O udalostiach z pera vyslúžilých politikov.
--
Peter Weiss, bývalý politik a diplomat / 02.01.2024
--
Výročia slovenskej štátnosti
Už tridsaťjedenkrát sme oslavovali výročie vzniku Slovenskej republiky ako samostatného subjektu medzinárodného práva a suverénneho aktéra medzinárodných vzťahov.
Zároveň uplynulo 55 rokov od vzniku SR a ČR v dôsledku prijatia ústavného zákona č. 143 Zb. o československej federácii 27. októbra 1968, ktorým sa unitárny spoločný štát Čechov a Slovákov po 50 rokoch zmenil na federatívny. S relevantnými národnými orgánmi, ktoré sa v rámci tohto štátoprávneho usporiadania vyvinuli, vstúpila SR do nového, demokratického obdobia po 17. novembri 1989, ktorého 35. výročie si v tomto roku pripomenieme.
Nedoceňovaná Vianočná dohoda
Vzhľadom na povrchné vyučovanie našich moderných dejín sa z národného povedomia takmer vytratilo, že prvotný impulz pre vznik SR vzišiel pred viac ako 80 rokmi z Vianočnej dohody uzavretej 25. decembra 1943 na Gajovej ulici 11 /kúsok od Modrého kostolíka/ v Bratislave.
Vypracovali ju Jozef Lettrich, Matej Josko a Ján Ursíny za občiansky odboj a Karol Šmidke, Ladislav Novomeský a Gustáv Husák za komunistický odboj. Bol to odvážny a zároveň dobre premyslený čin ľudí pôsobiacich v prísnej ilegalite a v ohrození osobnej slobody, ba i života. Postupne sa k dohode pridali ďalšie osobnosti odboja vrátane sociálneho demokrata Ivana Horvátha. Tento dokument, uverejnený v septembri 1944, naštartoval politické aktivity s dôsledkami trvajúcimi dodnes.
Spustili sa ním prípravy SNP proti domácemu ľudáckemu fašistickému totalitnému režimu, ktorý bol založený na rasovej nenávisti a ktorý od začiatku kolaboroval s Hitlerom. Zároveň to bolo povstanie proti nemeckému nacizmu. Slovenský národ sa vďaka nemu zaradil medzi víťazov druhej svetovej vojny, do veľkej miery odčinil zločiny Tisovho ľudáckeho režimu a prihlásil sa k hodnotám demokracie. SNP sa stalo míľnikom novodobej histórie Slovenska. Je nenahraditeľným zdrojom našej národnej hrdosti a nosnou štátnou tradíciou.
Na základe Vianočnej dohody vznikla ilegálna SNR ako jediný reprezentant politickej vôle slovenského národa doma. V septembri roku 1944 sa stala reálnou nositeľkou novej slovenskej národnej identity i štátnosti. V právnej kontinuite – napriek jej meniacemu sa postaveniu v systéme orgánov československého štátu – pretrvala dodnes. Po prijatí prvej slovenskej demokratickej ústavy od 1. 1. 1993 už pod názvom NR SR.
Nemali by sme zabúdať ani na to, že Vianočná dohoda prišla na základe skúsenosti s farskou republikou, ako nazval Tisov režim spisovateľ Dominik Tatarka, s požiadavkou odluky cirkvi od štátu: „Zachovaná má byť sloboda náboženských vyznaní, vylúčený má však byť vplyv cirkvi na smer a vedenie štátu.“ Vianočná dohoda bola začiatkom zložitého štátoprávneho vývoja. Jej účastníci si uvedomovali, že Slovenský štát, ktorý vznikol po rozbití ČSR pod nátlakom Hitlera, sa v dôsledku vývoja na východnom i západnom fronte ocitol v bezvýchodiskovej situácii. Nemal šancu po vojne pretrvať. Žiaden zo spojencov veľkej protifašistickej koalície ho nechcel. Na túto tému odmietli s vládnucimi ľudákmi čo i len komunikovať. Odmietal ho aj česko-slovenský zahraničný odboj. Edvard Beneš u spojencov presadil koncepciu kontinuity ČSR vychádzajúcu z nulity Mníchovskej dohody a na ňu nadväzujúcich medzinárodnoprávnych skutočností.
Usilovať sa o prežitie slovenskej štátnosti bolo tak pre racionálne uvažujúcich politikov dôkazom politickej nezodpovednosti. Jedinou reálnou cestou bolo prihlásiť sa k obnove Československej republiky. Vianočná dohoda to urobila s podmienkou, že pomery v nej budú založené na princípe „rovný s rovným”. Tak sa zrodila myšlienka federalizácie unitárnej ČSR. Po 24 rokoch ťažkých politických zápasov, v ktorých bol inšpiráciou odkaz SNP a ktoré vyvracajú mýtus, že Slováci svoj štát získali zadarmo, bol schválený spomínaný ústavný zákon o československej federácii.
Neprekonaná trauma zániku federácie
November 1989 so všetkou naliehavosťou priniesol úlohu dať federatívnemu usporiadaniu, ktoré bolo v období normalizácie zdeformované, plnohodnotný a demokratický obsah. V roku 1990 zvolené politické reprezentácie českého a slovenského národa však počas dvoch rokov neboli schopné dohodnúť sa na podobe „autentickej federácie“, ako to sľuboval aj Václav Havel. V dôsledku toho napokon federácia zanikla tak, ako vznikla – na základe ústavného zákona.
Zrod samostatnej SR, ktorý bol zavŕšením úsilia viacerých politických generácií o emancipáciu Slovákov ako svojbytného politického národa, sa však stal predmetom vzájomne nekompatibilných interpretácií – fundamentalistickej „čechoslovakistickej“ a fundamentalistickej „národoveckej“. To sa spolu s mýtmi o príčinách rozdelenia ČSFR stalo zdrojom dodnes pretrvávajúcej polarizácie politických i kultúrnych elít a ich vzájomného obviňovania sa zo stavu slovenskej štátnosti.
Udalosti spred 31 rokov by sme preto konečne mali prestať posudzovať v kategóriách viny. Dnes, v rizikami nabitých medzinárodnopolitických a bezpečnostných pomeroch a v roztrieštenej spoločnosti nachádzajúcej sa v akejsi studenej občianskej vojne, potrebujeme spoločne hľadať nový, moderný vzťah k národu, k vlastnému štátu, občianstvu, dejinám a kultúre.
--
Autor bol v predvolebnom tíme Hlasu.
Fico ho spravil veľvyslancom a odmenou bola dýka do chrta. Stratil všetku moju sympatiu-vyfarbil sa.
Ja tieto texty vnímam vyslovene v rovine "poznaj svojho nepriateľa". Preto aj názov témy je, aký je.
Nemôžeme sa tváriť, že títo ľudia neexistujú.
Weiss a Jarjabek /jeden z najsmerovatejších Smerákov/, - 10 rokov:
Toto je len 1 z príkladov podivností.
Mám také "šťastie", znenazdajky uvidieť na sieťach obrázky, na ktorých ma prepojenie osôb či vecí utvrdí, že netreba veriť rozprávkam /a kecológom/, ale svojmu rozumu. Výhovoriek či vysvetlení, "oni to musia, lebo ..." , už bolo priveľa. Pohár pretiekol.
Môj názor na vznik a použitie Hlasu je ten, že bolo treba zaručiť vznik súčasnej vlády. Hra na rozkmotrených kamošov bola len hra.
Vysmiaty obrázok Takáča s Pellegrinim /napriek svojej ojedinelosti/ v inej téme hovorí veľa, ba až mnoho.
--
Weiss sa objavil na videu Daňa s Marčekom /len pár stolov od dotyčných/, kde pochovávajú Uhríkovu Republiku, Marček sa objavuje prakticky všade, kde sa niečo politicky mihne, v spektre: pódium - Fico - Čarnogurský st. - Harabin, dokolečka.
Ďalší z tímu Hlasu:
Boris Zala, filozof a publicista
19.01.2024
Fico a Husák alebo o novom koktaile
Robert Fico položil veniec na hrob Gustáva Husáka a vzdal mu úctu. Ako premiér. Ku 111. výročiu narodenia. Žiadne okrúhle jubileum, žiadna osobitná príležitosť. Lenže to nebolo iba tak. Mnohí to interpretujú ako krok vedľa. Tak to u Roberta Fica nie je. Bol to dobre premyslený krok. A k tomu prispôsobil premiér aj svoju argumentáciu. Aj keď obsahovo neobstojí, Fico vie, že symbolické gesto je oveľa podstatnejšie ako následné argumenty.
Husák, povstanie a väzenie
Husák bol významnou postavou SNP. Fico hovorí, že „mu hrozilo mučenie a poprava“. Nuž to hrozilo každému, kto sa zapojil do Povstania; a Husák ako komunista sa nemohol nezapojiť. Samozrejme, to nezhadzuje jeho protifašistický profil a to je hádam jediné, čo na jeho politickej kariére môžeme pozitívne hodnotiť.
Premiér sa dotkol aj Husákovho odsúdenia s tým, že „sa s ním vysporiadali extrémni blázni v radoch komunistov, zatvorili ho, bili…“. Nuž hodnotenie 50. rokov v Československu ako nejaké vyčíňanie „extrémnych bláznov“ veru nie je hodné predsedu vlády. Išlo totiž o dva súbežné procesy: na jednej strane stalinizácia režimov, ktoré sa formovali na územiach štátov oslobodených od nacistickej okupácie: teda ich nielen geopolitické, ale aj ideologické podriadenie stalinskému modelu; a radikálny čechoslovakizmus, ktorý bol dominantný vo vedení KSČ: preto bol Husák odsúdený ako „buržoázny nacionalista“, aby sa Slovákom, a teda aj slovenským komunistom dalo jasne najavo, že na realizáciu rovnoprávneho spolužitia Slovákov a Čechov – ako to požadoval Košický vládny program – nemajú pomýšľať ani v najtajnejších snoch. Žiadni „extrémni blázni“, ale pragmatickí politickí vrahovia. Ktorí zatvárali, bili, mučili a popravovali každého, kto im stál v ceste.
Husák a normalizácia
Premiér tvrdí, že bez Husáka by normalizácia nebola taká mierna a bola by tu úradovala „robotnícko-roľnícka vláda“ takého Indru a Biľaka. Nuž na tom teda Husák nemá nijakú zásluhu. Tomu zabránil práve Alexander Dubček podpisom známych Moskovských protokolov. Tých, ktoré mu práve česká pravica neustále predhadzuje na oči ako zlyhanie. Áno, Dubček podpísal kapitulačnú zmluvu, veď napokon Česko-Slovensko bolo kompletne obsadené armádami Varšavskej zmluvy. Lenže podstatné je práve to, čo v tých protokoloch nebolo: odstavenie existujúcej vlády a straníckej reprezentácie, nastolenie „robotnícko-roľníckej vlády“ (rozumej neostalinistov): Husák sa dostáva reálne k moci až v apríli roku 1969, ale ako prvý tajoimník na Slovensku bojuje proti reprezentantom „dubčekovskej jari“ od prvého dňa okupácie. Husák sa stáva „normalizačným“ nástrojom brežnevovskej politiky. A celá jeho umiernenosť je len poslušnosťou Brežnevovi, ktorý potreboval v tom čase ako soľ úspech Konferencie o mieri a bezpečnosti v Európe, ktorá vyústila prijatím Helsinského aktu. (Iba mimochodom, práve na jeho princípoch vznikla a fungovala Charta 77.) Ak teda niečo obmedzovalo normalizátorov v radikálnom prenasledovaní odporcov režimu vrátane reformných komunistov, boli to záujmy veľmocenskej politiky Sovietskeho zväzu.
Môžem sa iba kyslo uškrnúť nad úsilím niektorých historikov idúcich v šľapajach Čarnogurského idealizovania Gustáva Husáka, robiac z neho po Štefánikovi najväčšieho štátnika: Husák sa po krátkom vajataní plne postavil na stranu brežnevovcov. Na domácej scéne reálne aj ideologicky vládli indrovci a biľakovci. Medzinárodne sa Husák ani na chvíľu neodlíšil od dogmatickej honeckerovsko-brežnevovskej línie. A to až po posledné dni komunizmu v decembri 1989. A jednoznačne nič neposunul, nezmenil, ba ani neotvoril priestor na hľadanie zmeny normalizačného režimu.
Robert Fico zistil, že najlepším spôsobom mobilizácie voličstva, medzi ktorým môže mať ešte dôveryhodnosť, je kombinácia neoľudáckej politiky s normalizačnou nostalgiou. Jeden deň vyzdvihuje kardinála Korca a v iný deň kladie vence na hrob Husáka.
Tým, že Gorbačov počas návštevy Česko-Slovenska nepodporil Dubčeka ani reformný proces „česko-slovenskej jari“ 1968, dal vlastne Husákovi šancu: ten mal príležitosť zoškrabať zo seba nálepku normalizátora a postaviť sa na čelo perestrojky. V jej mene a krytý Gorbačovom sa mohol zbaviť starých dogmatikov, jakešovcov, indrovcov, biľakovcov… Ale neurobil to, a neurobil to vedome. Husák rezignoval na akúkoľvek reformu aj na sebaočistenie z biľagu normalizátora. Bolo to hlboké pohŕdanie reformistami '68, strach z ich návratu k moci, ako aj fakt, že si okolo seba nevytvoril žiadnu skupinu schopnú čo i len malých reforiem. Ak bol niekto sám „ako kôl v plote“, bol to Husák. Jeho nenávisť k reformátorom '68 a osobitne k Dubčekovi bola taká veľká, že sa v decembri 1989 postaral, aby sa Dubček nestal prezidentom: menovaním svojho pucfleka Mariána Čalfu za predsedu vlády predurčil, že prezidentom bude Čech.
Ficov nový koktail
Pravda, Robertovi Ficovi o žiadne historické pravdy ani interpretácie nejde. Ani o Husáka. Prosto zistil, že najlepším spôsobom mobilizácie voličstva, medzi ktorým môže mať ešte dôveryhodnosť, je kombinácia neoľudáckej politiky s normalizačnou nostalgiou. Jeden deň vyzdvihuje kardinála Korca a v iný deň kladie vence na hrob Husáka. Tento mix klerikalizmu a normalizačného socializmu je dnes účinným koktailom. Je priestorom, kde sa Robert Fico vie pohodlne pohybovať.
A len dodávam, celý tento cirkus je neuveriteľnou urážkou aj odkazu a životnej cesty Alexandra Dubčeka. V roku 2008 som navrhol a presadil ešte ako poslanec Smeru-SD zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka, a to práve proti vôli tak klerikálov, ako aj normalizačných komunistov. Vtedy bol ešte Smer na sociálnodemokratickej ceste. Bolo by načase odstrániť definitívne z názvu strany Smer prívlastok „sociálna demokracia“: obe ingrediencie Ficovho koktailu sú protidemokratické – tak klerikalizmus, ako aj normalizačná, husákovská nostalgia.
--
*vnuk Tida J. Gašpara
*bol poslancom EP, poradcu mu robil mladý Šimečka
*ale hlavne bol členom SDSS ako A. Dubček, neskôr bol jedným zo zakladajúcich členov Smeru
--
Fialovi úcta k Husákovi neprekáža:
Weiss a Zala proti Pravde / Pravda bez nich
16. marca 2024
Weiss a Zala obviňujú Pravdu z cenzúry. Tvrdia, že im denník odmietol publikovať komentáre kritizujúce Fica
Peter Weiss a Boris Zala obvinili denník Pravda z cenzúry a ukončili s ním spoluprácu. Tvrdia, že šéf obsahu im odmietol publikovať alebo žiadal výrazne upraviť komentáre, v ktorých kritizovali Roberta Fica. V Pravde zverejňovali svoje názory niekoľko rokov.
Peter Weiss a Boris Zala.
--
Weiss a Zala boli dlhé roky politikmi v ľavicovo orientovaných stranách. Weiss sa neskôr stal veľvyslancom v Maďarsku aj v Česku, Zala až do roku 2016 pôsobil v Smere a do roku 2019 bol europoslancom.
Prvá stopka už pred voľbami
„Riaditeľ obsahu denníka Pravda Ľuboš Kamenistý najprv odmietol publikovať pravidelný utorňajší komentár Petra Weissa a následne piatkový komentár Borisa Zalu žiadal upraviť v podstatných pasážach. Preto, lebo sme si dovolili kriticky sa vyjadriť k politike alebo vyhláseniam premiéra Róberta Fica,“ uviedla dvojica vo vyhlásení.
„V prípade Petra Weissa išlo o opakované zabránenie zverejnenia článku. Prvýkrát sa tak stalo tesne pred voľbami taktiež z dôvodu kritiky predsedu Smeru za jeho protiukrajinskú politiku,“ pokračovali.
„Kritizovali sme vždy vecne, či už išlo o prezidentku, predchádzajúcich premiérov, predsedu parlamentu, alebo ďalších politikov. Vtedy bol pán riaditeľ s našimi komentármi spokojný a bez akýchkoľvek pripomienok ich uverejňoval. Problém vznikol až kvôli kritike Roberta Fica a niektorých krokov jeho vlády,“ tvrdia.
Cenzúra je na vzostupe, vravia
„Pokladáme za potrebné upozorniť na novo sa vzmáhajúci jav cenzúry po nástupe štvrtej vlády Róberta Fica aj našu verejnosť a čitateľov Pravdy. Ani jednému z nás sa za viac ako 34 rokov verejnej činnosti a publikovania od novembra ’89 nič podobné nestalo,“ uviedli.
Podľa nich sa trend cenzúry stáva širokým a nebezpečným politickým javom v krajine.
„Aj týmto spoločným postojom chceme dať jasne najavo, že sloboda vyjadrovania, médií a novinárskej práce je pre nás základnou hodnotou. Je dušou demokracie. Jej porušovanie je priamym útokom na jeden z pilierov slobodnej spoločnosti.“
--
Názor Borisa Zalu, do ktorého chcel zasiahnuť denník Pravda: Aký je naozaj Robert Fico?
--
Robert vždy hovoril: „Nemôžeš naťahovať tetivu luku až tak, aby sa roztrhla.“ Vždy sa toho držal, dnes toto svoje príslovie porušil. Uvidíme, ako to zasiahne jeho i Slovensko...
Autor je bývalý predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska a bývalý poslanec Európskeho parlamentu.
Nepatrím medzi tých mnohých, čo sa permanentne rýpu v psychológii politikov, dumajú a špekulujú nad ich vlastnosťami, charakterom, morálkou, osobným životom, výchovou či rodinným zázemím. Nie, zaujíma ma, akú politiku presadzujú a akými prostriedkami.
Zvedaví a pátrajúci novinári však stále dobiedzajú s otázkami, aký vlastne ten Fico je, čo je to za človeka, aké hodnoty vyznáva. Je ľudský či len špekuluje? Má skutočne sociálne cítenie alebo to je len návnada na voličov, dnes moderne nazývaná populizmom?
Nikdy som na tieto otázky neodpovedal. Lebo vždy som Roberta Fica videl ako politika a aj svoj vzťah k nemu som si budoval výlučne na politickej úrovni. Nezaujímalo ma, či je „skutočne“ sociálny demokrat, ale práve iba to, akej politike otvára priestor, akú podporuje, akú má odvahu presadzovať a akej, naopak, zabraňovať.
Dnes, jeho razantným nástupom do výkonu svojej štvrtej vlády, mi novinári – a teraz už aj zahraniční – kladú zasa oné psychologizujúce otázky. Veru na ne neodpoviem. Ale povedal som si, že je čas vyjadriť sa k Robertovi Ficovi ako k politikovi. Urobím to prierezom, ktorý, samozrejme, bude skratkovitý a schematický, ale hádam vyjadrí tie hlavné črty...
Začiatky
Fica som spoznal ako poslanec za Spoločnú voľbu (koalícia SDĽ, SDSS a Strany Zelených vo voľbách 1994). Viedol poslanecký klub: bol praktický, vzdelaný a veľmi pracovitý. Potom sme sa zasa stretli v roku 1999. Kandidoval som za prezidenta v prvej priamej voľbe. Ficovi sa páčili moje verejné vystúpenia, a tak ma oslovil so svojím projektom novej strany: či by som sa na jej vzniku nepodieľal.
Od počiatku bol Fico pragmatický politik, ktorý dokonca ani pri zakladaní Smeru neprejavoval žiadnu ideologickú orientáciu. Verejnosť si dobre pamätá jeho vtedajšie heslo „Nie je podstatné, či je mačka čierna alebo biela, hlavne, že chytá myši“. Teda jeho hlavná orientácia bola na úspech.
Sociálnodemokratickú orientáciu som presadzoval ja (pre mladších čitateľov: zakladal som ideovo aj organizačne sociálnodemokratické hnutie ešte počas Nežnej revolúcie) s podporou dosť početnej skupiny osobností, ktorí k nej mali blízko. Spomeniem len Dušana Čaploviča, Mira Chovanca, Bohuša Hanzela...
Vôbec nebolo ľahké líniu presadiť, lebo medzi zakladateľmi bolo nemálo takých, ktorí sa názorovo blížili skôr k neoliberálnej, miklošovskej predstave. Spomeniem len podpredsedov strany Milana Murgaša, Romana Václavíka či Igora Šulaja.
Robert si však sociálnodemokratickú líniu osvojil hlavne preto, že sa ukázala ako efektívna zbraň proti neoliberálnej politike a vláde Mikuláša Dzurindu. A dobrým spojivom s odborovým hnutím. No a proti Mečiarovým avantúram kládol dôraz na poriadok a medzinárodný kredit Slovenska. S tým sa dalo ísť úspešne do volieb.
Často sa z Roberta Fica robí „birmovaný komunista“ a jeho politické praktiky sa odvodzujú z jeho krátkeho členstva v KSS. Nuž, je to práve opačne. Fico si dôsledne osvojil podmienky slobodnej politickej súťaže a presne jej prispôsobil svoje konanie.
Je dokonalým príkladom „trhového politika“. Práve v tomto „trhovom“ zápase sa cíti ako ryba vo vode. Kariéra suchého komunistického aparátčika šplhajúceho sa servilne po stupienkoch na vrchol moci mu je bytostne cudzia.
Zmenil sa?
Áno, v jednej veci sa skutočne zmenil: Počas môjho 16-ročného pôsobenia v Smere-SD vždy vedel, kde sú hranice, červené línie v domácej aj zahraničnej politike. Tieto línie sme, samozrejme, určovali v strane viacerí. Je nezmyslom vidieť v tom čase Smer ako stranu jedného muža.
Bolo v nej niekoľko prúdov: sociálnodemokratický, ľavo-liberálny a aj malý konzervatívny prúd. Aj silné politické osobnosti, ktoré si vedeli presadiť svoje predstavy. A aj silné regionálne štruktúry... Dnes je skutočne totálne dominantný Robert Fico a navyše už nemá žiadne „červené“ čiary.
Počas 12 rokov jeho vládnutia a dlhoročnej úzkej spolupráce som nezaznamenal u Fica jedinú tendenciu na oslabovanie demokratických inštitúcií. Naopak, bol napríklad jediným premiérom po roku 1989, ktorý nepodriadil SIS svojim politickým cieľom.
SIS nemala jediný škandál, bola medzinárodne vysoko akceptovanou spravodajskou službou. To uvádzam len ako príklad. Dnes koná opačne a svojím osobným a politickým cieľom podriaďuje všetky inštitúcie štátu. Osvojil si Orbánov prístup...
Ideologický obrat
Ako som už spomenul, Robert bol a je pragmatický politik. Od roku 2014 začal pod vplyvom Orbánových úspechov v Maďarsku stále viac hrať na konzervatívnu strunu. Posilnila ho v tom „migračná kríza“ v roku 2015.
Mali sme o orientácii viacero diskusií: netrval som na tom, aby sme prijímali migrantov s otvorenou náručou, ale aby sme vytvorili humanitárne podmienky ich pohybu, predovšetkým pre deti a matky. Fico to už však bral čisto ako vhodný nástroj svojej politiky a konzervatívneho obratu. Chcel pomôcť iba „sýrskym kresťanom“...
Paradoxne práve tuhý kresťanský demokrat, šéf frakcie EPP v Európskom parlamente mu raz v pléne povedal: „Pán Fico, my nepoznáme žiadne kresťanské, ale len ľudské práva...“ Prosto Robert cítil, že sa nálady tej časti obyvateľstva, u ktorej mal ešte dôveru, vyvíjajú konzervatívne.
Z prehry v prezidentskom dueli s Andrejom Kiskom si vzal ponaučenie: prehra jasne hovorila, že pre neho už nie je priestor v strede, medzi ľavými či pravými liberálmi ani medzi zelenými, ale môže hrať na národno-konzervatívnu strunu. To ho upevnilo v presvedčení, že Orbánov model je ten nasledovaniahodný.
No a napokon je tu posledná fáza premeny: proces vyšetrovania po voľbách v roku 2019, ktorý spustila proti bývalej vládnej reprezentácii Smeru NAKA a špeciálna prokuratúra. Som presvedčený, že vtedy si Fico povedal, že úlohou číslo jeden je vybudovať mocenské a legislatívne bariéry tak, aby všetky vyšetrovania išli do slepej uličky.
Pragmatik, dnes bez mantinelov
Fico je pragmatik. Aj jeho dnešné „deformácie“ inštitúcií či legislatívy nevyplývajú z jeho nejakej „nedemokratickej“ povahy. Len na okraj, aj keď novinári často spomínajú jeho „autoritárske“ tendencie, nikdy nemal ani len autoritatívnu povahu. Vždy si pragmaticky zvážil, čo je presaditeľné a výhodné.
Príklad: bol najhlasnejším podporovateľom EÚ. Chcel vytvoriť „jadro“ EÚ, v ktorom by bolo Slovensko. Bývalý šéf Európskej komisie Jean Claude Juncker ho miloval a pokladal za svojho koňa v rámci V4, na ktorého sa vždy mohol spoľahnúť.
Fico nikdy nemal dobrý vzťah k Rusku. Napriek úsiliu sa mu nikdy nepodarilo zrealizovať ani jeden významný projekt s Ruskom. Preto napríklad v roku 2014 strategicky pomohol Ukrajine tzv. reverznou dodávkou plynu...
Dnes pragmaticky uprednostňuje proruské postoje a otvára priestor nacionalistickým autokratom, a to bez ohľadu na to, ako to pokriví inštitúcie, právo a medzinárodné postavenie Slovenska.
Teda čím je dnes: pragmatikom, ktorého rétorika, vyjadrenia a aj politika sú jednoznačne národno-konzervatívne. Nemá so sociálnou demokraciou nič spoločné, a tak je správne, že Strana európskych socialistov vylúčila Smer zo svojich radov...
Robert vždy hovoril: „Nemôžeš naťahovať tetivu luku až tak, aby sa roztrhla.“ Vždy sa toho držal, dnes toto svoje príslovie porušil: bezhraničné úsilie o „univerzálnu amnestiu“ organizovaných výpalníkov štátu, podpora ruského agresora a obviňovanie EÚ zo zabíjania Slovanov pretrhli definitívne tetivu politického aj morálneho luku. Uvidíme, ako to zasiahne jeho i Slovensko...
--
--
Weiss a Zala - signatári
--
Osobnosti píšu otvorený list majiteľom Markízy: Zastavte normalizáciu Markízy!
20.03.2024
V súvislosti s napätím v zákulisí spravodajstva Markízy vznikla verejná iniciatíva viacerých osobností spoločenského života. Signatárky a Signatári, medzi ktorými sú Magda Vášáryová, Iveta Radičová, Fedor Gál, Martin Bútora, Zuzana Krónerová napísali otvorený list rodinne Kellnerovej, ktorá stojí za spoločnosťou PPF, ktorá je vlastníkom televízie Markíza. List, ktorý je zverejnený ako petícia, prinášame v plnom znení:
Vážená pani Renáta Kellnerová, milí Anna, Lara, Marie a Petr!
Nová vládna moc na Slovensku smeruje našu krajinu k maďarskému a donedávna aj poľskému scenáru. Robí kroky s cieľom zničiť slobodu médií a dostať ich pod svoju kontrolu.
Takzvané „alternatívne“ konšpiračné a dezinformačné média sú s novou vládou v dokonalom súzvuku, dokonca jej priamo slúžia. A naopak vládna moc neskrývane prebrala ich rétoriku.
Prakticky celá bulvárna mediálna scéna je pod kontrolou oligarchov podporujúcich súčasnú vládu. Platí to pre väčšinu tlačených aj elektronických médií.
Ministerstvo kultúry aktuálne predstavilo návrh zákona, ktorý znamená likvidáciu verejnoprávnej televízie a rozhlasu a vytvorenie vládnou mocou úplne kontrolovaných štátnych médií.
Televíziu Markíza vlastní skupina PPF, ktorej vlastníkom je vaša rodina. Slovenská verejnosť a Markíza majú historicky špeciálny vzťah. Práve Markíza totiž vybudovala silné spravodajstvo a publicistiku, ktorá dokázala na Slovensku suplovať aj verejnoprávne médiá, keď v minulosti neplnili svoju úlohu.
Markíza nikdy nebola len komerčnou „rodinnou televíziou,“ politické dianie v jej spravodajstve vždy zohrávalo významnú úlohu. Fungovalo to – Televízne noviny Markízy sú dlhodobo najsledovanejšou spravodajskou reláciou, často dokonca najsledovanejšou reláciou na trhu celkovo.
A platí to aj naopak – keď v dobách vrcholiaceho mečiarizmu hrozilo jej ovládnutie prostredníctvom mafie, ľudia Markízu bránili doslova vlastnými telami. Markíza aj v tých najťažších chvíľach vždy stála na strane demokracie a zohrávala mimoriadne dôležitú spoločenskú úlohu.
V nedávnej dobe však začali v spravodajstve Markízy personálne zmeny, ktorých cieľom zjavne je oslabiť práve túto jej spoločenskú úlohu a spraviť z nej bezpohlavnú bulvárnu televíziu, ktorá, naopak, bude neutralizovať záujem verejnosti o politiku.
Tento proces začal v decembri 2023 odchodom dlhoročného šéfa spravodajstva v Markíze Henricha Krejču a dosadením Michala Kratochvíla, ktorý prišiel z TV Nova. Ten začal zasahovať do činnosti spravodajstva spôsobom, ktorý je podľa väčšiny redakcie “nezlučiteľný s vnútornými redakčnými smernicami CME a televízie Markíza."
Ak sa tento proces “podarí”, tak s výnimkou niekoľkých denníkov sa prakticky celá mediálna scéna na Slovensku dostane pod kontrolu vládnej moci.
Nie je ťažké si domyslieť, čo je za tým – obchody skupiny PPF so štátom. Vláda sa vyhráža, že Markíze zastaví reklamu zo štátnych zdrojov. Je zjavné, že vzniká nejaká dohoda, podľa ktorej štát bude ďalej robiť obchody s PPF – ak PPF „znormalizuje“ Markízu. Obchody so štátom tvoria pritom len časť ziskov skupiny PPF na Slovensku a v globálnom meradle sú tieto zisky pre PPF len „drobnými.“
My, dolupodpísaní signatári a signatárky a občania a občianky Slovenska, ktorým záleží na demokracii a európskej budúcnosti krajiny, vás chceme vyzvať, aby ste tento proces zastavili a naopak obnovili nezastupiteľnú úlohu, ktorú Markíza na Slovensku má. S vlastníctvom médií sa viaže aj obrovská spoločenská zodpovednosť a v zlomových časoch to platí dvojnásobne.
Práve teraz sa rozhoduje o tom, ako sa meno Kellnerovcov zapíše do moderných slovenských aj českých dejín. Možno sa za pár percent zisku naviac rozhodnete zabiť rozhodujúci klinec do mediálnej slobody na Slovensku. Alebo sa, naopak, vzopriete a vaša televízia zostane u nás súčasťou prvej línie obrany slobody a demokracie.
V Európe neexistujú dva národy, ktoré by k sebe mali tak blízko ako tie naše. To, aby Slovensko bolo aj naďalej spoľahlivým partnerom, je aj v záujme Českej republiky. Spolu sme omnoho silnejší. A práve vaše rozhodnutie zásadným spôsobom ovplyvní vývoj na Slovensku do budúcnosti.
Nie je to len rozhodnutie obchodné, ale najmä morálne. Zoberte to, prosím, do úvahy.
Signatári a signatárky
Magda Vášáryová, herečka, bývalá politička a diplomatka
Iveta Radičová, sociologička, premiérka Vlády SR 2010-2012
Fedor Gál, sociológ, líder revolúcie 1989 a spoluzakladateľ hnutia Verejnosť proti násiliu
Martin Bútora, sociológ, politik a bývalý veľvyslanec SR v USA
Peter Bebjak, režisér
Zuzana Krónerová, herečka
Michal Hvorecký, spisovateľ
Vica Kerekes, herečka
Táňa Pauhofová, herečka
Silvia Hroncová, bývalá riaditeľka Opery Národného divadla a Štátnej opery v Prahe a bývalá ministerka kultúry Vlády SR
Miroslav Wlachovský, diplomat, bývalý minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Vlády SR
Peter Weiss, bývalý podpredseda NR SR a veľvyslanec SR v ČR
Boris Zala, bývalý predseda Zahraničného výboru NR SR a europoslanec
Samo Marec, prekladateľ a publicista
Martin Kugla, politológ
Fedor Blaščák, filozof a aktivista, riaditeľ Nadácie otvorenej spoločnosti Bratislava
Petíciu možno podpísať tu: https://www.mojapeticia.sk/campaign/zastavte-normalizaciu-markizy!
Zatiaľ ju podpísalo viac ako 6 tisíc ľudí.
Vladimír Palko:
Fico prehltol horkú ukrajinskú pilulku
Podpis Roberta Fica pod plánom spoločných aktivít Slovenska a Ukrajiny bol ponižujúci. Pre neho i pre Slovensko. Píše Vladimír Palko.
Stretnutie predstaviteľov slovenskej a ukrajinskej vlády prinieslo dohodu o mnohých aktivitách, ktoré nepochybne treba privítať. Sú obsiahnuté v dokumente „Plán spoločných aktivít Ukrajiny a Slovenskej republiky“.
Zároveň obsahuje plán nemálo vyjadrení, ktoré vyvolávajú otázniky, úsmevy i smutné povzdychnutia. Nie na strane predstaviteľov ukrajinskej vlády.
Tí sa z nich tešia.
Ten, kto musel pri podpisovaní oných vyjadrení prehltnúť horkú pilulku, bol Robert Fico. A podpísal veci, ktoré nesedia, ktoré sú len propagandou a spochybnil tým to, čo o problematike vojny na Ukrajine hovoril predtým. Našťastie, aspoň tú podstatnú pozíciu, ktorú zastával, dokázal udržať, ako sa hovorí, s odretými ušami.
Tak ako je to s tou Ukrajinou v euroatlantickom spoločenstve?
V dokumente sa signatári hneď v časti I. hlásia k rešpektovaniu práva Ukrajiny „slobodne si zvoliť vlastnú budúcnosť, vrátane toho byť plnohodnotnou súčasťou európskeho a euroatlantického spoločenstva“. Niekomu sa môže zdať, že sa to dosť podobá na súhlas Slovenska s členstvom Ukrajiny v NATO. A v tom, ako vieme, a ako to hovoril i Fico, spočíva koreň súčasnej vojny.
Robert Fico to zachraňoval niekoľko dní po stretnutí v Michalovciach. Vysvetľoval, že to chápe tak, že Ukrajina si môže slobodne zvoliť svoju budúcnosť, a že Slovensko sa zase môže rozhodnúť, že nepodporí členstvo Ukrajiny v NATO. A teda že jeho rozhodnutie vetovať to členstvo ostáva v platnosti.
V poriadku. To najpodstatnejšie, čo Fico po nástupe jeho vlády vo veci vojny povedal, teda zostáva v platnosti. Pokiaľ bude Fico odmietať členstvo Ukrajiny v NATO, pretože to vedie k vojne, dovtedy tým bude odhaľovaná oficiálna lož kontinentálnych proporcií o tom, prečo vojna vznikla.
K onej slobodnej voľbe Ukrajiny
Nezaškodí pripomenúť, ako sa Ukrajina k onej „slobodnej voľbe budúcnosti“ prepracovala. Najprv bolo treba v roku 2008 na samite NATO v Bukurešti ignorovať fakt, že podpora členstva v NATO zo strany ukrajinských občanov bola úboho nízka a výrazne menšinová.
Potom bolo treba zvrhnúť ukrajinského prezidenta, ktorý bol predtým zvolený s programom neutrality Ukrajiny. No a ešte zakázať nejaké tie politické strany a médiá, ktoré mali iný názor. To všetko sa podarilo.
Nepodarila sa posledná úloha brániaca „slobodnej voľbe budúcnosti“, ktorou bolo zlikvidovanie rebelov z Donbasu, ktorí sa proti novej, pomajdanskej orientácii Ukrajiny postavili so zbraňou v ruke.
A teraz mi zahrajte tú o tej nevyprovokovanej
Dokument obsahoval i odsúdenie ruskej invázie a to je úplne v poriadku. To, čo nie je v poriadku, je zmienka o tom, že bola „nevyprovokovaná“. Ide o rituál, ktorý má zbaviť politické elity Západu spoluviny za vznik vojny.
Treba si spomenúť na postoj Ruska, ktoré hovorilo od roku 2008, že NATO na Ukrajine preň predstavuje hrozbu. Na mnoho základní CIA na Ukrajine pri ruských hraniciach, ktoré tam sú už dekádu. Na štúdiu od Rand Corporation na 300 stranách z roku 2019, ktorá bola pre americké ozbrojené zložky vypracovaná na tému, ako by sa dalo robiť Rusku zle, aby sa vyčerpávalo a znervózňovalo. Čiže, aby bolo provokované. Autori správy priznávali, že navrhované kroky sú eskalačné a že Rusi môžu rovnako reagovať svojimi eskalačnými protiopatreniami. Treba si spomenúť na účasť USA na prevrate na Ukrajine v roku 2014, ktorý nahradil vládu priateľskú voči Rusku vládou, ktorá bola nepriateľská.
A tak ďalej.
Ešte aj na manžela Victorie Nulandovej, politológa Roberta Kagana, bola rituálna fráza o „nevyprovokovanej“ priveľa. Kagan ešte v prvej polovici roka 2022 vo Foreign Affairs napísal, že s tou frázou má problém. Predsa USA sa snažilo dostať Ukrajinu do NATO a reakciou Ruska na to bola vojna. Tak sa vyjadril Kagan.
Robert Fico sa jasne hneď na začiatku vojny vyjadril, že ide o zástupnú vojnu, že v skutočnosti je to konflikt medzi USA a Ruskom. Inými slovami povedané, vojna bola reakciou Ruska na americkú politiku. Podpisom rituálnej frázy o „nevyprovokovanej“ Fico teda sám seba poprel. Samozrejme, môže sa tváriť, že tak neurobil.
Ďalší rituál: Rules based order
Podpisom dokumentu Fico podpísal ešte jednu rituálnu frázu, a síce že Rusko inváziou „podkopalo základy medzinárodného poriadku založeného na pravidlách“ (rules based order).
Pravda je, že Rusko porušilo medzinárodné právo. „Rules based order“ je však eufemizmus západných politických elít, ktorý popiera, že tu za ostatné štvrťstoročie bolo odňatie Kosova Srbsku, invázia do Iraku, bombardovanie Líbye či podpora občianskej vojny v Sýrii.
Všetko veci, ktoré nemajú s pravidlami veľa spoločného. Čiže ktosi skutočný poriadok riadne podkopal dávno pred Ruskom.
Čo Fico podpísal, bolo pre neho ponižujúce
Podpis Roberta Fica pod uvedenými formuláciami bol ponižujúci. Pre neho i pre Slovensko. Kuloárne informácie hovoria, že ukrajinská strana požadovala Ficov súhlas s niektorými formuláciami dokumentu veľmi naliehavým spôsobom a na poslednú chvíľu. Ktoré formulácie to boli, sa môžeme iba dohadovať. Koľko Fico ustúpil a koľko nie, tiež presne nevieme.
Medzinárodný politický a mediálny tlak na Slovensko je obrovský. Fico potreboval úspešné rokovanie s ukrajinskou vládou po tom, čo český premiér Slovensko podrazil. Čo by sa bolo stalo, ak by sa na dokumente s Ukrajincami nedohodol? Ako by ukrajinská strana reagovala? Nedošlo by ku krachu stretnutia? Fica za jeho súhlas s propagandistickými frázami pochváliť nemôžeme, ale pre férovosť tieto okolnosti musíme spomenúť.
A teraz si povedzme, čo z toho všetkého vyplýva.
Ani „iota unum“
Všimnime si znaky medzinárodnej i domácej kritiky, ktorá sa na povolebné smerovanie Slovenska spustila. Že sa Slovensko stáva protiukrajinským, proruským, že sa stávame spojencom Ruska, že odídeme z EÚ, z NATO a tak podobne.
V skutočnosti má Robert Fico úplne minimalistický prístup pri jeho odchyľovaní sa od oficiálneho kánonu západnej politiky.
Slovenská republika už nebude dodávať Ukrajine smrtiace nástroje. Pritom už v podstate ani nemá, čo by ešte dala. A Ukrajina nemá byť v NATO. Pritom je otázne, či ešte niekedy vôbec dôjde k tomu, že samit NATO bude o tejto otázke rozhodovať. Inak vo všetkom Slovensko vychádza západnej politike v ústrety vrátane ponižujúceho podpisovania vecí, ktoré nesedia.
Lenže dôslední strážcovia kánonu prejavujú priam pseudonáboženský zápal. Preto nie je pre nich prijateľný ani ten minimalizmus. Človek si nevdojak spomenie na evanjelistu Matúša: „nepominie sa ani jedno písmeno … zo Zákona, kým sa všetko nesplní“. Ani „iota unum“.
Varovanie pre Fica
Preto možno očakávať, že tlak na Slovensko sa bude zvyšovať. Pokiaľ to bude v rukách súčasných západných politikov, vojna sa tak rýchlo neskončí. Je to upozornenie pre vládu, aby sa v domácej politike vyvarovala nerozumných krokov.
Dosť, že sa na Slovensko valí kritika neoprávnená. Nepotrebujeme ešte i kritiku, ktorá by mohla byť oprávnená.
--
Autor je bývalý slovenský minister vnútra, pôvodne bol v KDH, publikuje v Štandarde a na jeho články upozorňuje https://www.srspol.sk/ Jána Čarnogurského.
Palko to dobre zhrnul. Len si treba uvedomiť, že bol súčasťou tzv protimečiarovskej opozície, ktorá nainštalovala v 1998 prozápadnú politiku Dzurindu. Tú politiku, ktorá nás zbavila akejkoľvek suverenity, ktorú sme dovtedy mali. Pred nimi sme mali NBS s guvernérom Masárom, po nich nám ostala NBS s Juskom, ale hlavne Šramkom a došlo to až k viceguvernérovi Ódorovi.
Zora povedal/-a: Medzinárodný politický a mediálny tlak na Slovensko je obrovský. Fico potreboval úspešné rokovanie s ukrajinskou vládou po tom, čo český premiér Slovensko podrazil. Čo by sa bolo stalo, ak by sa na dokumente s Ukrajincami nedohodol? Ako by ukrajinská strana reagovala? Nedošlo by ku krachu stretnutia? Fica za jeho súhlas s propagandistickými frázami pochváliť nemôžeme, ale pre férovosť tieto okolnosti musíme spomenúť.
Právě o tom je dnešní politika. Svinstvo. Nejdeš s námi? Tak my tě k tomu donutíme!
A málokterá země je velmocí typu Rusko, aby to politikaření (viz sankce, vyčleňování) ustála.
Slovensko je zemička maličká a opřít se nemá o koho, protože i Orbánovo Maďarsko má své "blechy". No a fialové Česko vyloženě hází klacky pod nohy.
Jen netuším, proč bylo pro Slovensko důležité mít takovou smlouvu s UA a proč si nemohlo dopřát "luxus krachu". Nevím - třeba z titulu, že současná vládní klika s prezidentem UA v čele jsou prakticky již nelegitimní a že Slovensko počká "na vládu legitimně zvolenou ve svobodných volbách".
Páteční glosa uprostřed horkého léta
Páteční glosa Václava Klause
VÁCLAV KLAUS
Původně jsem si myslel, že nastává okurková sezóna, v níž budou klíčovou událostí vysoké teploty a letní atmosféra. Myslel jsem proto, že budu tento týden psát např. o tom, že před 1960 lety vypukl v Římě ničivý požár, který vedl k tomu, že si císař Nero vyřídil své spory s křesťany. Nebo že budu psát o tom, že se tento týden dožívá sedmdesáti let Angela Merkelová, která – ač dlouhá léta největší politička Evropy či světa – fakticky zmizela ze světa. Nedůstojnost toho, jak se jí zbavila její CDU a vlastně celé Německo, je do očí bijící. V mnohém jsem s ní zásadně nesouhlasil, ale ona byla produktem a ztělesněním Německa, nikoli politikem, který by Německo svým originálním vůdcovským postojem zaváděl na scestí.
To, že si Merkelovou do klíčové funkce Němci zvolili a že ji 18 let nechali ve svém čele, vyjadřuje, že její politika byla jejich politikou. Míra lidské neloajality je i v tomto případě děsivá. A varovná.
Chtěl jsem však také připomenout, že před sedmdesáti lety vyšel první singl Elvise Presleyho Blue Moon of Kentucky. A že tím v mnohém začala úplně nová éra. Bylo to revolucí. Mám strach, že pro Merkelovou nikoli úplně klíčovou. Bohužel.
Jako blesk z čistého nebe došlo k atentátu na prezidenta Trumpa. Už jsme ho všichni komentovali, teď se nic nového a objevného asi říci nedá, ale to neobjevné je třeba stále připomínat. Že to byl pokus o atentát, který měl změnit svět. Nechápu prezidenta Bidena, že neví, co bylo motivem tohoto atentátu. S prezidentem Bidenem jsem opakovaně jednal (nejčastěji jako s Obamovým viceprezidentem), a proto – díky své nemalé loajalitě – se nepřipojuji k dnes obvyklému ostrému hodnocení jeho zdravotního stavu.
Ale teď musím protestovat. Opravdu neví, co bylo motivem tohoto atentátu? Kdyby to byla pravda, bylo by to nesmírně špatné. Víme to všichni. Nevědí to jedině ti, kteří nechtějí – v Americe a ve světě – tolik potřebnou změnu. A tu změnu nechce a nemůže přinést Biden. (Říkám to jako někdo, kdo opakovaně varuje před přehnanými očekáváními změn, které by mohly nastat v případě Trumpova vítězství.) Bagatelizace toho, co se v sobotu stalo v Pensylvánii, je nepřijatelná. Nebudu citovat otřesné výroky některých politiků naší vládní koalice.
Tento týden se v Bruselu a ve Štrasburku dějí další neuvěřitelné věci. Že Evropský parlament není parlamentem, říkají všichni přemýšlející lidé už dlouho. Já to řekl a napsal tisíckrát. Ale že dojde k takovému nerespektu k výsledku voleb, k jakému teď dochází při obsazování nejvyšších postů v EU, to jsem nečekal. Že se dávno před volbami mluvilo o čtyřech jménech budoucích nejvyšších funkcionářů EU (Němka, Portugalec, Malťanka a Estonka) se mi zdálo naprosto skandální. Že se tato jména ukazují jako reálná, je ještě horší. Je to potvrzením toho, že Evropská unie ke svému fungování žádné volby nepotřebuje. Vládnou neodstranitelné evropské elity a evropská byrokracie, ať se ve volbách stane cokoli.
Že se předsedkyní Evropské komise stane totálně neoblíbená a zdiskreditovaná Ursula von der Leyenová je skandální. Je to výsledkem červnových voleb? Že se předsedou Evropské rady má stát fakticky neznámý Portugalec, mimochodem ze země, která se nachází – stejně jako Malta a Estonsko – na okraji Evropy, a která už jednou svého mimořádně neúspěšného zástupce ve vedení EU měla (Jose Barrosa)? Je výrazem skutečné evropské demokracie, že další dvě vrcholné funkce – předsednictví parlamentu a vedení evropské diplomacie (neboli post ministra zahraničí EU) – budou mít dvě ženy z nejmenších evropských zemí Estonska a Malty?
To, že Francie, která má téměř 70 miliónů obyvatel, žádnou funkci ve vedení EU nemá, zatímco Estonsko s jedním milionem a Malta s půl milionem obyvatel, mají dva ze čtyř těchto vysokých postů, není výrazem demokracie či uznávání malých zemí. O demokracii opravdu nejde. (Nemělo by ale být zapomenuto, že je Estonsko nejvýchodnější zemí EU na hranicích s Ruskem a že je paní Kallasová extrémní zastánkyní „válečné“ politiky.)
A teď hledejme optimismus a naději. Já je opravdu těžko nenacházím. Je možné se stáhnout do sebe a žít si své zcela privátní životy, ale to by muselo znamenat, že se nám nový evropský svět do těchto privátních životů nebude plést. Opak je pravdou. Plete se, už téměř tolik jako za komunismu.
Václav Klaus, 18. 7. 2024
Páteční glosa uprostřed horkého léta
