Mojím prianím je, aby sa táto rubrika pravidelne dopĺňala nielen mojím pričinením o zaujímavé udalosti, ktoré by nemali byť zabudnuté.
10. máj 1933 - holokaust kníh
VK Veľvyslanectvo Ruska
dnes o 13:05
Popri oslavách Dňa víťazstva často zabúdame na „čierny“ deň v dejinách nemeckej kultúry. Presne pred 90 rokmi, 10. mája 1933, došlo v Berlíne a niektorých ďalších nemeckých mestách zo strany národných socialistov (najmä mládeže a študentov) k páleniu kníh odporujúcich nacistickému režimu. Iniciátorom tejto akcie bol J. Goebbels.
Akcia bola vyvrcholením nacistickej kampane proti literatúre, ktorá nezodpovedala „nemeckému duchu“. Nič vám to nepripomína?
Koľko rokov už kyjevský režim aktualizuje zoznamy ruskej literatúry, ktorej dovoz na Ukrajinu je zakázaný? Aké knihy sú na týchto zakázaných zoznamoch? Sú to len historické knihy? Nie, je to detská literatúra aj kuchárske knihy. Zakázali všetko, čo sa dalo.
Pálenie kníh sa stalo pochmúrnym znamením, hrozným potvrdením proroctva nemeckého spisovateľa Heinricha Heineho, ktorý vyše sto rokov predtým tvrdil, že po pálení kníh nevyhnutne nasleduje hromadné upaľovanie ľudí. Presne to sa aj stalo. Nedeje sa to tak aj na území Ukrajiny? Áno, rozsah a okolnosti sú iné. Sú ešte otrasnejšie, desivejšie. Fašistické Nemecko v mnohých ohľadoch páchalo to, o čo sa pred ním nikto ani nepokúsil, aspoň po stáročia. Avšak kyjevský režim to robí aj napriek tomu, že po Norimbergu by malo byť každému jasné, že fašizmus a nacizmus je neprijateľný. Kyjevský režim aj tak všetko opakuje do posledného detailu.
V Kyjeve sa pritom zjavne rozhodli prekonať nacistické Nemecko, aspoň čo sa týka rozsahu tejto kampane a jej „pompéznosti“. Súčasná ukrajinská vláda hrdo vyhlasuje, že už bolo zničených niekoľko desiatok miliónov zväzkov. Väčšina z nich bola v ruštine. Ešte raz opakujeme: sú na to priamo hrdí.
Cieľavedome sa ničí všetko, čo je napísané v ruštine, dokonca aj preložené diela ukrajinských klasikov.
Lenže to sa nezačalo pred rokom. Vari ste zabudli na kvóty na rozhlasové a televízne vysielanie, ktoré boli zavedené dávno predtým? Hovoríme o kvótach na používanie ruského jazyka.
Nikto si nevedel predstaviť, že sa budú zavádzať kvóty na jazyk, ktorým sa tam hovorí od nepamäti. Sme toho svedkami v niekoľkých ostatných rokoch. A teraz bolo spálených niekoľko desiatok miliónov kníh.
Je zakázané vydávanie diel svetoznámych ruských klasikov - A. S. Puškina, L. N. Tolstého, F. M. Dostojevského, I. S. Turgeneva, o ktorých sa na ukrajinských školách už nebudú učiť, pretože ich mená boli vyškrtnuté z učebných osnov. Spomínané proroctvo H. Heineho sa opäť potvrdilo s tým rozdielom, že na Ukrajine sa oba procesy dejú súčasne, lebo neonacisti tam začali upaľovať ľudí okamžite: stalo sa tak pred deviatimi rokmi v Odese, 2. mája 2014 v Dome odborov.
https://mid.ru/ru/foreign_policy/news/1866793/#4
vyšlo 10.5.23:
Očista ohňom. Ako sa nacisti vyvŕšili na knihách
https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/666618-pred-90-rokmi-palili-nacisti-knihy-napisane-v-nenemeckom-duchu/
10.5. a 11.5.1848
"Zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu,
vyvolala zas celý svet ospalý k životu.
Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme:
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?
Tajná sila všetky hate a prekážky borí:
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory?"
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/168/Kral_Jarna-piesen/1#ixzz81TQUhskX
ŽIADOSTI SLOVENSKÉHO NÁRODA (MIKULÁŠSKE)
Žiadosti slovenského národa alebo Mikulášske žiadosti bol najucelenejší slovenský politický program počas meruôsmych rokov 1848 – 1849.
Žiadosti boli prijaté 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši (stretnutie asi 30 štúrovcov)
a vyhlásené 11. mája 1848 v Ondrašovských kúpeľoch (Liptovská Ondrašová).
Podnet na prijatie vyšiel od Jána Francisciho a Štefana Marka Daxnera.
Obsah dokumentu ovplyvnili predošlé Liptovské (marec 1848) a Nitrianske žiadosti (apríl 1848).
Cieľom bolo prehĺbiť marcové zákony, teda znížiť pôsobenie šľachty a vytvoriť spravodlivý režim v Uhorsku.
Boli adresované uhorskej vláde (predseda Ľudovít Baťán), palatínovi a kráľovi.
Žiadosti v 14 bodoch zhŕňali „slovenský národnopolitický, kultúrny a sociálny program“.
Žiadosti slovenského národa Liptovský Svätý Mikuláš, 10. máj 1848
Pred jeho c. kr. Jasnosť, pred krajinský uhorský snem, pred jeho Výsosť uhorskieho palatína, královskieho námestníka, pred Ministerstvo uhorskuo a pred všetkých priateľov človečenstva a národnosti.
1.Slovenský národ v uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom snu ako pranárod krajiny tejto, osvedomujúc sa, že svätá zem táto a matka krajina, súc púvodisko a kolíska povestí o starodávnej sláve jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia za uhorskú korunu krev vylievali, bola do nedávna len macochou jeho, zachodiacou s ním nemilosrdne a držiacou jeho reč a národnosť na reťazach potupy a zhanobenia.
Ale v okamžení tomto prebudenia svojho chce národ slovenský zabudnúť na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe aj syojim ujarmiteľom a nič inšie nehýbe jeho rozraduvaným srdcom ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej.
Zato, jako pranárod a niekedajší jediný majiteľ svätej tejto zeme, prevoláva pod zástavou tohoto veku rovnosti všetky národy uhorskie ku rovnosti a bratinstvu a osvedčuje sa zo svojej strany, že nechce žiadnu národnosť v Uhorskej ukrivdiť, uraziť, zmenšiť, a tým menej vykoreniť, — ale aj žiada od uhorských národov, aby aj oni z ich strany takýmto uhorským vlastenectvom naplnení boli a uctením slovenskej národnosti národu slovenskieho priateľstva a lásky hodnými sa stali.
Lebo národ slovenský ako z jednej strany nechce utláčať inie národy, tak z druhej nedozvolí sebä do starieho jarma zapriahnuť a osvedčuje sa teraz i napotom, že slávno meno uhorskieho vlastenca žiadnemu neprisúdi tomu, ktorý nešetrí práva národnosti druhieho, pod korunou uhorskou bývajúceho národa. Následkom toho žiadame:
2.Aby sa zriadiu, na základe rovnosti uhorských národov jeden všeobecný snem bratských národov, pod korunou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený — a každý zástupca národný zaviazaný svojou národnou rečou národ svoj zastupovať a reči národov, na sneme zákonne zastúpených, znať.
Mimo tohoto krajinskieho všeobecnieho snemu národov žiadame:
3.Národnie osobitnie snemy, na ktorých sa povedú rady národnie, a to síce jak národnieho, tak všeobecne krajinskieho dobra sa týkajúce, ktorým cieľom sa majú vyznačiť medze národopisnie, aby každý národ ku svojmu národniemu striedku mocne sa priťahovať mohou a smeu, a nebola prinútená menšina Maďarov vätšine slovenskej, a menšina slovenská vätšine Maďarov slúžiť a sa poddávať, a práve pre toto prísno chránenia slobuod a práv národných žiadame po:
4.Aby vyslancovia všetkých národov uhorských zaviazaní boli prísahou vo zmyslu návodov, sebe od svojich vysielateľov vydaných, na sneme krajinskom hovoriť a v pádu nevernosti a zrady národnej, aby pokutám, od vysielateľov ustanoviť sa majúcim, poddaní boli. Menovito národ slovenský, najviac zradcov národnosti svojej počítajúci, má dostatočnie príčiny žiadosť túto vysloviť a všemožne podporuvať.
5.Žiadame, aby zákon ten, podľa ktorieho už teraz v tomto počiatočnom sa preporodzuvaní krajiny pri rokuvaniach stoličných a výborových maďarská reč sa za reč rokuvania predpisuje, a tým samým národ náš zrovna ku bezzákonnosti zákonom sa donucuje - žiadame, aby zákon ten hneď teraz tak premenený bou, že by sa do obecnieho verejnieho rokuvania reč materinská uviedla. Lebo svätuo slovo slobody je potupenuo v tom páde, keď sa národ slovenský, nerozumejúc maďarsky, pri rokuvaniach v reči jemu nezrozumiteľnej k nemote odsudzuje. Hrešiu by národ náš proti sebe a krajine, keby či prisviedčau, či odporuvau uzavretiam takým, ktorým nerozumie. A k takejto nezákonnosti nesmie a nemuože rozumným spuosobom žiaden slobodný národ národ druhý priviazať. Tí ale úradníci a tie pravomocnosti, Čo doteraz násilniemu zákonu tomuto zadosť urobiť nemohli a rokuvania mestskie a vidiecke aj v národných rečach dopustili, aby za tento skutok prirodzenej spravodlivosti zodpovedať nemuseli.
6.Žiadame dokonalo zriadenia škuol národných, a to síce ako počiatočných (elementárnych), tak aj reálnych, mešťanských, ústavov dievčenských, ústavov pre vychovávame učiteľov a kňazov, potom ústavov literárnych vyšších, menovito: gymnaziov, lyceov, akadémie, ústavu polytechnickieho a jednej univerzity. Všetky tieto ústavy majú byť založenie na základe slobodnieho vynaučovania a reč vynaučovania pre synov a dcéry národu slovenskieho nemá byť inšia ako slovenská, aby na základe tomto národ slovenský si mohou vychovať synov jemu a krajine verných.
7.Žiadame, aby maďarskie stolice po svojich školách a vyšších i nižších ústavoch literárnych katedry reči slovenskej pre Maďarov a stolice slovenskie katedry reči maďarskej pre Slovákov pozakladali, aby sa tak národy tieto jeden ku druhiemu priblížili, menovito, aby Slováci Maďarov, na sneme hovoriacich maďarsky, a Maďari Slovákov, hovoriacich na sneme slovensky, rozumeť mohli.
8.Rovnosti národnej duchom vedení žiadame, aby sa všetko panovania jedných národov a národností nad druhými národnosťami uhorskými z koreňa vyvrátilo, a tak žiaden národ ani v najmenšom od svojho vlastnieho ustupovať prinútený nebou. Z tohoto ohlädu žiadame, aby slovenský národ svoju národnosť svojimi farbami a zástavami označuvať smeu bez prekážky. Zástavy červeno-biele máme za slovenskie, červeno-bielo-zelenie za maďarskie, zástavy červeno-bielo-zelenie s címerom (erbom) uhorským za krajinskie. A tak chceme aj vodcov gardy národnej slovenskej len Slovákov a komando (velenie) pre ňu slovenskuo.
9.Žiadame, aby právo národnieho voliteľstva nebolo určovanuo rodom a stavom, ale duchom a právom rovnosti, a preto chceme, aby každý rodu svojmu verný, zločinstvom a výstupkami nezašpintaný občan a obyvateľ uhorský, dvadcať rokov majúci, voliť, a štyriadvadcať rokov majúci, vyvolený byť mohou. Odrodilí zradcovia národa, ktorí svoju materskú reč potupujú a či tajne, či zjavne proti právu, cti a slobode národa skutečnie úklady stroja, úrady verejnie zastávať nesmejú. Menovito žiadame, aby od týchto čias žiaden zradca slovenskieho národa medzi Slovákmi úradovať nemohou. Zabúdajúc na doterajšie viny odrodilstva, chceme sa ubezpečiť na budúcnosť s tým osvedčením, že zradu krve, reči a národnosti slovenskej za zradu nielen nášho národa, ale celej vlasti uhorskej považuvať budeme.
10.Žiadame slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania novín a časopisov bez kaucií, zakladania tlačiarní a kamenopisární takže bez kaucií; ďalej slobodu úplnú schádzania a spolčovania sa ku poradám verejným o veciach obecných; neináčej i osobnú bezpečnosť pri cestovaní po krajine, lebo 3 s bolesťou sa žalovať musíme, že nabudnutá teraz ústavná sloboda skrze rozširujúci sa po krajoch našich slovenských terorizmus a neprestajnuo strašenia, vyhrážania na toľko sa potlačuje, že i verejnuo pod holým nebom rečnenia k národu sa za buričstvo pokladá.
11.Žiadame, aby sa pre uspokojenia spoluobčanov našich po dedinách, mestečkách a kopaniciach bývajúcich a od dávnych rokov na rozličnie spuosoby od rozličných ľudí utláčaných, klamaných, o hory a pasienky, o role, obecnie živnosti, kopanice, výrobiská a inie ich majetky pripravovaných, aby sa tedy pre uspokojenia týchto ukrivdených občanov odrazu takie poriadky porobili, že by oni ku svojim predešlým nepohnutým majetkom, teda ku svojim dávnym kopaniciam, pasienkam, horám, výrobiskám atď. prísť a týmto imaním neobmedzene oni i jejich potomci podľa práva vládnuť mohli.
Žiadame ďalej, aby sa v tom zmyslu a tou cestou, ktorou sa urbárski poddaní od povinností urbárskych oslobodili, aj allodiálni poddaní (ktorí sa na iných miestach majiteľmi slobodných živností, kurialistami, taxalistami, kaštelníkmi, komorníkmi, majorníkmi menujú) od poddanskej práce a povinností zbavili, hlavne tí, ktorí tridsaťšesť rokov robotizeň panskú zbývali. Takže aby sa i regalia benefícia (panovnícke práva na užívanie) k dobriemu obcí obrátili.
12.Poneváč slovenský básnik a spisovateľ Ján Kráľ i so svojím priateľom Rotaridesom, učiteľom v Príbelcach, do ťažkieho väzenia v Šahách zatvorení sa preto, že ľud slovenský v Príbelcach pred verejne oznámeným zákonom ku hájeniu jeho slobuod povzbudzovali — z tej príčiny žiadame, aby títo, len preto, nevinní väzňovia a zástupcovia i rozširovatelia občianskej slobody čím skuor na slobodu vypustení boli.
13.Vediac to, že v susednom kraji Haliči (Galícii), takže pod berlou rakúskou s nami súcom, bratinskieho rodu Poliaci slobody, ktorie my požívame, ešte nedosiahli — preto, že im velkie prekážky nešťastná byrokracia v cestu klásť neprestáva — žiadame, aby všetky národy, pod uhorskou korunou súce, úradnými svojimi cestami mocný spolucitnosti kresťanskej a ľudskej hlas vyniesli a u Jeho Jasnosti nášho kráľa a pána vo Viedni o to prosebne nastojili, aby už konečne nešťastniemu národu tomuto spravodlivosť a milosť sa stala.
14.Slovenský národ kladie výmienku svojho štestia a ubezpečenia svojej národnosti na vyplnenie týchto spravodlivých žiadostí; vyslovujúc predkom svoju úctu, vďaku a dúveru jako ku slávnemu Ministerstvu, tak aj ku všetkým občanom uhorským, ktorí tieto žiadosti podporuvať budú. Naproti tomu v odkladaní alebo obchádzaní týchto našich žiadostí vidieť budeme odsudzovanie národa nášho ku bývalej slepote a služobnosti.
Dané z národného v L. Sv. Mikuláši dňa 10. mája 1848 vydržiavaného zhromaždenia menom slovenského národa: Michal Miloslav Hodža v.r., predseda národného zhromaždenia.
z FB Miloš Zverina
https://www.facebook.com/Milos.Zverina64/posts/pfbid0esamwQhqkTb1Uj8YffRat236aJVve2MkysubPjUxc5iqJt1hVfGhzuPJW41vNgojl
https://sk.wikipedia.org/wiki/Žiadosti_slovenského_národa
https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/469320-ziadosti-slovenskej-jari-z-rokov-meruosmych/
75. výročie založenia izraelského štátu (14.5.1948)
Tento rok si Izrael pripomína 75. výročie založenia svojho štátu, zatiaľ čo Palestínčania si pripomínajú 75. výročie svojho vyhnanstva - NAKBA (arabsky katastrofa).
Von der Leyenová vo svojom blahoprajnom prejave 26. apríla 2023 povedala, že Izrael "doslova rozkvitol na púšti". Pre Palestínčanov táto veta naznačuje, že tento región nebol pred vznikom Izraela ani kultivovaný, ani obývaný.
V otvorenom liste, ktorý stojí za prečítanie, palestínsky vedec a jeden z významných intelektuálov Dr. Salman Abu Sitta reagoval na prejav Ursuly von der Leyenovej:
"Pre niekoho vo Vašej pozícii je prekvapujúce, že sa pri tom dopustil toľkých faktických chýb, nesprávnych úsudkov, porušení medzinárodného práva a odchýlok od základných právnych noriem.
Blahoželali ste Izraelu k 75 rokom existencie na území s rozlohou 20 500 km2 , čo predstavuje 78 % Palestíny. Ani jeden štvorcový kilometer tohto územia nebol získaný zákonným alebo spravodlivým spôsobom. Šesť percent bolo získaných zradnými britskými dohodami a 72 % vojenským dobytím. Ako môžete blahoželať režimu, ktorý túto zem získal prelievaním krvi nevinných? ...
Hlavnou obeťou je náš ľud v Gaze. Počas štyroch izraelských vojen proti Gaze za posledných šesť rokov sa na zabíjanie žien a detí nepoužívali len výrobky spoločnosti Elbit, ale ich operátori boli aj na mieste, aby inštruovali izraelských vojakov. ...Nevzali ste na vedomie koncentračné a nútené pracovné tábory, ktoré Izrael prevádzkuje pre zajatých palestínskych civilistov, hoci Medzinárodný výbor Červeného kríža o týchto táboroch informoval.
Najväčšou chybou vo vašom prejave je, že ste nevideli slona v miestnosti. Nevidel ste ani nepriznal Al Nakbu, najhoršiu katastrofu v 4000-ročnej histórii Palestíny.
Nespomenuli ste sionistickú inváziu 120 000 európskych vojakov v 9 brigádach, ktorí uskutočnili 31 vojenských operácií. Počas tejto invázie bolo masakrami vyľudnených 560 miest a dedín a dve tretiny Palestínčanov sa stali utečencami. Ako môžete túto pohromu ignorovať?"
Pre širšie, rozhodujúce súvislosti odporúčam článok O. Četverikovej
Veľký Izrael ako nábožensko-finančný projekt pre celé ľudstvo tu.
Pravidelné vysielanie Československého rozhlasu dovŕšilo 100 rokov
Praha/Bratislava 18. mája (TASR) - Československo sa v roku 1923 stalo po Spojenom kráľovstve druhou európskou krajinou s pravidelným rozhlasovým vysielaním. Vo štvrtok uplynie od začatia pravidelného rozhlasového vysielania 100 rokov.
Keď taliansky vynálezca Guglielmo Marconi uskutočnil v roku 1895 prvé úspešné diaľkové vysielanie a príjem rádiových vĺn, zrejme ani netušil, aký významný objav učinil. O štvrťstoročie neskôr ovládli rozhlasové vlny celý svet.
Pokusy o rozhlasové vysielanie sa uskutočnili na území Československa už pred prvou svetovou vojnou a pokračovali aj po jej skončení. Prvý rozhlasový program, zložený zo slova a hudby, sa vysielal pri príležitosti prvého výročia vzniku Československej republiky 28. októbra 1919 z vojenskej vysielacej stanice umiestnenej na pražskej Petřínskej rozhľadni.
Pravidelné rozhlasové vysielanie v Československu sa začalo v sobotu 18. mája 1923 o 20.15 h. V legendárnom vojenskom stane požičanom od skautov, ktorý bol umiestnený na letisku Praha-Kbely sa zišli rozhlasoví pracovníci a v éteri sa premiérovo ozvalo povestné: "Haló, haló, zde vysílací stanice Radiojournalu."
Vysielanie trvalo spočiatku jednu hodinu denne, pričom všetko - správy aj hudobná produkcia - sa vysielali naživo. S cieľom propagovať vysielanie a získavať nových koncesionárov sa organizovali verejné odposluchy. V septembri 1923 začal vychádzať mesačník Radiojournal, ktorý informoval o rozhlasovom vysielaní.
Prvé rozhlasové vysielanie si totiž mohla vypočuť iba hŕstka poslucháčov. Zatiaľ čo na konci roku 1923 bolo len niekoľko desiatok koncesionárov, o desať rokov neskôr ich bolo v Československu už takmer 600.000 a v roku 1937 ich počet prekročil jeden milión.
Priekopníkmi rozhlasového vysielania v bývalom Československu boli novinár Miloš Čtrnáctý, podnikateľ v oblasti rádiotelefónie Eduard Svoboda a Ladislav Šourek, riaditeľ spoločnosti pre výrobu rozhlasových prijímačov Radioslavia. Práve oni stáli za spoločnosťou Radiojournal, československé spravodajstvo rádiotelefonické, v ktorej mala väčšinový podiel firma Radioslavia. Spoločnosť Radiojournal, ktorá vznikla oficiálne 7. júna 1923, získala v nasledujúcom mesiaci od Ministerstva pôšt licenciu na prevádzkovanie vysielania. Od roku 1925 bol jej majoritným vlastníkom štát.
Prvých dvadsať rádiokoncesionárov malo Slovensko už v roku 1924, o rok neskôr košickí poštoví technici prostredníctvom uspôsobeného rádiotelegrafného vysielača v Haniske uskutočnili prvé pokusné rozhlasové vysielanie na Slovensku.
Príbeh pravidelného vysielania rozhlasu na Slovensku sa ale začal písať až 3. augusta 1926, kedy spustil Radiojournal pravidelné vysielanie z Bratislavy. Z provizórneho štúdia v sále bývalého dôstojníckeho kasína vo Vládnej budove (terajšia budova Filozofickej fakulty UK) sa vysielalo dvakrát týždenne. Bratislavská pobočka Radiojournalu prešla na každodenné vysielanie ešte v tom istom roku. Z Košíc sa začalo pravidelné rozhlasové vysielanie 17. apríla 1927.
https://www.teraz.sk/zahranicie/pravidelne-vysielanie-ceskoslovenskeh/715203-clanok.html
5.6.1883
Vozili sa ním najväčší boháči aj korunované hlavy: Slávny Orient express oslavuje!
Slávny luxusný vlak, pôvodne nesúci meno Express d 'Orient, vyrazil z parížskej Východnej stanice prvýkrát 5. júna 1883. Cesta "Východného expresu" vtedy ale končila už v rakúsko-uhorskej metropole, ďalej na východ sa s ním mohli pasažieri vydať až o štyri mesiace neskôr.
Od októbra 1883 sa tak dalo dojsť až do legendami opradeného tureckého hlavného mesta - Istanbulu. Napriek tomu s nevyhnutným prestupom na bulharskú lokvojnu a dvojitou cestou lodí.
Až do Istanbulu začal jazdiť vlak až v roku 1888 a o tri roky neskôr zmenil meno na Orient express. Otcom vlaku, ktorý sa stal symbolom luxusu, bol belgický podnikateľ Georges Nagelmackers. Inšpiráciu našiel pri návšteve USA v roku 1872, keď ho fascinovali komfortné rýchlovlaky bratov Pullmanov a dostal nápad urobiť niečo podobné aj v Európe. Jeho expres pre 40 cestujúcich tvorila elegantná lokomotíva, dva luxusné spacie vozne, jedálenský voz, batožinový voz a časť pre personál.
V cestovných poriadkoch európskych železníc sa meno Orient expressu, ktorým jazdili aj korunované hlavy a najväčší boháči a ktorý inšpiroval aj slávnu detektívku Agathy Christie, objavovalo až do roku 2009. Počas rokov vlak menil trasy, ako márne súperil s leteckou dopravou, a napríklad medzi Parížom a Istanbulom prešiel naposledy 19. mája 1977. V poslednej fáze už spájal zase len Paríž (a po otvorení novej linky TGV už je Štrasburg) s Viedňou. Od začiatku 80. rokov ale jazdia tiež luxusné nostalgické vlaky nesúce meno Orient express, ktoré dochádzajú aj do Prahy.
Očarujúci kláštor na ostrove Le Mont-Saint-Michel oslavuje tisícročnicu
Obľúbená turistická destinácia vo francúzskej Normandii kláštor na ostrove Le Mont-Saint-Michel oslavuje milénium. Do novembra budú na mieste prebiehať výstavy, tanečné podujatia a koncerty.
V pondelok tam vystúpil s príhovorom prezident Emmanuel Macron. Plánoval si tiež pozrieť výstavu artefaktov zameranú na históriu tohto románskeho kláštora vrátane obnovenej sochy svätého Michala.
Výstavu, ktorú pripravovali dva roky, otvorili v máji. Návštevníci sa dozvedia o spôsobe, akým vybudovali túto monumentálnu stavbu nachádzajúcu sa na skalnatom ostrove spojenom s pevninou iba úzkym chodníkom počas odlivu. Zobrazuje pôvodnú stavbu z roku 966, ktorá však čoskoro kapacitne nestačila množstvám prichádzajúcich pútnikov. To prinútilo staviteľov vybudovať v 11. storočí kláštor, ktorý stojí dodnes.
Francúzsko investovalo do obnovy kláštora v priebehu 15 rokov viac než 32 miliónov eur. Orgány sa zároveň snažia o zachovanie okolitého prostredia národnej pamiatky pred vplyvom masového turizmu. Le Mont-Saint-Michel patrí medzi jednu z najnavštevovanejších destinácií vo Francúzsku okrem Paríža. V roku 2022 navštívilo ostrov 2,8 milióna ľudí, z nich 1,3 milióna si prišlo pozrieť samotný kláštor.
Podľa legendy sa v roku 708 archanjel Michal zjavil biskupovi z neďalekej obce Avranches s pokynom, aby postavil na skalnom výbežku chrám k jeho úcte.
https://ereport.sk/klastor-na-ostrove-le-mont-saint-michel-oslavuje-tisicrocnicu/
Pred 85 rokmi obsadili nacistické vojská bratislavskú Petržalku
Na snímke nápis počas komentovanej prehliadky v Bunkri BS-8 v Bratislave - Petržalke 14. augusta 2019 pri príležitosti 100. výročia oslobodenia Petržalky. Foto: TASR - Jaroslav Novák
--
Mníchovská dohoda, historikmi označovaná aj ako Mníchovský diktát z 29. septembra 1938 znamenala, že prvá Československá republika (ČSR) stratila územie s rozlohou 41.098 kilometrov štvorcových, na ktorom žilo 4,879 milióna obyvateľov. Podľa dokumentu, na ktorom sa dohodli britský premiér Arthur Neville Chamberlain, taliansky fašistický vodca Benito Mussolini, nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler a predseda francúzskej vlády Édouard Daladier ČSR odstúpila Nemecku nielen sudetské územie, ale aj Petržalku a Devín.
V utorok 10. októbra si pripomíname 85. výročie obsadenia Petržalky (nemecky Engerau) nacistickými vojskami. Obsadenie znamenalo stratu bratislavského predmostia, keď Petržalská línia bunkrov bola prvou stavebne aj technologicky dobudovanou časťou československého opevnenia. Petržalka bola súčasťou Hitlerovej Veľkonemeckej ríše až do oslobodenia Bratislavy 4. apríla 1945.
"Takzvaná Mníchovská dohoda štyroch veľmocí z 29. septembra 1938 znamenala okrem iného stratu väčšiny opevnení vybudovaných v pohraničí Čiech a Moravy. Tento dokument však rozhodol aj o bratislavskom predmostí s jeho pevnostnými objektmi, ktoré malo byť obsadené nemeckou armádou ako súčasť takzvaného piateho okupačného pásma. Československá armáda tak bola donútená aj tento dôležitý priestor vyprázdniť. Odchod jednotiek československej armády z priestoru prebehol bez incidentov. Už 10. októbra 1938 vtiahol do Petržalky prápor nemeckej armády. Bol sprevádzaný čatou takzvanej rakúskej légie. Nemecké oddiely postupne obsadili barakový tábor v Kopčanoch, Jelínkove kasárne, ženijné cvičiská v Pečnianskom lese ("Krištofek") resp. v lokalite Ostende a všetky objekty opevnení," uviedol pre TASR historik z Vojenského historického ústavu (VHÚ) Peter Chorvát.
Ako priblížil, ešte krátko pred príchodom nemeckej armády vydal veliteľ III. československej armády generál Lev Prchala rozkaz na urýchlenú evakuáciu hnuteľných súčastí opevnení. Keďže všetok takýto materiál nebolo možné odviesť, k jeho demontáži dochádzalo aj neskôr, na základe podmienok Mníchovskej dohody.
Presne 10. októbra 1938 jednotky československej armády, príslušníci polície a colnej služby opustili bratislavské predmostie, ktoré obsadilo nemecké vojsko. Z Petržalky sa stal Engerau.
Petržalka mala v čase obsadenia asi 15-tisíc obyvateľov slovenskej, nemeckej a maďarskej národnosti. Obyvatelia sa zo zabratých území mali vysťahovať do šiestich mesiacov. Väčšina z nich však ihneď opustila okupované územia. Utečenci prišli takmer o všetko. Tí, ktorí zostali, sa stali občanmi druhej kategórie a boli vystavení represiám nemeckých úradov aj civilných nacistických fanatikov.
V rámci cesty do Sudet navštívil 25. októbra 1938 bratislavské predmostie Adolf Hitler. "Počas tejto návštevy vzniesol požiadavku aj na získanie obce Devín. Československá strana 21. novembra 1938 súhlasila s delimitáciou hraníc aj v tomto priestore. Devín a bratislavské predmostie, spolu s rozlohou 43 kilometrov štvorcových, sa tak stali súčasťou nacistického Nemecka. Strata území znamenala, že potenciálna obrana hlavného mesta Slovenska sa stala mimoriadne komplikovanou. Staré mesto bolo v novej situácii na dostrel pušky z pravého brehu. Opísané skutočnosti boli zároveň veľkou ranou pre prestíž slovenskej autonómnej vlády. Okrem toho, že sa z okien vládnej budovy dívala na druhý breh Dunaja situovaný v Tretej ríši, mimoriadne bolestivou bola aj strata Devína - miesta tak dôležitého pre Slovákov," dodal historik Chorvát.
Na konci II. svetovej vojny v roku 1944, v Petržalke vznikol koncentračný tábor so šiestimi podtábormi, ktorých umiestnenie sa podarilo lokalizovať v spolupráci so Slovenským národným archívom. V novembri a decembri 1944 tu umiestnili 1730 až 2000 Židov. Tí sem boli deportovaní pešo alebo vlakmi z Maďarska. Väzni boli ubytovaní priamo v susedstve civilných obyvateľov vtedajšej Petržalky. Napríklad podtábor Fürst sa nachádzal v dnešnom areáli Incheby, Schinawek sídlil na jej parkovisku, podtábor Leberfinger zas na Tyršovom nábreží.
"Tábor tu stál medzi decembrom 1944 a marcom 1945. Špecifický bol tým, že bol rozložený na viacerých miestach - v stodolách, maštaliach, či pivniciach. Pravdepodobne tu bolo viac ako 1700 väzňov, z ktorých približne 500 vojnu neprežilo. Časť je pochovaná na Petržalskom cintoríne," priblížil pre TASR historik Slovenskej akadémie vied (SAV) Jakub Drábik.
Väzni umierali od hladu, na choroby a na následky mučenia zo strany dozorcov. Značnú časť väzňov zabili dozorcovia počas Pochodu smrti 29. marca 1945, keď pred príchodom Červenej armády nacisti evakuovali tábor. Väzni z Engerau išli takmer 20 kilometrov pešo do rakúskej dediny Bad Deutch-Altenburg. Tam ich na Dunaji nalodili a deportovali do koncentračného tábora v Mauthausene.
Židovské komunitné múzeum (ŽKM) predstavilo 29. mája 2015 výstavu Engerau - Zabudnutý príbeh Petržalky, ktorou vrátilo do dejepisu osudy židovských väzňov petržalského koncentračného tábora z konca 2. svetovej vojny.
Viedenský krajinský prokurátor Eugen Prüfer podal žalobu na fanatických príslušníkov tábora v Petržalke už krátko po druhej svetovej vojne a to koncom júla 1945. Prvý proces sa konal už v auguste 1945 pred ľudovým Krajinským súdom vo Viedni, teda skôr ako sa začal Norimberský proces s nacistickou špičkou.
V rokoch 1945 až 1954 sa uskutočnilo vo Viedni celkove šesť takzvaných Engerau procesov. Viacerých veliteľov z Petržalského tábora – príslušníkov SA (Sturmabteilung - Útočný oddiel) a politických fanatikov Tretej ríše odsúdili na tresty smrti, doživotie alebo na dlhoročné tresty odňatia slobody.
Zdroj: http://www.nachkriegsjustiz.at/prozesse/volksg/Anklage_Engerau_1.php
Maďarské výročia
V deň výročia začiatku protikomunistického Maďarského povstania 23. októbra 1989 bola uzákonená zmena ústavy. Toho istého dňa bol predseda parlamentu Mátyás Szűrös zvolený dočasným prezidentom a na pravé poludnie z balkónu Országház slávnostne vyhlásil slobodnú Maďarskú republiku (Tretia Maďarská republika), čím sa skončila komunistická vláda v Maďarsku. Krátko potom bola z budovy parlamentu odstránená červená hviezda. A 23. október bol vyhlásený štátnym sviatkom.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Ma%C4%8Farsk%C3%A9_povstanie
https://ksbforum.info/discussion/comment/17768/#Comment_17768
Deň černovskej tragédie je pamätným dňom SR, pripomína udalosť z 1907
Od tragických udalostí z Černovej uplynie v piatok (27. 10.) 116 rokov. Poslanci Národnej rady (NR) Slovenskej republiky (SR) Zákonom o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch z 20. októbra 1993 rozhodli, že sa tieto udalosti pripomínajú ako pamätný deň SR - Deň černovskej tragédie.
V Černovej, ktorá je dnes súčasťou Ružomberka, sa 27. októbra 1907 obyvatelia obce vzbúrili proti tomu, aby ich novopostavený kostol vysvätil iný kňaz ako Andrej Hlinka. Proti ich nesúhlasu sa úradmi nariadená vysviacka katolíckeho kostola skončila krviprelievaním. Brutálny zásah žandárov vyvolal ostré reakcie aj za hranicami vtedajšieho Rakúsko-Uhorska.
Kostol si obyvatelia Černovej postavili za pomoci peňažných zbierok. Na jeho vybudovanie prispel veľkou mierou z vlastných prostriedkov aj rímskokatolícky ružomberský farár, černovský rodák Andrej Hlinka (1864 - 1938). Základný kameň stavby posvätili 20. apríla 1906 a už na jeseň 1907 čakal na vysviacku dokončený kostol.
Černovčania chceli, aby ho vysvätil Hlinka. Toho však v tom období spišský biskup Alexander Párvy pre politické aktivity suspendoval, pozbavil fary a zakázal mu vykonávať kňazské povolanie. Černovskí veriaci chceli s vysviackou počkať, pokiaľ sa situácia okolo Hlinku nevyrieši.
Cirkevná vrchnosť však rozhodla, že kostol má vysvätiť dekan Martin Pazúrik 27. októbra 1907. Dedinčania sa proti rozhodnutiu vzbúrili a došlo ku konfliktu medzi obyvateľmi obce a žandármi. Streľba žandárov do protestujúceho davu si vyžiadala 15 obetí, 12 ľudí bolo ťažko zranených a desiatky utrpeli ľahšie zranenia. V súdnom procese v marci 1908 odsúdili z organizovania nepokojov 40 mužov a žien na súhrnný trest 37 rokov väzenia.
Proti zásahu uhorských žandárov protestovali viaceré významné osobnosti v zahraničí, napríklad nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson, britský publicita a historik Robert William Seton-Watson či ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj. Černovský kostol napokon posvätil Hlinka na sviatok Petra a Pavla 29. júna 1910.
Obete černovskej tragédie pripomína pomník na miestnom cintoríne, ktorý dala vybudovať Slovenská liga amerických Slovákov pri príležitosti 25. výročia tragických udalostí.
Slovenská pošta vydala 27. októbra 2007 pri príležitosti 100. výročia černovskej tragédie známku zobrazujúcu portrét britského novinára Roberta Setona-Watsona a ružu, symbol mesta Ružomberok. Prvú známku Černová 1907 vydala Slovenská pošta v roku 1997.
Dnes si pripomíname 80. výročie úplného oslobodenia Leningradu (dnes Petrohrad) od nacistickej blokády, ktorá trvala takmer 900 dní
Blokádu Leningradu počas Veľkej vlasteneckej vojny (1941-1945) vykonali nemecké jednotky od 8. septembra 1941 do 27. januára 1944 s cieľom zlomiť odpor obrancov mesta a zmocniť sa ho. Nemeckí útočníci však boli konfrontovaní s vojenskou silou sovietskej armády a nezlomnosťou občanov Leningradu.
Po prerušení plavebných trás bola cesta cez Ladožské jazero jedinou vojenskou a strategickou cestou spájajúcou obliehaný Leningrad s krajinou, po ktorej sa dodávali zásoby. Z tohto dôvodu sa nazývala „Cesta života“.
Obliehanie Leningradu sa stalo najkrvavejšou blokádou v dejinách ľudstva: zahynulo viac ako 641 000 obyvateľov, z toho len 3% na bombardovanie a ostreľovanie, zvyšok zahynul od hladu.
Zrušenie blokády a oslobodenie ľudí bolo možné vďaka hrdinským činom sovietskych vojakov, ktorí statočne odrazili nacistických útočníkov.
Dne 15.2.1989 vyvedl SSSR své vojáky a tím ukončil neúspěšnou misi do Afghánistánu.
SSSR vstoupil do Afghánistánu na samém konci roku 1979 a to za účelem "obrany socialismu" a na žádost kábulské vlády. Vojenská mise trvala 10 let a skončila patem. Stál příliš mnoho životů i sil.
Vyprávět o příčinách této mise by bylo na dlouho. Afghánistán je vstupní branou do Asie a tak je po staletí v zájmech světových mocností. Kdysi dávno Afghánce za carského Ruska naučili pěstovat zemědělské plodiny (včetně obilí) - zatímco po nadvládě Anglie se naučili pěstovat mák (na opium).
A podobné je to do dnešních dní. Zatímco tehdejší SSSR pomáhal z bídy, stavěl infrastrukturu i zpracovatelské továrny (země je bohatá na nerosty), po "západních silách" vždy zbyla jen zplundrovaná země.
Za dob Brežněva byl Afghánistán velmi "neklidný" (a to díky "zájmům USA - viz Břežinský) a prezidentský úřad byl pomalu jak elektrické křeslo. V SSSR Brežněva přímo nutili, aby dal rozkaz k vojenské misi - ale tomu se do takové anabáze nechtělo. Povolil až po smrti svého kamaráda Tarakího, který byl jako prezident Afghánistánu udušený polštářem ve své posteli.
Mise trvala 10 let a co sami Afghánci potvrzují, sovětští vojáci tu po sobě nechali školy, fungující továrny i infrastrukturu. Třeba i silniční tunel Salang razili sověti a tunel je dodnes jedinou silnicí přes hory.
V roce 2001 vstoupily do Afghánistánu USA a to bez pozvání. Jejich motivem byla "obrana před terorismem" - a Usámou. Jejich mise se protáhla na 20 let - do r. 2021, kdy USA ze země neustoupily, ale doslova utekly. Zbyla po nic naprosto zbídačená a rozvrácená země s distribučními sítěmi narkotik (nejen vlastní produkce, ale také "obchodní stezka" z Asie na amíckou základnu v Kosovu a odtud dál do světa).
Zde v článku autor seznamuje se současnou situací v Afghánistánu. Talibán vládne a zavedl šaríju - ale podle Talibánu je to nutnost, aby se rozvrácená země mohla znovu vrátit k normálu. Až se země pozvedne, Talibán údajně nechá vládnout jiné.
Díky tomu, že Talibán je v mnoha zemích vyhlášený za teroristickou organizaci, má to s navazováním vztahů země těžké. Čína má velký zájem do Afghánistánu investovat a obchodovat s ním - zatím je ale velmi opatrná.
Dne 5.3.1953 zemřel Stalin.
Osobnost dostatečně známá - a přesto opředená mnoha mýty, lžemi, polopravdami. Což svědčí hlavně o tom, že jde vskutku o velikou osobnost mimořádného významu, protože všichni takoví jsou zaliti stejnou "omáčkou".
Mým záměrem není rozebírat, co má na svědomí a co ne. To by bylo na dlouho a pak - zde se toto téma diskutovalo již několikrát. A vedl se spor, kde argumenty předkládaly obě diskutující strany.
Proto chci připomenout jen to, co je bez diskuse.
Tak jak se dokázal SSSR zvednout pod stalinským vedením, nemá ve světě obdobu. A to není jen můj názor . Mluví o tom čísla a tento fakt uznávají odborníci - ovšem ne ti lživí ze dneška. Stalin dokázal se svou vládou udělat ze zaostalého a většinou agrárního Ruska vyspělou průmyslovou zemi, schopnou se postavit po bok nejvyspělejších států planety. A to všechno za cca 10 let....
Tento rozmach zažily svazové země nejen do války, ale i po válce. Třicátá léta znamenala přímo raketový rozkvět. Stalinova politika do země zvala odborníky z celého světa. Odborníkem nemusel být jen nějaký vědec, ale šlo i o řemeslníky. Každý přistěhovalec dostal práci i bydlení a kdo chtěl, dokonce i půdu k hospodaření. V těch krizových letech nebylo dobré živobytí ani v Evropě, ani v Americe. Takže Stalinovu výzvu využili i Američané a občané evropských zemí. Dokonce i z Československa se přestěhovalo dost lidí.
A co v SSSR lidé měli a jinde ne?
Lidé byli hlavně hodnotou pro stát a jeho systém. Ne že úředník si dělá co chce a pro samosprávu je občan otravným hmyzem. Občan byl tím, kdo je platí, takže správa byla chápána tak, jak má být = služba pro občana. Byla zde práce pro každého, pro každého zdarma zdravotnická péče a pro každého vzdělání až po to nejvyšší - také zdarma. A také bydlení...
Dneska se nad těmito hodnotami mnohý ušklíbne, ale toto bylo tehdejšími lidmi brané za základ pro důstojný život. I komunisté v Československu měli úplně stejný cíl = dosáhnout práce pro všechny, zdravotnictví a školství pro všechny a zdarma. A i ten, kdo neoplývá znalostmi z dějin, ale dívá se aspoň na černobílé filmy z první republiky, musí přiznat, že kapitalismus přál (a přeje) jen úzké skupince lidí.
Stalin se bez diskusí zasloužil o rozvoj zemí Ruska a to tak, že byly schopné nejen čelit mocnému nepříteli, ale nakonec ho i porazit a osvobodit od něj přes půl Evropy. Proto je nutné Stalina připomínat stále a je-li to možné, brát si z let jeho vlády inspiraci pro dobu obnovy po "vládě zkázy".
Dne 9.3.1934 se narodil Jurij Gagarin.
Dnes by měl devadesáté narozeniny...
Milý sympaťák s odzbrojujícím širokým úsměvem, maličkatý výškou (1,57 m), velikán duší i činy. Jako první člověk z vesmíru referoval, že Země je krásná a modrá. A ač byly v r. 1961, kdy let uskutečnil, vztahy mezi USA a SSSR již velmi špatné, sledoval Gagarinův let se zatajeným dechem celý svět. Na jeho oslavu vznikaly písně i básně. První člověk ve vesmíru - člověk, který obletěl Zemi. Toto prvenství Gagarinovi náleží navždy.
Jeho příběh jistojistě znají všichni. Všichni také vědí o tragické smrti při cvičném letu - letu opředeném dodnes mnoha konspiracemi. Co se ale o Gagarinovi málo ví a zmiňuje - to je jeho boj proti ničení památek z dob minulých. Vypráví se příběh, že Jurka obdivoval vše krásné a jednou se při návštěvě muzea zastavil u makety nádherného chrámu. Ptal se, co je to za krásný chrám a kde stojí. Ředitel muzea mu odpověděl, že je to chrám Krista spasitele - z Moskvy. Gagarin nerozuměl - vždyť Moskvu znal a nikdy takový chrám neviděl. Kde tedy je? Ředitel ho vzal k oknu a ukázal na zarostlý a zanedbaný pahorek. "Tam je ten chrám - co jsou ty louže."
Vyprávěl pak Jurovi, že na chrám se sbírali lidé celého Ruska a byl postavený na památku slavného vítězství nad Napoleonem. Kousek dál stál ještě Triumfální oblouk, který také zmizel. Chrám i oblouk nechali zbourat v r. 1931, aby uvolnili místo monstróznímu Paláci sovětů, který se nikdy ani nezačal stavět.
Gagarin pak odmítal být "vzorem pro výchovu mládeže" a říkal:
"Jakýpak vzor a jakápak výchova, když si nevážíme své minulosti a práce předků. "
Myslím si, že toto je jeden z největších jeho odkazů do budoucnosti. Národ, který začne plivat na předky a bourat památníky jejich činům - ten ztrácí legitimitu pro svou další existenci. Je jedno, jaká ta minulost byla. Ale byla a je naší součástí.
A využiju připomínku velikosti Jurky Gagarina, abych vzpomněla i na prvního (a jediného) občana Československa, který Zemi z výšky viděl. Vladimíra Remka. Vzlétl v tandemu dne 2.3.1978 a stal se tak občanem třetího státu světa, kterému toto bylo umožněné.
Připomínám to hlavně pro uvědomění si významnosti našeho malého státečku, jehož šikovné ruce a chytré hlavy byly známé a vážené po celém světě. Dokazuje to také přátelské vztahy se SSSR a jeho důvěru v nás. Toto je bohatství, které nám naši předkové vybudovali a zanechali!
A co jsme s tím udělali my? Co předáme našim vnukům - protože naše děti už dneska "řídí"? ?
Ústavy sa menia, Slováci ich za uplynulých 100 rokov mali niekoľko. Ale pieseň Nad Tatrou sa blýska, z ktorej sa časom stala štátna hymna, nás sprevádza už od roku 1844 a národ si ju zvolil sám. Slovenská národná knižnica má vo svojom archíve doteraz najstarší autentický zápis našej hymny v pozostalosti Viliama Paulínyho Tótha.
Hymnická pieseň vznikla na prelome rokov 1843/44 a v rukopisnej pozostalosti Viliama Paulíniho – Tótha ju nájdeme pod zápisom: Prešporskí Slováci, budúci Levočané. Jej autorom sa uvádza Janko Matúška, avšak až do roku 1966 sa viedli polemiky, kto je skutočným autorom básne. Po tom, čo odborníci získali pozostalosť Paulínyovskej rodiny, kde bol práve Janko Matúška označený za autora tejto piesne, sa Matúškovo autorstvo potvrdilo.
Pôvodný text dnešnej štátnej hymny, ako ho zveršoval Janko Matúška, zapísal Viliam Paulíny – Tóth.
Slovenská štátna hymna vznikla na veľmi chytľavý nápev piesne Kopala studienku, ... v období, kedy Ľudovíta Štúra odvolali z postu námestníka Katedry reči a literatúry československej na bratislavskom evanjelickom lýceu. Jeho študentov to rozhorčilo natoľko, že sa rozhodli odísť z lýcea a doštudovať inde. Pri odchode skupinky 13 študentov do Levoče 5. marca 1848 ich iní študenti – bývalí kolegovia - vyprevádzali práve budúcou slovenskou hymnou.
A odvtedy tu so Slovákmi ostala. V pozmenenej verzii burcovala v revolučných rokoch 1848 – 49, v oboch svetových vojnách či pri vzniku Československa v roku 1918. Ku koncu I. svetovej vojny už znela v zákopoch a zajateckých táboroch oveľa častejšie ako Hej Slováci (1834) či Kto za pravdu horí (1848).
Ako sa menil text oficiálnej hymny a aké verzie existovali sa dozviete na adrese: http://dikda.eu/nad-tatrou-sa-blyska/
Kde vznikla hymna:
Jozefská ulica zažila prítomnosť Ľudovíta Štúra i vznik našej hymny
V Bratislave býval Ľudovít Štúr na viacerých miestach. Okrem Panenskej ulice, kde žil v blízkosti Evanjelického lýcea, to bol aj rohový dom na dnešnej Jozefskej ulici.
Nevie sa celkom presne, či ide o objekt, v ktorom je dnes jedáleň Divný Janko alebo o rožný dom, kde práve dokončujú novostavbu. Rozhodujúce je, že je to určite tento priestor.
Zo životopisu Janka Kalinčiaka sa dozvedáme, že jeden školský rok býval spoločne s Ľudovítom Štúrom na priváte na Jozefskej ulici. Pravdepodobne to bolo v školskom roku 1840-1841, po návrate Štúra zo štúdií v nemeckom meste Halle, teda predtým, ako si našiel viacročné bydlisko vo Fernolayovskom dome na Panenskej ulici. Vtedy sa Štúr Kalinčiakovi priznal, že mieni podniknúť všetky kroky na uzákonenie spisovnej slovenčiny ako literárneho jazyka Slovákov.
Ján Kalinčiak
Tento fakt má veľký význam pre pochopenie Štúrovej geniality. Na oficiálnych hodinách i na samovzdelávacích krúžkoch Štúr viedol študentov, viac-menej svojich vrstovníkov, k tomu, aby po nadobudnutí vzdelania boli schopní literárnej tvorby. Uvedomoval si totiž, že jedna vec sú pravidlá gramatiky a pravopisu, no rovnako dôležitý je aj fakt, aby mal kto uviesť literárnu reč do života. Preto na hodinách i stretnutiach v rámci samovzdelávacieho krúžku presadzoval taký program a obsah, na ktorom by vyrastali budúci literárni tvorcovia. Preto sú zápisnice a kroniky z týchto čias plné básní, balád, rozprávok, povestí, poviedok, literárnokritických a literárnovedných statí a esejí. A naozaj - čoskoro sa so svojimi dielami objavili také zjavy našej literárnej kultúry, ako boli Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Ján Botto, Samo Chalupka, Jozef Miloslav Hurban, Janko Kalinčiak, Michal Miloslav Hodža a mnohí ďalší.
Jozefská ulica v Bratislava a najmä jej horný priestor nám pripomína túto Štúrovu geniálnu jasnozrivosť a predvídavosť.
Autor piesne Nad Tatrou sa blýska
Na tomto mieste, v miestnosti súkromného domu, vznikla aj naša dnešná štátna hymna. Na priváte tam vtedy bývali viacerí študenti, medzi nimi aj Janko Matúška. A práve v jeho izbe sa v marci 1844 stretli viacerí študenti, aby si spresnili čas a okolnosti odchodu z Bratislavy do Levoče. A keďže chceli pritom poriadne "tresnúť dverami", potrebovali k tomu pieseň. Podľa všetkého, najlepšiu básnickú "slinu" mal v ten večer domáci Janko Matúška. Jozef Podhradský a Viliam Pauliny mu striedavo vybrnkávali na citare melódiu ľudovej piesne Kopala studienku, pozerala do nej a Janko Matúška sa do tónov melódie triafal veršami. No a ostatní ich rýchlo zapisovali. Svedectvo o tom nám zanechal Ján Francisci vo Vlastnom životopise.
--
Tu pod nadpisom Privát na Jozefskej ulici nájdete fotografiu, ako dnes zvonka vyzerá reštaurácia Divný Janko, približné miesto, kde hymna vznikla:
https://www.knihyprekazdeho.sk/images/pdf/9788055653587.pdf
Pamätná tabuľa v interiéri:
Nedávno som tam bola a neodfotila som pamätnú tabuľu, nenapadlo mi, že niečo také dôležité na nete takmer nenájdete. Na obrázku nie je čitateľná.
O úcte k hymne:
--
K odchodu študentov do Levoče:
--
Jozefská:
Pozn. : Šípka neoznačuje spomínanú budovu.
----
S oneskorením pridávam príspevok, udalosť už zmienil @Peter MMXX . Napriek tomu dúfam, že bude aspoň pre niekoho prínosom.
Udalosti 7. - 14. marca
7. marca počas návštevy u Tisa Arthur Seyß-Inquart vyhlásil, že Hitler sa rozhodol "rozbiť" Česko-Slovensko. Podľa Seyß-Inquarta by Slovensko malo využiť "jedinečnú príležitosť a okamžite vyhlásiť nezávislosť". Tiso však trval na tom, že o samostatnosť sa treba usilovať mierovou cestou a v danom čase, a tak Seyß-Inquart opäť odišiel[53].
Po obsadení Slovenska českými vojskami 9. marca 1939 (Homolov puč) ho ústredná vláda v Prahe zosadila. Novou hlavou slovenskej vlády sa 11. marca stal Karol Sidor. Hitler teraz poslal k Sidorovi a Tisovi vysokých úradníkov ministerstva zahraničných vecí, aby ich získal v prospech slovenskej nezávislosti. Obaja to však odmietli[54].
Po Tisovom zosadení sa 10. marca stretol s Tisom nemecký agent Edmund Veesenmayer, aby ho presvedčil, aby poslal führerovi telegrafickú žiadosť o pomoc. Tiso však odmietol a naďalej sa držal koncepcie mierovej a evolučnej samostatnosti Slovenska[55]. Toto odmietnutie neskôr Tiso v súkromí vysvetľoval odôvodnením, že keď sem raz prídu Nemci, nebudeme sa ich môcť ľahko zbaviť[56].
Nemecká ríšska vláda vnímala vývoj na Slovensku so znepokojením. Sidor sa odmietol podriadiť nemeckým plánom o čo najrýchlejšie vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Tiso sa tiež prejavil ako neprístupný[55].
Ferdinand Ďurčanský na podnet Berlína naliehavo napísal Tisovi, že Česko-Slovenská republika bude v každom prípade zničená a že Bratislava sa musí postaviť na stranu Nemcov, aby neurazila Nemecko. V opačnom prípade sa dalo očakávať, že Maďarsko obsadí Slovensko. Krátko nato bol Tiso oficiálne pozvaný agentmi SD do Berlína na stretnutie s Hitlerom[57]
Tiso spočiatku váhal a pozvanie prijal až po tom, čo získal súhlas slovenského kabinetu Karola Sidora, predsedníctva snemu a straníckeho vedenia. Tiso však nebol oprávnený vyhlasovať záväzné záväzky[58].
Dňa 13. marca boli Tiso a Ferdinand Ďurčanský prijatí s plnými vojenskými poctami a okamžite odvezení k nemeckému ministrovi zahraničných vecí Joachimovi von Ribbentropovi a potom k Hitlerovi. Tisovi bolo povedané, že Nemecko v každom prípade rozbije Československú republiku, ale že Slovensko môže predtým vyhlásiť nezávislosť podporovanú a garantovanú Treťou ríšou. Podľa Hitlera by sa to však muselo stať rýchlosťou okamžite. V opačnom prípade by bolo Slovensko rozdelené medzi Maďarsko a Poľsko. Tisov argument, že Slovensko nie je dostatočne pripravené na samostatnosť, Hitlera a von Ribbentropa nenadchol. Tiso nakoniec ustúpil, ale vyhlásil, že nemá právomoc vyhlásiť samostatnosť. Mohol tak urobiť len slovenský snem. Von Ribbentrop potom vydal ultimátum, že slovenský parlament musí vyhlásiť nezávislosť do 14. marca do 12.00 hod. V opačnom prípade by Nemecko stratilo záujem o ďalší vývoj Slovenska[58].
Ešte v Berlíne Tiso požiadal, aby bol slovenský snem v súlade so zákonmi zvolaný na nasledujúci deň do Prahy. Po informovaní Bratislavy odišiel s Ďurčanským po polnoci z Berlína, aby na druhý deň ráno včas dorazil na Slovensko. Tiso informoval premiéra Sidora a jeho kabinet krátko pred dôverným zasadaním parlamentu[59].
Sidor bol prvým rečníkom, ktorý po stručnom opise udalostí od 9. marca oznámil svoju demisiu. Tiso sa potom ujal rečníckeho pultu a informoval o svojich rozhovoroch s Ribbentropom a Hitlerom. Nenechal nikoho na pochybách, že Slovensko môže pred maďarskou okupáciou zachrániť len vyhlásenie nezávislosti. Po krátkej prestávke zasadnutia sa hlasovalo bez predchádzajúcej rozpravy. O 12.07 hod. bola potom jednomyseľne vyhlásená nezávislosť Slovenska. Vtedajší predseda slovenského parlamentu Martin Sokol komentoval hlasovanie takto:
"Hlasovanie bolo jednohlasné: Slovenský parlament nerozhodol, či je za ďalšiu existenciu Česko-Slovenskej republiky alebo nie. Rozhodol o tom už Adolf Hitler. Otázka, o ktorej sme mali rozhodnúť, bola, či sa má Slovensko pripojiť k Maďarsku, alebo či má byť zachované ako celok a vytvoriť samostatný štát. A odpoveďou slovenských poslancov na túto otázku mohlo byť len vyhlásenie Slovenského štátu. Zo sympatií alebo solidarity s Čechmi sme nemohli spáchať národnú samovraždu, ale museli sme z danej situácie vyvodiť také politické dôsledky, ktoré podľa nášho názoru najlepšie zodpovedali záujmom slovenského národa."[60]
Poznámky:
53 ^ Igor-Philip Matic: Edmund Veesenmayer: agent a diplomat národnosocialistickej expanzívnej politiky. In: Zväzok 114 Juhovýchodné európske štúdie. Oldenburg Wissenschaftsverlag, 2002, ISBN 3-486-56677-6, s. 69 ž.
54 * Martin Lacko: Slovenská republika 1939-1945: Perfekt/Ústav pamäti národa, Bratislava 2008, S. 31-32.
55. 1 a b Igor-Philip Matic: Edmund Veesenmayer: Agent a diplomat národnosocialistickej expanzívnej politiky. In: Zväzok 114. Juhovýchodné európske štúdie. Oldenburg Wissenschaftsverlag, 2002, ISBN 3-486-56677-6, s. 72 ž.
56. ^ www.sho.sk, Vyhliadky vzniku prvej SR. Pravda oslobodzuje, vyhľadané 2. júna 2011 (online) c (stránka už nie je dostupná, založená v marci 2018. vyhľadávanie vo webovom archíve ()
57. ^ Edmund Veesenmayer - Autor: Igor-Philip Matié, s. 75 (online)
58. 4 a b c Igor Filip Matié: Edmund Veesenmayer: agent a diplomat národnosocialistickej expanzívnej politiky. In: 114. zväzok zborníka Juhovýchodné európske štúdie. Oldenburg Wissenschaftsverlag, 2002, ISBN 3-486-56677-6, s. 76¿.
59. 1 a b Igor-Philip Matic: Edmund Veesenmayer: Agent und Diplomat der nationalsozialistischen Expansionspolitik. In: Zväzok 114 Juhovýchodné európske štúdie. Oldenbourg Wissenschaftsverlag, 2002, ISBN 3-486-56677-6, s. 77¿.
60 ^ Ludwig Richter, Alfrun Kliems: Slowakische Kultur und Literatur im Selbst- und Fremdverständnis: Ludwig Richter zum 70. Geburtstag,
In: Zväzok 22 Forschungen zur Geschichte und Kultur des östlichen Mitteleuropa, Franz Steiner Verlag, 2005, s. 36 L
Zdroj:
Čo v inak výborne spracovanom článku chýba, je skutočný motív bombardovania. Pre porovnanie - na území Nemecka boli veľké rafinérie a iné strategické podniky, ktoré vlastnili "americkí" investori a ktoré boli základom pre pohon Wehrmachtu od bombardovaní ušetrené, vynechané. Napríklad mesto Kolín na Rýnom bolo fakticky zrovnané so zemou, s desiatkami tisícov mŕtvych civilistov. Ale ani nie 20 kilometrov od centra Kolína vzdialené rafinérie vo Wesselingu zostali do konca vojny v prevádzkyschopnom stave. Otázka, prečo americké letectvo zničilo infraštruktúru na území Slovenska je ľahko zodpovedateľná. V r. 1944 bolo jasné, že sa onedlho dostanú do rúk Sovietskeho zväzu - a to na dlhý čas - a sú tým pádom ekonomicky stratené. Na rozdiel od rafinérií v Nemecku, kde boli americké investície chránené a bezpečné.
--
[...]v kritickom čase 16. júna 1944 sirény na niektorých miestach Bratislavy nefungovali pre výpadok elektrického prúdu.
„Otec nemusel zomrieť, ani jeho spolupracovníci, keby nemecké vedenie Apolky umožnilo robotníkom pred náletom odísť do krytov a keby dovolilo počas bombardovania otvoriť brány,“ tvrdil Kosztolányi (syn jedného zo 72 zamestnancov Apolla, ktorí boli pri nálete zabití --pozn. Milo).
Čo to znamená? Že spolu s rafinériou mali byť odstránení i zamestnanci, aby sa prípadná obnova sťažila. Vedenie rafinérie a vláda boli v bezpečí
Ukázalo sa napríklad, že krátko pred náletom opustili mesto niektorí predstavitelia vlády a manažéri Apolky. Hodinu pred náletom sa vzdialil z mesta a vrátil sa až 19. júna 1944 personálny šéf Apolky Vojtech Hudec a ďalší člen vedenia továrne. Akoby o blížiacom sa nebezpečenstve vedeli.
[...]pred 10. hodinou 16. júna odcestovali do Trnavy „na rybaciu hostinu“ minister vnútra Alexander Mach, minister dopravy Július Stano, šéf Úradu propagandy Tido J. Gašpar a ďalší vysokí vládni úradníci spolu s nemeckým veľvyslancom v Bratislave Hannsom Ludinom.
Jedno tvrdenie, s ktorým sa dá polemizovať:
[...]presnosť zameriavania pri bombardovaní mala v tých časoch ďaleko od dokonalosti. Americký znalec problematiky Stephen L. McFarland píše, že iba 16 percent zhodených bômb dopadlo do vzdialenosti 1 000 stôp (304 m) od zameriavaného cieľa. Koľko asi ich bolo treba zhodiť, aby ho trafili?
Je príliš veľa dôkazov na to, že ak to bolo potrebné, dokázali "zázrakom" prežiť ciele, ktoré sa nachádzali desiatky metrov od kompletne zničených častí miest a výrobných zariadení. Nie všade však bola táto presnosť potrebná a želaná.
--
Na akých základoch boli a sú vedené vedené vojny vo všeobecnosti je výstižne zhrnuté v tomto článku v Magazíne bloku.
Detaily k pozadiu druhej svetovej vojny, ktoré dokazujú, že "druhá svetová vojna, v ktorej zahynulo 55 miliónov ľudí, bola výsledkom spoločnej stratégie vládcov bojujúcich krajín" v knihe Bankiers überm Hakenkreuz: Ziel der Geldgeber Adolf Hitlers (v nemčine).
--
Ćlánok na pravda.sk sa v každom prípade oplatí prećítať celý.
Praha/Bratislava 19. júna (TASR) - Bola to jedna z najznámejších, najslávnejších i najdôležitejších akcií komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Zároveň išlo o jednu z najväčších mystifikácií ŠtB, ktorá strhla na seba pozornosť celého sveta. O čo išlo? Na dne šumavského Čierneho jazera sa mali údajne nájsť debny s tajnými nacistickými dokumentmi. Operácia dostala krycí názov Neptún a od jej začiatku uplynie v stredu 19. júna 60 rokov.
Akcia ŠtB bola dielom novozaloženého odboru Štátnej bezpečnosti, konkrétne Dezinformačného oddelenia, ktoré počas tejto operácie prvýkrát využilo, presnejšie zneužilo, médiá, najmä Československú televíziu (ČST).
"Mozgom" celej operácie bol dôstojník ŠtB Ladislav Bittman s krycím menom Brychta, koníčkom ktorého bolo športové potápanie. V skutočnosti ale nevymyslel nič nové, len sa nechal inšpirovať akciou, ktorá sa uskutočnila rok predtým na jazere Toplitz (Toplitzsee) v Rakúsku. Na dne tohto alpského jazera našli potápači debny, ktoré tam pred koncom druhej svetovej vojny potopili nacisti a Bittman si povedal: "Prečo niečo podobné neaplikovať aj doma?"
Príslušníci ŠtB využili príležitosť, ktorá sa im naskytla v prvej polovici roku 1964. Redaktori populárneho televízneho magazínu ČST Zvedavá kamera pripravovali na Šumave dokument o údajných záhadách Čertovho a Čierneho jazera. Jedným zo športových potápačov, ktorých si televízny štáb najal bol aj Bittman. A práve on uložil nadránom 20. júna 1964 štyri debny na dno Čierneho jazera, ktoré deň predtým, 19. júna, tajne doviezli z Prahy k jeho brehom.
Bittman neskôr nasmeroval k debnám zväzarmovských potápačov, tí ich objavili 3. júla 1964. V dňoch 11. až 13. júla debny, už za značného záujmu novinárov, vytiahli na breh a následne ich odviezli do Prahy. O niekoľko dní neskôr, 16. júla, vydalo československé ministerstvo vnútra oficiálnu správu, v ktorej tvrdilo, že debny obsahujú dokumenty z čias nacistickej okupácie.
Malo to však jeden podstatný háčik. V debnách sa totiž nenachádzali nijaké tajné nacistické dokumenty, ale boli v nich prázdne kancelárske papiere, lebo autentické materiály nestihla Moskva dovtedy doručiť. Tie dorazili až neskôr. O tom však vedel len veľmi úzky okruh ľudí, pretože nikoho bližšie k nálezu, po jeho vytiahnutí na breh, nepustili. Vraj by mohli byť v debnách trhaviny... Z inscenovaného "senzačného" nálezu sa stala doslova svetová senzácia.
Celá operácia vyvrcholila tlačovou konferenciou vtedajšieho československého ministra vnútra Lubomíra Štrougala (v rokoch 1970 až 1988 bol najdlhšie slúžiacim predsedom československej vlády), ktorá sa konala 15. septembra 1964 v budove Československej televízie v Prahe za mimoriadneho záujmu novinárov z celého sveta.
Tlačová konferencia vyvolala obrovský ohlas. O obsahu dokumentov informovalo 25 talianskych novín, 18 západonemeckých, sedem rakúskych, ďalej anglické, francúzske, belgické, švajčiarske, americké, latinskoamerické, japonské aj africké médiá.
Cieľom dômyselne pripravenej akcie Neptún, zakladajúcej sa na podvrhu originálnych nacistických archívov, bolo ovplyvniť verejnú mienku najmä na Západe, posilniť protinemecké nálady medzi ich západnými partnermi, zdiskreditovať viacerých tamojších politikov z kolaborácie s nacistami a v nie neposlednom rade ovplyvniť západonemeckú vládu i parlament, aby predĺžili čas na stíhanie vojnových zločincov (v máji 1965 malo totiž v Nemeckej spolkovej republike dôjsť k premlčaniu vyšetrovania nacistických zločinov).
Operácia ŠtB svoj cieľ splnila - o dokumenty sa zaujímala svetová verejnosť, ako aj celý rad západoeurópskych politických inštitúcií, vedeckých osobností a tiež vládne miesta mnohých štátov. Materiály sa využili na kompromitáciu najmä západonemeckých a rakúskych politikov.
Dlhé roky však nikto netušil, že ide o podvod. Pravda o tajomných debnách zo šumavského jazera vyšla najavo až v 70. rokoch minulého storočia a pričinil sa o to samotný Bittman. Potom, keď v roku 1968 emigroval do Spojených štátov, zverejnil skutočné pozadie celej akcie Neptún.
--
Problém článku je, že jedným dychom tvrdí, že dokumenty boli podvrhnuté na "diskreditáciu" a na druhej strane tvrdí, že Moskva dodala autentické materiály. Z čoho vyplýva, že cieľom akcie "Neptún" nebol podvrh falošných dokumentov, ale zverejnenie archívnych dokumentov o nacistických páchateľoch a kolaborantoch mediálne účinným spôsobom. Škoda len, že ich nezverejnili všetky a podstatné časť z nich je naďalej skrytá v archívoch Moskvy, Londýna a Washingtonu.
Samozrejme, tradícia fingovaných udalostí zinscenovaných tajnými službami na ovplyvňovanie verejnej mienky a na želaný posun v politickom dianí sa touto akciou nezačala a ani neskončila. V porovnaní s predstieraným atentátom na Roberta Fica bola akcia Neptún len neškodným reklamným trikom.
28.7.1914 - začiatok 1. svetovej vojny
Prvá svetová vojna, ktorá vypukla 28. júla 1914, svojím rozsahom, trvaním, ako aj ľudskými stratami patrí medzi najtragickejšie udalosti v dejinách ľudstva. Armády do nej zmobilizovali viac ako 60 miliónov mužov v brannom veku a viedla sa nielen v Európe, ale aj v Afrike a v Ázii. Zahynulo v nej približne desať miliónov vojakov a sedem miliónov civilistov.
/…/
Prvá svetová vojna sa označuje aj ako zákopová (pozičná) vojna, ktorá bola predovšetkým úzko spojená so západným frontom. Vojna výrazne urýchlila vývoj viacerých zbraní, ktoré sa postupne objavovali na frontoch. Práve tie mali za úlohu prelomiť sústavu zákopov a vyradiť z boja ich obranu. Viaceré zložky armády, ktoré boli jej pýchou pred vypuknutím vojny, napríklad jazdectvo, sa ukázali ako neúčinné.
"To isté sa dá povedať o niektorých výstrojných súčiastkach. Napríklad vo výstroji vojakov, ktorí odchádzali na front v roku 1914, ešte nebola oceľová prilba. Takisto sa v bojoch ukazovala ako úplne nepraktická šabľa. Vojna akcelerovala aj vývoj vojenského letectva, ktoré dovtedy plnilo najmä prieskumné úlohy. Vojnu na mori v nebývalej miere ovplyvnilo používanie ponoriek. Na západnom fronte sa objavili aj prvé tanky. Masové použitie zaznamenali aj guľomety a plameňomety. Prvý raz sa objavili tiež bojové plyny,"
Pred 110 rokmi sa začala prvá svetová vojna
Mobilizácia sa dotkla aj územia dnešného Slovenska. Na bojiská postupne odviedli 400.000 mužov, z nich sa približne 70.000 nikdy nevrátilo a ďalších 60.000 utrpelo trvalé zmrzačenie.
/…/
Vojna doľahla mimoriadne ťaživo aj na civilné obyvateľstvo. Išlo najmä o hlad až hladomor, vážne choroby, drancovanie, rekvirácie či nedostatok pracovných síl po povolaní mužov na bojiská.
"Hrôzy, ktoré museli vojaci zažiť, sa v súčasnosti nedajú ani slovami opísať. Tých, ktorí prešli frontom a ktorí sa na bojových operáciách zúčastnili, to poznačilo na celý život. Mnohí z nich, a to je na tom zaujímavé, odmietali o týchto skúsenostiach do konca svojho života rozprávať," **
Počas prvej svetovej vojny zahynulo približne 70.000 Slovákov
—
O živote bez mužov, ako sa museli ženy samy s deťmi pretĺkať, hovorí aj román Margity Figuli - Mladosť.
Na motívy knihy vznikol film Biela voči oblohe.
—
O 1. sv. vojne je aj Hronského román Pisár Gráč.
—
**
Paneurópsky piknik odstránil pred 35 rokmi 1. tehlu z Berlínskeho múru
Šopron/Bratislava 18. augusta (TASR) - Stretnutie na maďarsko-rakúskych hraniciach pri meste Šopron malo byť demonštráciou dobrých susedských vzťahov so symbolickým otvorením hraníc. Táto udalosť, ktorá dostala názov Paneurópsky piknik, sa však čoskoro zmenila na hromadný útek občanov Nemeckej demokratickej republiky (NDR) na Západ a stala sa jednou z predzvestí pádu železnej opony i komunizmu v Európe.
Kancelár nemeckého zjednotenia Helmut Kohl na adresu udalosti pri západomaďarskom meste Šopron povedal, že Maďarsko bolo krajinou, ktorá odstránila prvú tehlu z Berlínskeho múru.
V pondelok 19. augusta uplynie od konania Paneurópskeho pikniku 35 rokov.
Už od jari zlomového roku 1989 začalo Maďarsko odstraňovať 246 kilometrov dlhú železnú oponu medzi Východom a Západom, teda obranný systém, ktorý tvoril plot z ostnatého drôtu, kontrolné pásma a signalizačné zariadenia. Celý svet obletela najmä fotografia z 27. júna 1989, kedy maďarský minister zahraničných vecí Gyula Horn spoločne so svojim rakúskym partnerom Aloisom Mockom prestrihli ostnatý drôt na rakúsko-maďarských hraniciach neďaleko mesta Šopron v blízkosti Neziderského jazera.
Nie náhodou padla voľba práve preto na toto miesto pri zorganizovaní Paneurópskeho pikniku, ktorého organizátormi boli Paneurópska únia a maďarská opozícia. V rámci akcie sa počítalo s tým, že sa na tri hodiny - v čase od 15.00 h do 18.00 h - otvorí hranica, aby sa mohli jej účastníci slobodne pohybovať. Paneurópska únia distribuovala tisíce letákov pozývajúcich ľudí na piknik blízko hraníc pri meste Šopron.
Mnohí občania NDR na podujatie skutočne aj zavítali. V tom čase už boli v Maďarsku desaťtisíce východných Nemcov. Bývali v kempingoch a v parkoch, dúfajúc, že nájdu spôsob, ako sa cez čoraz priepustnejšiu hranicu dostanú von z komunistického zovretia.
Keď sa blížila tretia hodina popoludní, objavili sa pri hraničnom oplotení prví občania NDR. Otvorenou bránou prechádzali na druhú stranu hranice a vydávali sa smerom k rakúskej obci Sankt Margarethen.
Maďarskí pohraničníci zostali prekvapení z toho, čo sa deje, ale reagovali rozvážne a približne 600 až 700 občanov NDR, ktorí v ten deň prešli na Západ, jednoducho ignorovali. Zásluhu na tom má najmä vtedy 43-ročný dôstojník maďarskej pohraničnej stráže Arpád Bella, ktorý dal svojim podriadeným jasný pokyn, aby ustúpili a nezasahovali.
Na kraji cesty zostal obrovský rad opustených vozidiel, pretože východní Nemci si zobrali len to, čo uniesli. Cez hranicu utekali iba s taškami a ruksakmi, v ktorých mali pobalené najnutnejšie veci. Mnohým, keď sa ocitli na slobode, sa na tvári objavili slzy.
Hranica medzi Rakúskom a Maďarskom sa definitívne otvorila 11. septembra 1989. O dva mesiace neskôr, 9. novembra 1989, padol Berlínsky múr - najznámejší symbol studenej vojny a rozdelenia mesta, krajiny i celej Európy.
Zdroj:
https://www.chronik-der-mauer.de/material/178896/laszlo-nagy-das-paneuropaeische-picknick-und-die-grenzoeffnung-am-11-september-1989
https://www.stasi-unterlagen-archiv.de/informationen-zur-stasi/themen/beitrag/picknick-in-die-freiheit
Paneurópsky piknik odstránil pred 35 rokmi 1. tehlu z Berlínskeho múru
—
Otto byl jedním z hlavních aktérů při organizaci tzv. Panevropského pikniku, na maďarsko-rakouských hranicích 19. srpna 1989. Tato událost je považována za symbolický milník v procesu pádu komunistického systému v Evropě.
Veľký Európan Otto von Habsburg sa po celý život držal vízie Paneurópy
Mladosť - kniha
