...o ľuďoch trochu inak

Bol v TV taký seriál. Verte neverte. Tak a toto je možno jedna z jeho častí. A ja doteraz verím a dúfam, že to, čo teraz opisujem, nebolo nejaké oneskorené nakrúcanie ďalšieho pokračovania toho TV seriálu, ktorého som bol nechcenou súčasťou:
Píše sa rok 2021. Pod Tatrami sa na nás zhovievavo usmievalo zatiaľ zubaté marcové slnko. Sedím v reštaurácii a čakám, kým mi prinesú polievku k obedňajšiemu menu. Dnu sedí ešte nejaký mladý pár a vylizuje z taniera posledné kúsky sviečkovej na smotane s brusnicovým kompótom. Kompót zjavne nie je z obchodu a ako som sa potom dozvedel, varia si ho sami. Na pol oka sledujem, ako beznáhubková čašníčka, teraz už iba jedna, pred rokom tu kmitali dve, no ale veď viete covid, prijíma objednávky od ľudí, ktorí sa odvážia vojsť dnu a objednať si jedlo. Už som sa naučil rozlišovať štamgastov od novopríchodzích. Štamgasti boli beznáhubkoví, noví s náhubkom. Poniektorí nováčikovia, keď sa pozrú na čašníčku a vidia usmiatu tvár, tak ostýchavo skladajú náhubok aj oni. Sadnúť si, sa ale málokedy odvážia. Poniektorí „domáci“, nahlásiac predtým objednávku, si idú automaticky sadnúť hore na poschodie. Akurát, keď predo mňa čašníčka kladie paradajkovú polievku, do podniku vstupuje starší elegantne oblečený distingvovaný manželský pár, cca po 70-ke. Obidvaja v klobúčikoch a samozrejme v náhubkoch. Hneď od dverí pán, ešte si utierajúc ruky od „povinnej“ dezinfekcie, máva platným covid testom. Keď vidí ako čašníčka ignoruje jeho „bumažku“, podáva ju manželke. Tá si ju starostlivo poskladajúc, aby ju nezababrala od dezinfekcie, vkladá do malej kabelky prevesenej cez rameno. Zosúladený pár, ktorý zjavne vie, prečo prišiel akurát do tejto reštiky, sa obracia na čašníčku:
-Však ešte máte sviečkovú?
Kelnerka súhlasne prikývne, čo obom zjavne zlepší náladu. Pán sa poobzerá okolo seba. Keď každému vidí nos a ústa, pomaly pestovanými prstami si skladá rúško z tváre. Jeho o hlavu a pol nižšia spolucestovateľka ich životným príbehom ho s úľavou v tvári nasleduje. Pohľadom ho ale nezabudne štuchnúť pod rebro: Veď som ti to povedala, NO ALE furt si musíš urobiť po svojom. JUJ.
Čašníčka ich zjavne pozná a tak im ponúka, že sa môžu, ak chcú, posadiť. Pár si s úľavou sadá oproti môjmu stolu a tak si nechtiac, ale neskôr už chtiac, pozriem a vypočujem všetko to, čo bude nasledovať. A celú nasledujúcu scénu aj s gestami účinkujúcich, si budem navždy pamätať od slova do gesta.
Lietačkami z kuchyne vstupuje majiteľ podniku, nazvime ho pre túto chvíľu Roman. Bez „nevyhnutných“ vylepšení dýchania a tváre. Keď sa pozdraví s čašníčkou, pristúpi k nášmu sediacemu páru a dá sa s pánom do rozhovoru:
-Príjemný deň. Povedali mi v kuchyni, že ste prišli na sviečkovú. Dlho sme Vás nevideli.
-Áno dlhšie sme tu neboli. Od začiatku covidu. A keď už sme tu pod Tatrami, sviečkovú na smotane nemôžeme vynechať … Jasné, aj iné si dáme, ale sviečková je sviečková.
-Ozaj, už som sa Vás chcel dávnejšie opýtať, z minulých rozhovorov mám dojem, že máte pracovne niečo do činenia s chémiou alebo niečím podobným. Kde ste vlastne pracovali za socializmu?
-Dobrý postreh, nemýlite sa; odvetí pán, Výskumný ústav plemenársky a šľachtiteľský v Nitre. Tam som celý život pracoval.
-Áno? A čím konkrétnym ste sa zaoberali?
-No viete ja som vyvíjal podobné genetické látky, o ktorých sa teraz toľko píše a rozpráva...
-Aké látky?
-No veď viete, tie mRNA a podobné vakcíny, tie na TENTO covid čo tu máme, tie, o ktorých sa teraz toľko všade píše a rozpráva...
-Tie akože vakcíny proti covidu....?
-Áno. Áno tie. Veď aj zvieratá majú choroby, aj tie potrebujete liečiť, aj tam potrebujete predchádzať chorobám ... a práve to bola naša a moja úloha.
-No ale veď teraz sa píše niečo o mRNA a vektorových vakcínach ...Vraj novinka. Experimentálna.
-Hej, veď vám hovorím, že sme sa podobnou génovou terapiou zaoberali. My sme už začiatkom 90tych rokov pracovali s niečím, čo môžeme nazvať génovou terapiou pre zvieratá! A tým som sa zaoberal takmer celý pracovný život. My sme boli celosvetovo špičkové laboratórium. Pred nami bol len jeden Kanaďan so svojim tímom.
-ÁNO? Máte s týmito látkami skúsenosti?... tak to ešte chvíľku počkajte bez jedla. Chvíľočku, hovorí pánovi Chemikovi Roman.
-PREČO?! ... oponuje s miernym nádychom nedočkavosti náš Chemik ...veď predsa sviečková, hlad a zbiehajúce sa slinky. Čo máme čo čakať, myslí si hladno naša dvojica.
-Chvíľočku Vás poprosím, len zavolám všetkých svojich spolupracovníkov čo sme tu a položím Vám jednu otázku, pane. Aby ste nám všetkým na ňu odpovedali. Aby to mali aj moji spolupracovníci tzv. priamo od zdroja. Chvíľku.
-No dobre; odvetí náš Chemik rezignujúc na rýchly prístup ku sviečkovej...
-Pane, hovorí Roman a okolo neho stojí cca 5 ľudí, zjavne nahlas, aby ho bolo okolo počuť, a ja mám dojem že aj preto, aby sme tú nasledujúcu odpoveď počuli aj my ostatní. Viete, my sme tu dnes riešili otázku, čí sa dáme alebo nedáme zaočkovať proti covidu tou mRNA vakcínou. Ja Vám teraz nepoviem, k čomu sme my dospeli, ale poprosím Vás, Vy nám najskôr povedzte, keďže ste sa celý svoj pracovný život zaoberali takýmito látkami a ich podávaniu zvieratám, a máte s nimi celoživotné skúsenosti, VY SA DÁTE TAKOUTO LÁTKOU ZAOČKOVAŤ?
To už zbystrili pozornosť aj ostatní návštevníci v reštike a ja som sa v duchu pousmial, keď som si náš pár predstavil ako si poslušne dezinfikuje ruky, máva oštemplovaným papierom o špáraní sa v nose a keby mohli, boli by zababušení do rúška od krku až po čelo. Typickí „mainstreamoví dezoláti“. Odpoveď som pokladal za úplne jasnú, samozrejmú a očakávanú.
Dilino, v duchu som sa smial Romanovi, veď sa naňho pozri, vari nevieš čo a ako ti odpovie? Teraz si Roman a my s ním vypočujeme „dôležitú“ prednášku o dezolátoch a zadubencoch, povinnostiach a pod. Tak ti treba a nám s tebou, keď nevieš odhadnúť človeka. V duchu som sa posmieval Romanovi a predstavujúc si, čo za kecy budú nasledovať. Tú odpoveď, ktorá nasledovala, mám doteraz živo pred sebou. A budem ju mať pred sebou do konca svojich dní a občas aj bezsenných nocí z počutého.
Pán sa postavil spoza stola, občas energicky gestikulujúc rukami na podporu svojich argumentov a nekompromisne spustil. To čo hovoril, mal zjavne veľmi dobre premyslené a určite túto reč nehovoril prvýkrát:
- NIKDY V ŽIVOTE! ,, Rázne, spustil náš pán „Chemik“ , a mne sa údivom skoro vyrovnali uši na hlave, či dobre počujem.
- Nikdy si nedám aplikovať tieto látky! Ani ja ani moja žena. Nedáme sa ani jeden zaočkovať a to nielen my, ale urobím VŠETKO možné a asi aj nemožné pre to, aby sa ani moje deti a vnuci takýmto niečím nedali zaočkovať!
To už v reštike zavládlo „špendlíkové“ ticho, ktoré prerušovala svojim jačaním iba nahnevaná mačka vonku na terase. Zjavne niečo dôrazne, pazúrom a tesákom milo vysvetľovala neukojenému kocúrovi, čo si myslí o jeho neodkladných milostných návrhoch.
-Áno aj ja som k takému záveru prišiel. Veď aj tu v reštike, keď uvaríme jedlo, tak MY, každý z nás svojim dielom zaň zodpovedáme. My a nie štát alebo dokonca vy ako konzument. A za tieto experimentálne látky nezodpovedá NIKTO, alebo dokonca naopak, vraj pacient. Takže aj my sme prišli k podobným záverom ako Vy. Ale prosím Vás, ako ste k takémuto kategorickému záveru prišli Vy? Čo Vás k tomu konkrétne viedlo?
-Pozrite sa, pane, pokračoval slovami, ktoré mi ostanú v pamäti navždy. My, kým sme odstránili nežiaduce zdravotné účinky na jedincoch, ktorým sme podali takéto látky, tak to prešla istá doba a zabralo nám to nejaké úsilie, boli chyby a omyly. To bolo a je relatívne v poriadku. Ale kým sme tie priame nežiaduce účinky odstránili, tak to dalo poriadne zabrať. A to sme skúmali iba zjavné, vonkajšie viditeľné chyby a anomálie. Nás zaujímal len vonkajší, celkový zdravotný stav. Veď, keď sa nejaká krava nechová ako krava, má nejaké problémy, pomoc je jednoduchá: Smer bitúnok. Ak je tých viditeľných chýb veľa, nad normál, potom riešite čo a ako ďalej. My sme skúmali a odstraňovali iba vonkajšie viditeľné nedostatky a defekty hospodárskych zvierat. Nás až tak nezaujímali zmeny na vnútorných organoch zvierat a podobne, ak nemali nejaký viditeľný vplyv na celkový zdravotný stav zvieraťa. Len to, čo bolo voľným okom viditeľné. Ale aj to nám dalo poriadne zabrať. Potom, keď sme tieto priame, zjavne viditeľné, nežiaduce účinky génovej terapie odstránili, tak za dve - tri generácie sa nám začali rodiť napr. kozy bez rohov, kravy bez kopýt alebo vemien, alebo s inými vonkajšie viditeľnými genetickými anomáliami a poruchami. Opäť: Neskúmali zmeny v správaní sa zvierat. Neskúmali sme genetické poruchy a anomálie na vnútorných orgánoch a pod. A tam nastal „malý“ problém, ako tieto zmeny, ktoré nastali po niekoľkých generáciách odstrániť... A teraz si položte otázky: Ako dlho skúmajú, už nie na zvieratách, ale na ľuďoch, vedľajšie účinky tejto konkrétnej latky, génovej terapie, ktorú volajú vakcína? Ako dlho skúmali vplyv na vnútorné orgány ? A na psychiku? Koľko generácii potomkov sa od aplikovania tejto génovej terapie tomu jedincovi odvtedy narodilo a bolo skúmaných? Aké boli zaznamenané prípadne vedľajšie účinky? A boli nejaké? Aké? Ja som sa s týmito vedľajšími účinkami génovej terapie u zvierat osobne zaoberal a videl ich priamo na vlastné oči. Takže, ja vám s plnou zodpovednosťou hovorím: Ja ani moje deti si tieto látky nedáme nikdy aplikovať! NIKDY! Ja viem veľmi dobre, čo to spôsobuje a to nie na tom konkrétnom jedincovi, tam sme to ako tak zvládli. Ale POTOM v tých ďalších generáciách, to sme NIKDY nevedeli čo to konkrétne spraví, aký to bude mať dopad. V genetike to nefunguje spôsobom, ak tu toto a takto stlačím, tak tam sa toto a takto VŽDY rozsvieti. NIE! Tam nikdy presne so 100% určitosťou dopredu neviete, aký bude mať tá konkrétna zmena dopad. Či už na daný cielený orgán, alebo potom na celý organizmus! Neviete to.
-Ďakujem za Vaše objasnenie. Tak teraz ten výber či vakcína áno, alebo nie, už bude len na nás. Ďakujeme! …a tuto je už vaša sviečková. Nech sa páči.
Ďalej potom ešte pán Chemik medzi sústami pokračoval v objasňovaní svojej práce, čím všetkým sa ešte zapodieval a medzi iným sa aj Romanovi predstavil. Meno som si zapísal, veď to poznáte, nebodaj skleróza... Neskôr doma za kompom som sa zahral na investigatívca amatéra a našiel som HO. Áno, náš pán Chemik je genetik zaoberajúci sa zdravotným stavom zvierat. Neklamal ohľadom svojej profesie a skúseností. Z dostupných info som sa dozvedel, že vo svojom čase bol v odbore, ktorému sa venoval on a jeho pracovisko embryonálnej genetiky, výsledkami svojej činnosti druhý na svete. Za nejakým kanadským ústavom. Veď viete, zaostalý socialistický vedeckovýskumný ústav. Na zadubenom Slovensku. Čo vám budem hovoriť. Áno pán sa zaoberal molekulárnou genetikou, prednášal aj na vysokej škole a napísal niekoľko vedeckých publikácii a učebníc na tému genetika, zvieracia biotechnológia, embryonálna genetika, bezpečnosť pri manipulácii s geneticky modifikovanými látkami a pod. Zjavne o problematike mRNA a vektorových látok, genetickej manipulácii a pod. „niečo“ vedel a vie.
Mne aj slová pána Chemika dopomohli ku konečnému a nemennému rozhodnutiu - nedať si aplikovať tieto látky ani sebe ani mojím najbližším. Ale veľmi ma prekvapilo a udivilo, keď som sa neskôr po čase vrátil do spomenutej reštaurácie a dal som sa do reči s čašníčkou ktorá bola prítomna na spomenutom rozhovore. Prekvapilo ma, čo mi povedala na tému ona a očkovanie: Dala som sa zaočkovať, pre pokoj v rodine, viete, manžel naliehal. A či dám zaočkovať deti? Hmm ešte neviem, ale muž tlačí, aby sme ich dali. A čo ja? Ako sa cítim? Ja som zatiaľ OK...
Aj jeden kuchár, ktorý tam tiež bol sa dal zaočkovať. Vraj cestuje za bratom do Čiech, tak aby mal pokoj cez hranice...
Každého osobná voľba pomyslel som si. Veď ako hovorí klasik: Každý z nás si blbne po svojom...
Ale mne neschádzajú z mysle slová a hlavne pointa reči pána Chemika. Zarúškovaného, zodpovedne nariadenia dodržiavajúceho dezoláta, ktorý zjavne nebol prívržencom akejkoľvek alternatívnej dezinfoscény, ale vďaka svojej celoživotnej odbornej činnosti vedel, prečo sa postavil proti svojmu pocitu zodpovednosti dodržiavať nejaké nariadenia. Keď kráčam po ulici a vidím mladý pár ako s rozžiarenými očami tlačí kočík so svojou a našou budúcnosťou, myseľ mi ihneď ponúkne obraz toho pána, ako hľadiac na nás a vidiac „svojich“, jemne chytí ruku svojej polovičke a hovorí:
- Za dve-tri generácie sa...
Takže seriál Verte neverte, možno pokračuje ...
Možno ďalšou časťou ...
Za dve - tri generácie ...
Ja ale nosím v sebe nádej a vieru...
Nádej, že ten pán bol predsa len dezolát a že sa mýlil...
A ak by zakopla nádej, že sa vzpriami viera v ľudí, že sa stanú ĽUĎMI...