Krása pre dušu i múdrosti pre myseľ z dávnych liet

Ján Kostra: Každý deň stretnúť človeka

Každý deň stretnúť človeka,

to stačí.

A nech sa všetko mení, nech čas uteká,

nech zosýpa sa staré

a nech sa taví v novom vare,

nech tuhne v odolnejšie tvary –

a keď aj prídu miesto splnov zmary:

nech sa páči,

dáš všetko bez ľútosti

do kotla premien, do taviacej pece –

svoj ošúchaný päták starý,

ale

každý deň stretnúť človeka.

No nie v plači.

Nie strachopuda, ktorý narieka.

Každý deň stretnúť človeka,

obráteného tvárou do diaľky

vo vetre, ktorý fičí vôkol hlavy.

Každý deň stretnúť človeka

na palube,

ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý

obzorov nových za obzorom,

kým raci

spätkujú sami ku záhube.

Každý deň stretnúť človeka,

to stačí.

Každý deň stretnúť človeka,

ktorý bremä vláči,

klesá,

a z prachu vzletí.

Deň, v ktorom nestretneš ho,

stratený je.

Deň, v ktorom nestretneš ho,

prepadáš sa

o stupeň nižšie medzi smeti,

medzi relikvie.

Každý deň stretnúť človeka.

Každý deň stretnúť človeka.

Jedno, či náhliš sa,

jedno, či ležíš chorý,

jedno, či drvíš skaly a prenášaš hory,

jedno, či neprijímaš návštevy,

jedno, či blúdiš v hmle a cestu hľadáš pustatinou,

jedno, či sedíš na lavičke v parku

alebo trpíš obrátený k stene.

Človeka stretnúť každodenne.

Lebo ak sa ti stratí,

ak len pulz počuješ

jak echo krokov v pustom nádvorí,

deň stratený je.

Človeka stretnúť,

ktorého srdce v tebe bije.

Ak toho stratíš

na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.

Každý deň stretnúť človeka.

Človeka stretnúť každodenne.

Ľudmila Podjavorinská:

V cudzom kraji

Rovina pustá… šíre pole

pretína Tisa lenivo,

ním prepletá sa trblietavé

babieho leta pradivo;

len stádo biele a vrán kŕdle

čo oživujú rovinu

a v diaľke dymu stĺp — to pastier,

pripeká tučnú slaninu.

Oj, Dolná zem, ty žírne pole,

bohatá, v daroch plodná diaľ,

pre syna ľudu, ktorý v zvole

sa nad inými pánom stal,

ktorému ty si dobra zdrojom —

výnimočne i slobody —

ja nerada ťa — v srdci mojom

len clivosť z teba nadchodí!

Keď na ťa hľadím, myseľ pritom

ta v sinú diaľku upretá

a duša moja túžby citom

ta v diaľne kraje zalieta,

kde hory, naše krásne hory

k oblohe čnejú v povoli,

kde myseľ piesní svet si tvorí,

kde slovenčina hlaholí!

Tam rod môj — zvláštne božie dieťa —

v hôr hradbe, ani v zajatí,

sa s žitím borí, zlobou sveta,

na vystavenej postati;

tam v potu tvári chleba skyvu

dobýva rovno z kameňa,

tam otročí on v putách „pána“

u pije súžby z prameňa…

Jak cením, keď ma diaľka delí,

velebu našich krásnych hôr,

jak nesie cit ma túžby vrelý

v dolinky, večne svieži bor,

jak cítim puto, čo ma viaže

na skalnatú, však drahú zem,

jak pútajú ma citu kráže —

a jak to všetko milujem!!

Rodisko, svoju domovinu

a v domovine, ako treba,

reč, národ, svoju slovenčinu,

a pritom teba, ľud môj, teba:

Chudobu tvoju, samotu,

i chyby tvoje steré,

slabosti hriešnu zámotu

v nápravy silnej viere

(s chybami vedieť milovať

len láska môže svätá:

ja hriechy tvoje prezerám,

jak sestra chyby brata).

Ľúbim ťa, decko nevládne,

v osudu zvoli zcela,

hoc muža bych a junáka

milovať v tebe chcela…

Roviny rovnomerné vnady,

lenivej Tisy fádny tok

k nadšeniu myseľ nenaladí,

neschytí dušu vozvysok!

Hej, ta len myseľ moja letí,

kde hory čnejú k oblohe,

kde za slovenčinu boj svätý

i chatky zbrojí úbohé!

Kde za právo, za právo ľudu

brieždi sa v mysliach, za pojem,

a čo i chyby, slabosť bludu —

ako to všetko milujem…!

https://zlatyfond.sme.sk/dielo/3090/Podjavorinska_Lyrika-z-rokov-1896-1918/14

Koloman Banšell:

Dobre je vtáčatku

Dobre je vtáčatku

spievať v háji hustom,

lež zle šuhajovi

v kraji duchapustom.

Vtáča si zaspieva,

ozve sa háj celý,

sťaby mal s pejúcim

vtáčkom súcit vrelý.

No zaspieva šuhaj

spev rodného ducha —

nikto sa neozve,

nikto ho neslúcha.

(Prešov)

https://zlatyfond.sme.sk/dielo/446/Bansell_Tuhy-mladosti/1

--

Spolu s P. O. Hviezdoslavom vydával almanach Napred, ktorý bol počiatkom slovenského literárneho realizmu.

Miroslav Válek: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať

To bolo vtedy rečí, keď zahynul Ivan Hrozný.
 učiteľ dejepisu s večne smutnou tvárou!
 Siahol si na život a ani nezaplatil nájomné.
 A že tam tak visel
 a že tam tak visel ten uličník
 a na celý svet vyplazoval jazyk,
 to sa mu nedá odpustiť.
 Tvárou do ulice, pätami ku dverám,
 ako niekto, kto práve vošiel a stojí za záclonou,
 ale hlavu naklonenú, akoby uhýbal pred
 úderom,
 a pod nohami plná náruč vzduchu.
 Ó, ustielajte vzduch pre tých, čo odchádzajú,
 ustielajte plné hrsti voňavého vzduchu,
 ktorý ich oddeľuje od zeme.
 Tam na ten vzduch si poskladajú svoje žiale ako
 košele,
 na čistú ražnú slamu vzduchu.
 Keby chodil niekto, čo tak visel,
 ten by musel hrozne hlavou kolembať,
 ten by musel hrozne hlasno zvoniť.

 Každý deň si uväzujem kravatu,
 po zvonení zostával som v triede.

 Pamätám sa: vždy nás upozorňoval na podivnú
 zhodu letopočtov - a naozaj - už roku 1638
 zomrel Johannes Althaus, starosta emdenský,
 ktorý celý svoj život rozvíjal myšlienku o zvr-
 chovanosti národa, a o 300 rokov neskoršie sa
 čosi stalo s hranicami nášho štátu. Bude to iste
 tak, ako nám hovorieval: že totiž dejiny vy-
 tvára sila osobnosti a udalosti sa len prispôso-
 bujú vôli génia.

 Ale mne bolo v tom čase všetko ľahostajné.
 Hrával som futbal
 a miloval Helenu Daňkovú z III.B.

 Už pred prvou púnskou vojnou sme sa držiavali
 tajne za ruky
 a o 7 strán ďalej som už tušil,
 že to, čím tak vonia, bude škorica
 trocha pomiešaná s kôprom.

 Cez telocvik sme sedávali na oknách,
 knísali nohami
 a počúvali monotónnu pieseň :
 "...Gallia est omnis divisa..."

 Vtedy som ešte nevedel, že táto vec sa stane až
 o poznanie neskoršie,
 nevidel som život, ako sa obracia k nám
 chrbtom.
 Jedného dňa som otvoril dvere triedy, v ktorej
 nebola,
 a položil som nohu na xylolit
 ako do horiacej trávy.
 V ten deň si niesla svoje české meno do Prahy.

 Myslel som,
 že to bola nevyhnutnosť osudu alebo vôľa bohov,
 proste čosi
 ako náhly pád jablka na ostrie noža,
 ale jadro veci bolo v niečom inom.

 Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,
 krvavé
 a ako voda smutné.

 Ešte dnes ju vidím,
 jej malé nohy s červenými sandálmi
 v prachu ciest
 - pivonky rastú koreňmi nahor,
 zástavy vejú pod kvetmi.

 Peši, peši, peši...
 Ruky na tvári.

 Napokon,
 to pekné české meno bolo celkom nanič.
 Čoskoro sa mnohým znepáčila jej olivová pleť
 a modravý lesk vlasov,
 pripomínajúci hlaveň pištole.
 Za gotickými oknami biskupského gymnázia
 sme práve rozoberali tajomstvo večnej pravdy:
 "Memento, homo, quia pulvis es
 et in pulverem reverteris..."
 Tak sa teda obrátila na prach.

 Veci sa ďalej vyvíjali normálne. Pretože dejiny
 vytvára sila osobnosti a udalosti sa len prispô-
 sobujú vôli génia, rozhodol sa František Kaplá-
 nek, šofér Červeného kríža, a jemu podobní,
 každý s kvapkou cudzej krvi v rodnom liste, že
 premenia beh sveta v miestnom meradle. V tejto
 súvislosti si spomínam na istú báseň trocha
 sentimentálnu. Počul som v nej padať nočné
 motýle na sklá okien ako dážď a kamene.

 Ale v tom období,
 v nociach úplného zatmenia Mesiaca a hviezd
 počuli ľudia iné veci,
 prostým ucho nezachytiteľné:
 presýpanie piesku v okenných tablách,
 zúfalé úsilie stola
 vrásť do dlážky,
 nehnúť sa
 a šumieť korunou,
 a potom zrazu
 do tmy
 ostrý výkrik sviec.

 Pokorné a tiché bratstvo kľúčov,
 nevydávaj ruke ten, čo otvorí.
 Šialená noc sedí na streche
 a vypiskuje na deravom komíne,
 flauty bazy hrajú v záhradách.
 Prekročiť ten strach,
 otvoriť dvere
 a vidieť, čo sa robí !
 Matka ! Matka !
 Čižmy na schodoch.

 A potom doma umývala riad,
 plechovú slávu nedeľného obeda,
 pri ktorom zostal jeden tanier čistý.

 A potom doma kvety polievala,
 drhla prach dlážky,
 strážila lesk okien
 a večne mala obe ruky prázdne.

 Prezerala si ich večer pod lampou,
 prekvapená,
 prikladala ich k sebe a odťahovala,
 prikladala, odťahovala.
 Čo bolo medzi nimi, nikomu nepovedala.

 To bola práve tá zvrchovanosť národa:
 ruky, ruky.
 Ruky volajúce o pomoc,
 čierne kmene spáleného lesa,
 nad ktorým ani plavá žlna neprepláva,
 len sprostáčik vietor tam zdvíha
 škridlu popola.

 Pominulo sa to,
 rozplynulo sa navždy,
 no hlboko v hrdle stále zostáva
 horká chuť mandlí,
 prehltnutých so soľou.

 Slza a krv.
 Miláčik, neplač.

 Budeš raz chodiť do školy
 a budú sa ťa pýtať.
 Ale ty im povedz: Neviem. Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli.
 Nepamätám sa.

 Bude stará studňa
 a bude vedro krvi.
 Nepi z nej.
 Krv Oswienčimu,
 krv Kremničky,
 krv Lidíc.

 Krv nie je voda,
 nepi z nej.

 Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,
 krvavé
 a ako voda smutné.

 Miláčik, neplač.
 Ty sa toho nedožiješ,
 neplač.

 Kúpim ti glóbus, čo sa pekne krúti,
 a budeme cestovať.
 Sedem mŕtvych oceánov podomieľa brehy
 pamäti.
 Sedem mŕtvych oceánov, poviazaných reťazou.

 Ale tam,
 na dosah ruky
 čierne lampy hviezd.
 Prší.
 Osamelá voda na tvári.
 František Kaplánek, šofér Červeného kríža,
 a jemu podobní
 pozerajú na nás,
 dupocú
 ako zlostné deti na výlete za mestom
 a kričia:
 Je nám tu zima.
 Prší.
 Chceme ísť už domov.

 Domov je chladná voda v zarosenom džbáne.
 Domov sú ruky, položené na stole
 v nedeľnom tichu, po práci,
 prázdne a čakajúce,
 rozhodujúce,
 jediné, ktoré vytvárajú dejiny.

 Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
 Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a od sĺz.
 Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať.
 Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.

 Každý deň si uväzujem kravatu,
 každý deň myslím presne na to isté.

Vysvetlivky:

„...Gallia est omnis divisa...“  …Galia je celá rozdelená… - narážka na ČSR

 "Memento, homo, quia pulvis es  et in pulverem reverteris..." Pamätaj, človek, že si prach a v prach sa obrátiš...

František Kaplánek - šofér Červeného kríža a zároveň udavač

https://cs.wikipedia.org/wiki/Johannes_Althusius

http://www.artandbooks.sk/blog/miroslav-v%C3%A1lek-domov-s%C3%BA-ruky-na-ktor%C3%BDch-smie%C5%A1-plaka%C5%A5

https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/ksllv/Mikula_dokumenty/publikacie/Valek_Basnicke_dielo.pdf

—

Príťažlivosť /1961/ patrí medzi kompozične najprepracovanejšie zbierky slovenskej poézie. Obsahuje presvedčivé, strhujúce básne. Válek dokázal, že s jeho poetikou obraznosti je možné vypovedať aj o spoločnosti a politike zaujímavo, nekonvenčne. Ťažiskovou je poéma Robinson. Medzi najznámejšie patrí báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, v ktorej básnik zobrazil svoju tragickú skúsenosť s vojnou. Je formálne inak podaným protestom proti fašizmu a diktatúre ako takej. (V 60. rokoch bola báseň jedným z obľúbených recitačných textov). https://www.teraz.sk/knihy/domov-ruky-smies-plakat-valek/178485-clanok.html https://www.rtvs.sk/media/a542/file/item/sk/0001/valek_miroslav.aUkR.pdf

—

Troška nepatrných súvislostí: