Poézia, ktorá rokmi nestratila hodnotu.
[32]
Nehaňte ľud môj, že ľud je mladý,
klebetárski posmievači!
V mladom sa veku ide do vlády,
starému sila nestačí;
keď predkov nemal — a či ich nemal,
ktorí prežili čas zlatý? —
čo bys’ sa mu ty zato posmieval?
Na potomkov on bohatý.
Nehaňte ľud môj! že nemá dejov
slávy svojej minulej sklad;
on ešte peknou kvitne nádejou,
budúcnosť má jeho poklad:
Počuješ bájne hlasy povestí?
Hovoria tie, keď čas čuší,
zázračný z nich on svet má vyviesti,
budúci svet v nich on tuší.
Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia!
že ľud môj je len ľud sprostý;
často sú múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti:
Počuješ? Spieva slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbosť útlu spievajú hole,
no budú aj bohatierov. —
Nehaňte ľud môj, ústa nečisté!
že odhodok on je hlúpy;
múdrosťou jeho vykúpení ste
a ešte vás raz vykúpi!
Či nepočuješ slová rozumné,
čo deň po dni opakuje?
Večné v nich pravdy, hlboké, umné;
ten ľud vedu si hotuje.
Nehaňte ľud môj! že je len malý,
že nevládne celým svetom.
Kde telo ducha k zemi nevalí,
tam duch lieta ľahším letom.
Na helénsky že ľud si spomnite —
duch si svet vlastný utvorí;
či v žaludi hôr zárod vidíte?
Nie! — no viďte dubísk hory!
Nehaňte ľud môj! že je chudobný,
že kraj biedny, smetisko má;
to je blud! má svet sebe podobný,
má hory, rieky, zlato má! —
A keď by nemal? — ale má hlavy,
má obchodu silný zárod. —
Alebo či sú čriedy a bravy
a koniarne komus’ národ?
Nehaňte ľud môj! že je ľud tichý,
že rád trpí, že je slabý; —
pravda, surovej on nemá pýchy,
nie je v zápasoch pochabý.
Vy to neviete, že duch národov
práve takú povahu má:
keď má vystúpiť s činnou slobodou,
najprv ticho myslí, dumá. —
Nehaňte ľud môj! že úcty nemá,
že ľud môj je potupený. —
Slávnejšie ešte svet tupí plemä,
nuž kto je tam zhanobený? —
Ach, zlé sú časy! na všetky strany
svet žertvuje bohom zlatým. —
Ale nechaj mi národ bez hany;
národ patrí k veciam svätým!
--
[32] Báseň prvý raz uverejnená v Orle tatránskom I. 1845, č. 5, str. 33.
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/147/Sladkovic_Kratsie-basne/32
Toto téma je krásné. Okamžitě jsem si vzpomněla na Jana Nerudu a jeho Zpěvy páteční. V běhu let se mi tyto obrozenecké básničky úplně vypařily z hlavy a zapomněla jsem. Když jsem je na netu našla (naštěstí), ihned mi "naskočily" zpět, protože této sbírce jsme ve škole věnovali hodně času. Jak jsou ty verše dodnes aktuální a potřebné....
Anděl strážce
Ne, ne - já nebyl žádným bílým květem!
Já nerozkročil jasný se tím světem,
má cesta nešla krajinami míru:
jak divá řeka, která v skalách bouří,
tak plná pádů, plná byla vírů,
dno v černých tmách a povrch v šedém kouři.
Že přece nejsem skvrnitého čela,
že život nezkován meč na dvousečný,
že duše v propast zhouby nevhučela,
jen Tobě jsem, Ty anděle můj, vděčný.
Tys náhle stanul mezi mnou a skutkem,
Tvé oko jako hrob se hlubně tmělo,
jak lilje klonilo se krásné tělo,
a s nevýslovným děl Jsi se zármutkem:
"Což svému k smrti zmučenému lidu
ni chvilkového nechceš popřát klidu?
Chceš klesajícímu pod břevnem kříže
na vyschlá bedra přidat hanby tíže?
Chceš, Tvá by na hlavu mu padla vina,
on studem hořel za Tě, svého syna?"
A zdrcen klečel jsem a v hlasném lkání
mé srdce sbíralo se ku pokání. -
Já nedím: "Bohu dík, jsem lepší jiných!"
Kdož smí se přímit, než se život zhroutí,
než poslední doběhne z hodin stinných,
že cesty kal mu roucho neposmoutí?
Však tolik vím, Ty Jsi-li při mém boku,
že srázem každým pevného jdu kroku.
Tvou ruku líbám, k Tobě vzhlížím slze,
zář Tvého zraku veď mne v světa mlze,
Tvé křídlo nadšené mne přenes přes propasti,
anděle strážný, svatá lásko k vlasti!
Zde odkaz na celou sbírku deseti básní:
Přidám ještě jedno dílko. Není od žádného klasika a pochybuju, že vůbec kdo dneska zná autora. Jde totiž o nápis na jednom starém a zapomenutém pomníku:
Až vnuk zapomene na nás
a dnešek ztratí se mu v šeru minula,
pak vystup, Dobo žalná, z mohyly
a připomeň znovu,
že jen utrpením byla vykoupena jeho Svoboda
a žárem krve předků roztaveny rabské okovy.
Ivan Krasko: Otcova roľa /zo zbierky Verše/
Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou /1/ nohou.
Slnko jak koráb /2/ v krvavých vodách
plá pod oblohou.
Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča –
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitka nemá:
– prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!
Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli – nemôž’ byť suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.
Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotlelou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie /3/
z poddaných zeme?
--
1 bojazlivý, ustráchaný
2 v minulosti veľká drevená loď
3 z gréckej mytológie – dračie zuby sa premenia na vojsko
Keď bola Európa unesená, jej otec bol nešťastný a vyslal svojich synov, aby sestru hľadali a bez nej sa domov nevracali. Bratia blúdili svetom, ale márne. Domov sa nevrátili. Rovnako neúspešný bol najstarší z nich, Kadmos. Obrátil sa na veštiareň v Delfách, kde dostal odpoveď. Keď vyjde z Delf, uvidí mladú jalovičku a tú bude nasledovať. Kam si ona ľahne do trávy, má Kadmos založiť nové mesto a to bude jeho novým domovom. Stalo sa a Kadmos jalovičku nasledoval na veľkom kuse sveta. Keď si ľahla do trávy, vzdával vďaky bohom a chcel vzdať obeť vládcovi neba i zeme. Keď jeho služobníci šli pre živú vodu, v jaskyni v hlbokom lese narazili na hrozného draka, obľúbenca boha vojny Area. Drak služobníkov zahubil. Kadmos išiel po ich stopách, zbadal miesto tragédie a zaútočil statočne na draka veľkým balvanom, oštepom napusteným jedom a nakoniec ho ubodal.
Zjavila sa mu bohyňa Aténa, jeho ochrankyňa a povedala mu, aby zoral pôdu a zasial dračie zuby. Z nich vyrastie ľud jeho budúceho kráľovstva. Keď to Kadmos urobil, z brázd sa vynárali ozbrojení muži, ktorí sa vzájomne pobili, zostalo ich nažive iba päť. Pridružili sa ku Kadmovi a on s ich pomocou založil na tom mieste slávne mesto Téby. Za zabitie draka musel Kadmos niekoľko rokov slúžiť Areovi a až potom sa mohol ujať vlády.
A.S.Puškin: Práva
(pro všechny lidi dobré vůle)
Práv málo vážím si, jež hlásá hlučný dav,
a jež tak popletla nejednu z moudrých hlav.
Já na to nereptám, že nedají mně bozi
se vyzout příjemně, když zdanění mně hrozí,
neb carům překážet se mezi sebou bít;
a též mne nepálí, zda tisk má volnost mít.
by škádlil hlupáky; neb zdali censor bdělý
mez klade žurnálu, v němž řádí šprýmař smělý.
'To všechno, vidíte, jsou slova, slova jen!
Já jiných, lepších práv jsem krásou uvlečen;
mně třeba svobody jist jiné, mnohem krasší...
Žít z vůle národa, žít z vůle vlády naší –
zda není jedno vše? Bůh s nimiž... Nikomu
se nezodpovídat; jen sobě jednomu
být práv a počet klást, a za lokajské prýmy
neshýbat svědomí, ni hřbet svůj hrdě přímý;
tu i tam těkati, kam volá vlastní cit,
krás božské přírody se nemoc' nasytit.
a co duch nadšený kdy v umění znal stvořit.
v to s dojmy sladkými se beze slova nořit –
to je štěstí! to jsou práva!
Hoci táto báseň nie je až tak stará, patrí sem:
Milan Rúfus: Diagnóza Slovensko
Nie sýtosť a nie hlad.
Skôr len tak medzi rečou.
Že to máš čudne rád,
ani sám nevieš prečo.
A ešte aby si sa ostýchal
pred vyspelejšími.
Ech, skvelý šatník eufemizmov,
šitých na mieru pokrytectva
remeselníkmi moci...
Avšak, čo my, jej babráci?
My, večne bude ako bude.
Čo odkážeš nám , Bože,
na tejto zemehrude
poslušne dbalým Tvojich znamení?
Ak si nás veky učieval,
kde treba skloniť hlavu,
nauč nás konečne
prečítať z Tvojho gesta :
že máš na svete miesta,
na ktoré môže človek vstúpiť,
len ak je vzpriamený.
--
Zo zbierok: Báseň a čas /2005/, A čo je krása? /2017/
https://www.litcentrum.sk/recenzia/basen-cas-milan-rufus-nas-tip
https://www.teraz.sk/kultura/k-vavrova-verse-mrufusa-boli-velkou-insp/294484-clanok.html
Ján Kostra: Každý deň stretnúť človeka
Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
A nech sa všetko mení, nech čas uteká,
nech zosýpa sa staré
a nech sa taví v novom vare,
nech tuhne v odolnejšie tvary –
a keď aj prídu miesto splnov zmary:
nech sa páči,
dáš všetko bez ľútosti
do kotla premien, do taviacej pece –
svoj ošúchaný päták starý,
ale
každý deň stretnúť človeka.
No nie v plači.
Nie strachopuda, ktorý narieka.
Každý deň stretnúť človeka,
obráteného tvárou do diaľky
vo vetre, ktorý fičí vôkol hlavy.
Každý deň stretnúť človeka
na palube,
ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý
obzorov nových za obzorom,
kým raci
spätkujú sami ku záhube.
Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
Každý deň stretnúť človeka,
ktorý bremä vláči,
klesá,
a z prachu vzletí.
Deň, v ktorom nestretneš ho,
stratený je.
Deň, v ktorom nestretneš ho,
prepadáš sa
o stupeň nižšie medzi smeti,
medzi relikvie.
Každý deň stretnúť človeka.
Každý deň stretnúť človeka.
Jedno, či náhliš sa,
jedno, či ležíš chorý,
jedno, či drvíš skaly a prenášaš hory,
jedno, či neprijímaš návštevy,
jedno, či blúdiš v hmle a cestu hľadáš pustatinou,
jedno, či sedíš na lavičke v parku
alebo trpíš obrátený k stene.
Človeka stretnúť každodenne.
Lebo ak sa ti stratí,
ak len pulz počuješ
jak echo krokov v pustom nádvorí,
deň stratený je.
Človeka stretnúť,
ktorého srdce v tebe bije.
Ak toho stratíš
na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.
Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.
Bez súdu súdia nás.
Okúvajú svojimi zákonami,
a my? — mlčíme.
V chalupy, chlievy zavreli nás, —
i jazyk — ach, i oči, svetlá božie.
Deviatu kožu nám zdierajú,
článok za článkom režú telo naše,
a my? — mlčíme.
Slina posmechu na tvár letí nám,
na hlavu našu blato utŕhania,
žlčou poja vyprahlé duše naše,
pred zrakom nám stavajú šibenice,
Hámana zberba huláka,
a my? — mlčíme.
My mlčíme — gazdujú oni,
my postíme — oni fašiangujú:
oj, krásny tanec tvoj, Herodiádo,
krásne steleš si, Lady Macbeth!
Ach, Pane, pohliadni, Pane!
Páč, život náš večné umieranie!
Či ešte nie dosť pysky vraha sa penia?
Čo chybí ešte do miery utrpenia?
Vyliata má byť ešte i krv nevinná
vražobnou rukou Kaina?
Obeť chceš? — Nuž nechže sa vôľa tvoja stane —
lež potom vojdiž v súd, v súd spravodlivý, Pane!
--
Z vlastného rukop. Bottovho. Odtlačil Jozef Škultéty tiež odtiaľ v Slov. pohľadoch IV, 1884, str. 172 — 3 (Z neuverejnených básní Jána Bottu).
--
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/748/Botto_Bez-sudu-sudia-nas/
Možno je to nepredstaviteľné, ale fond existuje už veľmi dlho, podľa copyrightu zrejme od 2006.
"Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV."
Je to výborná pomôcka aj pre žiakov a ich rodičov.
Hoci tam nie sú dostupné všetky slovenské diela /mne tam niektoré menej známe a aj veľmi známe chýbajú/, nájdu sa tu aj cudzie, ako napr. od Julesa Verna či Vladimíra Vančuru, fond sa vyznačuje tým, že diela neustále pribúdajú.
Stačí si otvoriť katalóg diel a zahĺbiť sa.
Mnohokrát som odkazovala na tento fond.
--
Pyšný ostrove, guľu sveta
silnými obvils’ ramenami:
Delhi sa k tvojim nohám korí
s hladnými tristo miliónami.
Slnko nebeské večne svieti
na bezhraničné tvoje ríše,
v hradoch z ocele junač tvoja
poslušnou vlnou sa kolíše.
V zlate sa kúpä detva tvoja,
päť pásem zeme tebe slúži,
v sto moriach syn tvoj belohlavý
kormidlo rýchlej lode hrúži.
Kde stúpi silná noha tvoja,
tam národy sa v rabov menia,
proti reťazom tvojim zlatým
niet ani mečom vykúpenia!
A mocou touto opojený
Albión rád by našich bratov,
cárom mohutným vymanených,
späť sotil na kôl Aziatov?[9]
Lež beda tebe, Britania!
Prst boží tkol sa tvojho brehu:
Loď admirálska v mramor-mori[10]
o skalu tresla v rujnom behu!
Ešte mier carí, už bôh skazu
nad hrdou tvojou hlavou kopí:
hľa, i druhá loď blízko brehu
mlaď tvoju bielolícu topí!
Ešte v myšlienkach zadumený
kozák o hrot sa podopiera:
Už mŕtvol tvojich desné kopy
okean v mokrý hrob zaviera!
Divé národy zunovali
otrocky hrdé kloniť šije,
lúč slobody už z Himalája
zalieta tvojej do Indie.
Osloboditeľ — veľké meno!
Ono, jak slnko, svieti jasne,
pred ním Gangesa divý otrok
padá na tvár a nemo žasne!
Tmí sa nad tebou! Hromy dunia,
blesk sa za bleskom hadí z výše,
a na kriedové tvoje brehy
bôh „mene, mene thekel“[11] píše.
[8] Anglii, Tatry a more, s. 15 — 16; Sobrané diela III, s. 17 — 18. Pôvodne uverejnené v Národných novinách IX, 1878, č. 42.
[9] Albión rád by našich bratov, cárom mohutným vymanených, späť sotil na kôl Aziatov — Anglicko (=Albión) bolo na berlínskom kongrese 1878 iniciátorom okyptenia ziskov Ruska a samostatnosti malých oslobodených slovanských národov predtým potvrdených po skončení rusko-tureckej vojny san-stefanským mierom.
[10] V mramor-mori — terajší názov Marmarské more; ide o záliv za Dardanelami pri Istanbule, v ktorého predmestí bol uzavretý san-stefanský mier.
[11] Mene, mene, thekel — z biblie prevzaté výstražné znamenie: spočítané a po zásluhe zhodnotené.
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/300/Vajansky_Tatry-a-more/2
--
Znovu připomenu Puškina, který by dne 6.6. slavil narozeniny (6.6.1799). Jde o výňatek z díla Domek v Kolomné.
Od sluhy do prvního básníka zpíváme smutní.
Jaké smutné vytí je ruská píseň.
Stále naříká!
Kdykoliv chceme něco oslaviti, je z toho pohřeb.
Kdo z vás nevzlyká?
Múzy i naše ženy stejně cítí.
Toť smutek, pro nějž není úlevy.
Však líbivé jsou jejich nápěvy.
Samo Cambel:
Kam ísť?
Noc mesačná sa v ticha hrúži lône
a cestou pútnik kráča osamelý,
briez tône v priek sa pruhmi rozleteli
a skosených tráv vejú zvädlé vône.
Kdes’ v diali valach píska na fujare
a hlas jej chvejnou vlnou sa rozpína,
sťa keď sa plačom zdvíha hruď dievkina
nad zašlým šťastím v dávnom mladi jare…
Jak v putách viaznu nohy pútnikove,
šij skláňa v dumnom zvukov rozkvílení
a nevie, či diaľ ísť — oj, tak je zmdlený.
V tom žití stále rastú biedy nové,
z nich každá raní, vbodne ostrie celé — —
Ach, kam ísť, keď je srdce skrvavelé?
https://zlatyfond.sme.sk/autor/173/Samo-Cambel
Autor je synovec známeho zberateľa rozprávok a jazykovedca.
Ľudmila Podjavorinská:
Rovina pustá… šíre pole
pretína Tisa lenivo,
ním prepletá sa trblietavé
babieho leta pradivo;
len stádo biele a vrán kŕdle
čo oživujú rovinu
a v diaľke dymu stĺp — to pastier,
pripeká tučnú slaninu.
Oj, Dolná zem, ty žírne pole,
bohatá, v daroch plodná diaľ,
pre syna ľudu, ktorý v zvole
sa nad inými pánom stal,
ktorému ty si dobra zdrojom —
výnimočne i slobody —
ja nerada ťa — v srdci mojom
len clivosť z teba nadchodí!
Keď na ťa hľadím, myseľ pritom
ta v sinú diaľku upretá
a duša moja túžby citom
ta v diaľne kraje zalieta,
kde hory, naše krásne hory
k oblohe čnejú v povoli,
kde myseľ piesní svet si tvorí,
kde slovenčina hlaholí!
Tam rod môj — zvláštne božie dieťa —
v hôr hradbe, ani v zajatí,
sa s žitím borí, zlobou sveta,
na vystavenej postati;
tam v potu tvári chleba skyvu
dobýva rovno z kameňa,
tam otročí on v putách „pána“
u pije súžby z prameňa…
Jak cením, keď ma diaľka delí,
velebu našich krásnych hôr,
jak nesie cit ma túžby vrelý
v dolinky, večne svieži bor,
jak cítim puto, čo ma viaže
na skalnatú, však drahú zem,
jak pútajú ma citu kráže —
a jak to všetko milujem!!
Rodisko, svoju domovinu
a v domovine, ako treba,
reč, národ, svoju slovenčinu,
a pritom teba, ľud môj, teba:
Chudobu tvoju, samotu,
i chyby tvoje steré,
slabosti hriešnu zámotu
v nápravy silnej viere
(s chybami vedieť milovať
len láska môže svätá:
ja hriechy tvoje prezerám,
jak sestra chyby brata).
Ľúbim ťa, decko nevládne,
v osudu zvoli zcela,
hoc muža bych a junáka
milovať v tebe chcela…
Roviny rovnomerné vnady,
lenivej Tisy fádny tok
k nadšeniu myseľ nenaladí,
neschytí dušu vozvysok!
Hej, ta len myseľ moja letí,
kde hory čnejú k oblohe,
kde za slovenčinu boj svätý
i chatky zbrojí úbohé!
Kde za právo, za právo ľudu
brieždi sa v mysliach, za pojem,
a čo i chyby, slabosť bludu —
ako to všetko milujem…!
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/3090/Podjavorinska_Lyrika-z-rokov-1896-1918/14
Čo boj dal, zákon vzal.
Skul reťaz z našich šíkov.
Olovo guliek zlial
v olovo zákonníkov.
Olovo vrieska: „Stoj!“
keď jarný prúd sa valí,
breh nepoznáva svoj
a hýbe na dne skaly.
Olovo vrieska: „Čuš!“
keď hučí poplach zvonov
a hory dunia už
ozvenou miliónov.
Olovo vrieska: „Lež!“
keď ten chce dobyť tvrdze,
čo líhal na dereš
a lízal uzdy hrdze.
Olovo vrieska: „Trp!“
Veď vôl má k jarmu vlohy.
Vykývať chcel by stĺp,
čo udelil mu rohy?
Olovo vrieska: „Plať!“
Je národ žito zeme
a ten by nás chcel žrať,
ktorého zožrať chceme?
Olovo vrieska: „Iď!“
Bi za ducha sa v duši!
Kto bez práva chce žiť,
ten právom zdochnúť musí.
Olovo vrieska: „Zvuč!“
Odpečať citov prameň,
podpaľuj očú lúč,
rozpapri srdca plameň
k pesničkám k národu,
aby sa navždy vďačil
za svoju slobodu,
čo zákon dať mu ráčil!…
— — — — — — — — —
Nuž sem sa, kýptiky,
les bariel pod zástavu!
Kýptiky — jazyky
za zubmi: revte slávu!
Myšlienka — papagáj,
chytená na retiazku,
kľakni a vďaku vzdaj
za olovenú lásku!
Vylej svoj teplý cit
ta do hnojnice slávy!
Drúk zostal — zo zástavy,
z voľnosti — invalid.
Bratislava 30. októbra 1937
Koloman Banšell:
Dobre je vtáčatku
spievať v háji hustom,
lež zle šuhajovi
v kraji duchapustom.
Vtáča si zaspieva,
ozve sa háj celý,
sťaby mal s pejúcim
vtáčkom súcit vrelý.
No zaspieva šuhaj
spev rodného ducha —
nikto sa neozve,
nikto ho neslúcha.
(Prešov)
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/446/Bansell_Tuhy-mladosti/1
--
Spolu s P. O. Hviezdoslavom vydával almanach Napred, ktorý bol počiatkom slovenského literárneho realizmu.
Hoci robím výber z dávnejších dôb, nedá mi nespomenúť súčasného mladého autora:
—
Autor je synom pilota, ktorý zahynul v deň výročia Štefánikovej havárie.
Skúsený pilot Peter († 62) sa s vetroňom zrútil na trafostanicu: DETAILY pred pádom!
—
Nezdá sa vám, že na tak malom Slovensku máme priveľa básnikov (politikov, medveďov, …)?
Miroslav Válek: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať
To bolo vtedy rečí, keď zahynul Ivan Hrozný.
učiteľ dejepisu s večne smutnou tvárou!
Siahol si na život a ani nezaplatil nájomné.
A že tam tak visel
a že tam tak visel ten uličník
a na celý svet vyplazoval jazyk,
to sa mu nedá odpustiť.
Tvárou do ulice, pätami ku dverám,
ako niekto, kto práve vošiel a stojí za záclonou,
ale hlavu naklonenú, akoby uhýbal pred
úderom,
a pod nohami plná náruč vzduchu.
Ó, ustielajte vzduch pre tých, čo odchádzajú,
ustielajte plné hrsti voňavého vzduchu,
ktorý ich oddeľuje od zeme.
Tam na ten vzduch si poskladajú svoje žiale ako
košele,
na čistú ražnú slamu vzduchu.
Keby chodil niekto, čo tak visel,
ten by musel hrozne hlavou kolembať,
ten by musel hrozne hlasno zvoniť.
Každý deň si uväzujem kravatu,
po zvonení zostával som v triede.
Pamätám sa: vždy nás upozorňoval na podivnú
zhodu letopočtov - a naozaj - už roku 1638
zomrel Johannes Althaus, starosta emdenský,
ktorý celý svoj život rozvíjal myšlienku o zvr-
chovanosti národa, a o 300 rokov neskoršie sa
čosi stalo s hranicami nášho štátu. Bude to iste
tak, ako nám hovorieval: že totiž dejiny vy-
tvára sila osobnosti a udalosti sa len prispôso-
bujú vôli génia.
Ale mne bolo v tom čase všetko ľahostajné.
Hrával som futbal
a miloval Helenu Daňkovú z III.B.
Už pred prvou púnskou vojnou sme sa držiavali
tajne za ruky
a o 7 strán ďalej som už tušil,
že to, čím tak vonia, bude škorica
trocha pomiešaná s kôprom.
Cez telocvik sme sedávali na oknách,
knísali nohami
a počúvali monotónnu pieseň :
"...Gallia est omnis divisa..."
Vtedy som ešte nevedel, že táto vec sa stane až
o poznanie neskoršie,
nevidel som život, ako sa obracia k nám
chrbtom.
Jedného dňa som otvoril dvere triedy, v ktorej
nebola,
a položil som nohu na xylolit
ako do horiacej trávy.
V ten deň si niesla svoje české meno do Prahy.
Myslel som,
že to bola nevyhnutnosť osudu alebo vôľa bohov,
proste čosi
ako náhly pád jablka na ostrie noža,
ale jadro veci bolo v niečom inom.
Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,
krvavé
a ako voda smutné.
Ešte dnes ju vidím,
jej malé nohy s červenými sandálmi
v prachu ciest
- pivonky rastú koreňmi nahor,
zástavy vejú pod kvetmi.
Peši, peši, peši...
Ruky na tvári.
Napokon,
to pekné české meno bolo celkom nanič.
Čoskoro sa mnohým znepáčila jej olivová pleť
a modravý lesk vlasov,
pripomínajúci hlaveň pištole.
Za gotickými oknami biskupského gymnázia
sme práve rozoberali tajomstvo večnej pravdy:
"Memento, homo, quia pulvis es
et in pulverem reverteris..."
Tak sa teda obrátila na prach.
Veci sa ďalej vyvíjali normálne. Pretože dejiny
vytvára sila osobnosti a udalosti sa len prispô-
sobujú vôli génia, rozhodol sa František Kaplá-
nek, šofér Červeného kríža, a jemu podobní,
každý s kvapkou cudzej krvi v rodnom liste, že
premenia beh sveta v miestnom meradle. V tejto
súvislosti si spomínam na istú báseň trocha
sentimentálnu. Počul som v nej padať nočné
motýle na sklá okien ako dážď a kamene.
Ale v tom období,
v nociach úplného zatmenia Mesiaca a hviezd
počuli ľudia iné veci,
prostým ucho nezachytiteľné:
presýpanie piesku v okenných tablách,
zúfalé úsilie stola
vrásť do dlážky,
nehnúť sa
a šumieť korunou,
a potom zrazu
do tmy
ostrý výkrik sviec.
Pokorné a tiché bratstvo kľúčov,
nevydávaj ruke ten, čo otvorí.
Šialená noc sedí na streche
a vypiskuje na deravom komíne,
flauty bazy hrajú v záhradách.
Prekročiť ten strach,
otvoriť dvere
a vidieť, čo sa robí !
Matka ! Matka !
Čižmy na schodoch.
A potom doma umývala riad,
plechovú slávu nedeľného obeda,
pri ktorom zostal jeden tanier čistý.
A potom doma kvety polievala,
drhla prach dlážky,
strážila lesk okien
a večne mala obe ruky prázdne.
Prezerala si ich večer pod lampou,
prekvapená,
prikladala ich k sebe a odťahovala,
prikladala, odťahovala.
Čo bolo medzi nimi, nikomu nepovedala.
To bola práve tá zvrchovanosť národa:
ruky, ruky.
Ruky volajúce o pomoc,
čierne kmene spáleného lesa,
nad ktorým ani plavá žlna neprepláva,
len sprostáčik vietor tam zdvíha
škridlu popola.
Pominulo sa to,
rozplynulo sa navždy,
no hlboko v hrdle stále zostáva
horká chuť mandlí,
prehltnutých so soľou.
Slza a krv.
Miláčik, neplač.
Budeš raz chodiť do školy
a budú sa ťa pýtať.
Ale ty im povedz: Neviem. Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli.
Nepamätám sa.
Bude stará studňa
a bude vedro krvi.
Nepi z nej.
Krv Oswienčimu,
krv Kremničky,
krv Lidíc.
Krv nie je voda,
nepi z nej.
Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,
krvavé
a ako voda smutné.
Miláčik, neplač.
Ty sa toho nedožiješ,
neplač.
Kúpim ti glóbus, čo sa pekne krúti,
a budeme cestovať.
Sedem mŕtvych oceánov podomieľa brehy
pamäti.
Sedem mŕtvych oceánov, poviazaných reťazou.
Ale tam,
na dosah ruky
čierne lampy hviezd.
Prší.
Osamelá voda na tvári.
František Kaplánek, šofér Červeného kríža,
a jemu podobní
pozerajú na nás,
dupocú
ako zlostné deti na výlete za mestom
a kričia:
Je nám tu zima.
Prší.
Chceme ísť už domov.
Domov je chladná voda v zarosenom džbáne.
Domov sú ruky, položené na stole
v nedeľnom tichu, po práci,
prázdne a čakajúce,
rozhodujúce,
jediné, ktoré vytvárajú dejiny.
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a od sĺz.
Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať.
Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.
Každý deň si uväzujem kravatu,
každý deň myslím presne na to isté.
Vysvetlivky:
„...Gallia est omnis divisa...“ …Galia je celá rozdelená… - narážka na ČSR
"Memento, homo, quia pulvis es et in pulverem reverteris..." Pamätaj, človek, že si prach a v prach sa obrátiš...
František Kaplánek - šofér Červeného kríža a zároveň udavač
Johannes Althusius – Wikipedie
Miroslav Válek: DOMOV SÚ RUKY, NA KTORÝCH SMIEŠ PLAKAŤ
—
Príťažlivosť /1961/ patrí medzi kompozične najprepracovanejšie zbierky slovenskej poézie. Obsahuje presvedčivé, strhujúce básne. Válek dokázal, že s jeho poetikou obraznosti je možné vypovedať aj o spoločnosti a politike zaujímavo, nekonvenčne. Ťažiskovou je poéma Robinson. Medzi najznámejšie patrí báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, v ktorej básnik zobrazil svoju tragickú skúsenosť s vojnou. Je formálne inak podaným protestom proti fašizmu a diktatúre ako takej. (V 60. rokoch bola báseň jedným z obľúbených recitačných textov). 
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať - tak básnil Miroslav Válek
—
Troška nepatrných súvislostí:
Kiežby …
Martin Rázus: Stretnutie
Ó, mati drahá, verte mi,
raz inak bude na zemi:
nová jar v behu stávekom,
keď človek bude človekom.
A bude chleba, mieru hoj,
v ňom bude mať diel otec môj.
/úryvok z básnickej skladby, bola vydaná posmrtne/
Blog N: Martin Rázus – politik a literát
—
Keď chceme vidieť a spoznať ťažké sociálne podmienky predkov, treba si prečítať "epopej chudobných" - Maroška.
Brat známej spisovateľky pre deti Márie Rázusovej - Martákovej. Mária Rázusová-Martáková – Wikipédia
Mikuláš Kováč: The Descent of Man
VERÍM, ŽE VÁŠ DEDO BOL ORANGUTAN, PÁN
DARWIN, ALE MÔJ BOL KOLONELOM
JEHO VELIČENSTVA…
Z Darwinovej korešpondencie
Pozrite sa, ako svojím umom,
svojimi hviezdnymi rukami
meníme prírodu podľa vlastných predstáv…
Pozrite sa,
ako odprírodňujeme!
Pod zástavou večnej zvedavosti
chceme prísť veciam na koreň –
a vykoreňujeme…
Chceme prísť na kĺb otázkam
a je z toho doba vykĺbená z pántov…
Peruánsky Indián zhlboka dýchne do píšťaly
a namiesto tónu vyletí
operená ihlička namazaná šťavou
čiernej orchidey.
Nie je to malý zázrak dôvtipu?
Zabíjame, akoby sme dýchali!
Pozrite sa, praveký lovec vchádza do pravekého lesa,
ohýba praveký konár pravekého stromu,
preväzuje jeho konce lykovým motúzom
– tou svadobnou košieľkou nahého stromu -
a je z toho luk! Potom skmáše lístky z vavrína,
zašpicatí prútik a zrazu
je tu šíp!
Stačí si s ním v podvečer počkať za kríkom
na medveďa v ľudskej koži,
na človeka v koži medveďa,
na vtáka, ktorý už vyhynul,
a víťazstvo je vo vrecku
a potrava na pleciach
a cesta domov je kratšia v takom opojení…
Nie je to malý zázrak – táto premena
stromu na víťazstvo,
premena osla na bubon,
mosadze na poľnicu,
prechádzky na pochod,
premena výkriku na ticho,
premena ohňa, ktorý Prometeus ukradol bohom,
na oheň, ktorým Giordana vraciame bohu?
Nie je zázrakom
premena popola na bytosť a potom premena
bytosti na popol a dušu, ktorá odlieta
do krajiny večného šťastia a absolútnej slobody,
slobody vyzvestovanej
ústami, ktoré si spakruky utiera kňaz, keď dojedá
dobre prepečeného
baránka zmierujúcej obete?
Nie sme zázrační? Nie sme hodní úcty?
My, koruny tvorstva v mešci žoldnierov –
kus za kus…?
My, stavitelia ruín a zasypaných chrámov,
my, budovatelia dymových stĺpov,
my, tvorcovia umelých zemetrasení,
my, stvoritelia umelých sĺnk na tmavej oblohe vojen…
Nie sme zázrační, my, večne mladé ľudstvo?
Večne mladé, lebo každodenne vykúpané
vo vlastnej krvi za dubovou bránou
Čachtického hradu…
Báseň The Descent of Man vyšla v básnickej zbierke Písanie do snehu (1978), jej ústredným motívom je človek – „koruna tvorstva”. Verše sú „oslavou” ľudských úspechov. Ale má byť človek na čo hrdý? Zaslúži si obdiv?
Charles Darwin – britský prírodovedec, zakladateľ evolučnej teórie o pôvode človeka (kniha The Descent of Man) kolonel – hodnosť plukovníka vo francúzskej, anglickej alebo americkej armáde
Báseň sa nachádza aj v učebnici literatúry pre 9. ročník ZŠ, s. 16-17. https://www.taktik.sk/UserFiles/Image/1630394489lvp-9-u.pdf?srsltid=AfmBOopPvDetdEwfEmdQzxM_3Icve1AEyKjNaokGEN0G4fWsAo2E6LQB
Matin Rázus: Matka
Stanica pustá, stanica tichá,
iba tie dróty čo stonú…
ženička v kúte schúlená — čupí,
nikto sa neobzrie o ňu.
Trasie sa zimou… zďaleka prišla,
predvčerom písal syn z boja,
ako tej noci, že má prejsť krajom:
Vyjďteže, mamička moja!
Pohla sa ráno… v batôžtek vzala
voľačo bielizne, stravy…
záveje! skoro zhynula cestou…
— Len či sa ten vlak tu staví?!
Koho sa pýtať? Opodiaľ vojak
na stráži, mračný jak v hneve,
podíde k nemu: Nevedia, prosím…?
Stisne len plecom, že nevie!
Zatiahne vietor, štipľavý vietor,
s krovu sneh sypunký líže…
na zvonku: cin-cin… chvíľka — vlak vhrmí…
po vozňoch červené kríže.
— Aké to tváre hľadia z tých okien,
ani vosk žltučké, chudé…
Bože môj, kto len za všetko toto
zodpovie na Tvojom súde?!
— Šš-šš-šš… vlak hne, utrie zrak žena,
úradník vedľa nej zbočí…
— Nevedia, prosím? vraví mu svoje…
nevie tiež: — možno, že v noci!
Vychodia hviezdy, jagavé hviezdy,
bielučký mesiac sa díva…
— Skrahnete! ktosi pojme ju,
keď je sama jaks’ pribojazlivá.
V sieni dym… výpar nápoja, ale
teplučko… skoro jak doma,
ľudia tu — aspoň sopár slov stratí…
sú to tiež ako-li ona.
Vyslúcha sťažnosť, vylieva bôle,
horký žiaľ jasný zrak kalí:
Vyučil sa mi, vytrápil sa mi,
teraz ho na vojnu vzali!
Dochodia vlaky — odchodia vlaky,
s nimi tu zdraví — tam chorí,
polnoc už prešla, ženička tŕpne:
Len už ten ktorý je — ktorý?
Zhášajú svetlá… Berte sa domov,
do svitu nemáme vlaku!
Musí von, vezme batôžtek,
a tam složí sa pri palesáku.
Chvejú sa hviezdy, jagavé hviezdy,
bielučký mesiac sa díva…
— Kamže sa vrhnem o tomto čase?
nevie si poradiť živá.
Pod snehom krovy, pod snehom polia,
v diaľave končiare biele…
— Domov? ba! čo i hladom a chladom
trasie sa na celom tele.
V batôžku dosť! lež hoc by hneď mrela…!
— Chudák, on hladu viac vystál!
radšej sa prejdem… keby ten nešiel
tadeto — nebol by písal!
Za každým krokom vrždí sneh stuhlý:
do svitu žiadneho vlaku!
Ženička verne obchodí ten svoj
batôžtek pri palesáku.
Stanica vzrušnie, stanica stíchne,
vlaky tak idú jak včera —
skoro si matka vyočí oči,
syna však nenavyzerá.
Zmomúľa kôrku, suchučkú kôrku,
v kožuchu našla ju kdesi…
— Poludním azda… večierkom azda,
zmýlil noc! na mraku mnie si.
Vychodia hviezdy, jagavé hviezdy,
bielučký mesiac sa díva…
posledný vlak zas odjachal, prázdny!
a von noc chladná a clivá.
Vlečie sa žena s batôžkom, vlečie,
nevláda drví ju v kusy:
Ale keď písal, keď on tak písal,
musí ísť tadeto — musí!!
Podúva… domov? kde by šla, aj tak
po ceste ani len znaku…
— Počkám ho ešte — do rána počkám,
čo hneď tu, pri palesáku!
Oprie sa… a hľa, rušeň sa rúti,
a syn jej oproti kýva:
Mamička moja, mamička drahá…!!
Na šťastnú mesiac sa díva.
Pod snehom krovy, pod snehom polia,
v diaľave končiare v bielom,
do rána závej pri palesáku
nad chladným matkiným telom.
V smútočnom domku na stole karta,
dedina celá ju viní…
— Nový vzkaz došiel, mamička — s Bohom!
ideme, ale v kraj — iný!!
Martin Rázus: To je vojna! (Matka) - elektronická knižnica
Sa spýtajte,
ó, spýtajte sa materí,
či túžia za vojnou, keď deti uspávajú,
či túžia zas blúdiť od dverí do dverí
s batôžkom perín – k tým, čo strechu dajú!
Otcov sa spýtajte!
Tých otcov skúpej reči,
čo s tajnou pýchou rast synov sledujú –
či sa im chce do múk, hrôz a nebezpečí
rozbíjať svet, čo sami tak budujú!
Detí sa spýtajte!
Ich očiek ako studne…
Nuž?… kto si trúfa ich zavaliť pohromou?
Kto túži zbaviť ich matiek ruky vľúdnej,
priniesť im hlad a strach – dať trosky za domov!
Milencov tážte sa!
Oni sú soľ zeme
a vlastná sila ich napĺňa úžasom…
Bojovať? Oj, áno – lenže za mier chceme,
za dom a záhradku s oblohou belasou!
Zvierat sa pýtajte!
Smutných radov koní,
čo v paľbe zúrivej šli krotko po svoj diel;
vtákov sa pýtajte, spálených jabloní,
mostov sa pýtajte, kto z nich by vojnu chcel!
Zeme sa pýtajte!
Zbitého jej tela,
rozrytých chotárov, vypálených miest…
Ó, tej sa pýtajte, či by vojnu chcela,
či chce piť našu krv, naše telá jesť…
Mária Rázusová-Martáková – Všetkým, čo vojnu chcú | DetiHravo.sk
