Podobenstvo o jaskyni - Platón

Sokrates: Teraz teda porovnaj našu prirodzenosť, pokiaľ ide o vzdelanie a nevzdelanie s nasledujúcim podobenstvom. Predstav si ľudí v podzemnom príbytku podobnom jaskyni, ktorá má k svetlu otvorený dlhý vchod pozdĺž celej jaskyne. V tejto jaskyni žijú ľudia od detstva spútaní na nohách a šijách, takže ostávajú stále na tom istom mieste a vidia iba rovno pred seba, pretože putá im bránia otáčať hlavou. Vysoko a ďaleko vzadu za nimi horí oheň; uprostred medzi ohňom a spútanými väzňami vedie hore cesta, pozdĺž ktorej je postavený múrik na spôsob zábradlia, aké mávajú pred sebou kaukliari a nad ktorými robia svoje kúsky.

Glaukón: Vidím to pred sebou.

Sokrates: Predstav si ďalej, že pozdĺž tohto múrika chodia ľudia a nosia všelijaké náradia, ktoré prečnievajú nad múrik, podoby ľudí a zvierat z kameňa a z dreva, ľudské výrobky rozličného druhu, pričom, pochopiteľne, jedni z nosičov hovoria, druhí mlčia.

Glaukón: Predvádzaš čudný obraz a čudných väzňov.

Sokrates: Podobných nám. Myslíš, že by takíto väzni mohli vidieť zo seba samých a zo svojich druhov niečo iné ako tiene vrhané ohňom na näprotivnú stenu jaskyne?

Glaukón: Ako by aj mohli vidieť, keď sú celý život nútení nehybne držať hlavu?

Sokrates: A ďalej, neplatí to isté o predmetoch nosených pozdĺž múrika?

Glaukón: Čo iné?

Sokrates: Keby sa mohli medzi sebou zhovárať, nemyslíš, že by boli toho názoru, že menami, ktoré dávajú tomu, čo vidia pred sebou, označujú skutočné predmety?

Glaukón: Nevyhnutne.

Sokrates: A čo keby to väzenie odrážalo od náprotivnej strany aj ozvenu? Kedykoľvek by niektorý z prechádzajúcich nosičov prehovoril, myslíš, že by za pôvodcu tohto hlasu pokladali niečo iné než prechádzajúci tieň?

Glaukón: Nie, pri Diovi.

Sokrates: Rozhodne by títo ľudia nemohli pokladať za pravdivé nič iné než tiene tých umelých vecí.

Glaukón: Nevyhnutne.

Sokrates: Pozorujme teraz, ako by to bolo s ich oslobodením z pút a vyliečením z nerozumnosti, keby sa im to, prirodzene, prihodilo takto: Keby jeden z nich bol zbavený pút a prinútený odrazu vstať, otočiť šiju, ísť a pozerať hore do svetla (K3), mohol by to urobiť iba bolestne a pre oslepujúci lesk by nebol schopný dívať sa na predmety, ktorých tiene vtedy videl; čo by podľa teba povedal, keby mu niekto tvrdil, že vtedy videl iba preludy, ale že teraz vidí správnejšie, lebo je oveľa bližšie ku skutočnosti a obrátený ku skutočným predmetom, a keby mu na každý prechádzajúci predmet ukázal a nútil by ho povedať, čo to je, nemyslíš, že by bol zmätený a domnieval by sa, že predmety vtedy videné sú pravdivejšie ako tie, ktoré teraz ukazujú?

Glaukón: Oveľa pravdivejšie.

...

Sokrates: A keby ho nútil pozerať do svetla samého, boleli by ho oči, odvracal by sa a utekal k veciam, na ktoré sa môže pozerať, a bol by presvedčený, že tie sú skutočne jasnejšie ako veci, ktoré sa mu teraz ukazujú?

Glaukón: Tak je.

Sokrates: Keby ho však niekto násilím odtiaľ vliekol cez drsný a strmý východ a nepustil by ho, kým by ho nevytiahol na slnečné svetlo, nepociťoval by azda bolestne toto násilie a nevzpieral by sa, a keby prišiel na svetlo, mohli by azda jeho oči plné slnečného žiaru vidieť niečo z toho, čo sa mu teraz uvádza ako pravdivé?

Glaukón: Nie, aspoň nie hneď.

Sokrates: Myslím, že by si musel na to privyknúť, keby chcel vidieť veci tam hore. Najprv by asi najľahšie spoznal tiene, potom obrazy ľudí a ostatných vecí zrkadliacich sa na vode, neskoršie potom skutočné predmety; ďalej by potom nebeské telesá i samu oblohu ľahšie pozoroval v noci, pozerajúc sa na svetlo hviezd a mesiaca, ako vo dne na slnku a slnečné svetlo.

Glaukón: Zaiste.

Sokrates: Napokon by, myslím, mohol pozerať na slnko, nie na jeho obraz na vode alebo na nejakej inej ploche, ale na slnko samo osebe na jeho vlastnom mieste, a mohol by tiež pozorovať, aké je.

Glaukón: Nevyhnutne.

Sokrates: A potom by si už urobil o ňom úsudok, že práve ono spôsobuje ročné obdobia, obeh rokov a všetko riadi vo viditeľnom svete a že v tom zmysle je aj príčinou všetkého, čo predtým videl v jaskyni.

Glaukón: Je zrejmé, že by potom na to prišiel.

Sokrates: A čo keď si spomenie na svoj prvý príbytok, na svoju tamojšiu múdrosť, na svojich tamojších spoluväzňov, nemyslíš, že sa bude pokladať za šťastného pre túto zmenu, tamtých však bude ľutovať?

Glaukón: A veľmi.

Sokrates: Ak mali vtedy medzi sebou zavedené určité pocty, pochvaly a dary pre toho, kto najbystrejšie vnímal prechádzajúce predmety a najlepšie si vedel zapamätať, ktoré z nich obyčajne chodili prv, ktoré neskoršie a ktoré súčasne, a na základe toho vedel najistejšie predpovedať, čo príde, myslíš, že by po nich túžil a závidel tým, čo boli u nich vyznamenaní poctami a mocou? Alebo nie naopak, že by chcel, ako hovorí Homér, (K4) Žiť sťa nádenný robotník pracovať na poli u mňa s majetkom malým a radšej by čokoľvek vytrpel, než aby mal mať také klamné predstavy, a tak žil ako tam?

Glaukón: Aj ja si myslím, že by radšej čokoľvek chcel vytrpieť, než žiť tamtým spôsobom.

Sokrates: A uváž ešte aj toto. Keby takýto človek opäť zostúpil dolu a posadil sa na to isté miesto, nenaplnili by sa mu oči tmou, keby tak náhle prišiel zo slnka?

Glaukón: Iste.

Sokrates: Keby sa však mal v posudzovaní oných tieňov pretekať s tými, ktorí sú ešte stále väzňami, pokiaľ sa mu mihá pred očami a skôr, než by sa mu oči upokojili - toto privykanie by netrvalo krátko - nevysmiali by ho a nehovorili o ňom, že z tej cesty hore prichádza so skazeným zrakom a že nestojí za pokus ísť hore? A keby toho, kto by ho chcel vyslobodiť z pút a priviesť hore, mohli nejako dostať do rúk a zabiť, či by ho nezabili? (K5).

Glaukón: Iste.

--

https://sk.wikipedia.org/wiki/Podobenstvo_o_jaskyni