Krása pre dušu i múdrosti pre myseľ z dávnych liet

Poézia, ktorá rokmi nestratila hodnotu.

Komentáre

  • Andrej Sládkovič: Nehaňte ľud môj

    [32]


    Nehaňte ľud môj, že ľud je mladý,

    klebetárski posmievači!

    V mladom sa veku ide do vlády,

    starému sila nestačí;

    keď predkov nemal — a či ich nemal,

    ktorí prežili čas zlatý? —

    čo bys’ sa mu ty zato posmieval?

    Na potomkov on bohatý.


    Nehaňte ľud môj! že nemá dejov

    slávy svojej minulej sklad;

    on ešte peknou kvitne nádejou,

    budúcnosť má jeho poklad:

    Počuješ bájne hlasy povestí?

    Hovoria tie, keď čas čuší,

    zázračný z nich on svet má vyviesti,

    budúci svet v nich on tuší.


    Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia!

    že ľud môj je len ľud sprostý;

    často sú múdri hlúpi ľudkovia

    dľa súdu svetskej múdrosti:

    Počuješ? Spieva slovenské pole,

    spievanky zrodia Homérov;

    len ľúbosť útlu spievajú hole,

    no budú aj bohatierov. —


    Nehaňte ľud môj, ústa nečisté!

    že odhodok on je hlúpy;

    múdrosťou jeho vykúpení ste

    a ešte vás raz vykúpi!

    Či nepočuješ slová rozumné,

    čo deň po dni opakuje?

    Večné v nich pravdy, hlboké, umné;

    ten ľud vedu si hotuje.


    Nehaňte ľud môj! že je len malý,

    že nevládne celým svetom.

    Kde telo ducha k zemi nevalí,

    tam duch lieta ľahším letom.

    Na helénsky že ľud si spomnite —

    duch si svet vlastný utvorí;

    či v žaludi hôr zárod vidíte?

    Nie! — no viďte dubísk hory!


    Nehaňte ľud môj! že je chudobný,

    že kraj biedny, smetisko má;

    to je blud! má svet sebe podobný,

    má hory, rieky, zlato má! —

    A keď by nemal? — ale má hlavy,

    má obchodu silný zárod. —

    Alebo či sú čriedy a bravy

    a koniarne komus’ národ?


    Nehaňte ľud môj! že je ľud tichý,

    že rád trpí, že je slabý; —

    pravda, surovej on nemá pýchy,

    nie je v zápasoch pochabý.

    Vy to neviete, že duch národov

    práve takú povahu má:

    keď má vystúpiť s činnou slobodou,

    najprv ticho myslí, dumá. —


    Nehaňte ľud môj! že úcty nemá,

    že ľud môj je potupený. —

    Slávnejšie ešte svet tupí plemä,

    nuž kto je tam zhanobený? —

    Ach, zlé sú časy! na všetky strany

    svet žertvuje bohom zlatým. —

    Ale nechaj mi národ bez hany;

    národ patrí k veciam svätým!


    --

    [32] Báseň prvý raz uverejnená v Orle tatránskom I. 1845, č. 5, str. 33.

    https://zlatyfond.sme.sk/dielo/147/Sladkovic_Kratsie-basne/32

  • Hoci táto báseň nie je až tak stará, patrí sem:


    Milan Rúfus: Diagnóza Slovensko


    Nie sýtosť a nie hlad.

    Skôr len tak medzi rečou.

    Že to máš čudne rád,

    ani sám nevieš prečo.


    A ešte aby si sa ostýchal

    pred vyspelejšími.

    Ech, skvelý šatník eufemizmov,

    šitých na mieru pokrytectva

    remeselníkmi moci...


    Avšak, čo my, jej babráci?

    My, večne bude ako bude.

    Čo odkážeš nám , Bože,

    na tejto zemehrude

    poslušne dbalým Tvojich znamení?


    Ak si nás veky učieval,

    kde treba skloniť hlavu,

    nauč nás konečne

    prečítať z Tvojho gesta :


    že máš na svete miesta,

    na ktoré môže človek vstúpiť,

    len ak je vzpriamený.


    --

    Zo zbierok: Báseň a čas /2005/, A čo je krása? /2017/

    https://www.litcentrum.sk/recenzia/basen-cas-milan-rufus-nas-tip

    https://www.teraz.sk/kultura/k-vavrova-verse-mrufusa-boli-velkou-insp/294484-clanok.html

  • Ján Kostra: Každý deň stretnúť človeka

    Každý deň stretnúť človeka,

    to stačí.

    A nech sa všetko mení, nech čas uteká,

    nech zosýpa sa staré

    a nech sa taví v novom vare,

    nech tuhne v odolnejšie tvary –

    a keď aj prídu miesto splnov zmary:

    nech sa páči,

    dáš všetko bez ľútosti

    do kotla premien, do taviacej pece –

    svoj ošúchaný päták starý,

    ale

    každý deň stretnúť človeka.

    No nie v plači.

    Nie strachopuda, ktorý narieka.

    Každý deň stretnúť človeka,

    obráteného tvárou do diaľky

    vo vetre, ktorý fičí vôkol hlavy.

    Každý deň stretnúť človeka

    na palube,

    ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý

    obzorov nových za obzorom,

    kým raci

    spätkujú sami ku záhube.

    Každý deň stretnúť človeka,

    to stačí.

    Každý deň stretnúť človeka,

    ktorý bremä vláči,

    klesá,

    a z prachu vzletí.

    Deň, v ktorom nestretneš ho,

    stratený je.

    Deň, v ktorom nestretneš ho,

    prepadáš sa

    o stupeň nižšie medzi smeti,

    medzi relikvie.

    Každý deň stretnúť človeka.

    Každý deň stretnúť človeka.

    Jedno, či náhliš sa,

    jedno, či ležíš chorý,

    jedno, či drvíš skaly a prenášaš hory,

    jedno, či neprijímaš návštevy,

    jedno, či blúdiš v hmle a cestu hľadáš pustatinou,

    jedno, či sedíš na lavičke v parku

    alebo trpíš obrátený k stene.

    Človeka stretnúť každodenne.

    Lebo ak sa ti stratí,

    ak len pulz počuješ

    jak echo krokov v pustom nádvorí,

    deň stratený je.

    Človeka stretnúť,

    ktorého srdce v tebe bije.

    Ak toho stratíš

    na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.

    Každý deň stretnúť človeka.

    Človeka stretnúť každodenne.



  • Ján Botto

    Bez súdu súdia nás


    Bez súdu súdia nás.

    Okúvajú svojimi zákonami,

    a my? — mlčíme.


    V chalupy, chlievy zavreli nás, —

    i jazyk — ach, i oči, svetlá božie.

    Deviatu kožu nám zdierajú,

    článok za článkom režú telo naše,

    a my? — mlčíme.


    Slina posmechu na tvár letí nám,

    na hlavu našu blato utŕhania,

    žlčou poja vyprahlé duše naše,

    pred zrakom nám stavajú šibenice,

    Hámana zberba huláka,

    a my? — mlčíme.


    My mlčíme — gazdujú oni,

    my postíme — oni fašiangujú:

    oj, krásny tanec tvoj, Herodiádo,

    krásne steleš si, Lady Macbeth!


    Ach, Pane, pohliadni, Pane!

    Páč, život náš večné umieranie!

    Či ešte nie dosť pysky vraha sa penia?

    Čo chybí ešte do miery utrpenia?


    Vyliata má byť ešte i krv nevinná

    vražobnou rukou Kaina?

    Obeť chceš? — Nuž nechže sa vôľa tvoja stane —

    lež potom vojdiž v súd, v súd spravodlivý, Pane!

    --

    Z vlastného rukop. Bottovho. Odtlačil Jozef Škultéty tiež odtiaľ v Slov. pohľadoch IV, 1884, str. 172 — 3 (Z neuverejnených básní Jána Bottu).

    --

    https://zlatyfond.sme.sk/dielo/748/Botto_Bez-sudu-sudia-nas/

  • Milo, nechce sa mi veriť, že sme má taký fond.

  • Zora
    upravené 4 Jun 20:38 #10->

    Možno je to nepredstaviteľné, ale fond existuje už veľmi dlho, podľa copyrightu zrejme od 2006.

    "Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV."

    Je to výborná pomôcka aj pre žiakov a ich rodičov.

    Hoci tam nie sú dostupné všetky slovenské diela /mne tam niektoré menej známe a aj veľmi známe chýbajú/, nájdu sa tu aj cudzie, ako napr. od Julesa Verna či Vladimíra Vančuru, fond sa vyznačuje tým, že diela neustále pribúdajú.

    Stačí si otvoriť katalóg diel a zahĺbiť sa.

    Mnohokrát som odkazovala na tento fond.

    --

    Svetozár Hurban Vajanský:

    Anglii[8]


    Pyšný ostrove, guľu sveta

    silnými obvils’ ramenami:

    Delhi sa k tvojim nohám korí

    s hladnými tristo miliónami.


    Slnko nebeské večne svieti

    na bezhraničné tvoje ríše,

    v hradoch z ocele junač tvoja

    poslušnou vlnou sa kolíše.


    V zlate sa kúpä detva tvoja,

    päť pásem zeme tebe slúži,

    v sto moriach syn tvoj belohlavý

    kormidlo rýchlej lode hrúži.


    Kde stúpi silná noha tvoja,

    tam národy sa v rabov menia,

    proti reťazom tvojim zlatým

    niet ani mečom vykúpenia!


    A mocou touto opojený

    Albión rád by našich bratov,

    cárom mohutným vymanených,

    späť sotil na kôl Aziatov?[9]


    Lež beda tebe, Britania!

    Prst boží tkol sa tvojho brehu:

    Loď admirálska v mramor-mori[10]

    o skalu tresla v rujnom behu!


    Ešte mier carí, už bôh skazu

    nad hrdou tvojou hlavou kopí:

    hľa, i druhá loď blízko brehu

    mlaď tvoju bielolícu topí!


    Ešte v myšlienkach zadumený

    kozák o hrot sa podopiera:

    Už mŕtvol tvojich desné kopy

    okean v mokrý hrob zaviera!


    Divé národy zunovali

    otrocky hrdé kloniť šije,

    lúč slobody už z Himalája

    zalieta tvojej do Indie.


    Osloboditeľ — veľké meno!

    Ono, jak slnko, svieti jasne,

    pred ním Gangesa divý otrok

    padá na tvár a nemo žasne!


    Tmí sa nad tebou! Hromy dunia,

    blesk sa za bleskom hadí z výše,

    a na kriedové tvoje brehy

    bôh „mene, mene thekel“[11] píše.


    [8Anglii, Tatry a more, s. 15 — 16; Sobrané diela III, s. 17 — 18. Pôvodne uverejnené v Národných novinách IX, 1878, č. 42.

    [9Albión rád by našich bratov, cárom mohutným vymanených, späť sotil na kôl Aziatov — Anglicko (=Albión) bolo na berlínskom kongrese 1878 iniciátorom okyptenia ziskov Ruska a samostatnosti malých oslobodených slovanských národov predtým potvrdených po skončení rusko-tureckej vojny san-stefanským mierom.

    [10V mramor-mori — terajší názov Marmarské more; ide o záliv za Dardanelami pri Istanbule, v ktorého predmestí bol uzavretý san-stefanský mier.

    [11Mene, mene, thekel — z biblie prevzaté výstražné znamenie: spočítané a po zásluhe zhodnotené.

    https://zlatyfond.sme.sk/dielo/300/Vajansky_Tatry-a-more/2

    --



  • Lin
    Lin
    upravené 7 Jun 11:28 #11->

    Znovu připomenu Puškina, který by dne 6.6. slavil narozeniny (6.6.1799). Jde o výňatek z díla Domek v Kolomné.

    Od sluhy do prvního básníka zpíváme smutní.

    Jaké smutné vytí je ruská píseň.

    Stále naříká!

    Kdykoliv chceme něco oslaviti, je z toho pohřeb.

    Kdo z vás nevzlyká?

    Múzy i naše ženy stejně cítí.

    Toť smutek, pro nějž není úlevy.

    Však líbivé jsou jejich nápěvy.

  • Samo Cambel:

    Kam ísť?


    Noc mesačná sa v ticha hrúži lône

    a cestou pútnik kráča osamelý,

    briez tône v priek sa pruhmi rozleteli

    a skosených tráv vejú zvädlé vône.


    Kdes’ v diali valach píska na fujare

    a hlas jej chvejnou vlnou sa rozpína,

    sťa keď sa plačom zdvíha hruď dievkina

    nad zašlým šťastím v dávnom mladi jare…


    Jak v putách viaznu nohy pútnikove,

    šij skláňa v dumnom zvukov rozkvílení

    a nevie, či diaľ ísť — oj, tak je zmdlený.


    V tom žití stále rastú biedy nové,

    z nich každá raní, vbodne ostrie celé — —

    Ach, kam ísť, keď je srdce skrvavelé?

    https://zlatyfond.sme.sk/autor/173/Samo-Cambel


    Autor je synovec známeho zberateľa rozprávok a jazykovedca.

  • Ľudmila Podjavorinská:

    V cudzom kraji


    Rovina pustá… šíre pole

    pretína Tisa lenivo,

    ním prepletá sa trblietavé

    babieho leta pradivo;

    len stádo biele a vrán kŕdle

    čo oživujú rovinu

    a v diaľke dymu stĺp — to pastier,

    pripeká tučnú slaninu.


    Oj, Dolná zem, ty žírne pole,

    bohatá, v daroch plodná diaľ,

    pre syna ľudu, ktorý v zvole

    sa nad inými pánom stal,

    ktorému ty si dobra zdrojom —

    výnimočne i slobody —

    ja nerada ťa — v srdci mojom

    len clivosť z teba nadchodí!


    Keď na ťa hľadím, myseľ pritom

    ta v sinú diaľku upretá

    a duša moja túžby citom

    ta v diaľne kraje zalieta,

    kde hory, naše krásne hory

    k oblohe čnejú v povoli,

    kde myseľ piesní svet si tvorí,

    kde slovenčina hlaholí!


    Tam rod môj — zvláštne božie dieťa —

    v hôr hradbe, ani v zajatí,

    sa s žitím borí, zlobou sveta,

    na vystavenej postati;

    tam v potu tvári chleba skyvu

    dobýva rovno z kameňa,

    tam otročí on v putách „pána“

    u pije súžby z prameňa…


    Jak cením, keď ma diaľka delí,

    velebu našich krásnych hôr,

    jak nesie cit ma túžby vrelý

    v dolinky, večne svieži bor,

    jak cítim puto, čo ma viaže

    na skalnatú, však drahú zem,

    jak pútajú ma citu kráže —

    a jak to všetko milujem!!


    Rodisko, svoju domovinu

    a v domovine, ako treba,

    reč, národ, svoju slovenčinu,

    a pritom teba, ľud môj, teba:


    Chudobu tvoju, samotu,

    i chyby tvoje steré,

    slabosti hriešnu zámotu

    v nápravy silnej viere

    (s chybami vedieť milovať

    len láska môže svätá:

    ja hriechy tvoje prezerám,

    jak sestra chyby brata).

    Ľúbim ťa, decko nevládne,

    v osudu zvoli zcela,

    hoc muža bych a junáka

    milovať v tebe chcela…


    Roviny rovnomerné vnady,

    lenivej Tisy fádny tok

    k nadšeniu myseľ nenaladí,

    neschytí dušu vozvysok!

    Hej, ta len myseľ moja letí,

    kde hory čnejú k oblohe,

    kde za slovenčinu boj svätý

    i chatky zbrojí úbohé!

    Kde za právo, za právo ľudu

    brieždi sa v mysliach, za pojem,

    a čo i chyby, slabosť bludu —

    ako to všetko milujem…!


    https://zlatyfond.sme.sk/dielo/3090/Podjavorinska_Lyrika-z-rokov-1896-1918/14