,
má monokl a líca vysadlé,
hlas — britká oceľ — hnevom spupne rinčí,
len prehodiť ma ponad zábradlie,
v tom — pác! pác!! a — druzg!! krehká kvakuľka
nie na mojom, nie, lež na jeho pinči…

A jednak ulíc sieť i prituľká,
jak blúdim — kuzlom pekných očú baví
(v nich láska spí — no, skoro šibne z nich),
i výkladmi, zvlášť — kvetín zrosených,
tam strýčko a hen dievča od Trnavy,
kypiace zdravím… nôžky? pochvala!
a sukienka mu sem-ta opála:
je ako doma!… V hradnej kazamate
zas „národ“ sedí (v kúte veľký preš),
a zahalačí z našských, akú chceš,
i zareční ti o tom, čo nám sväté,
i zazdravká — by raz už bolo z nás,
čo bolo niekdy, za slávneho kráľa,
keď Bratislava nám a pre nás stála,
a nežili sme cudzím na pospas…
— Tak! sláva! živio!! Spev, i dospievané
a — domov! Smiech, kde ruka prihla si —
„… zdar, pánové!“ stráž z tmy sa ohlási,
kto vráti pozdrav, kto len zahmká,
a polnoc bije na Michalskej bráne…

Oj, privinie i chyžka tichunká,
v nej smelé plány, vybájené sníčky,
i trpké trudy, viera klátiaca,
i prvej lásky pohľad romantický,
a v bočnej — dobrá, starká domáca,
čo budúcnosť mi predpovedá krásnu,
keď roztrhané verše vymetá:
„— Hľa, Goethe!“ (Bože!) Až jej oči žasnú,
že krútim hlavou… a keď so sveta
by nedbal — čaká roztvorená náruč
zelene vonnej, milých promenád,
šum rieky, na jej povrchu si hrá lúč,
i rumeň zôr, keď sype hojne vniad
na zaľúbencov, čo sa brehom vodia,
šept stromov vršky mrkom stíchlymi,
kde pozdravia ma moje hodiny,
kým na oblohe jasné hviezdy vzchodia,
a veľký mesiac má sa rúče k prácam,
maľujúc listie tušom na zlato
do piesku, po ňom tichunký sa vraciam.

Tak zriem ťa, mesto, kúzlom obliato
i v minulosti… Dnes? Ach, koľká zmena —
keď nanajsmelšia z túh nám vyplnená:
si nevestou, čo oblieka sa v kment,
a našou s’! celkom, jak sme vŕhali
svit rozmarných snov z temna do diali,
kde vylupne sa z hmiel náš parlament,
a kde stav vhodný na univerzitu…
ach, našou s’!! zjasni tvár tak vzdorovitú
veď hoc sa ti i nemáme čo líškať —
vedz — neprišli sme ako barbari,
my láskou chceme srdce tvoje získať,
hej, láskou — v ktorej chvíle žitia sladnú,
z nej sláva tvoja vo svet zažiari,
jak nikdy prv i — v roveň nedohľadnú,
kam šíra rieka valom odteká…

… Komíny dielní, od nich krovy čadnú,
fárb pestrá smes a hrany, kruhy, čiary,
z nich pnie sa Dóm, čo zlatom v slnku žiari,
a nad tým bašty — zrieť ich z ďaleka
pod oblohou, čo dnes tak jasná — smavá…

Buď pozdravená, krásna Bratislava!!!

16./I. 1919.

Vysvetlivky:

Svah nížiaci sa v roveň nedohľadnú - Sama by som to výstižnejšie a úspornejšie nenapísala. Bratislava sa rozprestiera tak na svahoch Malých Karpát, ako aj na priľahlých rovinách, plynulo spojená v jedno. Nie je obyčajnou nudnou rovinou, ale miestom, kde ráno idete do práce a poobede si do lesa zabehať či huby nazbierať.

V čase napísania básne bol Bratislavský hrad ruinou. Svoju súčasnú podobu získaval postupne, po peripetiách vyše 20 rokov po 2. svetovej vojne trvalo, kým sa začal podobať dnešnej verzii.

Dóm sv. Martina, tzv. korunovačný.

Univerzita Komenského postupne vznikala a rozvíjala sa od r. 1919.

Parlament: Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 bola ustanovená druhá Slovenská národná rada ako najvyššia reprezentantka slovenského národa. Tá prijala historickú Deklaráciu slovenského národa, ktorou pripojila Slovensko k novému štátu. Krátko nato SNR úradne rozpustili. Národné zhromaždenie republiky Československej bol najvyšší zákonodárny zbor Československa v rokoch 1920 – 1939.Šlo o dvojkomorový parlament, ktorý sa skladal z poslaneckej snemovne s 300 a senátu so 150 členmi. /…/ Ústava pôvodne predpokladala aj ustanovenie zákonodarného snemu Podkarpatskej Rusi, k čomu ale nikdy počas prvej republiky nedošlo. Až po zosilnení autonomistických tendencií vo východných častiach štátu koncom 30. rokov sa s ním znovu počítalo, fakticky ale vznikol len Snem Slovenskej krajiny.

Bratislava po 1. svetovej vojne bola prešporácka (nemecko-maďarsko-/trošku/slovenská). V medzivojnovom období pribúdalo slovenské a české obyvateľstvo. Pripojením priľahlých obcí v r. 1946 a 1972 sa stala "slovenským" mestom (iba Vrakuňa a Podunajské Biskupice boli v roku 1900 väčšinovo maďarské ).

trotoár - chodník

krakéler - namyslený človek, povýšenecký, úmyselne vyvolávajúci spory

pinč - klobúk

kazamata - /podzemné/ väzenie, tu vínna pivnica

trud - smútok

vniad - vnady - čaro, pôvab, grácia, šarmantnosť, príťažlivosť

kment - jemná polopriesvitná tkanina

smavá - usmievavá

https://bratislavaden.sk/bratislava-nie-blava/?utm_source=jankak&utm_medium=fb-lo&utm_campaign=facebook-lo&fbclid=IwAR18oaVZf-d_k13A9_oaLfGrknnh59CBrcDDvvBvsGZ8ACr92MVYaGv-Duo https://www.dobrenoviny.sk/c/150915/povodni-pastekari-boli-cesi-ako-to-je-s-bratislavskymi-prezyvkami-a-kedy-dorazil-prvy-cepeckar-?fbclid=IwAR1mAX5kUFIJZbgu6QNFeOEZa-LGcySXIjAKdDH5cOlSTv4EhUlnKaFoDKs

https://sk.wikipedia.org/wiki/Michalsk%C3%A1_br%C3%A1na https://bratislava.dnes24.sk/bratislavske-naj-k-vstupnej-brane-do-centra-vedie-najstarsi-bratislavsky-most-256260 https://www.bratislavskenoviny.sk/historia/5587-pri-michalskej-vezi-je-este-jeden-most

https://sk.wikipedia.org/wiki/Bratislavsk%C3%BD_hrad

https://sk.wikipedia.org/wiki/Katedr%C3%A1la_sv%C3%A4t%C3%A9ho_Martina_%28Bratislava%29

https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=nrsr/historia https://sk.wikipedia.org/wiki/N%C3%A1rodn%C3%A9_zhroma%C5%BEdenie_%28%C4%8Cesko-Slovensko%2C_1920_%E2%80%93_1939%29

https://sk.wikipedia.org/wiki/Bratislava

https://zlatyfond.sme.sk/dielo/3065/Razus_Hoj-zem-draha/95

Slová súčasníka

Vraví, že nerozumie svojej krajine, ale rozumie svojmu mestu. Nechce stráviť život tým, že naňho bude frflať, skôr sa stotožňuje s názorom Joža Ráža, že Bratislava je miliónové mesto, v ktorom sa darí bohatým aj chudobným a šťastný v ňom nie je len ten, kto by nebol šťastný ani v Ženeve.

/…/

Môžeme si o Bratislave myslieť čo chceme, ale je to hlavné mesto Slovenskej republiky. Je to teda hlavné mesto všetkých občanov Slovenskej republiky, a je preto veľká škoda, keď ho niekto hejtuje.

/…/

Za posledné roky pribudlo do hlavného mesta a okolia sto- tisíc nových prišelcov. Bývajú tu, založili si tu rodiny, našli si tu prácu. Tak to má byť.

No sú medzi nimi aj takí, čo aj po dvadsiatich rokoch života v Bratislave povedia: Na víkend idem domov. Teda, hoci tu žijú dlhé roky, doma sa tu necítia a to sa prejavuje aj v ich vzťahu k mestu. Ako keby ich niekto nútil v tej hnusnej Bratislave zostať, ako keby ich niekto nútil tu žiť, mať tu prácu a založiť si tu rodinu. Mňa by to nebavilo, cítiť sa niekde ako cudzinec, v nenávidenom prostredí.


https://kultura.sme.sk/c/23324637/andrej-duricek-bratislava-my-love-rozhovor.html