Krása pre dušu i múdrosti pre myseľ z dávnych liet

Zora
Zora
v Literatúra #1

Poézia, ktorá rokmi nestratila hodnotu.

Komentáre

  • Zora
    Zora
    ->

    Andrej Sládkovič: Nehaňte ľud môj

    [32]


    Nehaňte ľud môj, že ľud je mladý,

    klebetárski posmievači!

    V mladom sa veku ide do vlády,

    starému sila nestačí;

    keď predkov nemal — a či ich nemal,

    ktorí prežili čas zlatý? —

    čo bys’ sa mu ty zato posmieval?

    Na potomkov on bohatý.


    Nehaňte ľud môj! že nemá dejov

    slávy svojej minulej sklad;

    on ešte peknou kvitne nádejou,

    budúcnosť má jeho poklad:

    Počuješ bájne hlasy povestí?

    Hovoria tie, keď čas čuší,

    zázračný z nich on svet má vyviesti,

    budúci svet v nich on tuší.


    Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia!

    že ľud môj je len ľud sprostý;

    často sú múdri hlúpi ľudkovia

    dľa súdu svetskej múdrosti:

    Počuješ? Spieva slovenské pole,

    spievanky zrodia Homérov;

    len ľúbosť útlu spievajú hole,

    no budú aj bohatierov. —


    Nehaňte ľud môj, ústa nečisté!

    že odhodok on je hlúpy;

    múdrosťou jeho vykúpení ste

    a ešte vás raz vykúpi!

    Či nepočuješ slová rozumné,

    čo deň po dni opakuje?

    Večné v nich pravdy, hlboké, umné;

    ten ľud vedu si hotuje.


    Nehaňte ľud môj! že je len malý,

    že nevládne celým svetom.

    Kde telo ducha k zemi nevalí,

    tam duch lieta ľahším letom.

    Na helénsky že ľud si spomnite —

    duch si svet vlastný utvorí;

    či v žaludi hôr zárod vidíte?

    Nie! — no viďte dubísk hory!


    Nehaňte ľud môj! že je chudobný,

    že kraj biedny, smetisko má;

    to je blud! má svet sebe podobný,

    má hory, rieky, zlato má! —

    A keď by nemal? — ale má hlavy,

    má obchodu silný zárod. —

    Alebo či sú čriedy a bravy

    a koniarne komus’ národ?


    Nehaňte ľud môj! že je ľud tichý,

    že rád trpí, že je slabý; —

    pravda, surovej on nemá pýchy,

    nie je v zápasoch pochabý.

    Vy to neviete, že duch národov

    práve takú povahu má:

    keď má vystúpiť s činnou slobodou,

    najprv ticho myslí, dumá. —


    Nehaňte ľud môj! že úcty nemá,

    že ľud môj je potupený. —

    Slávnejšie ešte svet tupí plemä,

    nuž kto je tam zhanobený? —

    Ach, zlé sú časy! na všetky strany

    svet žertvuje bohom zlatým. —

    Ale nechaj mi národ bez hany;

    národ patrí k veciam svätým!


    --

    [32] Báseň prvý raz uverejnená v Orle tatránskom I. 1845, č. 5, str. 33.

    https://zlatyfond.sme.sk/dielo/147/Sladkovic_Kratsie-basne/32

  • Zora
    Zora
    ->

    Hoci táto báseň nie je až tak stará, patrí sem:


    Milan Rúfus: Diagnóza Slovensko


    Nie sýtosť a nie hlad.

    Skôr len tak medzi rečou.

    Že to máš čudne rád,

    ani sám nevieš prečo.


    A ešte aby si sa ostýchal

    pred vyspelejšími.

    Ech, skvelý šatník eufemizmov,

    šitých na mieru pokrytectva

    remeselníkmi moci...


    Avšak, čo my, jej babráci?

    My, večne bude ako bude.

    Čo odkážeš nám , Bože,

    na tejto zemehrude

    poslušne dbalým Tvojich znamení?


    Ak si nás veky učieval,

    kde treba skloniť hlavu,

    nauč nás konečne

    prečítať z Tvojho gesta :


    že máš na svete miesta,

    na ktoré môže človek vstúpiť,

    len ak je vzpriamený.


    --

    Zo zbierok: Báseň a čas /2005/, A čo je krása? /2017/

    https://www.litcentrum.sk/recenzia/basen-cas-milan-rufus-nas-tip

    https://www.teraz.sk/kultura/k-vavrova-verse-mrufusa-boli-velkou-insp/294484-clanok.html

  • Zora
    Zora
    ->

    Ján Kostra: Každý deň stretnúť človeka

    Každý deň stretnúť človeka,

    to stačí.

    A nech sa všetko mení, nech čas uteká,

    nech zosýpa sa staré

    a nech sa taví v novom vare,

    nech tuhne v odolnejšie tvary –

    a keď aj prídu miesto splnov zmary:

    nech sa páči,

    dáš všetko bez ľútosti

    do kotla premien, do taviacej pece –

    svoj ošúchaný päták starý,

    ale

    každý deň stretnúť človeka.

    No nie v plači.

    Nie strachopuda, ktorý narieka.

    Každý deň stretnúť človeka,

    obráteného tvárou do diaľky

    vo vetre, ktorý fičí vôkol hlavy.

    Každý deň stretnúť človeka

    na palube,

    ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý

    obzorov nových za obzorom,

    kým raci

    spätkujú sami ku záhube.

    Každý deň stretnúť človeka,

    to stačí.

    Každý deň stretnúť človeka,

    ktorý bremä vláči,

    klesá,

    a z prachu vzletí.

    Deň, v ktorom nestretneš ho,

    stratený je.

    Deň, v ktorom nestretneš ho,

    prepadáš sa

    o stupeň nižšie medzi smeti,

    medzi relikvie.

    Každý deň stretnúť človeka.

    Každý deň stretnúť človeka.

    Jedno, či náhliš sa,

    jedno, či ležíš chorý,

    jedno, či drvíš skaly a prenášaš hory,

    jedno, či neprijímaš návštevy,

    jedno, či blúdiš v hmle a cestu hľadáš pustatinou,

    jedno, či sedíš na lavičke v parku

    alebo trpíš obrátený k stene.

    Človeka stretnúť každodenne.

    Lebo ak sa ti stratí,

    ak len pulz počuješ

    jak echo krokov v pustom nádvorí,

    deň stratený je.

    Človeka stretnúť,

    ktorého srdce v tebe bije.

    Ak toho stratíš

    na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.

    Každý deň stretnúť človeka.

    Človeka stretnúť každodenne.


    https://sk.wikipedia.org/wiki/J%C3%A1n_Kostra


  • Milo
    Milo
    ->

    Ján Botto

    Bez súdu súdia nás


    Bez súdu súdia nás.

    Okúvajú svojimi zákonami,

    a my? — mlčíme.


    V chalupy, chlievy zavreli nás, —

    i jazyk — ach, i oči, svetlá božie.

    Deviatu kožu nám zdierajú,

    článok za článkom režú telo naše,

    a my? — mlčíme.


    Slina posmechu na tvár letí nám,

    na hlavu našu blato utŕhania,

    žlčou poja vyprahlé duše naše,

    pred zrakom nám stavajú šibenice,

    Hámana zberba huláka,

    a my? — mlčíme.


    My mlčíme — gazdujú oni,

    my postíme — oni fašiangujú:

    oj, krásny tanec tvoj, Herodiádo,

    krásne steleš si, Lady Macbeth!


    Ach, Pane, pohliadni, Pane!

    Páč, život náš večné umieranie!

    Či ešte nie dosť pysky vraha sa penia?

    Čo chybí ešte do miery utrpenia?


    Vyliata má byť ešte i krv nevinná

    vražobnou rukou Kaina?

    Obeť chceš? — Nuž nechže sa vôľa tvoja stane —

    lež potom vojdiž v súd, v súd spravodlivý, Pane!

    --

    Z vlastného rukop. Bottovho. Odtlačil Jozef Škultéty tiež odtiaľ v Slov. pohľadoch IV, 1884, str. 172 — 3 (Z neuverejnených básní Jána Bottu).

    --

    https://zlatyfond.sme.sk/dielo/748/Botto_Bez-sudu-sudia-nas/

  • graul
    graul
    ->

    Milo, nechce sa mi veriť, že sme má taký fond.

  • Zora
    Zora
    upravené 4 Jun 20:38 ->

    Možno je to nepredstaviteľné, ale fond existuje už veľmi dlho, podľa copyrightu zrejme od 2006.

    "Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV."

    Je to výborná pomôcka aj pre žiakov a ich rodičov.

    Hoci tam nie sú dostupné všetky slovenské diela /mne tam niektoré menej známe a aj veľmi známe chýbajú/, nájdu sa tu aj cudzie, ako napr. od Julesa Verna či Vladimíra Vančuru, fond sa vyznačuje tým, že diela neustále pribúdajú.

    Stačí si otvoriť katalóg diel a zahĺbiť sa.

    Mnohokrát som odkazovala na tento fond.

    --

    Svetozár Hurban Vajanský:

    Anglii[8]


    Pyšný ostrove, guľu sveta

    silnými obvils’ ramenami:

    Delhi sa k tvojim nohám korí

    s hladnými tristo miliónami.


    Slnko nebeské večne svieti

    na bezhraničné tvoje ríše,

    v hradoch z ocele junač tvoja

    poslušnou vlnou sa kolíše.


    V zlate sa kúpä detva tvoja,

    päť pásem zeme tebe slúži,

    v sto moriach syn tvoj belohlavý

    kormidlo rýchlej lode hrúži.


    Kde stúpi silná noha tvoja,

    tam národy sa v rabov menia,

    proti reťazom tvojim zlatým

    niet ani mečom vykúpenia!


    A mocou touto opojený

    Albión rád by našich bratov,

    cárom mohutným vymanených,

    späť sotil na kôl Aziatov?[9]


    Lež beda tebe, Britania!

    Prst boží tkol sa tvojho brehu:

    Loď admirálska v mramor-mori[10]

    o skalu tresla v rujnom behu!


    Ešte mier carí, už bôh skazu

    nad hrdou tvojou hlavou kopí:

    hľa, i druhá loď blízko brehu

    mlaď tvoju bielolícu topí!


    Ešte v myšlienkach zadumený

    kozák o hrot sa podopiera:

    Už mŕtvol tvojich desné kopy

    okean v mokrý hrob zaviera!


    Divé národy zunovali

    otrocky hrdé kloniť šije,

    lúč slobody už z Himalája

    zalieta tvojej do Indie.


    Osloboditeľ — veľké meno!

    Ono, jak slnko, svieti jasne,

    pred ním Gangesa divý otrok

    padá na tvár a nemo žasne!


    Tmí sa nad tebou! Hromy dunia,

    blesk sa za bleskom hadí z výše,

    a na kriedové tvoje brehy

    bôh „mene, mene thekel“[11] píše.


    [8] Anglii, Tatry a more, s. 15 — 16; Sobrané diela III, s. 17 — 18. Pôvodne uverejnené v Národných novinách IX, 1878, č. 42.

    [9] Albión rád by našich bratov, cárom mohutným vymanených, späť sotil na kôl Aziatov — Anglicko (=Albión) bolo na berlínskom kongrese 1878 iniciátorom okyptenia ziskov Ruska a samostatnosti malých oslobodených slovanských národov predtým potvrdených po skončení rusko-tureckej vojny san-stefanským mierom.

    [10] V mramor-mori — terajší názov Marmarské more; ide o záliv za Dardanelami pri Istanbule, v ktorého predmestí bol uzavretý san-stefanský mier.

    [11] Mene, mene, thekel — z biblie prevzaté výstražné znamenie: spočítané a po zásluhe zhodnotené.

    https://zlatyfond.sme.sk/dielo/300/Vajansky_Tatry-a-more/2

    --


    https://sk.wikipedia.org/wiki/Sanstefansk%C3%A1_mierov%C3%A1_zmluva


  • Lin
    Lin
    upravené 7 Jun 11:28 ->

    Znovu připomenu Puškina, který by dne 6.6. slavil narozeniny (6.6.1799). Jde o výňatek z díla Domek v Kolomné.

    Od sluhy do prvního básníka zpíváme smutní.

    Jaké smutné vytí je ruská píseň.

    Stále naříká!

    Kdykoliv chceme něco oslaviti, je z toho pohřeb.

    Kdo z vás nevzlyká?

    Múzy i naše ženy stejně cítí.

    Toť smutek, pro nějž není úlevy.

    Však líbivé jsou jejich nápěvy.

  • Zora
    Zora
    ->

    Samo Cambel:

    Kam ísť?


    Noc mesačná sa v ticha hrúži lône

    a cestou pútnik kráča osamelý,

    briez tône v priek sa pruhmi rozleteli

    a skosených tráv vejú zvädlé vône.


    Kdes’ v diali valach píska na fujare

    a hlas jej chvejnou vlnou sa rozpína,

    sťa keď sa plačom zdvíha hruď dievkina

    nad zašlým šťastím v dávnom mladi jare…


    Jak v putách viaznu nohy pútnikove,

    šij skláňa v dumnom zvukov rozkvílení

    a nevie, či diaľ ísť — oj, tak je zmdlený.


    V tom žití stále rastú biedy nové,

    z nich každá raní, vbodne ostrie celé — —

    Ach, kam ísť, keď je srdce skrvavelé?

    https://zlatyfond.sme.sk/autor/173/Samo-Cambel


    Autor je synovec známeho zberateľa rozprávok a jazykovedca.

  • Zora
    Zora
    ->

    Ľudmila Podjavorinská:

    V cudzom kraji


    Rovina pustá… šíre pole

    pretína Tisa lenivo,

    ním prepletá sa trblietavé

    babieho leta pradivo;

    len stádo biele a vrán kŕdle

    čo oživujú rovinu

    a v diaľke dymu stĺp — to pastier,

    pripeká tučnú slaninu.


    Oj, Dolná zem, ty žírne pole,

    bohatá, v daroch plodná diaľ,

    pre syna ľudu, ktorý v zvole

    sa nad inými pánom stal,

    ktorému ty si dobra zdrojom —

    výnimočne i slobody —

    ja nerada ťa — v srdci mojom

    len clivosť z teba nadchodí!


    Keď na ťa hľadím, myseľ pritom

    ta v sinú diaľku upretá

    a duša moja túžby citom

    ta v diaľne kraje zalieta,

    kde hory, naše krásne hory

    k oblohe čnejú v povoli,

    kde myseľ piesní svet si tvorí,

    kde slovenčina hlaholí!


    Tam rod môj — zvláštne božie dieťa —

    v hôr hradbe, ani v zajatí,

    sa s žitím borí, zlobou sveta,

    na vystavenej postati;

    tam v potu tvári chleba skyvu

    dobýva rovno z kameňa,

    tam otročí on v putách „pána“

    u pije súžby z prameňa…


    Jak cením, keď ma diaľka delí,

    velebu našich krásnych hôr,

    jak nesie cit ma túžby vrelý

    v dolinky, večne svieži bor,

    jak cítim puto, čo ma viaže

    na skalnatú, však drahú zem,

    jak pútajú ma citu kráže —

    a jak to všetko milujem!!


    Rodisko, svoju domovinu

    a v domovine, ako treba,

    reč, národ, svoju slovenčinu,

    a pritom teba, ľud môj, teba:


    Chudobu tvoju, samotu,

    i chyby tvoje steré,

    slabosti hriešnu zámotu

    v nápravy silnej viere

    (s chybami vedieť milovať

    len láska môže svätá:

    ja hriechy tvoje prezerám,

    jak sestra chyby brata).

    Ľúbim ťa, decko nevládne,

    v osudu zvoli zcela,

    hoc muža bych a junáka

    milovať v tebe chcela…


    Roviny rovnomerné vnady,

    lenivej Tisy fádny tok

    k nadšeniu myseľ nenaladí,

    neschytí dušu vozvysok!

    Hej, ta len myseľ moja letí,

    kde hory čnejú k oblohe,

    kde za slovenčinu boj svätý

    i chatky zbrojí úbohé!

    Kde za právo, za právo ľudu

    brieždi sa v mysliach, za pojem,

    a čo i chyby, slabosť bludu —

    ako to všetko milujem…!


    https://zlatyfond.sme.sk/dielo/3090/Podjavorinska_Lyrika-z-rokov-1896-1918/14

  • Zora
    Zora
    ->

    Janko Jesenský:

    Tyran


    Čo boj dal, zákon vzal.

    Skul reťaz z našich šíkov.

    Olovo guliek zlial

    v olovo zákonníkov.


    Olovo vrieska: „Stoj!“

    keď jarný prúd sa valí,

    breh nepoznáva svoj

    a hýbe na dne skaly.


    Olovo vrieska: „Čuš!“

    keď hučí poplach zvonov

    a hory dunia už

    ozvenou miliónov.


    Olovo vrieska: „Lež!“

    keď ten chce dobyť tvrdze,

    čo líhal na dereš

    a lízal uzdy hrdze.


    Olovo vrieska: „Trp!“

    Veď vôl má k jarmu vlohy.

    Vykývať chcel by stĺp,

    čo udelil mu rohy?


    Olovo vrieska: „Plať!“

    Je národ žito zeme

    a ten by nás chcel žrať,

    ktorého zožrať chceme?


    Olovo vrieska: „Iď!“

    Bi za ducha sa v duši!

    Kto bez práva chce žiť,

    ten právom zdochnúť musí.


    Olovo vrieska: „Zvuč!“

    Odpečať citov prameň,

    podpaľuj očú lúč,

    rozpapri srdca plameň


    k pesničkám k národu,

    aby sa navždy vďačil

    za svoju slobodu,

    čo zákon dať mu ráčil!…


    — — — — — — — — —


    Nuž sem sa, kýptiky,

    les bariel pod zástavu!

    Kýptiky — jazyky

    za zubmi: revte slávu!


    Myšlienka — papagáj,

    chytená na retiazku,

    kľakni a vďaku vzdaj

    za olovenú lásku!


    Vylej svoj teplý cit

    ta do hnojnice slávy!

    Drúk zostal — zo zástavy,

    z voľnosti — invalid.


    Bratislava 30. októbra 1937

    https://zlatyfond.sme.sk/dielo/822/Jesensky_Cierne-dni/1

  • Zora
    Zora
    ->

    Koloman Banšell:

    Dobre je vtáčatku


    Dobre je vtáčatku

    spievať v háji hustom,

    lež zle šuhajovi

    v kraji duchapustom.


    Vtáča si zaspieva,

    ozve sa háj celý,

    sťaby mal s pejúcim

    vtáčkom súcit vrelý.


    No zaspieva šuhaj

    spev rodného ducha —

    nikto sa neozve,

    nikto ho neslúcha.


    (Prešov)

    https://zlatyfond.sme.sk/dielo/446/Bansell_Tuhy-mladosti/1

    --

    Spolu s P. O. Hviezdoslavom vydával almanach Napred, ktorý bol počiatkom slovenského literárneho realizmu.

    https://sk.wikipedia.org/wiki/Koloman_Ban%C5%A1ell


  • Zora
    Zora
    ->

    Hoci robím výber z dávnejších dôb, nedá mi nespomenúť súčasného mladého autora:

    451548841_992114989581770_4118504542435183225_n.jpg

    —

    Autor je synom pilota, ktorý zahynul v deň výročia Štefánikovej havárie.

    https://ksbforum.info/discussion/comment/25627#Comment_25627

    https://www.cas.sk/clanok/2924067/skuseny-pilot-peter-62-sa-s-vetronom-zrutil-na-trafostanicu-detaily-pred-padom/

    —

    Nezdá sa vám, že na tak malom Slovensku máme priveľa básnikov (politikov, medveďov, …)?

  • Zora
    Zora
    upravené 30 Jul 07:36 ->

    Miroslav Válek: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať

    To bolo vtedy rečí, keď zahynul Ivan Hrozný.
     učiteľ dejepisu s večne smutnou tvárou!
     Siahol si na život a ani nezaplatil nájomné.
     A že tam tak visel
     a že tam tak visel ten uličník
     a na celý svet vyplazoval jazyk,
     to sa mu nedá odpustiť.
     Tvárou do ulice, pätami ku dverám,
     ako niekto, kto práve vošiel a stojí za záclonou,
     ale hlavu naklonenú, akoby uhýbal pred
     úderom,
     a pod nohami plná náruč vzduchu.
     Ó, ustielajte vzduch pre tých, čo odchádzajú,
     ustielajte plné hrsti voňavého vzduchu,
     ktorý ich oddeľuje od zeme.
     Tam na ten vzduch si poskladajú svoje žiale ako
     košele,
     na čistú ražnú slamu vzduchu.
     Keby chodil niekto, čo tak visel,
     ten by musel hrozne hlavou kolembať,
     ten by musel hrozne hlasno zvoniť.


     Každý deň si uväzujem kravatu,
     po zvonení zostával som v triede.


     Pamätám sa: vždy nás upozorňoval na podivnú
     zhodu letopočtov - a naozaj - už roku 1638
     zomrel Johannes Althaus, starosta emdenský,
     ktorý celý svoj život rozvíjal myšlienku o zvr-
     chovanosti národa, a o 300 rokov neskoršie sa
     čosi stalo s hranicami nášho štátu. Bude to iste
     tak, ako nám hovorieval: že totiž dejiny vy-
     tvára sila osobnosti a udalosti sa len prispôso-
     bujú vôli génia.


     Ale mne bolo v tom čase všetko ľahostajné.
     Hrával som futbal
     a miloval Helenu Daňkovú z III.B.


     Už pred prvou púnskou vojnou sme sa držiavali
     tajne za ruky
     a o 7 strán ďalej som už tušil,
     že to, čím tak vonia, bude škorica
     trocha pomiešaná s kôprom.


     Cez telocvik sme sedávali na oknách,
     knísali nohami
     a počúvali monotónnu pieseň :
     "...Gallia est omnis divisa..."


     Vtedy som ešte nevedel, že táto vec sa stane až
     o poznanie neskoršie,
     nevidel som život, ako sa obracia k nám
     chrbtom.
     Jedného dňa som otvoril dvere triedy, v ktorej
     nebola,
     a položil som nohu na xylolit
     ako do horiacej trávy.
     V ten deň si niesla svoje české meno do Prahy.


     Myslel som,
     že to bola nevyhnutnosť osudu alebo vôľa bohov,
     proste čosi
     ako náhly pád jablka na ostrie noža,
     ale jadro veci bolo v niečom inom.


     Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,
     krvavé
     a ako voda smutné.


     Ešte dnes ju vidím,
     jej malé nohy s červenými sandálmi
     v prachu ciest
     - pivonky rastú koreňmi nahor,
     zástavy vejú pod kvetmi.


     Peši, peši, peši...
     Ruky na tvári.


     Napokon,
     to pekné české meno bolo celkom nanič.
     Čoskoro sa mnohým znepáčila jej olivová pleť
     a modravý lesk vlasov,
     pripomínajúci hlaveň pištole.
     Za gotickými oknami biskupského gymnázia
     sme práve rozoberali tajomstvo večnej pravdy:
     "Memento, homo, quia pulvis es
     et in pulverem reverteris..."
     Tak sa teda obrátila na prach.


     Veci sa ďalej vyvíjali normálne. Pretože dejiny
     vytvára sila osobnosti a udalosti sa len prispô-
     sobujú vôli génia, rozhodol sa František Kaplá-
     nek, šofér Červeného kríža, a jemu podobní,
     každý s kvapkou cudzej krvi v rodnom liste, že
     premenia beh sveta v miestnom meradle. V tejto
     súvislosti si spomínam na istú báseň trocha
     sentimentálnu. Počul som v nej padať nočné
     motýle na sklá okien ako dážď a kamene.


     Ale v tom období,
     v nociach úplného zatmenia Mesiaca a hviezd
     počuli ľudia iné veci,
     prostým ucho nezachytiteľné:
     presýpanie piesku v okenných tablách,
     zúfalé úsilie stola
     vrásť do dlážky,
     nehnúť sa
     a šumieť korunou,
     a potom zrazu
     do tmy
     ostrý výkrik sviec.


     Pokorné a tiché bratstvo kľúčov,
     nevydávaj ruke ten, čo otvorí.
     Šialená noc sedí na streche
     a vypiskuje na deravom komíne,
     flauty bazy hrajú v záhradách.
     Prekročiť ten strach,
     otvoriť dvere
     a vidieť, čo sa robí !
     Matka ! Matka !
     Čižmy na schodoch.


     A potom doma umývala riad,
     plechovú slávu nedeľného obeda,
     pri ktorom zostal jeden tanier čistý.


     A potom doma kvety polievala,
     drhla prach dlážky,
     strážila lesk okien
     a večne mala obe ruky prázdne.


     Prezerala si ich večer pod lampou,
     prekvapená,
     prikladala ich k sebe a odťahovala,
     prikladala, odťahovala.
     Čo bolo medzi nimi, nikomu nepovedala.


     To bola práve tá zvrchovanosť národa:
     ruky, ruky.
     Ruky volajúce o pomoc,
     čierne kmene spáleného lesa,
     nad ktorým ani plavá žlna neprepláva,
     len sprostáčik vietor tam zdvíha
     škridlu popola.


     Pominulo sa to,
     rozplynulo sa navždy,
     no hlboko v hrdle stále zostáva
     horká chuť mandlí,
     prehltnutých so soľou.


     Slza a krv.
     Miláčik, neplač.


     Budeš raz chodiť do školy
     a budú sa ťa pýtať.
     Ale ty im povedz: Neviem. Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli.
     Nepamätám sa.


     Bude stará studňa
     a bude vedro krvi.
     Nepi z nej.
     Krv Oswienčimu,
     krv Kremničky,
     krv Lidíc.


     Krv nie je voda,
     nepi z nej.


     Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,
     krvavé
     a ako voda smutné.


     Miláčik, neplač.
     Ty sa toho nedožiješ,
     neplač.


     Kúpim ti glóbus, čo sa pekne krúti,
     a budeme cestovať.
     Sedem mŕtvych oceánov podomieľa brehy
     pamäti.
     Sedem mŕtvych oceánov, poviazaných reťazou.


     Ale tam,
     na dosah ruky
     čierne lampy hviezd.
     Prší.
     Osamelá voda na tvári.
     František Kaplánek, šofér Červeného kríža,
     a jemu podobní
     pozerajú na nás,
     dupocú
     ako zlostné deti na výlete za mestom
     a kričia:
     Je nám tu zima.
     Prší.
     Chceme ísť už domov.


     Domov je chladná voda v zarosenom džbáne.
     Domov sú ruky, položené na stole
     v nedeľnom tichu, po práci,
     prázdne a čakajúce,
     rozhodujúce,
     jediné, ktoré vytvárajú dejiny.


     Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
     Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a od sĺz.
     Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať.
     Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.


     Každý deň si uväzujem kravatu,
     každý deň myslím presne na to isté.

    Vysvetlivky:

    „...Gallia est omnis divisa...“  …Galia je celá rozdelená… - narážka na ČSR

     "Memento, homo, quia pulvis es  et in pulverem reverteris..." Pamätaj, človek, že si prach a v prach sa obrátiš...

    František Kaplánek - šofér Červeného kríža a zároveň udavač

    https://cs.wikipedia.org/wiki/Johannes_Althusius

    http://www.artandbooks.sk/blog/miroslav-v%C3%A1lek-domov-s%C3%BA-ruky-na-ktor%C3%BDch-smie%C5%A1-plaka%C5%A5

    https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/ksllv/Mikula_dokumenty/publikacie/Valek_Basnicke_dielo.pdf

    —

    Príťažlivosť /1961/ patrí medzi kompozične najprepracovanejšie zbierky slovenskej poézie. Obsahuje presvedčivé, strhujúce básne. Válek dokázal, že s jeho poetikou obraznosti je možné vypovedať aj o spoločnosti a politike zaujímavo, nekonvenčne. Ťažiskovou je poéma Robinson. Medzi najznámejšie patrí báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, v ktorej básnik zobrazil svoju tragickú skúsenosť s vojnou. Je formálne inak podaným protestom proti fašizmu a diktatúre ako takej. (V 60. rokoch bola báseň jedným z obľúbených recitačných textov). https://www.teraz.sk/knihy/domov-ruky-smies-plakat-valek/178485-clanok.html https://www.rtvs.sk/media/a542/file/item/sk/0001/valek_miroslav.aUkR.pdf

    —

    Troška nepatrných súvislostí:

    https://ksbforum.info/discussion/comment/23102#Comment_23102


  • Zora
    Zora
    ->

    Kiežby …

    Martin Rázus: Stretnutie

    Ó, mati drahá, verte mi,

    raz inak bude na zemi:

    nová jar v behu stávekom,

    keď človek bude človekom.

    A bude chleba, mieru hoj,

    v ňom bude mať diel otec môj.

     /úryvok z básnickej skladby, bola vydaná posmrtne/

    https://dennikn.sk/blog/845769/martin-razus-politik-a-literat/

    —

    https://sk.wikipedia.org/wiki/Martin_R%C3%A1zus

    Keď chceme vidieť a spoznať ťažké sociálne podmienky predkov, treba si prečítať "epopej chudobných" - Maroška.

    Brat známej spisovateľky pre deti Márie Rázusovej - Martákovej. https://sk.wikipedia.org/wiki/M%C3%A1ria_R%C3%A1zusov%C3%A1-Mart%C3%A1kov%C3%A1

  • Zora
    Zora
    ->

    Mikuláš Kováč: The Descent of Man

    VERÍM, ŽE VÁŠ DEDO BOL ORANGUTAN, PÁN

    DARWIN, ALE MÔJ BOL KOLONELOM

    JEHO VELIČENSTVA…

    Z Darwinovej korešpondencie

    Pozrite sa, ako svojím umom,

    svojimi hviezdnymi rukami

    meníme prírodu podľa vlastných predstáv…

    Pozrite sa,

    ako odprírodňujeme!

    Pod zástavou večnej zvedavosti

    chceme prísť veciam na koreň –

    a vykoreňujeme…

    Chceme prísť na kĺb otázkam

    a je z toho doba vykĺbená z pántov…

    Peruánsky Indián zhlboka dýchne do píšťaly

    a namiesto tónu vyletí

    operená ihlička namazaná šťavou

    čiernej orchidey.

    Nie je to malý zázrak dôvtipu?

    Zabíjame, akoby sme dýchali!

    Pozrite sa, praveký lovec vchádza do pravekého lesa,

    ohýba praveký konár pravekého stromu,

    preväzuje jeho konce lykovým motúzom

    – tou svadobnou košieľkou nahého stromu -

    a je z toho luk! Potom skmáše lístky z vavrína,

    zašpicatí prútik a zrazu

    je tu šíp!

    Stačí si s ním v podvečer počkať za kríkom

    na medveďa v ľudskej koži,

    na človeka v koži medveďa,

    na vtáka, ktorý už vyhynul,

    a víťazstvo je vo vrecku

    a potrava na pleciach

    a cesta domov je kratšia v takom opojení…

    Nie je to malý zázrak – táto premena

    stromu na víťazstvo,

    premena osla na bubon,

    mosadze na poľnicu,

    prechádzky na pochod,

    premena výkriku na ticho,

    premena ohňa, ktorý Prometeus ukradol bohom,

    na oheň, ktorým Giordana vraciame bohu?

    Nie je zázrakom

    premena popola na bytosť a potom premena

    bytosti na popol a dušu, ktorá odlieta

    do krajiny večného šťastia a absolútnej slobody,

    slobody vyzvestovanej

    ústami, ktoré si spakruky utiera kňaz, keď dojedá

    dobre prepečeného

    baránka zmierujúcej obete?

    Nie sme zázrační? Nie sme hodní úcty?

    My, koruny tvorstva v mešci žoldnierov –

    kus za kus…?

    My, stavitelia ruín a zasypaných chrámov,

    my, budovatelia dymových stĺpov,

    my, tvorcovia umelých zemetrasení,

    my, stvoritelia umelých sĺnk na tmavej oblohe vojen…

    Nie sme zázrační, my, večne mladé ľudstvo?

    Večne mladé, lebo každodenne vykúpané

    vo vlastnej krvi za dubovou bránou

    Čachtického hradu…

    Báseň The Descent of Man vyšla v básnickej zbierke Písanie do snehu (1978), jej ústredným motívom je človek – „koruna tvorstva”. Verše sú „oslavou” ľudských úspechov. Ale má byť človek na čo hrdý? Zaslúži si obdiv?

    Charles Darwin – britský prírodovedec, zakladateľ evolučnej teórie o pôvode človeka (kniha The Descent of Man) kolonel – hodnosť plukovníka vo francúzskej, anglickej alebo americkej armáde

    Báseň sa nachádza aj v učebnici literatúry pre 9. ročník ZŠ, s. 16-17. https://www.taktik.sk/UserFiles/Image/1630394489lvp-9-u.pdf?srsltid=AfmBOopPvDetdEwfEmdQzxM_3Icve1AEyKjNaokGEN0G4fWsAo2E6LQB

Kategórie

V tejto diskusii: