Knihy - tipy

Čím dlhšie sa pohybujem v mytologických vodách alternatívy, tým viac ma lákajú tzv. seriózne knihy, so širokým poznámkovým aparátom, zoznamom serióznej literatúry, knihy, ktoré mi názor nevnucujú, ale nútia ma premýšľať nad obsahom čítaného a konfrontovať ich s mojimi doterajšími poznatkami.

Jednou z nich je aj dlho odkladaná kniha slovenského historika Romana Holeca Trianon - triumf a katastrofa.

Ak máte aspoň aké-také informácie v tejto téme a hlavne nefalšovaný záujem o ňu, určite sa do nej začítate, pretože osvetľuje mnohé prijateľným jazykom a zrozumiteľnou formou aj pre sčítaného absolventa SŠ či SOU a na konkrétnych príkladoch.

Ešte môže byť dostupná v niektorých kníhkupectvách, tam, kde som ju do daru nedávno kupovala za polovičnú cenu, už je žiaľ nedostupná.

—

4. júna 1920 bola podpísaná Trianonská mierová zmluva, ktorá dala bodku za historickým Uhorskom. Zmluva priniesla strednej Európe protichodné očakávania a pocity. Na jednej strane radosť spojenú s veľkými nádejami, na druhej obavy, pocit krivdy a osudovej katastrofy. Trianon stále vyvoláva vášne a snahy po revízii. Tie hovoria o historickej nespravodlivosti, o náprave krívd a spojení rozdeleného národa. Po sto rokoch v nových európskych kontextoch ide už len o politickú mobilizáciu a nezodpovedné účelové politické hry.

Kniha mapuje cestu, ktorá priviedla Maďarov k tejto katastrofe a hodnotí ju zo slovenského pohľadu. Vnútorná politika pred vojnou, agresívne ciele Uhorska počas nej a definitívna porážka štátu viedli k jeho rozpadu a k turbulentným udalostiam roku 1919, keď si Slovensko komplikovane hľadalo cestu k novému štátu a nové nestabilné Maďarsko sa potácalo od ľavicového k pravicovému radikalizmu. V oboch prípadoch pôsobilo ako potenciálna vojenská hrozba, nositeľ aktívnej propagandy proti svojim susedom, rovnako sa však stávalo obeťou eskalovaných územných ašpirácií. Trianon sa javí ako zavŕšenie jednej historickej etapy, súčasne však otvára novú, spojenú s bojom za a proti jeho revízii. Obyčajní ľudia sa stávali nevinnými obeťami týchto historických procesov a mocensko-politických ašpirácií na oboch stranách hranice.

https://www.martinus.sk/1183869-trianon-triumf-a-katastrofa/kniha

—

Zopár citátov:

"V ovzduší všeobecného nadšenia sa podobné myšlienky zabalené do nových mýtov prijímali bez akýchkoľvek výhrad, ba v období istého "vzduchoprázdna" pomáhali legitimizovať novú moc." /s. 105/

*

"Ivan Markovič podal Benešovi 23. februára 1919 obšírnu správu o celkovej situácii: "Na Slovensku sú pomery ťažšie ako boli. Maďari zahájili štvanicu na celej čiare. Predovšetkým medzi úradníkmi všetkého druhu, čo malo za následok generálnu stávku. Prejavila sa menovite na železniciach a na pošte, kde bolo najviac maďarského a maďarónskeho osobníctva … Niet lokomotívov, tovar, menovite suroviny, nemožno prevádzať, zásobovanie biednejších krajov z bohatších je následkom toho veľmi nedokonalé, fabriky stoja …Toto všetko napomáha nespokojnosť v ľude, ktorú povzbudzuje v prvom rade maďarská propaganda." Jej hlavnou agendou bol "vývoz potravín do Čiech, vytískanie Slovákov Čechmi … nebezpečie čechizovania." Rétoriku z maďarských letákov bolo možné nájsť v takmer identickej podobe aj na stránkach orgánov Slovenskej ľudovej strany. O vzájomnom prepojení a infiltrácii maďarských elementov do strany sa preto hovorilo už od začiatku: "Hlinka priamo zúri. Proti slovenským pokrokárom, proti Čechom, za autonómiu … Nechcem tvrdiť, že je Hlinka vedome v nepriateľských službách, ale je isté, že celá akcia, ktorú vedie, napomáha tie isté tendencie, ktorým slúži maďarská propaganda." Umocňovalo ju "zneužívanie náboženských inštinktov ľudu", maďarónski kňazi v jeho strane a skutočnosť, že najväčšími zástancami slovenčiny proti Čechom boli bývalí Maďari a Židia. Veľké peniaze z Maďarska si kupovali duše a korumpovali neistých. Medzi Maďarmi sa šírili správy o nútenom odchode Čechov a o budúcom autonómnom postavení Slovenska v rámci "Maďárie". Keďže posledná demarkačná čiara sa označovala ako dočasná a Maďari spochybňovali Bratislavu, Komárno, Lučenec, Košice a Užhorod (odvolávajúc sa ešte na Hodžovu demarkáciu zo začiatku decembra /1918/), žiada sa - na upokojenie situácie - garancia hraníc, a síce hraníc, pokiaľ možno, vo väčšom rozsahu. Primerane tomu ako sa posilňovala pozícia nového štátu na medzinárodnej scéne. " /s. 107-108/

*

"Druhá polovica roku 1919 sa už niesla v znamení intenzívnej protičeskej rétoriky z významnej časti politického spektra. Veľa sa hovorilo o revolúcii na Slovensku podporenej poľskými katolíkmi, slovenským katolíckym kňazstvom a maďarskou ponukou autonómie." /s. 120/

—

demarkačná - hraničná, vyznačujúca hranicu